Rusíni na Slovensku

Rusíni sú jedna zo slovanských národnostných menšín žijúcich na Slovensku. Rusínske obyvateľstvo je primárne rozšírené na severovýchode a východe krajiny pri hraniciach s Poľskom a Ukrajinou. Pri sčítaní obyvateľstva v roku 2021 sa k rusínskej národnosti spolu prihlásilo 63 556 obyvateľov a boli štvrtou najpočetnejšou menšinou na Slovensku. Rusínsky jazyk ako svoj materinský uviedlo menej ako 1 % populácie.

Rusíni na Slovensku

Znak Rusínov na Slovensku
Populácia
63 556 (2021)
Krajina s významnou populáciou
Slovensko: Prešovský kraj, Košický kraj
Jazyk(y)
slovenčina, rusínčina
Náboženstvo
Grécky katolicizmus 57,3 %, Pravoslávie 33,1 %, iné

Rusínska národnosť v obciach Slovenska (v %) , podľa sčítania v roku 2021.

Percentuálne zastúpenie obyvateľov rusínskej národnosti v obciach Slovenska, podľa sčítania z roku 2011.

Percentuálne zastúpenie obyvateľov rusínskej národnosti v obciach Slovenska, podľa sčítania z roku 2001.

Rusínska národnosť v obciach Slovenska (v %) , podľa sčítania v roku 1930.

Rusínsky jazyk v obciach Slovenska (v %) , podľa sčítania v roku 1910.

Dejiny

Najstaršie dejiny Rusínov sú v značnej miere nespracované. Vedecky najpodloženejšia sa zdá teória, že Rusíni boli časťou veľkej slovanskej migračnej vlny a v 6.storočí sa začali usadzovať v Podkarpatsku. Malé skupinky osídlili karpatské údolia v druhej polovici 9.storočia. V 13.storočí Rusíni plnili funkciu kráľovských strážcov hraníc a patrili k slobodnému obyvateľstvu. Pastierska valašská, a teda aj rusínska kolonizácia horských oblastí východného Slovenska trvala od 14. do 17.storočia.
Rusíni sa masovo zapojili do povstania kurucov pod vedením Imricha Tököliho i do protihabsburského povstania Františka II. Rákóciho. Na konci 15.storočia na území Uhorska v 530 rusínskych lokalitách žilo 110 tisíc obyvateľov. Pre prvú polovicu 19.storočia sa úvadza počet 482 tisíc.
Karpatskí Rusíni žijú pozdĺž severných a južných svahov Karpát. Ich domovina, známa ako Karpatská Rus, sa rozprestiera na rozhraní Ukrajiny, Slovenska a Poľska. Od 11. storočia do roku 1918 rusínske územie na juh od Karpát, teda Podkarpatská Rus a Prešovská oblasť, boli súčasťou Uhorského kráľovstva. Po skončení 1. svetovej vojny sa stali súčasťou Česko-Slovenska, s výnimkou 20 dedín na juh od Tisy, ktoré boli pripojené k Rumunsku.

Dejiny rusínskeho a ukrajinského etnika v 20. storočí

V medzivojnovom Česko-Slovensku sa riešilo viacero otázok súvisiacich s postavením Slovákov, Nemcov a Maďarov, Poliakov a Rusínov v štáte. Rusíni, ako etnikum, ktoré vytvorilo štát spolu s Čechmi a Slovákmi, malo svoju správu na svojom zaostalom území. V decembri 1938 Rusíni dostali autonómiu (Podkarpatská Rus) a k 1. 1. 1939 premenovali Podkarpatskú Rus na Karpatskú Ukrajinu. 15. 3. 1939 vyhlásili svoj vlastný štát, ktorý ale trval len zhruba 48 hodín, lebo bol násilne začlenený do Maďarska. Počas druhej svetovej vojny boli teda Rusíni obyvateľmi Maďarska a v menšej miere aj Slovenska. Rusíni v Maďarsku, ako väčšinové etnikum na území (oklieštenej) Podkarpatskej Rusi, získali určitú samosprávu. To sa týkalo aj území východného Slovenska, ktoré boli po malej vojne 1939 pripojené k Maďarsku a v rámci neho k rusínskemu územiu..

Situácia v období 1945 – 1948

V apríli 1945 bol vyhlásený Košický vládny program (KVP) ktorý sa priamo týkal aj Rusínov, resp. Ukrajincov a to „Vláda se bude starat o to, aby byla co nejdříve vyřešena otázka Zakarpatské Ukrajiny, postavená samým obyvatelstvem této země. Vláda si přeje, aby otázka tato byla vyřešena podle demokraticky projevené vůle karpatoukrajinského lidu a v plném přátelství mezi Československem a Sovětským svazem, a jest přesvědčena, že tomu tak skutečně bude. Vláda učiní v tomto smyslu všechny nutné přípravy.“ Týmito operáciami sa stávalo Rusínske etnikum nepriamo etnikom Ukrajinským na území nového Česko-Slovenska, teda tretej republiky. Podkarpatská Rus teraz už premenovaná na Zakarpatskú Ukrajinu sa stala súčasťou územia Zväzu sovietskych socialistkách republík (ZSSR). Pripojenie sa udialo podpísaním medzinárodnej dohody v Moskve 29. júna 1945 kde ZSSR realizoval svoje územné zámery.

Politická situácia

Dňa 1. marca 1945 vzniká v Prešove Ukrajinská národná rada Prjaševščiny (UNRP) ktorá združovala Ukrajinské a Rusínske obyvateľstvo. Išlo o politickú organizáciu, ktorá pôsobila v Česko-Slovensku. S oslobodzovaním územia Slovenska resp. Česko-Slovenska sa postupne dokončuje politické spektrum. Najsilnejšie postavenie majú dve politické strany, a to Komunistická strana Slovenska (KSS) a Demokratická strana (DS). Tieto strany vďaka svojej politike a politickej orientácii získali najsilnejšie postavenie. DS hlavne vďaka svojej účasti na Vianočnej dohode v roku 1943 a KSS vďaka svojej politickej orientácií na ZSSR a taktiež na účasti na dohode. V roku 1946 pribudli ďalšie dve strany, a to Strana práce a Strana slobody. Následkom udalostí z pred roku 1945 nebolo možné vytvárať národnostné strany. Snahy o vytvorenie politickej strany v rámci UNRP ako politickej reprezentantky neviedli nikam, nakoľko nemali podporu dvoch najsilnejších strán Národného frontu (NF). Nakoľko ešte v tomto období nebolo Rusínske etnikum stotožňované s Ukrajinským ako tomu bolo neskôr, budovali sa osobité sekcie v občianskych politických stranách pre Rusínske obyvateľstvo. Rusínske a Ukrajinské obyvateľstvo Česko-Slovenska malo preto jedinú možnosť politicky sa spojiť s nejakou politickou stranou a tak získať miesto na kandidátke. Možnosť sekcie ktorú poskytovali politické strany sa preto ukázala ako správny spôsob pre politickú angažovanosť. Túto možnosť realizovali cez svoju politickú organizáciu UNRP. DS v auguste začala rokovania s UNRP na základe čoho získali dvaja členovia UNRP miesto v Slovenskej národnej rade. Na základe týchto rokovaní sa 6. augusta 1945 vytvorila Ukrajinsko-Ruská sekcia DS. KSS podobný krok nevykonala. Strana práce podľa vzoru DS vytvorila taktiež v spolupráci s UNRP sekciu. Taktiež žiadala, aby sa nenaliehalo na vysťahovanie Rusínov a Ukrajincov za hranice Česko-Slovenska.

Vďaka tomu sa UNRP dostalo na kandidátku do Dočasného národného zhromaždenia a na kandidátku Slovenskej národnej rady. Kandidátov DS podporila aj Gréckokatolícka cirkev ktorú v tomto období tvorilo zväčša Ukrajinské a Rusínske obyvateľstvo Česko-Slovenska. Výsledky volieb z roku 1946 poukazujú na to, že Rusínske a Ukrajinské obyvateľstvo inklinovalo viac k občianskym stranám ako ku komunistickej strane.

Ukrajinsko-Rusínska sekcia v DS vyzývala UNRP k zmenám ktoré by mali podnietiť hospodársky rast v zaostalých častiach východného Slovenska ktoré bolo prevažne obývané týmito etnikami. Dňa 22. februára 1947 na II. Zjazde Ukrajinsko-Rusínkej sekcie DS uznali UNRP za vrcholný orgán Rusínov a Ukrajincov žijúcich v Česko-Slovensku. Predsedníctvo UNRP sa dňa 17. marca 1947 rozšírilo o politických členov z radov DS a KSS. Nesúlad medzi DS a KSS spôsoboval časté paralyzácie UNRP, čo malo priame dôsledky na Rusínske a Ukrajinské obyvateľstvo. Tieto rozpory sa skončili vo februári 1948, kedy sa Komunistická strana plne chytila moci. To viedlo k zrušeniu DS sekcie v UNRP.

Výsledky volieb v roku 1946:

Politické strany:	Strana práce	DS	KSS	Strana slobody
Na Slovensku:	3,1%	62,0%	30,5%	3,1%
Obce s rusínsko-ukrajinským obyvateľstvom:	1,97%	50,12%	45,87%	1,30%

Zmeny v školstve

Na základe nariadenia Slovenskej národnej rady č. 5 zo 6. septembra 1944 boli poštátnene školy. Pre Rusínske a Ukrajinské obyvateľstvo v tomto období zabezpečovali výučbu dedinský učitelia či farári. V oblastiach okresov Sobrance a Snina, ktoré v tomto období boli súčasťou Maďarského štátu, boli obyvatelia čiastočne maďarizovaní so špecifickým postavením Rusínskeho obyvateľstva. Táto zmena mala nepriaznivý vplyv pre Ukrajinské a Rusínske etnikum.

KVP sa priamo k otázke Rusínskeho a Ukrajinského školstva nevyjadroval. Etniká používali svoj miestny dialekt, ktorý bol zmesou Ruštiny a cirkevnej slovančiny s prihliadnutím na jazyk a slová regiónu. Rovnaká situácia bola aj na Ukrajinských školách na Slovensku ktoré nepoužívali spisovný Ukrajinský jazyk ale dialekt. Toto karpatské cítenie podporovala aj Gréckokatolícka cirkev. UNRP podporovala zriaďovanie nových škôl a škôlok v okresoch v ktorých žili tieto etniká aby im zabezpečili riadne vzdelanie. Pre správne zabezpečenie vzdelania boli zriaďované inšpektoráty ktoré dohliadali na to aby sa používali spisovné jazyky.

Optácia obyvateľstva

Razenie politiky mononárodnostných štátov v tomto období viedlo k presídľovaniu inonárodnostných obyvateľov. Prvé presídlenie obyvateľstva bolo hneď po vojne, kedy bolo povolené získať občianstvo tím ľuďom, čo sa zapojili ako vojaci do Československého armádneho zboru. Títo ľudia mohli požiadať o občianstvo. Zo Zakarpatskej Ukrajiny to bolo v roku 1946 až 23168 žiadostí. Z toho bolo len 4 813 od príslušníkov armády. Ostatní udali, že sú českej alebo slovenskej národnosti. Významne týmto migrantom pomohla aj Gréckokatolícka cirkev, ktorá vydávala falošné rodné listy a preto aj na základe toho si mohli migranti nárokovať pobyt a občianstvo v Česko-Slovensku.

Operácia Volyň bolo pomenovanie pre dohodu o presídľovaní obyvateľstva medzi Česko-Slovenskom a ZSSR. Etnickí Česi, ktorí žili na severozápade Ukrajiny (historická Volyň), dostali právo presťahovať sa do Česko-Slovenska, následkom čoho v roku 1947 bolo presídlených 12 000 Rusínov zo Slovenska na Ukrajinu. Išlo zväčša o najchudobnejšie obyvateľstvo Prešovského kraja. Boli im sľúbené domy, ale nakoľko v nich žili obyvatelia z Ukrajiny, tak títo prišelci boli nútení žiť v zemľankách a často mali s pôvodným obyvateľstvom nepriateľské vzťahy.

Tieto operácie mali ako politický tak aj sociálny vplyv na obe etnika.Prisťahovalci nemali rodinné väzby v okolí, mali status prišelcov a svojich príbuzných na území Česko-Slovenska. Taktiež presídľovaním boli ničené väzby medzi rodinami a to viedlo čiastočne k hospodárskemu ochromeniu regiónu. Situácia sa zhoršila po tom čo bola hermeticky uzavretá hranica.

Optácia zo Zakarpatska do ČSR v rokoch 1945 – 1947 (počet rodín podľa oficiálnych sovietskych údajov) :

Okres (mesto)	Počet rodín
Berehivs’skyj	57
Velykoberezňjans’kyj	37
Volovec’kyj	9
Vinogradovs’kyj	18
Iršavs’kyj	53
Mukačivs’kyj	280
Mižhirs’kyj	3
Perečyns’kyj	110
Svaľjavs’kyj	70
Rachivs’kyj	22
Ťjačivs’kyj	24
Užhorods’kyj	432
Chusts’kyj	21
Užhorod – mesto	287
Mukačevo	128
Zakarpatská oblasť spolu	1551

Situácia v rozpätí rokov 1949 – 1989

Hlavné zmeny ktoré súvisia s ukrajinskou a rusínskou menšinou sú konfesionálne zmeny. Prebiehala nútená ukrajinizácia rusínskeho etnika, v priebehu 60. rokov návrat obtantov zo ZSSR či politická izolácia republiky a následné hermetické uzavretie hranice. Tieto faktory sa priamo dotýkali týchto etník a formovali ich žitie v Česko-Slovensku.

Zrušenie Gréckokatolíckej cirkvi

Zrušenie Gréckokatolíckej cirkvi či Akcia P bol politický manéver ako prerušiť kontakt so západom, resp. s pápežom a cirkev naviazať na metropolitu v Moskve. Vtedajšia Pravosláva cirkev spadala pod Srbského metropolu. Propagáciu Pravoslávia podporovala aj UNRP. Gréckokatolícka cirkev sa vo vtedajšej dobe angažovala v prospech rusínskeho a teda aj ukrajinského etnika. Kňazi prevažne pôsobili medzi rusínskym etnikom a gréckokatolícka cirkev zároveň vydávala publikácie v rusínčine. Gréckokatolícku cirkev ako inštitúciu nahradila Pravoslávna cirkev v roku 1950. Ale v roku 1968 bola cirkev znova povolená ale už výrazné oklieštená svojim územím. Ďalšou zmenou bolo odstúpenie od prorusínskej orientácie ako aj priklonenie sa k používaniu slovenčiny a tak slovakizácii rusínskeho a ukrajinského etnika. Tento počin spôsobil že mnoho Rusínov a Ukrajincov ostalo v pravoslávnej cirkvi, čo spôsobovalo roztržky medzi samotnými etnikami a v rámci etník samotných. Rozpory sa vyostrili po tom čo v 90. rokoch 20. stor. požiadala gréckokatolícka cirkev o vrátenie sakrálnych stavieb, ktoré pravoslávna cirkev získala neprávom pomocou komunistického režimu.

Nútená ukrajinizácia

Akciou „P“ sa začala postupná a nútená premena Rusínov na Ukrajincov. Predsedníctvom KSS bola dňa 28. 06. 1952 zavedená ukrajinčina ako vyučovací jazyk na národnostných školách kde sa dovtedy vyučovalo po rusky, resp. rusínsky. Táto zmena taktiež postihla rusínsku tlač. Priaševčina sa prestala vydávať, gréckokatolícka cirkev už na území Slovenska neexistovala a pravoslávna cirkev podporovala ukrajinizáciu. Taktiež kultúrne inštitúcie boli ukrajinizované. Ukrajinčina sa presadzovala aj v masmédiách a aj kultúra bola prezentovaná ako ukrajinská. Jednotlivé ľudové tance, piesne a zvyky boli brané ako ukrajinské. Táto ukrajinizácia spôsobila že Rusíni prestali navštevovať etnické školy a začali sa hlásiť na slovenské školy. To spôsobilo slovakizáciu rusínskeho etnika. Ukrajinské etnikum v období do zlúčenia bolo minimálne zastúpené medzi etnikami v Česko-Slovensku. Vďaka tomuto zlúčeniu sa potvrdili určité tendencie v medzivojnovej ČSR medzi východnými Rusínmi stotožňovať sa s Ukrajincami. To posilnilo aj stotožňovanie Lemkov v Poľsku s Ukrajincami ešte počas prvej ČSR.

Návrat reoptantov

Rusíni, resp. už Ukrajinci ktorí boli nútene presídlení na Ukrajinu počas akcie Volýň sa snažili vrátiť naspäť na územie Česko-Slovenska. Situácia pre nich bola nepriaznivá, keďže nemohli emigrovať domov, nakoľko išlo o spriatelenú krajinu a boli by znova vykázaní. Mohlo im to pridať štatút sledovanej osoby. Preto až po rôznych snahách získali identifikáciu ako Slováci a postupom desaťročí sa vracali znova na územie Slovenska. Prví reoptanti sa vrátili na začiatku 60. rokov 20.storočia. Táto migrácia trvala približne do roku 1999 a vrátilo sa okolo 8 000 ľudí. Niekedy sa vrátili len potomkovia týchto optantov. Dodnes žijú potomkovia týchto optantov na území Volýňskej a Rivnianskej oblasti Ukrajiny a môžu požiadať o slovenské občianstvo a podniknúť návrat na Slovensko. Tí, ktorí sa vrátili počas komunistického režimu málokedy získali svoj majetok. Ten bol zoštátnený a použitý pre účely režimu. V archíve v Humennom sa nachádzajú záznamy z ohodnotenia majetkov vysťahovalcov.

Hranice

Po ukončení opcií medzi ZSSR a Česko-Slovenskom sa množstvo obyvateľstva, ktoré malo príbuzenstvo v zahraničí zvýšilo. Hranice miestami rozdelili rodiny (obec Slemence rozdelená na slovenskú a zakarpatskú časť) a prechod cez hranice bol dosť obťažný. Po tom, čo boli hermeticky uzavreté hranice, bolo ľahšie dostať sa z Moskvy do Prahy ako z Užhorodu do Sobraniec. Zmena nastala až v roku 1956, kedy rada ministrov východnej Európy uzatvára dohodu o spolupráci v tzv. východnom bloku. 60. roky sa vyznačujú družobnými partnerstvami a tým aj stretávaním v pohraničných oblastiach. Rodiny sa stretávali na štafetách. Prístup mali len tí, ktorí sa nepokladali za nežiaducich, resp. nepokúsili sa o nelegálny prechod cez hranicu. V roku 1982 bol prijatý zákon, ktorý umožnil republikám ZSSR prijímať samostatné zákony čo zlepšilo možnosti prechodu cez hranicu. To viedlo k podpísaniu zmluvy v roku 1985 o zjednodušenom prekračovaní hraníc pre obyvateľov pohraničných oblastí medzi obyvateľmi Česko-Slovenska a ZSSR.

Kultúra

Rusínska tradičná kultúra je veľmi svojrázna. Jej vplyv sa odzrkadľuje najmä na tradičnej pastierskej kultúre Slovenska (najmä vďaka valachom). Z hľadiska vierovyznania Rusíni patria k východnému cirkevnému obradu (Gréckokatolícka – 57% a Pravoslávna cirkev – 33%), časť Rusínov tak ešte dodržiava Juliánsky kalendár v cirkevných sviatkoch a v hospodárstve.
Súčasnú kultúru rozvíjajú najmä kultúrne spolky, múzeá a ich edukačné programy, osvetové strediská, centrá voľného času, divadlá, samosprávy, amatérske folklórne kolektívy, ktoré pripravujú svoj program v rusínskom jazyku. Svetoznáme sú drevené gréckokatolícke chrámy na východnom Slovensku zo 17. až 20.storočia, ktoré sú národnými kultúrnymi pamiatkami (najviac v okresoch Svidník, Bardejov a Snina).

Vzdelanie

• Prešovská univerzita Ústav rusínskeho jazyka a kultúry
• Základná a materská škola s rusínskym vyučovacím jazykom v Čabinách
• Základné školy vo Svidníku, Pčolinom, Stakčíne, Medzilaborciach a Radvani nad Laborcom – vyučovanie rusínskeho jazyka ako voliteľného predmetu

Vývoj počtu Rusínov na Slovensku

Rok	Počet	Zmena počtu	Zmena v %
2021	63 556	+30 074	+89,82
2011	33 482	+ 9 281	+38,3
2001	24 201	+ 7 004	+40,7
1991	17 197	– 73 882	-81,1
1930	91 079	– 5 968	-6,1
1910	97 047	+ 12 488	+14,8
1900	84 559	+ 224	+0,3
1890	84 335	+ 5 933	+7,6
1880	78 402	–	–

Sčítanie 2021

národnosť + kombinácie	celkom	v %
rusínska	23 746	37,36 %
slovenská + rusínska	38 764	60,99%
maďarská + rusínska	73	0,11%
rómska + rusínska	133	0,21%
ukrajinská + rusínska	694	1,09%
česká + rusínska	51	0,08%
nemecká + rusínska	7	0,01%
poľská + rusínska	7	0,01%
chorvátska + rusínska	3	0,00%
srbská + rusínska	1	0,00%
ruská + rusínska	31	0,05%
židovská + rusínska	4	0,01%
moravská + rusínska	4	0,01%
bulharská + rusínska	2	0,00%
sliezska + rusínska	2	0,00%
vietnamská + rusínska	2	0,00%
albánska + rusínska	1	0,00%
anglická + rusínska	3	0,00%
francúzska + rusínska	2	0,00%
iná + rusínska	15	0,02%
nezistená + rusínska	11	0,02%
celkom	63 556	100,00%

Obce/mestá s najvyšším počtom Rusínov

Údaje: Sčítanie obyvateľov, domov a bytov 2021

obec	počet Rusínov	v %
Humenné	3 677	11,73%
Svidník	3 526	34,68%
Snina	3 228	17,25%
Medzilaborce	2 833	47,49%
Prešov	2 652	3,13%
Bardejov	1 998	6,48%
Stará Ľubovňa	1 355	8,50%
Stropkov	922	9,16%
Stakčín	910	38,03%
Jakubany	860	30,27%
Košice-Západ	855	2,27%
Kamienka (okr. Stará Ľubovňa)	769	57,56%
Čirč	677	50,90%
Košice-Dargovských hrdinov	489	1,94%
Bratislava-Petržalka	485	0,43%
Šarišské Jastrabie	483	32,37%
Poprad	482	0,97%
Michalovce	463	1,26%
Košice-Sídlisko KVP	439	1,97%
Jarabina	438	47,66%

Obce/mestá s najvyšším percentuálnym zastúpením Rusínov

Údaje: Sčítanie obyvateľov, domov a bytov 2021

obec	v %	počet Rusínov
Oľšinkov	85,00%	17
Runina	84,42%	65
Krajná Porúbka	82,86%	29
Závada (okr. Humenné)	80,00%	52
Ruská Volová	78,82%	67
Medvedie	77,27%	34
Miroľa	76,79%	43
Čertižné	76,78%	248
Roškovce	73,76%	104
Ondavka	73,33%	11
Strihovce	73,24%	104
Ruská Poruba	72,90%	156
Vyšná Polianka	72,48%	79
Vyšná Pisaná	72,31%	47
Bajerovce	71,89%	202
Rokytovce	70,19%	113
Krišľovce	68,75%	22
Nová Sedlica	68,53%	172
Zboj	68,07%	194
Pstriná	67,86%	38

Náboženské zloženie

Náboženské zloženie obyvateľov rusínskej národnosti, podľa sčítania v roku 2011.

• Gréckokatolícka cirkev: 19 193 (57,3%)
• Pravoslávna cirkev: 11 080 (33,1%)
• Bez vyznania: 1 715 (5,1%)
• Rímskokatolícka cirkev: 718 (2,1%)
• Nezistené: 369 (1,1%)
• Iné: 407 (1,2%)

Literatúra

• HARAKSIM, Ľudovít: Národnostná identita Rusínov na východnom Slovensku. In HARAKSIM, Ľudovít (eds.).: Národnosti na Slovensku. Bratislava : Veda, vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1993. s. 161.
• HARAKSIM, Ľudovít. K sociálnym a kultúrnym dejinám Ukrajincov na Slovensku do roku 1867. Vyd. 1. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1961. 204 s.
• HARAKSIM, Ľudovít: Z dejín Ukrajincov na východnom Slovensku. Martin : Osveta, 1957. 31 s.
• GABZDILOVÁ, Soňa: Možnosti vzdelávania národnostných menšín (v materinskom jazyku) na Slovensku v rokoch 1945 - 1948. In: Človek a spoločnosť, 2000, roč. 3, č. 1. [online] [cit. 2015-09-25]. <http://www.clovekaspolocnost.sk/jquery/pdf.php?gui=QWJLI1BA33RNBUTJ2U7C5FMR>.
• GAJDOŠ, Marián: Používanie etnonymov Rusín a Ukrajinec vo vybraných dokumentoch Ukrajinskej národnej rady Prjaševščiny (1945-1948). In: Človek a spoločnosť. 2000, roč. 3, č. 3. [online] [cit. 2015-09-25]. < http://www.clovekaspolocnost.sk/jquery/pdf.php?gui=MEGH8AGFRH42P87H6Y4854I>.
• GAJDOŠ, Marián – KONEČNÝ, Stanislav: Príprava a priebeh tzv. pravoslávnej akcie na Slovensku. In: Človek a spoločnosť, 2008, roč. 11, č. 4. [online] [cit. 2015-09-25]. <http://www.clovekaspolocnost.sk/jquery/pdf.php?gui=1GF6CAKSBRS4W4IM2SEAPXL5X>.
• GAJDOŠ, Marián  – SJUSKO, Ivan: Optácia obyvateľov Zakarpatska v československo–sovietskych vzťahoch v rokoch 1945 - 1947. In: Človek a spoločnosť, 1999, roč. 2, č. 3. [online] [cit. 2015-09-25]. <http://www.clovekaspolocnost.sk/jquery/pdf.php?gui=TWT6TUB34SFJTUY7BYIIDLUSV>.
• GAJDOŠ, Marián – KONEČNÝ, Stanislav.: Národnostné menšiny v slovensko - ukrajinských prihraničných vzťahoch a otázka vízovej povinnosti. in Človek a spoločnosť, 2000, roč. 3, č. 2. [online] [cit. 2015-09-25]. <http://www.clovekaspolocnost.sk/jquery/pdf.php?gui=UM7VMHK2CCF9EZN5F1MTEJAYD>.
• KOKAISL, Petr. Co znamená být slovenským Rusínem? Proměna etnické identity rusínské menšiny na Slovensku. Historická sociologie, čís. 2/2017, s. 85 – 102. Dostupné online. ISSN 1804-0616. DOI: 10.14712/23363525.2017.40.
• KONEČNÝ, Stanislav: Rusíni na Slovensku a vývoj otázky ich spisovného jazyka. In: Človek a spoločnosť, 2000, roč. 3, č. 1.[online] [cit. 2015-09-25]. <http://www.clovekaspolocnost.sk/jquery/pdf.php?gui=YERGFZU13H2UCMYMR6U2QKVJ6>.
• MAGOCSI, Paul Robert.: Národ znikadiaľ – ilustrovaná história karpatských Rusínov. Prešov: Rusín a Ľudové noviny, 2007. 120 s.
• MAGOCSI, Paul Robert. Chrbtom k horám : dejiny Karpatskej Rusi a karpatských Rusínov. Preklad Eva Eddy. Prešov : UNIVERSUM-EU, 2016. 593 s. ISBN 978-80-89046-97-3.
• MUŠINKA, Mikuláš: Ukrajinizácia ruského školstva na východnom Slovensku (1946-1952) a Ivan Paňkevyč. In: Človek a spoločnosť, 2000, roč. 3, č. 1. [online] [cit. 2015-09-25]. <http://www.clovekaspolocnost.sk/jquery/pdf.php?gui=VQL8BKS7BJE9K5EMN7X2KPC5G>.
• PLIŠKOVÁ, Anna: Rusíni ako terminologický či národnostný problém strednej Európy? In: Človek a spoločnosť, 2000, roč. 3, č. 3.
• PUSKÁS. László: Blažený Teodor Romža: Život a smrť biskupa – mučeníka. Košice: Byzant Košice, 2011. 204 s.
• ŠMIGEĽ, Michal  – KRUŠKO, Štefan: Opcia a presídlenie Rusínov do ZSSR (1945 - 1947) : Na základe československo-sovietskej dohody z 10. júla 1946. Bratislava : Goralinga 2011. 340 s. ISBN 978-80-970042-6-2
• ŠUTAJ, Štefan: Ukrajinsko-ruské sekcie v občianskych politických stranách (1945-1948). In: Človek a spoločnosť. 2007, roč. 10, č. 4. [online] [cit. 2015-09-25]. <http://www.clovekaspolocnost.sk/jquery/pdf.php?gui=R9EH2T2LJ1XU85GJW44UHU51>.