Marcel Lefebvre
Marcel Lefebvre CSSp, FSSPX (celým menom: Marcel François Joseph Marie Lefebvre; výslovnosť: [lefévr][1]; * 29. november 1905, Tourcoing, Francúzsko – † 25. marec 1991, Martigny, Švajčiarsko)[2] bol rímskokatolícky biskup, titulárny arcibiskup, generálny predstavený Kongregácie Svätého Ducha, spisovateľ a misionár francúzskeho pôvodu. Vedúci predstaviteľ tradicionalistického prúdu v katolíckom myslení, odporca reforiem Druhého vatikánskeho koncilu. Zakladateľ fundamentalistického hnutia založeného okolo Kňazského bratstva svätého Pia X.[2][3][4][5][6]
| Marcel Lefebvre | ||||||||
| biskup z Tulle, titulárny arcibiskup | ||||||||
 Portrét Marcela Lefebvrea | ||||||||
| ||||||||
| Štát pôsobenia | Afrika, Švajčiarsko, Francúzsko, Taliansko,... | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Funkcie a tituly | ||||||||
| biskup tullský | ||||||||
| 23. január 1962 – 7. august 1962 | ||||||||
| ||||||||
| predstavený Kňazského bratstva sv. Pia X. | ||||||||
| ||||||||
| Predchádzajúce funkcie | ||||||||
apoštolský vikár v Dakare (1947 – 1955) titulárny biskup anthedonský (1947 – 1948) apoštolský administrátor v Saint-Louis du Sénégal (1948 – 1955) titulárny arcibiskup arkádiopolský (1948 – 1955) apoštolský delegát pre francúzsku Afriku (1948 – 1959) arcibiskup dakarský (1955 – 1962) generálny predstavený Kongregácie Svätého Ducha (1962 – 1968) titulárny arcibiskup synnadenský (1962 – 1970) | ||||||||
| Biografické údaje | ||||||||
| Narodenie | 29. november 1905 Tourcoing, Francúzsko | |||||||
| Úmrtie | 25. marec 1991 (85 rokov) Martigny, Švajčiarsko | |||||||
| Alma mater | Pápežský francúzsky seminár | |||||||
| Svätenia | ||||||||
| Cirkev | Rímskokatolícka cirkev | |||||||
| Rehoľník | ||||||||
| Rehoľa | Kongregácia Svätého Ducha pod ochranou Nepoškvrneného Srdca Panny Márie | |||||||
| Vstup | september 1931; dočasné sľuby: 8. september 1932 | |||||||
| Večné sľuby | 28. september 1935 | |||||||
| Diakon | ||||||||
| Svätenie | 25. máj 1929 (23 rokov) Lateránska bazilika, Rím Basilio Pompili generálny vikár pre rímsku diecézu (kardinál vikár) | |||||||
| Kňaz | ||||||||
| Kňazská vysviacka | 21. september 1929 (23 rokov) Lille Achille Liénart biskup z Lille | |||||||
| Inkardinácia | Mariasde-Lomme | |||||||
| Biskup | ||||||||
| Konsekrácia | 18. september 1947 (41 rokov) | |||||||
| Svätiteľ | Achille Liénart biskup z Lille, kardinál | |||||||
| Spolusvätitelia | Jean-Baptiste Victor Fauret tituálrny biskup z Araxy Alfred-Jean-Félix Ancel pomocný biskup z Lyonu | |||||||
| Odkazy | ||||||||
 Marcel Lefebvre | ||||||||
Po vykonaní svätenia v Écône 30. júna 1988 upadol podľa exkomunikačného dekrétu Dominus Marcellus Lefebvre prefekta Kongregácie pre biskupov, kardinála Bernardin Gantina a listu motu proprio Ecclesia Dei pápeža Jána Pavla II. do exkomunikácie latae sententiae z dôvodu dopustenia sa aktu schizmy. Jeho prívrženci sú (pejoratívne) nazývaní lefebristi (pozri Kňazské bratstvo svätého Pia X.).[2][3][6]
Život
upraviťDetstvo a štúdiá
upraviť
Marcel Lefebvre sa narodil v roku 1905 do rodiny Reného a Gabrielle Lefebvrovcov, ako tretie z ôsmich detí. Jeho matka bola zbožnou a prísnou ženou a jeho otec bol továrnikom v textilnom priemysle s monarchistickými politickými názormi. Rodina mala hlboké prepojenie s Katolíckou cirkvou, jeho bratranec Joseph-Charles Lefebvre sa stal dokonca kardinálom. Z Marcelovej najbližšej rodina si päť z ôsmich detí zvolilo duchovné povolanie. Lefebvrova matka zomrela v roku 1938 a jeho otec v roku 1944 v nacistickom zajatí vo väzení Sonnenburg (bol zatknutý za kolaboráciu s Angličanmi).[4][2][7]
V rokoch 1913 až 1923 Lefebvre študoval na Inštitúte Najsvätejšieho Srdca v Tourcoingu[4] a následne na Francúzskom seminári v Ríme.[2][7] Naštevoval pritom aj hodiny na Gregoriánskej univerzite.[4] Veľký vplyv naňho mal rektor francúzskeho seminára, teológ Henri Le Floch. Práve počas štúdií sa formoval Lefebvrov celoživotný postoj vychádzajúci z dokumentov cirkevného Magistéria vydaných na prelome 19. a 20. storočia a z tridentskej tradície: neochvejná náklonnosť k tomistickým a scholastickým princípom, hrdé uznávanie všetkého, čo je klasicky pápežské a rímske, a naopak odpor k slobodomurárstvu, socializmu a komunizmu.[3]
Prvé úrady
upraviťPo získaní diplomov z filozofie a teológie bol Lefebvre 25. mája 1929 v Lateránskej bazilike kardinálom Basiliom Pompilim vysvätený za diakona a v septembri 1929 za kňaza. Následne bol inkardinovaný do farnosti Mariasde-Lomme v priemyselnom predmestí Lille vo Francúzsku.[2][7] V roku 1930 získal doktorát z teológie.[3] O dva roky neskôr sa vplyvom svojho staršieho brata Reného pridal ku Kongregácii Svätého Ducha a venoval sa misijnej práci.[2][7]
V novembri 1932 bol poslaný na katolícku misiu do Gabonu, kde pôsobil ako učiteľ v Seminári svätého Jána v Libreville. V roku 1934 sa stal rektorom seminára a 28. septembra 1935 prijal večné sľuby.[4] Popri vedení seminára podnikal misijné cesty po Gabone, kde pôsobil ako rektor seminárov na rôznych misijných apoštolátoch vo francúzskej rovníkovej Afrike.[2][3][7]
V roku 1945 sa Lefebvre vrátil do Francúzska, aby viedol výcvikovú školu pre otcov Ducha Svätého v Mortain, no už o dva roky bolo rozhodnuté o jeho návrate do Afriky. 12. júna 1947 pápež Pius XII. Lefebvra vymenoval za titulárneho biskupa Antedony a apoštolského vikára v Dakare. Biskupská vysviacka sa uskutočnila 18. septembra vo farskom kostole v Tourcoingu.[4][7] V septembri 1948 bol Lefebvre vymenovaný za apoštolského delegáta pre celú frankofónnu Afriku a túto funkciu zastával nasledujúcich 11 rokov.[2] V súvislosti s tým bol Lefebvre povýšený do hodnosti arcibiskupa s titulárnou stolicou v Arkádiopole. Jeho novým miestom pôsobenia sa stal prevažne moslimský Senegal.[4][7] Lefebvrovi sa v novom mieste pôsobenia darilo veľmi dobre. Počty klerikov i rehoľníkov sa viac ako zdvojnásobili, v oblasti bolo postavených desať nových kostolov. Vzrastanie tamojšej komunity vyústilo do povýšenia dakarského apoštolského vikariátu na arcibiskupstvo v roku 1955 (bula Dum tantis Ecclesiae). Lefebvre sa stal prvým dakarským arcibiskupom.[4][7] Pius XII. Lefebvra označil za „určite najvýkonnejšieho a najkvalifikovanejšieho z apoštolských delegátov“.[3]
Lefebvraovým pričinením na pozícii apoštolského delegáta pre celú frankofónnu Afriku bolo dokopy zriadených 21 apoštolských vikariátov a prefektúr, 11 arcidiecéz a 30 diecéz. V Afrike tiež vznikli tri biskupské konferencie (Madagaskar, Francúzska západná Afrika a Francúzska Rovníková Afrika), hoci Lefebvre striktne trval na pomocnom a koordinačnom charaktere ich činnosti vo vzťahu k úradu diecézneho biskupa. Pius XII. Lefebvra angažoval ako poradcu pri príprave encykliky Fidei donum z 21. apríla 1957, ktorá bola venovaná katolíckym misiám v Afrike.[4]
V roku 1959 bol na vlastvú žiadosť odvolaný z funkcie delegáta pre frankofónnu Afriku. Stal sa poradcom pápeža Jána XXIII. a bol členom Ústrednej prípravnej komisii Druhého vatikánskeho koncilu. V tom období tiež sa začal rozbiehať proces dekolonizácie Afriky, ktorý Lefebvre vítal, no sám sa dostal v Senegale do nepriazne po tom, čo kritizoval snahu o socialistický vývoj v krajine, keďže sa obával, že to povedie k šíreniu marxizmu a ateizmu. Zrejme na žiadosť senegalského prezidenta Léopolda Sédara Senghora (ktorý bol katolíkom) sa pápež Ján XXIII. rozhodol Lefebvra zo Senegalu odvolať a 23. januára 1962 ho vymenoval za biskupa vo francúzskom Tulle, pričom mu ponechal osobný titul arcibiskupa.[4]
26. júla 1962 bol Lefebvre zvolený za generálneho predstaveného Otcov Svätého Ducha, v dôsledku čoho ho pápež uvoľnil z úradu diecézneho biskupa v Tulle a udelil mu titul titulárneho arcibiskupa Synnady Frýgijskej.[2][4] Otvorený tradicionalizmus mu však postupne začal zhoršovať pozíciu v rámci Katolíckej cirkvi v prospech iných francúzskych biskupov.[3]
Druhý vatikánsky koncil
upraviťV rokoch 1960 až 1962 pôsobil arcibiskup Lefebvre v Ústrednej prípravnej komisii poverenej vypracovaním schém predložených na Druhom vatikánskom koncile (1962 – 1965). Koncilu sa Lefebvre zúčastnil ako generálny predstavený svojej kongregácie. Hoci neskôr vyhlásil, že k Druhému vatikánskemu koncilu pristupoval s veľkými nádejami a otvorenou mysľou, jeho práca v prípravnej komisii rýchlo viedla k dezilúziám. Nesúhlasil už len s tým, aby sa do prípravných komisií ako konzultanti zaraďovali členovia, ktorých diela boli podrobené cirkevnej cenzúre pre nesúlad s katolicizmom (Yves Congar, Henri de Lubac či Karl Rahner). Počas koncilových diskusií sa Lefebvrov odpor voči novým teologickým prúdom ešte viac zintenzívnil.[4][2]
Lefebvre bol zakladateľom konzervatívnej medzinárodnej skupiny koncilových otcov, ktorá neskôr dostala názov Coetus Internationalis Patrum a ktorá na Koncile oponovala progresívnemu smeru naliehajúcemu na prijatie reforiem aggiornamenta. Vo všetkých hlavných debatách Koncilu sa arcibiskup postavil na stranu konzervatívcov a odmietol podpísať koncilové dokumenty o Cirkvi v modernom svete (Gaudium et Spes), deklaráciu o náboženskej slobode (Dignitatis Humanae), dekrét o ekumenizme (Unitatis Redintegratio) či konštitúciu Lumen Gentium.[4][2] Naopak Lefebvre v zásade nekritizoval nekritizoval konštitúciu o posvätnej liturgii (Sacrosanctum Concilium) pretože všeobecné zásady liturgickej reformy v nej uvedené považoval za všeobecne zodpovedajúce katolicizmu.[4] Neskoršie reformy, ktoré z koncilu vzišli však podrobil značnej kritike.[4] Lefebvre a jeho skupina bola na Koncile pomerne aktívna a len ku konštitúcii Lumen Gentium odoslala viac ako 500 pripomienok a nakoniec práve sa aj Lefebvre pripojil k skupine kardinálov a biskupov, ktorí poslali v októbri 1964 list Pavlovi VI., následkom ktorej bolo vydanie predbežnej vysvetlivky ku konštitúcii (Nota explicativa praevia). Vplyv mala skupina okolo Lefebvra aj na proces prijímania deklarácie Dignitatis humanae.[4]
Pokoncilové obdobie
upraviťLefebvre nebol s výsledkami Druhého vatikánskeho koncilu spokojný. Prijaté reformy vnímal ako víťazstvo modernizmu a protestantizujúcich tendencií v rámci Katolíckej cirkvi. Naďalej však zachovával vernosť Apoštolskej Stolici, ktorá preňho predstavovala ústredný prvok katolicizmu, hoci pravda, podľa Lefebvra, prvok po Koncile upadajúci do krízy. Tomuto presvedčeniu napomáhalo často povrchné a príliš liberálne či progresivistické preberanie záverov Koncilu, ktoré je však podľa mainstreamovej cirkevnej mienky Koncilu a cirkevnej Tradícii rovnako protirečiace ako tradicionalizmus. Významným prejavom pokoncilovej krízy bolo napríklad vydanie škandalózneho „holandského katechizmu“ v roku 1966.[4]
Lefebvrova konzervatívna a integristická orientácia na Koncile, ako aj snahy zavedenie prísnych vnútorných pravidiel v rámci Kongregácie Svätého Ducha naopak viedli k nespokojnosti členov kongregácie s jeho vedením a následne v roku 1968 aj k Lefebvrovmu odstúpeniu z funkcie čela kongregácie. Lefebvre sa presťahoval do Ríma a zamýšľal odchod do dôchodku. Začal vydávať periodikum Fortes in fide (slov. „Pevní vo viere“), v ktorom začal kritizovať koncilové reformy a osobitne reformu v liturgii, ktorú považoval za založená na protestantizme.[4] Jeho kritika nesmerovala spočiatku priamo proti koncilovým dokumentom, no zostrila sa po tom, čo bol vydaný nový Rímsky misál (apoštolská konštitúcia Missale Romanum z 3. apríla 1969). K Lefebvreho kritike s pridali ďalší tradicionalisti na čele s kardinálom Ottavianim, ktorí vydali Stručný kritický rozbor nového omšového poriadku (tal. Breve Esame Critico del Novus Ordo Missae; Ottavianiho intervencia).[4]
V Ríme mala Lefebvra vyhľadať skupina seminaristov, ktorí hľadali niekoho, kto by ich viedol v tradičnej kňazskej formácii. Lefebvre skupinu povzbudil, aby pokračovali v štúdiu na univerzite vo Fribourgu vo Švajčiarsku, no od tohto postupu upustil, keď nadobudol presvedčenie, že univerzita je rovnako „nakazená“ modernizmom ako pokoncilová Cirkev.[4][2][7]
Kňazské bratstvo svätého Pia X.
upraviť
V júni 1969 získal Lefebvre od biskupa Françoisa Charrièra z Fribourgu povolenie na zriadenie domu pre seminaristov a so súhlasom biskupa Françoisa-Nestora Adama zo Sitty získal povolenie otvoriť seminár v Ecône. Nasledujúci mesiac biskup Charrière kánonicky ustanovil Lefebvrovo Kňazské bratstvo svätého Pia X. Lefebvrov seminár si rýchlo vybudoval povesť tradicionalistickej pevnosti známej všeobecným odmietnutím reforiem Druhého vatikánskeho koncilu.[2][4][7]
Na jeseň roku 1974 v reakcii na Lefebvrovu stupňujúcu sa kritiku koncilu a pokračujúce používanie tzv. tridentskej omše, a v reakcii na tlaky francúzskych biskupov, ktorí sa postavili proti Lefebvrovmu „rebelskému semináru“ (franc. séminaire sauvage), Vatikán oznámil vyšetrovanie spoločnosti Écône. Po kánonickom vyšetrovaní seminára vydal arcibiskup 21. novembra „štipľavú“ deklaráciu, v ktorej zavrhol „neomodernistické“ a „neoprotestantské“ tendencie prejavujúce sa v dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu.[4][2] Všetky koncilové reformy smerovali podľa Lefebvra k poškodeniu Katolíckej cirkvi, k zruinovaniu kňazstva, k zničeniu svätej omše a sviatostí či tradičného katolíckeho vzdelávania. Ohradil sa aj proti autorite pápeža: „Žiadna autorita, ani najvyššia cirkevná hierarchia, nás nemôže nútiť, aby sme sa vzdali našej viery, ako nám ju učiteľský úrad Cirkvi predkladal po devätnásť storočí."[2][7] (podrobne k tomuto obdobiu pozri Kňazské bratstvo svätého Pia X.).
Vo februári 1975 bol Lefebvre požiadaný, aby prišiel do Ríma na ‚‚diskusiu‘‘ s predstaviteľmi kúrie. Krátko po stretnutí bola jeho Deklarácia odsúdená ako „neprijateľná vo všetkých bodoch“. Napriek tomuto napomenutiu a verejnému napomenutiu pápeža Pavla VI., a príkazu zatvoriť svoj seminár, Lefebvre pokračoval vo svojich tradicionalistických iniciatívach. 22. júla 1976 bol oficiálne suspendovaný za odmietnutie priameho vatikánskeho nariadenia zakazujúceho vysviacky kňazov. Lefebvre sa suspendácii vzoprel a predniesol kontroverznú kázeň počas verejnej omše v Lille, v ktorej opätovne zásadne odsúdil reformy Druhého vatikánskeho koncilu. Ďalších 12 rokov v rôznej miere komunikoval s pápežmi Pavlom VI. a Jánom Pavlom II., pričom rozširoval svoje formálne zrušené kňazské bratstvo. Veľa cestoval, organizoval duchovné konferencie a prinášal tradičné sviatosti skupinám tradicionalistických katolíkov.[2][4][7]
Exkomunikácia
upraviť8. novembra 1978 sa Lefebvre osobne stretol s Jánom Pavlom II. Hoci očakávania zblíženia boli vysoké, rokovania zostali slepej uličke. V roku 1983 odišiel Lefebvre z funkcie generálneho predstaveného Kňazského bratstva do dôchodku a za svojho nástupcu si vybral nemeckého kňaza Franza Schmidbergera. Lefebvre začal následne tlačiť na Apoštolskú stolicu, aby vysvätila biskupského nástupcu, ktorý by zabezpečil jeho bratsvu trvalú svojbytnosť.[4][2][7]
Nové kolo rokovaní vedené kardinálom Ratzingerom vyvrcholilo podpísaním protokolu z 5. mája 1988, ktorý Lefebvrovi a jeho bratstvu (podmienene) priznal veľkú časť požiadaviek: oficiálne uznanie, polosamostatnosť od diecéznych biskupov a povolenie pokračovať používať tridentskú liturgiu. Lefebvre svoj súhlas s protokolom nasledujúci deň okamžite stiahol. Trval na tom, že Vatikán stagnuje a nespolupracuje efektívne. Lefebvrovi bolo prisľúbené vysvätenie jedného biskupa, Lefebvre však trval na stanovení dátumu svätenia, pričom požadoval dátum 30. júna pre vysviacky a právo vysvätiť viac ako jedného biskupského nástupcu. Hrozil zároveň, že ak mu nebude vyhované, vykoná svätenia sám. Požiadavky boli zamietnuté a Lefebvre opakovane varovaný pred schizmatickým aktom. 30. júna 1988 Lefebvre vysvätil štyroch svojich kňazov za biskupov, v dôsledku čoho boli novovysvätení biskupi, spolu s Lefebvrom a spolusvätiteľom, biskupom Antoniom de Castrom Mayerom z Camposu v Brazílii exkomunikovaní.[2][4][7] (podrobne k tomuto obdobiu pozri Kňazské bratstvo svätého Pia X.).
Záver života a smrť
upraviť
Po Lefebvrovej exkomunikácii sa jeho kontakt s Vatikánom zmenšil. Lefebvre následne tvrdil, že jeho exkomunikácia je absolútne neplatná a naďalej pokračoval v odsudzovaní Druhého vatikánskeho koncilu, pokoncilovej cirkvi, odkresťančovania spoločnosti a rozvracania katolicizmu.[4][2]
Po operácii na odstránenie brušného nádoru zomrel Lefebvre v skorých hodinách 25. marca 1991 v Martigny, v kantóne Valais neďaleko Écône vo Švajčiarsku. Zomrel s vyhlásením, že neurobil nič viac, než „odovzdal to, čo dostal“ na základe vlastného školenia a cirkevného mandátu.[2][7] Bol pochovaný v krypte seminárnej kaplnky v Écône.[4]
V roku 2009 pápež Benedikt XVI. exkomunikáciu biskupov Kňazského bratstva svätého Pia X. zrušil.[4]
Názory
upraviťDielo
upraviťV slovenčine alebo češtine vyšlo:
- LEFEBVRE, Marcel. Krátký příběh mého dlouhého životního příběhu. Brno : Dědictví Svatováclavské, 2013. 76 s.
- LEFEBVRE, Marcel. Satanovo mistrovské dílo. Brno : Dědictví Svatováclavské, 2014. 124 s.
- LEFEBVRE, Marcel. Obviňuji koncil. Brno : Dědictví Svatováclavské, 2015. 76 s.
- LEFEBVRE, Marcel. Duchovní průvodce. Brno : Dědictví Svatováclavské, 2015. 98 s.
- LEFEBVRE, Marcel. Oběžníky a dopisy. Brno : Dědictví Svatováclavské, 2016. 136 s.
- LEFEBVRE, Marcel. Odňali mu královskou korunu. Brno : Dědictví Svatováclavské, 2016. 224 s.
- v slovenčine vychádza na pokračovanie na stránkach Kňazského bratstva svätého Pia X. (Dostupné online)
- LEFEBVRE, Marcel. Otvorený list zmäteným katolíkom. Brno : Dědictví Svatováclavské, 2020. 184 s.
Referencie
upraviť- ↑ Lefebvre. In: Universum: Všeobecná encyklopedie. 5. díl: Ko – Ma. Praha : Odeon, 2000. ISBN 80-207-1067-1. S. 367.
- ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u DINGES; W. D. LEFEBVRE, MARCEL. In: New Catholic Encyclopedia. 2nd Ed. Vol. 8. Jud – Lyo. Washington; Detroit et al. : The Catholic University of America; Gale, 2003. ISBN 0-7876-4012-3. S. 447 – 449.
- ↑ a b c d e f g LEFEBVRE, MARCEL (1905-1991). In: Encyclopedia of Catholic Social Thought, Social Science, and Social Policy. Ed. Michael L. Coulter et al. Volume 2. K – Z. Lanham; Toronto; Plymouth : The Scarecrow Press, 2007. ISBN 978-0-8108-5906-7, 0-8108-5906-8. S. 623 – 624.
- ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v w x y z aa ab TJUŠAGIN, V. V. LEFEBR. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Tom. 40. Langton – Livan. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr „Pravoslavnaja enciklopedija“, 2015. [Cit. 2024-05-24]. Dostupné online. ISBN 978-5-89572-033-2. S. 653 – 661.
- ↑ Marcel Lefebvre. In: Encyclopaedia Britannica [online]. Encyclopaedia Britannica, [cit. 2024-05-29]. Dostupné online.
- ↑ a b SCHIFFERLE, Alois. Lefebvre. In: Lexikon für Theologie und Kirche. Ed. Michael Buchberger, Walter Kasper. 3., völlig neubearb. Aufl. Band 6. Kirchengeschichte bis Maximianus. Freiburg, Basel, Rom, Wien : Verlag Herder, 1997. ISBN 3-451-22006-7. S. 738.
- ↑ a b c d e f g h i j k l m n o DINGES; W. D. LEFEBVRE, MARCEL. In: New Catholic Encyclopedia. 2nd Ed. Jubilee Volume: The Wojtyla Years. Washington; Detroit et al. : The Catholic University of America; Gale, 2001. ISBN 0-7876-4787-X. S. 339 – 341.