Otvoriť hlavné menu

Kráľovohoľské Tatry

Poloha a prírodné pomeryUpraviť

GeomorfológiaUpraviť

Z geomorfologického hľadiska je pohorie súčasťou Fatransko-tatranskej oblasti a geomorfologického celku Nízke Tatry. Kráľovohoľské Tatry sa členia na časti:[1]

VymedzenieUpraviť

Kráľovohoľské Tatry zo severu vymedzuje Liptovská kotlina (podcelok Podtatranskej kotliny), Važecký chrbát (podcelok Kozích chrbtov) a Vikartovská priekopa (podcelok Hornádskej kotliny). Východne susedí Slovenský raj (podcelok Spišsko-gemerského krasu), južný okraj lemuje Horehronské podolie s podcelkami Heľpianske podolie a Bystrianske podhorie. Západným smerom pokračujú Nízke Tatry Ďumbierskou časťou.[1]

Pohorie sa tiahne smerom zo západu na východ medzi údoliami Váhu a Hrona. Hlavný hrebeň je posunutý viac k juhu a najväčšiu výšku 1 946,1 m n. m. dosahuje na vrchole Kráľovej hole. Medzi najvyššie vrcholy pohoria patria:

GeológiaUpraviť

Kráľovohoľské Tatry geologicky zasahujú do veporského pásma (s hlavnou jednotkou veporika), tvoreného kráľovohoľskou zónou, na východe ohraničenou muránskym zlomom. Kráľovohoľská zóna je v oblasti Nízkych Tatier tvorená premenenými horninami, hlavne pararulami a predovšetkým vyvretými horninami granitoidného charakteru - hlavne granodioritmi a tonalitmi, ktoré tvoria tzv. veporský plutón. Severne od pohorelskej línie, ktorá ju oddeľuje od kráľovohoľskej zóny, sa nachádza kraklovská zóna, tvoriaca podstatnú časť hrebeňa Kráľovohoľských Tatier. Budovaná je komplexmi premenených hornín hlavne rúl, svorov a amfibolitov.

Podiel magmatických hornín je menší (napr. teleso A-typových granitov pri Hrončoku). Druhohorné usadené horniny zastupujú hlavne vápence, dolomity, sliene a pieskovce, ktoré sú tiež miestami rôzne premenené. Najvýznamnejšími štruktúrami sú tu jednotka Veľkého Boku a zvyšky heľpianskej sukcesie.[3] Styčnú oblasť medzi veporským a tatransko-fatranským pásmom jadrových pohorí a podcelkom Ďumbierske Tatry tvorí čertovická línia.

TuristikaUpraviť

Napriek tomu, že Nízke Tatry sú po Vysokých Tatrách druhým najnavštevovanejším pohorím Slovenska, Kráľovohoľské Tatry patria okrem okolia turistických stredísk skôr k menej rušným pohoriam. V roku 1978 boli Nízke Tatry na ploche 81 095 ha vyhlásené za národný park. Aj vďaka tomu tu stále existujú ozajstné pralesom blízke lesy, s množstvom zveri a možno tu podnikať mnohé zaujímavé pešie túry. Medzi hlavné východiskové miesta patria obce Liptovská Teplička a Telgárt.

Hrebeň pohoriaUpraviť

Červeno značená Cesta hrdinov SNP prechádza celým hrebeňom Kráľovohoľských Tatier. Zo sedla Besník vedie do Telgártu, odkiaľ chodník stúpa viac než 1 000 m na legendami ovenčenú Kráľovu hoľu. Tu sa začína jeden z najkrajších úsekov hrebeňa Nízkych Tatier. Od vysielača na vrchole pokračuje chodník cez hôľnatú Orlovú a Ždiarske sedlo k útulni Andrejcová. Hrebeň pokračuje sedlom Priehybka na Veľkú Vápenicu a sedlo Priehyba na Zadnú hoľu. Cez Homôľku (1 660 m n. m.) pokračuje okolo útulne Ramža a Bacúšske sedlo až na horský priechod v sedle Čertovica.

Chránené územiaUpraviť

Prevažná časť podcelku patrí pod Národný park Nízke Tatry a jeho ochranné pásmo, na východnom okraji patrí časť územia pod Národný park Slovenský raj. Z maloplošných chránených území tu leží prírodná rezervácia Barbolica a Martalúzka a prírodná pamiatka Hranovnické pleso.[2]

ReferencieUpraviť

  1. a b KOČICKÝ, Dušan; IVANIČ, Boris. Geomorfologické členenie Slovenska [online]. Bratislava : Štátny geologický ústav Dionýza Štúra, 2011, [cit. 2019-02-28]. Dostupné online.
  2. a b mapový portál HIKING.SK [online]. mapy.hiking.sk, [cit. 2019-03-02]. Dostupné online.
  3. Maheľ, M., 1986, Geologická stavba československých Karpát. Paleoalpínske jednotky 1. Veda, Bratislava, 503 s.

Pozri ajUpraviť

Iné projektyUpraviť

Externé odkazyUpraviť