Alexej Anatolievič Navaľnyj (rus.Алексей Анатольевич Навальный; * 4. jún1976, Butyn, Moskovská oblasť, Rusko) je ruský právnik a politický aktivista. Od roku 2009 je známy ako kritik korupcie v Rusku a tiež ako kritik Vladimira Putina. Podieľal sa na organizovaní demonštrácií a písal články do ruských periodík. V júli 2013 bol odsúdený na päťročný nepodmienečný trest za spreneveru, ktorý bol v októbri toho istého roku zmenený na podmienečný. Aj tak však predstavuje prekážku pre jeho politickú kariéru. V roku 2009 bol vyhlásený osobnosťou roka ruskými novinami Vedomosti, v roku 2011 o ňom BBC hovorila ako o „možno jedinej výraznej opozičnej osobnosti, ktorá sa v Rusku za posledných päť rokov objavila“. Toho istého roku uviedol v rozhovore pre Reuters, že Putinov politický systém je tak oslabený korupciou, že by v Rusku do piatich rokov mohlo dôjsť k revolúcii v štýle arabskej jari.
Ewa Bożena Kopacz (* 3. december1956, Skaryszew) je poľská liberálna politička, súčasná poľská premiérka a predseda Občianskej platformy. V rokoch 2007 – 2011 zastávala funkciu ministerky zdravotníctva, a v rokoch 2011 – 2014 bola predsedkyňou Sejmu. Bola vybraná predsedom vlády Poľska potom, ako sa stal predchádzajúci premiér Donald Tusk Stálym predsedom Európskej Rady.
Stéphane Charbonnier, pseudonym Charb - šéfredaktor týždenníka Charlie Hebdo. Francúzskeho satirického karikaturistu a novinára zabili 7. januára2015, pri teroristickom útoku na redakciu „Charlie Hebdo“. Je pochovaný v Pontoise. Svoje kresby uverejňoval v rôznych časopisoch a vydal viacero publikácií. Do redakcie Charlie Hebdo nastúpil roku 1992. Od roku 2009 bol šéfredaktorom.
Matteo Renzi - 56. taliansky premiér od 22. februára 2014. Je lídrom Európskych demokratov a je v opozícii voči kresťanským demokratom Angely Merkelovej. Bol vyhodnotený ako 40. najvplyvnejší politik na svete rebríčkom časopisu Fortune.
Federica Mogheriniová (* 16. jún1973) - vysoká predstaviteľka Európskej únie pre zahraničné záležitosti od 1. novembra2014 a vice-prezidentka Európskej komisie v Junckerovej komisii od 1. novembra 2014. Je členkou Talianskej demokratickej strany a Strany európskych socialistov.
Manuel Valls, celým menom Manuel Carlos Valls Galfetti (* 13. august 1962, Barcelona, Španielsko) je francúzsky socialista, od 1. apríla 2014 ministerský predseda Francúzska. Valls, ktorý je po otcovi španielskeho (katalánskeho) pôvodu, získal francúzske občianstvo až vo svojich 20 rokoch.
Raif Badawi - saudskoarabský bloger, ktorého väznia od 2012 a ktorého odsúdili v 2014 na 1000 rán bičom za údajnú inzultáciu islamu na svojom diskusnom fóre na webe. Prvé bičovanie absolvoval a dostal sa do zlého zdravotného stavu, čo je dôvod už viacerých odkladov tohto výkonu.
Alexis Tsipras - premiér Gréckej republiky, predseda strany Syriza, politik krajnej ľavice. Počas volebnej kampane sľuboval "grexite" - výstup Grécka z eurozóny a anuláciu štátneho dlhu. Momentálne začal robiť však realistickú politiku a odvolal niektoré svoje politické heslá.
Boris Jefimovič Nemcov (rus. Борис Ефимович Немцов, * 9. október1959, Soči - † 27. február2015, Moskva) bol ruský liberálny politik, kritik prezidenta Vladimira Putina, neskorší opozičný aktivista proti Putinovej vláde. V rokoch 1997-1998, v čase prezidentovania Borisa Jeľcina, zastával funkciu vicepremiéra krajiny. Pôvodným povolaním bol matematik a fyzik. V rokoch 2007 až 2011 bol kvôli účasti na protestoch trikrát zatknutý. V jednom z prípadov bol odsúdený na 15 dní väzenia, čo odsúdili americkí senátori John McCain a Joe Lieberman. Organizácia Amnesty International ho vtedy označila za väzňa svedomia. V roku 2010 sa stal jedným z prvých signatárov opozičnej kampane s názvom „Putin musí odísť“. V čase príprav ZOH v Soči zverejnil správu s názvom „Zimná olympiáda v subtrópoch“, ktorá sa zaoberala vysokou cenou nových olympijských objektov a nízkou kvalitou ich prevedenia. Nemcov uviedol, že hry budú stáť viac ako 50 miliárd dolárov, pričom až 60 percent z nich bude rozkradnutých. 27. februára 2015 ho v centre Moskvy zastrelil neznámy vrah. Tento akt je považovaný za politický atentát.
Jean Bodin - (* 1529, Angers, Francúzsko – † 1596, Laon) bol francúzsky humanista, právnik, filozof, politik, politológ a ekonóm, člen parížskeho Parlamentu a profesor práva v Toulouse. Patrí medzi prvých mysliteľov ľudských práv a náboženskej tolerancie, medzi zakladateľov moderného verejného práva a politickej teórie.
Aristoteles alebo Aristotelés (po grécky: Αριστοτέλης - Aristoteles/iný prepis: Aristotelés; * 384 pred Kr., Stageira – † 322 pred Kr., Chalkis) bol starogrécky filozof a encyklopedický vedec (polyhistor), filozof staroveku, zakladateľ logiky a mnohých ďalších špeciálnovedných odvetví (psychológie, zoológie, meteorológie atď.). Aristoteles strávil v Akadémii 20 rokov svojho života pod Platónovým vedením. V stredoveku Aristotela nazývali jednoducho „Filozof“. Jadrom Aristotelovej filozofie je ontológia, ktorú nazýva „prvá filozofia“ a ktorú vytvoril kritickým pretvorením Platónovej teórie ideí. Po Platónovej smrti založil vlastnú školu Lykeion, v ktorej sa v niektorých smeroch od Platóna značne vzdialil. Jeho žiaci pôsobiaci v tejto škole sa nazývali peripatetici. S Platónom sa Aristoteles zásadne rozchádza v tom, že neuznáva idey odlúčené od vnímateľných vecí. Na druhej strane v súlade s Platónom rozoznáva na každej veci látku (HÝLÉ) a tvar (MORFÉ; EIDOS). K tomu, aby vznikli konkrétne veci sú potrebné štyri faktory: látka, tvar, účel a hybná príčina. Látka je možnosťou, tvar skutočnosťou; prechod od možnosti ku skutočnosti sa realizuje pohybom.
Štefan Osuský,Ph.D., J.D. (iné zápisy mena: Stephen Osusky, Stefan Osusky, Štěpán Osuský; * 31. marec1889, Brezová pod Bradlom – † 27. september1973, Herndon, Virginia, Spojené štáty) bol slovenský právnik, diplomat, politik a univerzitný pedagóg. Pôsobil v „Národnom výbore československom“ počas prvej svetovej vojny, po vzniku ČSR bol veľvyslancom v Londýne a následne v Paríži. Novovzniknutú republiku zastupoval na parížskej mierovej konferencii. V rokoch 1922 – 1937 bol podpredsedom „Finančnej kontrolnej komisie“ pri Spoločnosti národov. Počas druhej svetovej vojny bol významným predstaviteľom zahraničného odboja, v ktorom pre nezhody ohľadne postavenia Slovákov v ČSR a odpor voči náklonnosti k Sovietskemu zväzu vystupoval v opozícii voči Edvardovi Benešovi. Do obsadenia Francúzska nemeckým vojskom pôsobil v Paríži, kde 21. marca1939 založil Ústredný výbor zahraničnej akcie vo Francúzsku a v novembri 1939 spolu s Milanom HodžomSlovenskú národnú radu, ktorá sa v januári 1940 zlúčila s Českou národnou radou do Česko-Slovenskej národnej rady. V Londýne bol 22. júla1940 vymenovaný za štátneho ministra vlády Dočasného štátneho zriadenia československého a 13. októbra1941 za člena Štátnej rady, avšak 31. marca1942 ho Beneš pozbavil funkcií a následne v odboji stratil reálny politický vplyv. Potom pôsobil v Spojených štátoch ako prednášajúci na univerzite a po roku 1949 bol zároveň podpredsedom Rady slobodného Československa.
Laimdota Straujuma, slov. Laimdota Straujumová (lot. Laimdota Straujuma; * 24. február1951, Latgale, Lotyšsko) je lotyšská politička a ekonómka, ktorá od januára 2014 zastáva funkciu predsedníčky vlády Lotyšska, ako prvá žena v tomto úrade.[1] Predchádzajúce tri roky 2011-2014 bola ministerkou poľnohospodárstva. Od októbra 2000 do 2006 pôsobila na ministerstve poľnohospodárstva ako štátna tajomníčka. V rokoch 2007 - 2010 potom rovnakú pozíciu plnila na ministerstve regionálneho rozvoja a samosprávy. Do kabinetu Dombrovskisa bola vymenovaná 25. októbra 2011 na pozíciu ministerky poľnohospodárstva.[2] Potom, čo premiér Valdis Dombrovskis rezignoval na svoju funkciu, nominovala ju 5. januára 2014 strana „Vienotība“ do tohto úradu.[3] Kandidatúru podporili ako koaliční partneri Reformu partija a Národná aliancia tak aj opozičný subjekt Únia zelených a farmárov.[4
Dalia Grybauskasová (lit. Dalia Grybauskaitė; * 1. marec 1956, Vilnius, Litva) je litovská prezidentka, bývalá ministerka financií a členka Európskej komisie pre vzdelanie a kultúru. Narodila sa v robotníckej rodine, jej matka Vitalija Korsakaitėová (1922-1989) bola predavačka, otec Polikarpas Grybauskas (1928-2008) bol elektrikár a vodič. Maturovala na strednej škole Salomėja Nėrisa, v roku 1983 ukončila štúdium politickej ekonómie na univerzite v Leningrade, v roku 1988 v Moskve habilitovala na doktorku vied. V rokoch 1983 až 1989 bola členkou Komunistickej strany Sovietskeho zväzu a do roku 1990 bola členkou Komunistickej strany Litvy.[1] Narodila sa v robotníckej rodine, jej matka Vitalija Korsakaitėová (1922-1989) bola predavačka, otec Polikarpas Grybauskas (1928-2008) bol elektrikár a vodič. Vedecká hodnosť jej v Litve nostrifikovali na doktorku sociálnych vied - odbor ekonomika. V roku 1991 na Georgetown University v inštitúte Medzinárodných ekonomických stykov absolvovala špeciálny program pre vedúcich činiteľov. Hovorí anglicky, rusky, poľsky a francúzsky.[2] V rokoch 2001 až 2004 bola litovská ministerkou financií. V máji 2004 sa stala členkou Európskej komisie v čele s Romanom Prodim zodpovednou za oblasť rozpočtu a finančného plánovania. Od novembra 2004 bola členkou Európskej komisie na čele s José Barrosom a jej portfóliom boli vzdelávanie a kultúra. Vedecká hodnosť jej v Litve nostrifikovali na doktorku sociálnych vied - odbor ekonomika. V roku 1991 na Georgetown University v Inštitúte medzinárodných ekonomických stykov absolvovala špeciálny program pre vedúcich činiteľov.
Irina Mucuovna Chakamadová - (rus. Ирина Муцуовна Хакамада, * 13. apríl1955, Moskva, ZSSR) je ruská politička angažujúca sa v politickom zoskupení Iné Rusko, ktoré zastrešuje protiputinovskú opozíciu. Jej otec Mucuo Hakamada bol japonský komunista, ktorý emigroval do ZSSR v roku 1939, matka Nina Sineľnikovová mala rusko-arménsky pôvod. V mladosti dostala komunistickú výchovu. Otec Mucuo bol presvedčený komunista, rovnako ako jej strýko Satomi Hakamada, ktorý bol dlhoročný člen Japonskej komunistickej strany. Roku 1978 absolvovala ekonomickú fakultu ruskej univerzity medzinárodného priateľstva v Moskve. Neskôr získala titul PhD na ekonomickej fakulte Lomonosovej univerzity.
.jpg)
.jpg)
