Karlovský mier
Karlovský mier alebo Karlovický mier (nesprávne Karlovacký mier) je mierová zmluva ktorou bola zakončená Veľká turecká vojna z rokov 1683 až 1697 medzi Svätou ligou a Osmanskou ríšou.[1][2]
.jpg)
Zmluva bola uzavretá roku 1699 v dnešnom srbskom meste Sriemske Karlovce (srb. Сремски Карловци, čes. Sremské Karlovice, slov. Sriemske Karlovce, chorv. Srijemski Karlovci, maď. Karlóca, nem. Karlowitz, tal. Carlowitz, tur. Karlofça). Označila definitívne stiahnutie osmanských Turkov zo strednej Európy, s ich prvými veľkými územnými stratami po storočiach expanzie a ustanovila Habsburskú monarchiu ako dominantnú mocnosť v regióne.[3]
Dôvody a priebeh rokovaní upraviť
Osmanská ríša požadovala mier po niekoľkých po sebe nasledujúcich porážkach vo vojne s Habsburskou monarchiou, počnúc porážkou v bitke pri Viedni roku 1683. Poslednú, rozhodujúcu porážku Turci utrpeli 11. septembra 1697 v bitke pri Zente (dnes Senta, Srbsko), keď ich porazilo habsburské vojsko pod velením Eugena Savojského.[2]
Turci prvýkrát súhlasili rokovať s koalíciou európskych štátov, prijať sprostredkovanie neutrálnymi mocnosťami a pripustiť porážku. Po 72 dňových rokovaniach medzi Osmanskou ríšou na jednej strane a Svätou ligou – alianciou Pápežského štátu, Benátskej republiky, Habsburskej monarchie, Poľsko-litovskej únie a Ruského cárstva na strane druhej, v prítomnosti predstaviteľov Anglicka a Holandska ako sprostredkovateľov, zmluva s platnosťou 25 rokov bola podpísaná 26. januára 1699.[4][5]
Dôsledky upraviť
Na základe zásady lat. uti possidetis, ita possideatis, zmluva potvrdila vtedajšie teritoriálne vlastníctvo každej moci. Turci boli donútení vzdať sa takmer všetkých území, ktoré v rámci Uhorska obsadili počas posledných vyše 150 rokov. Habsburgovci dostali od nich Jágerský ejálet, Varadínsky ejálet, veľkú časť Budínskeho ejáletu, severnú časť Temešvárskeho ejáletu a časti Bosenského ejáletu. Znamenalo to obnovenie celistvosti územia Uhorska vrátane Báčky, Chorvátska, Slavónska a väčšej časti Sriemu (s výnimkou juhovýchodnej časti). Kniežatstvo Sedmohradsko zostalo nominálne nezávislé, ale podliehalo priamej vláde habsburských guvernérov. Poľsko-litovská únia si prinavrátila Pravobrežnú Ukrajinu a Podolie, vrátane rozobranej pevnosti v Kamenci Podolskom. Benátska republika získala väčšiu čast Dalmácie, časť Kotorskej boky a polostrov Peloponéz. Dohoda medzi Benátčanmi a Osmanmi bola následne podpísaná v Belehrade, 7. februára 1699.[3][4]
Osmani si zmluvou uzavretou v Karlovciach zachovali juhovýchodnú časť Sriemu, južnú časť Temešvárskeho ejáletu a Banát, ako aj suzerenitu (odvodenú zvrchovanosť) nad polonezávislými kniežatstvami Valašskom a Moldavskom.[2][3]
Ruské cárstvo podpísalo s Osmanskou ríšou dvojročné prímerie, ale roku 1700, uzavretím Konštantínopolského mieru, sultán Mustafa II. postúpil cárovi Petrovi Veľkému prístav Azov (v rokoch 1711 až 1783 bol Azov znovu v rukách Turkov) a tým aj prístup k Čiernemu moru. Povolil tiež cárovi zriadiť stálu diplomatickú misiu v Konštantínopole (Istanbul).[3][5]
Počas rokovaní sa diskutovalo aj o Svätom hrobe v Jeruzaleme, ale nedospelo sa k žiadnej dohode o ňom. Turci sa však zaviazali poskytovať ochranu kresťanským pútnikom v Palestíne.[6]
Na navrhnutie nových hraníc medzi Habsburskou monarchiou a Osmanskou ríšou boli zriadené komisie, pričom niektoré časti boli sporné až do roku 1703. Vďaka úsiliu habsburského komisára, talianskeho grófa Luigiho Ferdinanda Marsiliho sa v polovici roku 1700 dohodli chorvátske hranice a začiatkom roku 1701 hranice medzi Uhorskom a Temešvárskym ejáletom Osmanskej ríše. Prvýkrát boli hranice označené fyzickými medzníkmi. Vymedzenie Benátskej republiky s Osmanskou ríšou v oblasti Dalmácie predložil benátsky správca (tal. provveditore) Giuseppe Govato Grimani, a táto hranica (tzv. Linea Grimani) bola stanovená vo februári 1701.[3][4]
S uzavretím mierovej zmluvy nesúhlasila uhorská šľachta preto, že jej predstavitelia neboli k rokovaniam prizvaní a zmluva nebola s nimi diskutovaná. Nespokojnosť s politickými a spoločenskými pomermi zachvátila aj nižšie vrstvy obyvateľstva v Uhorsku a roku 1703 vyvrcholila posledným protihabsburským povstaním pod vedením Františka II. Rákociho.[2]
Historické mapy upraviť
-
Stredná Európa roku 1683, na začiatku Veľkej tureckej vojny -
Vymedzenie Habsburskej monarchie s Osmanskou ríšou po uzavretí Karlovského mieru -
Poľsko-litovská únia roku 1686 -
Poľsko-litovská únia po uzavretí Karlovského mieru, tri roky pred začiatkom delenia Poľska európskymi mocnosťami
Referencie upraviť
- ↑ NOLAN, Cathal J.. Wars of the Age of Louis XIV, 1650–1715: An Encyclopedia of Global Warfare. [s.l.] : Greenwood Publishing, 2008. (po anglicky)
- ↑ a b c d Karlovský mier [online]. Encyclopaedia Beliana, [cit. 2020-03-29]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
- ↑ a b c d e ÁGOSTON, Gábor. Treaty of Karlowitz: Encyclopedia of the Ottoman Empire. [s.l.] : Infobase Publishing, 2010. Dostupné online. ISBN 978-0816-06259-1. (po anglicky)
- ↑ a b c Karlovački mir: Hrvatska enciklopedija [online]. Záhreb: Chorvátska encyklopédia, Leksikografski zavod Miroslav Krleža, [cit. 2020-03-29]. Dostupné online. (po chorvátsky)
- ↑ a b Treaty of Carlowitz [online]. Encyclopædia Britannica, [cit. 2020-03-29]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ MAILÁTH, János Nepomuk Jozsef (gróf). Geschichte der europäischen Staaten (Geschichte des östreichischen Kaiserstaates), Band 4. Hamburg : F. Perthes, 1848. Dostupné online. (po nemecky)