Kláštorisko

Kláštorisko alebo Skala útočiska (lat. Lapis Refugii), Strážny vrch (lat. Mons Speculationis) je ruina kartuziánskeho kláštora nachádzajúca sa na Spiši, v Slovenskom raji, v katastri obci Letanovce, v nadmorskej výške 760 m n. m.. Kláštor pochádza z 13. storočia, jeho zakladacia listina sa datuje k 12. decembru 1299). V súčasnosti je kláštor v rekonštrukcii. Je tu vybudované turistické centrum s reštauráciou. Každoročne sa na Kláštorisku koncom augusta konajú odpustové slávnosti. Kláštorisko je popri Čingove a Podlesku jedným z najvýznamnejších stredísk na severe Slovenského raja. Vedie k nemu množstvo turistických chodníkov z Podlesku a cez tiesňavy Suchá Belá, Kyseľ a Prielom Hornádu, ako i z Čingova, dá sa naň avšak dostať prakticky z každej časti Slovenského raja.

Kláštorisko
zrúcanina kartuziánskeho kláštora
Cistercian Monastery at Klastorisko.jpg
Zrúcaniny kartuziánskeho kláštora
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Košický
Okres Spišská Nová Ves
Obec Kláštorisko
Súradnice 48°56′41″S 20°25′17″V / 48,94472°S 20,42139°V / 48.94472; 20.42139
Štýl gotika
Vznik 13. storočie
Správa Pamiatkový úrad Slovenskej republiky
Pre verejnosť verejnosti prístupný
Štátny znak SRNárodná kultúrna pamiatka SR
Pred r. 2002[1]
 - názov Kláštor Kartuziánov
ÚZPF[2]
 - číslo 10745/3
 - dátum zápisu 5. 10. 1993
Stav ruina
Poloha Kláštoriska na Slovensku
Poloha Kláštoriska na Slovensku
RedHut.svg
Poloha Kláštoriska na Slovensku
Wikimedia Commons: Kláštorisko
Webová stránka: https://www.klastorisko.eu/
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:

História výstavbyUpraviť

Praveké a včasnohistorické osídlenieUpraviť

Spišsko-gemerský masív je hornatá oblasť, ktorá sa vyznačuje prírodným bohatstvom. Približne v centrálnej časti Slovenského raja sa nachádza náhorná plošina Kláštorisko, ktorá vďaka svojmu strategickému umiestneniu ponúka výhľad na Spišskú kotlinu a okolitú krajinu. Túto významnú polohu si všimli aj pôvodní obyvatelia Spiša, ktorí miesto z dvoch prístupných strán opevnili. Najnovšie výskumy potvrdzujú osídlenie už z neskorej doby bronzovej 11. storočie pred Kr. a následne aj zo starej doby železnej okolo 600 pred Kr., ktoré už malo akýsi pevnostný charakter, a s najväčšou pravdepodobnosťou slúžilo ako útočisko. Ďalšie osídlenie je doložené v okrajových častiach, ako je napr. hradisko Čingov.[3]

Stredoveká výstavbaUpraviť

V priebehu 12. a 13. storočia bolo na mieste starého hradiska postavené nové, obohnané dvomi hradbami. Opevnenie sa nachádzalo v prístupnejšej západnej časti. Na opačnej severovýchodnej strane boli objavené stopy po drevenej strážnej veži, ktorá stála samostatne od opevnenia. Na tom to mieste boli taktiež objavené dva hlinené hrnce z 12. a 13. storočia. V polovici 13. storočia sa oblasť stala jedným z cieľových bodov nemeckej kolonizácie. Spišskí Sasi miesto v dĺžke až jedného kilometra obohnali hradbou, šírka muriva bola 150 až 170 cm. Pevnosť sa rozkladala na ploche asi 90 ha a slúžila ako refugium (tzv. útočisko) v čase tatarských vpádov do Uhorska, za panovania kráľa Bela IV., ktorý prišli na územie Spiša v roku 1241. Spišskosobotská kronika opisuje ich drancovanie na Spiši takto.

Nastal taký veľký hlad, že matky jedli svoje deti a ľudia boli nútení jesť namiesto múky hlinu z istého vrchu...Možno sa nazdávať, že sa to stalo na vrchu, kde stojí kláštor kartuziánov, lebo Spišiaci obohnali vtedy tento vrch múrom, čo sa dá ešte vidieť, a tak sa zachránili s deťmi a manželkami pred tatárskou ukrutnosťou.
– zo Spišskosobotskej kroniky[4]

Podľa písomných prameňov sa preto lokalita nazývala „Strážny vrch“ (Mons Speculationis) alebo „Skala útočiska“ (Lapis Refugii). Pomenovanie „Skala útočiska“ sa môže viazať na starozákonný žalm: „Hospodin mi je vysokým hradom a môj Boh skalou môjho útočišťa.“ (Ž 94, 22).[5] Historik Matúš Pajdušák sa domnieval, že ľudia ktorý na skale prečkali tatárský vpád si tu postavili provizórny drevený kostol.[6] Za hradbami bol ako pamiatka a vďaka za záchranu života okolitých obyvateľov neskôr postavený aj kláštor, ktorý slúžil ako prvé centrum rehole kartuziánov v Uhorsku. Tatári (Mongoli) opustili približne v roku 1242, keď sa dozvedeli že ich veľký chán zomrel. Zo zakladacej listiny z roku 1299 vyplýva, že kartuziánom toto miesto darovali Spišskí Sasi. S výstavbou kláštora sa začalo už začiatkom 14. storočia, zrejme krátko po založení kláštornej inštitúcie.[7][8]

Ja, Jakub, z milosti Božej spišský prepošt, zasielam pozdrav s otcovským požehnaním všetkým v Kristu veriacim, čo budú túto listinu čítať. Zdá sa nám vhodné opatrne naznačiť už za čerstva udalosti, ktoré sa stávajú v čase aby postupom času nezapadli a aby zábudlivosť macošsky nerozptýlila ako nejaká víchrica pamiatku na šťastlivé udalosti. A tak z vnuknutia a priazne Božej láskavosti a k tomu s podporou kráľovskej autority udelili sme zo slobodného rozhodnutia a so súhlasom všetkých pánov k trvalému právnemu vlastníctvu našim synom, bratom kartuziánskeho rádu isté územie, ktoré sa volá Lethon a Skala útočišťa (Lapis refugium) alebo Skala pozorovania (Lapis speculationis) na Spišskej zemi, aby tam Bohu slúžili a aby sa tam postavil kláštor na chválu Božiu a na počesť Bohorodičky – Panny Márie, svätého Jána Krstiteľa, ako aj presvätej panny Margity. Územie odovzdali sme s jeho príslušenstvom, čiže lesmi, pasienkami, rybolovom a to v Belej a Hornáde, s poľom obrobeným i neobrobeným, s poľom vydobytým alebo vydobyť sa majúcim. Hranice ich chotárov určujeme takto: Dve rieky, čiže Hornád a Belá, obkľučujú a opásajú spomínaný vrch z troch strán a zo štvrtej strany od západu je úplne odbradený múrmi. Za múrmi tohto často spomínaného vrchu vlastníci pridali len toľko zeme, aby bol prázdny priestor za hradbami a aby úplne stačilo postaviť budovy potrebné pre kláštor. Aby však táto naša donácia zostala neporušená a nevyvrátiteľná prostredníctvom kráľa a so súhlasom pánov, ako sme spomenuli vyššie, udelil som im túto listinu dokonale opatrenú znakom našej visiacej pečati. Svedkovia tohto aktu sú: levočský farár pán Henrik, oborínsky farár Werbner, žakovský pán farár Martin, ľubický farár Herman, ako aj celá pospolitosť farárov tohto územia (spišského). Laici sú však títo: Pán Jordán gróf (spišskej) zeme, gróf Arnold Freovinus z Levoče, ako aj magister Godefridus protonátor (spišskej) zeme so všetkými ostatnými prísažnými (spišskej) zeme. Dané u svätého Martina v katedrále roku Pána 1299, 14. pred januárovými kalendami (19. decembra) v XII. Indikcii.
– Zakladacia listina kláštora na Skale útočišťa od spišského prepošta Jakuba
 
Pôdorys kláštoriska, podľa archeologického výskumu Doc. PhDr. Michala Slivku CSc.

[9]

 
Zvyšky ruin hospodárskych budov kláštora


Za najstaršiu časť, vybudovanú snáď ešte v neskorom 13. storočí, možno však považovať kaplnku situovanú severne od kostola, ktorá sa atypicky vychyľuje z jeho osi severným smerom, čím narúša pravidelnú dispozíciu kláštorných budov. Možno tento kostol stotožniť s výstavbou spišských Sasov. Zachované architektonické formy tomuto datovaniu neodporujú. Jedno loďový priestor zaklenutý dvomi travé (jedno pole) rebrovej krížovej klenby prechádzal plynulo do päť osmín záveru. In situ sa zachovali len dva ihlanovité, polygonálne konzoly, jedna z nich má náznak jednoduchej kružby. Pri archeologickom výskume boli nájdené časti týchto klenbových rebier s vyžľabenými bokmi.[10][11]

Dá sa predpokladať, že kaplnka bola mníchmi neskôr využívaná aj ako kapitulná sieň, zatiaľ čo priestor južne od presbytéria slúžil ako sakristia. Pododobné usporiadanie nachádzame v kartuziánskych kláštoroch v Žiči, Freudenthale (dnes Bruntál), či Norimbergu.[12] Prví kartuziánski mnísi, ctihodný otec Andrej a jeho spoločníci, prišli zo Žiče (Seitz), dnešné Slovinsko. V rokoch 1305 – 1307 dohliadali na stavebné práce pri budovaní kláštora. Toto miesto vybrané práve kartuziánmi, pripomínalo Veľkú kartúzu pri Grenoble, kde v roku 1084 svätý Bruno založil túto rehoľu.[8]

 
Kostol sv. Jana Krstiteľa a sv. Margity pohľad od oltára do lode

Dôležitou časťou kláštora je tzv. veľká krížová chodba, galilaea maior, ktorá bola obohnaná po obvode celého nádvoria. Samotné príbytky tzv. cely mníchov, boli umiestnené po jej obvode, oddeľujú múriky. V juhovýchodnej časti sa na veľký ambit napája tzv. galilaea minor, malá kláštorná chodba, okolo ktorej sa nachádzali spoločenské priestory: kuchyňa, refektár, kapitulná sieň a kostol priliehajúci k južnému traktu malého ambitu. Rozdelenie klauzúry na malú a veľkú kláštornú chodbu je špecifikom kartuziánskeho rádu. Spája sa v ňom požiadavka života v samote, mlčaní a prísnej askéze. Kláštorný kostol mal podobu jednoduchej sálovej stavby s polygonálnym presbytériom vychádzal z jednoloďového typu. Slúžil výlučne členom kartuzánskej rehole, laici sa bohoslužieb zúčastňovali v zadnej časti kostola.[13][11] Zlaté obdobie kláštora nastalo na prelome 14. a 15. storočia, keď bol kláštor samostatným fungujúcim organizmom. Inštitúcia sa stala centrom náboženských a filozofických elít na Spiši. Mnísi prepisovali a zhotovovali knihy, ktoré zdobili ilumináciami a bohato ozdobným viazaním. Po roku 1396 nechal Ladislav z Vlkovej, opát cisterciánskeho kláštora v Spišskom Štiavniku v kláštore vybudovať malý ambit. O výstavbe sa ale dozvedáme až od anonymného kláštorného kronikára zo začiatku 16. storočia. 15. storočie kláštoru prinieslo oheň a ničenie, po prvýkrát ho napadli husiti, neskôr bratríci, ktorí sa usadili neďaleko kláštora na Marcelovom hrade. Po súhlase Generálnej kapituly sa mníšska komunita presťahovala do Levoče, kde si za hradbami mesta postavila nový kláštor. Tam avšak ostali len na krátky čas, pretože ako spomína anonymný kronikár: „...zvolili si radšej život na odľahlejšom mieste a v tichu samoty ako slúžiť Bohu v mestách."[11]

 
časť kde sa nadchádzala malá krížová chodba galilaea minor

Novovek a úpadok kláštoraUpraviť

Po návrate mníchov na Kláštorisko v roku 1478 sa započali nové rekonštrukčné práce. Renovačné práce viedli skúsení majstri, ktorí sa predtým podieľali na výstavbe neskoro gotických pohrebných kaplniek pre rod Zápoľských v Spišskom Štvrtku a Spišskej Kapitule. Počas opráv a sanačných prác došlo k viacerým modifikáciám a vznikali slohovo náročnejšie architektonické prvky. Bola napríklad vymenená podlaha a pôvodné kozuby nahradili kachľové pece s efektívnejším vyhrievaním. Politické podmienky v Uhorsku po bitke pri Moháči, sa však dotkli i samotného kláštora, ktorý začal upadať. Stavebný ruch zavŕšil prior P. Eucherius de Frankonia, ktorý po roku 1517 nechal v južnej časti kláštora, prístupnej pre laikov, postaviť hospic. V roku 1530 boli všetky kláštorné majetky zálohované mestu Kežmarok. V roku 1543 kláštor vyplienil lúpežný rytier Matej Bašo z Muránskeho hradu. Po vyplienení prispôsobil kláštorný objekt svojím vojenským potrebám. Mnísi s generálnou prestavbou kláštor opustili a presunuli sa do kartuziánskeho kláštora v Lechnici (Červený kláštor) pri Dunajci. Kláštorný komplex bol po nariadení Generálnej kapituly z 20. júla 1543 opustený a zo strategických dôvodov sa preto uskutočnila demolácia kláštora. Kláštorný komplex už nebol následne nikdy obnovený.[8]

20. storočieUpraviť

V 80. rokoch 20. storočia sa začalo s archeologickými, výskumnými a záchrannými prácami kláštora pod vedením archeológa Doc. PhDr. Michala Slivku CSc. Hlavne počas letného obdobia výskum a záchranné práce pokračujú dodnes. Zaniknutý kláštorný areál sa zachoval v ruinách, no i napriek tomu nesie všetky znaky klasickej kartuziánskej stavebnej schémy. Jeho usporiadanie vychádzalo z prísneho oddelenia „laickej“ časti situovanej južne od kostola, a klauzúry rozprestierajúcej sa na severnej strane. Zrúcanina kláštora je voľne prístupná pre návštevníkov národného parku Slovenský raj.[3]

ZaujímavostiUpraviť

  • Vznik kláštora sa podľa starej povesti viaže na násilnú smrť prepošta križovníkov v Chmeľove. Zabil ho istý magister Kokoš, význačný člen rodiny Brezovických. Za trest a súčasne i vykúpenie tohto ťažkého zločinu mal založiť šesť kláštorov. Podarilo sa mu ich založiť však iba dva – prvý na Skale útočiska nad Letanovcami a druhý v údolí svätého Antona v blízkosti obce Lechnica.
  • Kartuziánsky most je jediný kamenný most nad riekou Hornád v Slovenskom raji. Nachádza sa v údolí Letanovského mlynu medzi vrchmi Čertová sihoť a Majerská a Kláštornou roklinou. Most bol vybudovaný v 15. storočí údajne kartuziánskym rádom. Počas druhej svetovej vojny bol most vyhodený do vzduchu keď sa nemecké jednotky snažili dobyť Kláštorisko, kde sídlila partizánska jednotka. Po druhej svetovej vojne bol postavený nový moderný most. V roku 1995 sa rozhodol urbariát obce Letanovce vystavať presnú repliku starého kamenného mostu.[14]

GalériaUpraviť

ReferencieUpraviť

  1. Zoznam vybraných národných kultúrnych pamiatok [online]. Bratislava : Pamiatkový úrad SR. Dostupné online.
  2. Register nehnuteľných NKP [online]. Bratislava : Pamiatkový úrad SR. Dostupné online.
  3. a b KUCHARÍK, Juraj. Spiš. 1. vyd. Bratislava : DAJAMA, 2018. ISBN 978-80-8136-082-4. S. 82 – 83.
  4. GRZESIK, Ryszard. Spišskosobotská kronika o tatárskom vpáde v roku 1241. Stará Ľubovňa : Ľubovnianske múzeum, 2003. ISBN 80-968890-2-8. S. 53 – 62.
  5. SOPKO, Július. Kroniky stredovekého Slovenska: stredoveké Slovensko očami kráľovských a mestských kronikárov. 1. vyd. Budmerice : Rak, 1995. ISBN 80-85501-06-6. S. 106.
  6. PAJDUŠÁK, Matúš. Dejiny kláštora kartuziánskeho na Skale útočišťa. 1. vyd. Levoča : [s.n.], 1924. S. 5.
  7. SLIVKA, Michal. Príspevok k problematike vzťahu stredovekých sakrálnych objektov a feudálnych sídiel na Slovensku.. Archaeologia historica (Brno: Filozofická fakulta Masarykovej univerzity), 1.1.2020, roč. 11, čís. 11, s. 359 – 376.
  8. a b c SLIVKA, Michal. Doterajšie výsledky výskumu na Kláštorisku v Slovenskom raji. Archaeologia historica (Brno: Filozofická fakulta Masarykovej univerzity), 1.1.2020, roč. 13, s. 423 – 439.
  9. HRADSKÝ, J.. Additamenta ad Juitia. [s.l.] : [s.n.]. S. 579 – 585.
  10. SLIVKA, Michal; VALLAŠEK, Andrián. Hrady a hrádky na východnom Slovensku. 1. vyd. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1991. ISBN 80-85174-42-1.
  11. a b c Zaniknutý kartuziánsky kláštor, Arslexicon [online]. www.arslexicon.sk, [cit. 2020-01-24]. Dostupné online.
  12. ZADNIKAR, Marijan; WIELAND, Adam. Die Kartäuser. Kolín : Východoslovenské vydavateľstvo, 1983. ISBN 80-85174-42-1. Kapitola Der Orden der schweigenden Mönche, s. 51 – 137.
  13. Zaniknutý kartuziánsky kláštor, Arslexicon [online]. Arslexicon, [cit. 2020-01-23]. Dostupné online.
  14. Kartuziánsky most [online]. Letanovce, [cit. 2020-01-28]. Dostupné online.

LiteratúraUpraviť

Pozri ajUpraviť

Iné projektyUpraviť

Externé odkazyUpraviť