Imrich Tököli

Gróf Imrich Tököli (de Késmárk; staršie Imrich Thököly; maď. Thököly Imre chorvátsky Mirko Thököly, sám sa podpisoval ako Emericq Thököly) (* 25. september 1657, Kežmarok – † 13. september 1705, Izmir, od roku 1906 pochovaný v Kežmarku) bol sedmohradské knieža, knieža resp. kráľ Horného Uhorska, vodca protihabsburského stavovského povstania (Tököliho povstanie), prezývaný svojimi súčasníkmi ako slovenský kráľ (maď. tót király) alebo kurucký kráľ.

Imrich Tököli
uhorské a sedmohradské knieža, vodca stavovského povstania
Imrich Tököli
Narodenie25. september 1657
Kežmarok
Úmrtie13. september 1705 (47 rokov)
Izmir
PodpisImrich Tököli, podpis (z wikidata)
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Imrich Tököli
Rodový erb

RodinaUpraviť

ŽivotopisUpraviť

V januári 1688[1] začal študovať na evanjelickom kolégiu v Prešove. Ako inteligentný študent rýchlo pochopil hlavné aspekty luteránskej teológie a naučil sa aj písať dlhé texty v dokonalej latinčine.[1] Ako jediný preživší syn svojich rodičov už vtedy bol po matke dedičom obrovských území v Sedmohradsku.

Jeho otec Štefan Tököli bol v roku 1670 obvinený z účasti na sprisahaní proti habsburskému panovníkovi Leopoldovi I. Z obavy o bezpečnosť svojho syna mu nariadil aby sa vrátil domov do Kežmarku. Odtiaľ sa presťahovali na Oravský hrad, ktorý stál veľmi blízko ku hranici s Poľskom (a ďaleko od centra ríše). Napriek tomu Leopoldove jednotky obliehali hrad a Štefan Thököly zomrel počas obliehania 4. decembra 1670. Podľa jednej verzie príbehu obliehania unikol vtedy 13 ročný Imrich z pevnosti tunelom potom, čo jeho otec zomrel najprv do Poľska, potom do Sedmohradska. [Iné zdroje hovoria, že ho otec poslal na hrad Likava ešte skôr, ako sa začalo obliehanie a keď sa dozvedel o smrti svojho otca, utiekol do Sedmohradska a stal sa aktívnym účastníkom boja proti Habsburgovcom.

PovstanieUpraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Povstanie Imricha Tököliho

Imrich a jemu blízki transylvánski dobrovoľníci sa pripojili ku Kurucom v meste Derecske 27. novembra 1677. Jeho príjmy z transylvánskych majetkov mu umožnili vylepšiť vybavenie armády. Podľa francúzsko-transylvánskej dohody bol 16. februára 1678 Mihály Teleki nainštalovaný ako najvyšší veliteľ kuruckej armády, ale Telekiho menovanie neovplyvnilo skutočné Tököli vodcovské postavenie. Od roku 1678 je uvádzaný ako vodca protihabsburského stavovského povstania uhorskej šľachty.

Bázou jeho povstania sa stali rákocziovske majetky, ktoré získal neskoršou svadbou s grófkou Helenou Zrínskou, manželkou vodcu protihabsburského povstania z rokov 1643 – 1645 Františka I. Rákociho.[2] Helena bola aj matkou ďalšieho povstaleckého vodcu Františka II. Rákociho (nar. 1676). Tököliho si zobrala za manžela po smrti Rákociho, v roku 1682.

Postupne obsadil Muráň, Spišskú Novú Ves, Ružomberok a stredoslovenské banské mestá na Pohroní a Hornej Nitre. Banská Bystrica sa mu 10. októbra 1679 vzdala bez odporu. Aj keď sa musel 1. novembra 1679 po porážke pri Žiar nad Hronom vzdať banských miest, naďalej ovládal 13 grófstiev v kráľovskom Maďarsku. Nie je divu že od istého Magerlicha v Banskej Bystrici na Hornej ulici kúpil dom, za ktorý dlho nezaplatil, z Banskej Bystrice dal vyhnať jezuitov.

V roku 1682 sa stal – ako protivládca Habsburgovcov – kráľom resp. kniežaťom (Osmanská ríša ho titulovala kráľ, sám sa označoval ako knieža) Horného Uhorska, vazalského štátu Osmanskej ríše, ktorý pôvodne pokrýval zhruba východné a stredné Slovensko (po Váh), neskôr aj západné Slovensko, ale v rokoch 16831685 bol postupne dobytý habsburskými vojskami. Varadínsky paša Ahmet, dúfajúc, že tým uskorí mierové rokovania s Viedňou, ho pozval na obed, kde ho dal zajať. Roku 1694 rozpustil svoje posledné kurucké oddiely, ktoré museli prisahať, že nepozdvihnú zbraň proti sultánovi.

Svoj život dožíval v Malej Ázii, kde zomrel v tureckom Izmire roku 1705. Jeho pozostatky roku 1906 previezli do Kežmarku a uložili v evanjelickom kostole.

ReferencieUpraviť

  1. a b Kovács, Gergely István (2011). Thököly Imre és II. Rákóczi Ferenc [Emeric Thököly and Francis II Rákóczi] (in Hungarian). Duna International. ISBN 978-615-5013-37-9.
  2. Encyklopédia Slovenska, T-Ž, VEDA, SAV, 1982, str. 74

LiteratúraUpraviť

Externé odkazyUpraviť