Emil Svoboda (právnik)
Prof. JUDr. Emil Svoboda (* 2. október 1878, Praha, Rakúsko-Uhorsko – † 19. august 1948, Český Brod, ČSR) bol český filozof a právnik – civilista, dekan Právnickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe.[1][2][3][4]
| Emil Svoboda | |
| český filozof, právnik, profesor občianskeho práva, dekan Právnickej fakulty Karlovej Univerzity | |
 | |
| Osobné informácie | |
|---|---|
| Narodenie | 2. október 1878 |
| Praha, Rakúsko-Uhorsko | |
| Úmrtie | 19. august 1948 (69 rokov) |
| Český Brod, ČSR | |
| Národnosť | česká |
| Alma mater | Právnická fakulta Karlovej univerzity |
| Zamestnanie | univerzitný profesor, dekan |
| Dielo | |
| Žánre | právnická literatúra |
| Obdobie | 20. storočie |
| Témy | občianske právo, právna filozofia, filozofia |
| Odkazy | |
 | Emil Svoboda (multimediálne súbory na commons) |
„Patril k najvýznamnejším pozitivistickým predstaviteľom nenáboženskej etiky, hlásil sa k hnutiu Voľnej myšlienky aj k slobodomurárstvu. Propagoval myšlienku laického náboženstva.“[1]
Jeho filozofické práce sú charakteristické noetickou skepsou, monizmom a eudamonizmom: cit všeľudskej jednoty a súcitenie s druhými Svobodu vedie k uznaniu spravodlivosti a lásky ako najvyšších hodnôt.[5]
Životopis
upraviťNarodil sa v roku 1878 v Prahe. Po štúdiách na gymnáziu v Prahe študoval na Karlovej univerzite v Prahe, kde promoval v roku 1905.[1] Témou jeho habilitačnej práce bola Vůle vnitřní a vůle projevená právním činem (1911).[3] Od roku 1913 bol profesorom na Českom vysokom učení technickom v Prahe.[1] Odmietol ponuku vyučovať na novozriadenej Právnickej fakulte Univerzity Komenského, hoci neskôr do Bratislavy dočasne dochádzal.[3] V roku 1923 odišiel na Karlovu univerzitu vyučovať občianske právo a právnu filozofiu.[1] Počas Prvej ČSR sa podieľal na neuskutočnenej (re)kodifikácii (a unifikácii) občianskeho práva.[3] V rokoch 1929 – 1930 bol dekanom Právnickej fakulty Karlovej univerzity.[6]
Zomrel v roku 1948 v Českom Brode.[2]
Dielo a myšlienky
upraviťPrávo
upraviťVýchodiskom jeho tvorby neboli historické, ale teleologické výklady práva. Pri právnickej tvorbe spravidla neodkazoval na staršiu literatúru, ale čerpal iba zo znenia normy. Venoval sa občianskemu právu (rakúskemu i novému česko-slovenskému), osobitne vecným právam, rodinnému právu a dedičskému. [3]
Filozofia
upraviťPodľa Tomsu (1928) Svoboda ako právny filozof vo svojom celistvom myslení nenasledoval „žiaden -izmus“ či smer a bol samostatným mysliteľom, hoci v jednotlivých otázkach bol ovplyvnený.[4] Dnes sa jeho dielo pred druhou svetovou vojnou radí k monistickému idealizmu, pričom jeho názory boli blízke českému pozitivizmu. Pod vplyvom Schopenhauera (a skrze neho aj indického myslenia) sa zaoberal sa vôľou a etikou: etický čin mohol obrátiť živočíšnu vôľu vedúcu človeka k egoistickému hájeniu vlastných záujmov altruistickej láske. V mnohom vychádzal z Dostojevského, Tolstoja a kresťanských ideí, ktoré ale odčleňoval od cirkevných a teistických štruktúr a záujmov: Každý si podľa Svobodu nosí v srdci svojho, ale zároveň jediného a všetkým spoločného Boha, ktorý sa v každom ozýva ako hlas jeho svedomia. Pod vplyvom Masaryka vnímal náboženstvo ako povznesenie sa k Bohu a posvätenie života vyšší uvedomením si mravného príkazu spravodlivosti a lásky. Slovom „Boh“ označoval neosobnú, jedinú, večnú, nepoznateľnú prapodstatu a náboženským poznaním prekročenie hraníc vedeckého poznania intuíciou, vierou a osobným presvedčením o Bohu. Svoje náboženstvo ponímal ako filozofické náboženstvo.[1]
V 40. rokoch 20. storočia sa priblížil ku Krejčího pozitivizmu a konanie človeka vnímal ako absolútne determinované a ľudskú slobodu len ako subjektívny pocit. Po vojne sa najmä pod dojmom Leninovho spisu Materializmus a empiriokritizmus, priklonil k marxizmu. Hoci bol silne poznačený Masarykom a spätý s prvorepublikovou demokraciou, veril, že socializmus ako „poriadok konečného oslobodenia človeka, národov a ľudstva“, priblíži k spoločnosti Masarykove humanitné ideály.[1]
Monografie
upraviť- O reálném dělení domů v obvodu bývalého Pražského ghetta (1909)
- O právní povaze pražských podjezdů a podloubí (1910)
- Vůle vnitřní a vůle projevená právním činem (1911)
- Problém vůle v rakouském právu dědickém (1912)
- Základní myšlenky demokracie (1919)
- Věcná práva užívací (1920)
- Myšlenky o právu, ethice a náboženství (1920, 1925)
- Rodinné právo (1921)
- Dědické právo (1921, 1926, 1946)
- Utopie (1922, 1929)
- Ethické a sociální základy občanského práva (1922)
- Stezka (1924)
- Člověk a společnost (1924)
- Žena – člověk (1925)
- Obrana a útoky (1926)
- Světla v dálce (1927)
- Demokracie jako názor na život a svět (1927)
- Život a myšlenka, o ideách toho, co jest a co se děje (1928)
- Právo občanské. Část zvláštní, právo knihovní (1931, 1947)
- Věci všední a nevšední (1931)
- Na vysoké hoře (1934)
- Dvojí láska (1935)
- Rodinné právo československé (1935, 1946)
- Ideové základy občanského práva (1936)
- Osud člověka (1937)
- Na zemi (1938)
- Záhady života (1941)
- Lidé a skutky (1945, 1947)
- Hledání (1946)
- Duch socialismu (1947, 1948, 1950)
- Věčná otázka svobody (1948)
Referencie
upraviť- ↑ a b c d e f g Emil Svoboda. In: Slovník českých filosofů [online]. Brno: Filozofická fakulta Masarykovy univerzity, [cit. 2024-07-18]. Dostupné online.
- ↑ a b Svoboda, Emil. In: Universum: Všeobecná encyklopedie. 9. díl: Sp – T. Praha : Odeon, 2001. ISBN 80-207-1071-X. S. 225.
- ↑ a b c d e SOMMER, Otakar. Emil Svoboda. Právny obzor, 1928, roč. 11, s. 537 – 540.
- ↑ a b TOMSA, Bohuš. Emil Svoboda jako právní filosof. Právny obzor, 1928, roč. 11, s. 540 – 548.
- ↑ Svoboda, Emil. In: Všeobecná encyklopedie v osmi svazcích. Vydání první. Svazek 7. ř/š. Praha : Diderot, 1999. S. 352.
- ↑ HAVRÁNEK, Jan (red.). Dějiny Univerzity Karlovy 1802 – 1918. Sv. IV.. Praha : Univerzita Karlova, 1998. ISBN 80-7184-539-6. S. 555.
Ďalšia literatúra
upraviť- Svoboda, Emil. In: KRATOCHVIL, Josef; ČERNOCKÝ, Karel; CHARVÁT, Otakar. Filosofický slovník. 4. vyd. zcela přepracované a značně rozšířené Brno : Občanské tiskárny, 1937. S. 539.
Iné projekty
upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Emil Svoboda (právnik)