Ivan Stanislav

Ivan Stanislav (* 29. september 1939, Bratislava – † 4. marec 2003, Bratislava) bol slovenský diplomat, novinár, spisovateľ, spevák[1][2] a organizátor kultúrneho života.

Ivan Stanislav
Základné informácie
Narodenie 29. september 1939
Bratislava
Bydlisko Bratislava
Úmrtie 4. marec 2003 (63 rokov)
Bratislava
Pôsobenie diplomat, novinár, spisovateľ, spevák, organizátor kultúrneho života

Vzdelanie a pracovná činnosťUpraviť

V roku 1961 absolvoval štúdium filológie na Filozofickej fakulte UZK v Bratislave. V roku 1969 získal titul PhDr.

Zo životaUpraviť

Ivan Stanislav sa narodil v rodine významného slovenského jazykovedca, slavistu Jána Stanislava. Neskôr sa rozhodol študovať filológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (jeho doménou bola hispanistika). Niekoľko sezón pôsobil aj ako redaktor bratislavského Večerníka. V tomto období sa kultúrne oddelenie tohto bratislavského denníka stalo významnou platformou reflexie živej kultúry na Slovensku. Dodnes sa pri spracúvaní monografií orchestrov, interpretov či javov v slovenskej kultúre významne využívajú práve informácie uverejnené v niekdajšom Večerníku. V tomto období bol Ivan Stanislav, okrem redaktorskej práce, známy aj ako príležitostný spevák v rôznych zoskupeniach, a ako interpret mal za sebou v bratislavskom rozhlase viac ako dve desiatky štúdiových nahrávok. Sú to predovšetkým slovenské evergreeny, skladby autorov swingovej generácie slovenskej populárnej hudby alebo prevzaté skladby z juhoslovanského repertoára (zo slovenských najmä dusíkovské skladby, s jednou z nich – Marínou – sa predstavil aj v deväťdesiatych rokoch v Krajíčkovej televíznej relácii Repete).[6] Od začiatku 60. rokov minulého storočia spieval Ivan Stanislav napríklad s Orchestrom Gustáva Offermanna, známym telesom najmä v západných krajinách Európy. Predstavil sa aj v televízii (v TV relácii Malá televízna hitparáda bola v roku 1970 úspešná jeho nahrávka Belinda) a na doskách legendárneho divadla Tatra-revue. Je známy aj z projektu Slovenská kuchárka, v ktorom v tomto období účinkoval.

OpusUpraviť

V januári 1971 vzniklo prvé slovenské hudobné vydavateľstvo OPUS, a Ivan Stanislav sa na 19 rokov stal jeho riaditeľom.[7][8] Aj keď toto obdobie bolo poznačené silnejúcimi normalizačnými tlakmi, vydavateľskú politiku inštitúcie to výraznejšie nepoznačilo. Potvrdzujú to aj spomienky niektorých predstaviteľov populárnej hudby v memoárových dielach (napr. spomienky artrockového hudobníka Mariána Vargu na vtedajšieho ministra kultúry SSR Miroslava Válka), podľa ktorých sa vždy našiel spôsob, akým nahrávku zrealizovať. Slovenská hudobná kultúra vznikom OPUS-u dostala svoju národnú tvár. Na rozdiel od dovtedy neproporčne pokrivkávajúcich aktivít existujúcej bratislavskej pobočky pražského Supraphonu, sa dramaturgia OPUS-u plne zamerala na mapovanie slovenskej hudobnej kultúry. Hneď v prvých piatich rokoch existencie vydavateľstva stihli zaznamenať a vydať desiatky významných diel – od základných dielo ako Suchoňovej Krútňavy, cez aktivity Slovenskej filharmónie a Slovenského komorného orchestra, cez nahrávky Dariny Laščiakovej a Jána Berkyho-Mrenicu až po poéziu a skladby skupiny Prúdy, Collegium Musicum, Evy Kostolányiovej, Jany Kocianovej, Karola Duchoňa a ďalších. V neskoršom období ponúkol realizáciu nahrávok aj niektorým mladým rockovým skupinám (napr. skupine Tublatanka). Na dlhé roky sa stal OPUS značkou, ktorá sprevádzala Slovensko v zahraničí, ale aj doma – napríklad na Bratislavskej lýre, Bratislavských hudobných slávnostiach, či Východná|Východnej. Napriek trvalému komerčnému záujmu o populárnu hudbu sa vďaka prezieravej vydavateľskej politike Ivana Stanislava podarilo na prvé priečky záujmu dostať tzv. vážnu a ľudovú hudbu. Význam myšlienky zaznamenávania a vydávania slovenskej hudobnej a slovenskej kultúry vyvrcholil v roku 1985 vybudovaním komplexného prevádzkového centra vydavateľstva OPUS na Mlynských nivách v Bratislave podľa návrhu architekta Dušana Mitterpacha. Súčasťou centra boli unikátne digitálne štúdiá so špeciálnou protihlukovou ochranou, každé z nich určené pre iný hudobný žáner. V tom čase patrili medzi najmodernejšie v Európe, aj preto oň (okrem obligátnych interpretov zo strednej a východnej Európy) prejavili záujem aj hudobníci zo západnej Európy a USA. Žiaľ, porevolučné vedenie rezortu kultúry rozhodlo o privatizácii vydavateľstva, a tak archív, toto národné kultúrne dedičstvo v podobe tisícok záznamových pásov hudby a hovoreného slova, či knižnej produkcie, čakala neistá budúcnosť. Sčasti sa potvrdila už po niekoľkých rokoch, keď nový vlastník budovy rozhodol o zbúraní tej časti, v ktorej sa nachádzali unikátne digitálne štúdiá.

Ista a diplomaciaUpraviť

Začiatkom deväťdesiatych rokov založil Ivan Stanislav po odchode z OPUS-u vydavateľstvo Ista – spoločnosť pre obchod s kultúrnymi komoditami. Okrem vydávania vlastnej produkcie (napríklad ľudových rozprávok, ktoré upravil a nahral so slovenskými hercami pred desaťročiami) sa venoval aj dovozu a vývozu artefaktov. V rokoch 1998 – 1999 bol veľvyslancom Slovenskej republiky v Chorvátsku. Zákulisie tvorivých aktivít Ivana Stanislava je známe aj z jeho dvoch autorských kníh – v prvej Život v slove spomína na svojho otca, jazykovedca Jána Stanislava, a v druhej, Showbussines má rande v Cannes, píše o zákulisí hudobných veľtrhov v Cannes. V tejto knihe sa vracia aj k interpretom, ktorých ako riaditeľ festivalového výboru Bratislavskej lýry (na tomto poste pôsobil v rokoch 1972 – 1974) pozýval do Bratislavy.

DieloUpraviť

KnihyUpraviť

  • Život v slove: rozprávanie o profesorovi Jánovi Stanislavovi. 1. vyd. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1987. 245 s.
  • Showbussines má rande v Cannes, Littera, Bratislava, 1992.

DiskografiaUpraviť

HudbaUpraviť

  • 1972 Hráme jubilantom – Opus 91130213, LP – Mamičke k sviatku
  • 2007 Najkrajšie piesne Gejzu Dusíka – Opus EAN 8584019 276523, CD – 07. Dve oči neverné

RéžiaUpraviť

  • 1976: Strýco Marcin a tetka Agneša trkocú - Strýco Marcin, tetka Agneša - Opus9118 0340, LP, MC, nahrávka verejného vystúpenia zo Zohoru 1. júna 1976, Malokarpatská dychovka pod vedením Vladimíra Jurču, réžia: dr. Ivan Stanislav [9]
  • 1978: Strýco Marcin koštuje - Opus 91 18 0805, LP, MC, záznam verejnej nahrávky v Cíferi 24. 10. 1978, Hraje Malokarpatská kapela pod vedením Vladimíra Jurču, sólisti: Oľga Bubničová, Eva Hanzelová, Helena Uhríková, Karol Bubnič, Adam Hudec, úpravy piesní Adam Hudec, réžia: Ivan Stanislav
  • 1980: Dychotéka strýca Marcina - Opus 9118 0963, LP, nahrávka verejného vystúpenia z Cífera 21. septembra 1979, Malokarpatská dychovka pod vedením Vladimíra Jurču, réžia: PhDr. Ivan Stanislav

RozprávkyUpraviť

PiesneUpraviť

ReferencieUpraviť