Otto Wichterle
Prof. Ing. RTDr. Otto Wichterle, DrSc. (* 27. október 1913, Prostějov – † 18. august 1998, Stražisko) bol český chemik a vynálezca, známy predovšetkým svojím vynálezom kontaktných šošoviek.
| Otto Wichterle | |
| český chemik a vynálezca | |
 | |
| Narodenie | 27. október 1913 Prostějov, Česko |
|---|---|
| Úmrtie | 18. august 1998 (84 rokov) Stražisko, Česko |
| Podpis |  |
| Odkazy | |
| Commons |  Otto Wichterle |
Detstvo
upraviťPochádzal zo zámožnej rodiny prostějovských podnikateľov a jeho otec Karel Wichterle bol spolumajiteľom firmy Wichterle a Kovařík (Wikov). Otto bol spolu s bratom Janom najmladší zo všetkých detí Karla Wichterleho a jeho ženy Pravoslavy Podivínské. V šiestich rokoch v dôsledku šoku, keď sa takmer utopil v jazierku močovky, trpel horúčkami, ktoré neustúpili celé leto. Rodinný lekár nariadil pokoj na lôžku a predpovedal mu jeden rok života. Po roku, keď bol Otto stále nažive a dokonca horúčky čiastočne poľavili, začala za ním domov dochádzať učiteľka Vlková a preberala s ním a jeho bratom Jánom látku všeobecnej školy. Po ďalších dvoch rokoch nastúpil v roku 1921 do všeobecnej školy Na Kollárce – po preskúšaní riaditeľom rovno do piatej triedy. Následne aj napriek svojmu nízkemu veku (deväť rokov) nastúpil na Štátne gymnázium v Prostějove. V treťom ročníku sa stal členom juniorského tenisového mužstva, ktoré sa v Prostějove sformovalo. Tenisom trávil takmer všetok svoj voľný čas, čo sa začalo čoskoro prejavovať na prospechu. Gymnázium však nakoniec ukončil s vyznamenaním. Zo školských predmetov ho najviac zaujímala matematika a fyzika, naopak najmenej sa venoval latinčine a gréčtine.
Na vysokej škole
upraviťPo maturite bol Wichterle rozhodnutý pokračovať na vysokej škole, ale nemal žiadny vyhranený záujem. Jediné, čím si bol istý, bolo, že by chcel na vysokej škole uplatniť svoj záujem o matematiku. Vybral si preto strojárstvo, podal prihlášku do Prahy a začal navštevovať súkromné hodiny deskriptívnej geometrie, z ktorej sa vyžadovala skúška. Všetko nasvedčovalo tomu, že Otto nastúpi dráhu strojného inžiniera, no od toho ho odhovoril jeho priateľ Souček, ktorý mu štúdium na strojárstvo vykreslil vo veľmi chmúrnych farbách a odporučil mu štúdium chémie. Podľa jeho názoru bolo toto štúdium zaujímavejšie a prostredie chemickej fakulty bolo viac otvorené samostatnej vedeckej práci študentov, čo Wichterleho lákalo. Preto si podal prihlášku aj na fakultu Chemicko-technologického inžinierstva ČVUT v Prahe (dnešná Vysoká škola chemicko-technologická v Prahe). Na fakultu bol prijatý, a tak na jeseň roku 1931 začal svoje štúdium chémie.
Politika na škole
upraviťVysoká škola priviedla Wichterleho aj k záujmu o politiku a problematike vysokoškolského vzdelávania. Ako člen Spolku poslucháčov chemického inžinierstva (SPICH) bol udivený, že sa na valnom zhromaždení SPICH nerokovalo o niekoľkých aktuálnych študijných otázkach. Z jeho iniciatívy bola zriadená školská a kultúrna komisia, ktorú viedol. V treťom ročníku usporiadal debatnú schôdzu na tému „Nedostatky v organizácii štúdia“, ktorej sa zúčastnila väčšina profesorov a docentov školy. Vyložil všetky rozpory v osnove (laboratórne cvičenia začínali skôr než príslušná teória) a navrhol tu dve alternatívy rozloženia predmetov počas celého štúdia. Nikto z profesorov však nereagoval podľa jeho predstáv. Boli prednesenými návrhmi dokonca pobúrení, pretože znamenali ústup od tradície.
Nástup Hitlera k moci a začínajúce ohrozenie republiky sa prejavili aj vo SPICHu. Rovnako, ako v iných študentských spolkoch, aj tu vznikli dva nezlučiteľné tábory. Neexistoval žiadny politický stred, iba ľavica a pravica. Neznamenalo to však, že všetci boli buď fašistami, alebo komunistami. Tých, ktorí boli organizovaní v politických stranách, bolo len málo. Wichterle sa dostal jasne na stranu ľavice, nie však vďaka svojmu politickému zmýšľaniu, ale preto, že ľavica mala záujem o zlepšenie výučby na škole. Čoskoro sa Wichterle dostal do vedenia ľavice a v roku 1935 bol ľavicovým kandidátom na predsedu SPICH. Ľavica sa uzniesla, že ak voľby vyhrajú, ponúknu pravici pomerné zastúpenie vo výbore spolku. Hlasovanie vyhral Wichterle rozdielom jediného hlasu. Vo svojom programovom vyhlásení potom ponúkol pravici dohodnuté pomerné, t.j. takmer polovičné zastúpenie vo výbore. Predstavitelia pravice to však odmietli, a tak sa SPICH stal prvým ľavicovým spolkom na ČVUT (inak zostali všetky spolky tradične pravicové).
Po povýšení
upraviťSvoju diplomovú prácu tvoril Wichterle pod vedením profesora Emila Votočka, významného chemika a učiteľa tej doby a spolutvorcu českého chemického názvoslovia. Prof. Votoček tiež Wichterleho silne ovplyvnil svojim neoblomným obhajovaním slobody vedeckého bádania. Po zložení štátnej (inžinierskej) skúšky v roku 1935 pokračoval v štúdiu a publikoval päť prác orientovaných predovšetkým na deriváty sacharidov, pre dosiahnutie doktorátu by podľa vtedajších noriem stačila iba jedna z týchto prác. V júni 1936 potom promoval na doktora technických vied. Votoček mu ponúkol miesto docenta a vedenie laboratórií druhého ročníka, a tak Wichterle na škole zotrval až do jej uzavretia 17. novembra 1939. Po dvoch rokoch pod vedením Votočka, keď nádej na miesto riadneho asistenta na jeho fakulte bola mizivá, mu Votoček odporučil lekársku fakultu, kde sa rysovala možnosť vzniku nového odboru – biochémia. Wichterle sa preto pustil do štúdia medicíny. Absolvoval cvičenia z biológie a následné skúšky, z chémie dostal bez akejkoľvek prípravy dostatočnú (len preto, že mal k analytickej chémii úplne odlišný prístup ako skúšajúci). Skúšku z anatómie však už absolvovať nestihol, mal za sebou obe povinné pitvy a bol ku skúške pripravený, ale termín skúšky mal na jeseň 1939, takže uzavretie vysokých škôl mu skúšku prekazilo. Wichterle teda stále zastával post asistenta Votočka a získal uňho aj prvé učiteľské skúsenosti, keď pôsobil ako „prednáškový asistent“. Táto funkcia spočívala v príprave demonštračných pokusov a vzorcov na tabuľu, ale aj v zastupovaní profesora pri nečakanej absencii. To sa aj stalo 11. novembra 1939, v deň smrti Jana Opletala, kedy vyzval študentov, aby miesto prednášky išli do ulíc.
V roku 1938 sa oženil. Jeho ženou se stala Linda Zahradníková, vyštudovaná zubná lekárka. Mali dvoch synov, Ivana (*1939) a Kamila (*1941).
Pôsobenie v Zlíne
upraviťPo 17. novembri boli české vysoké školy uzavreté (všetky chemické aparatúry zostali vo vnútri) a po popravách a deportáciách študentov nasledovalo aj zatýkanie vysokoškolských učiteľov, najmä tých, ktorí si hneď nenašli zamestnanie. V polovici decembra baťovské laboratóriá ponúkli Wichterlemu miesto vo Výskumných chemických dielňach firmy Baťa v Zlíne (už druhýkrát, pretože sprvu odmietal, lebo chcel zostať na škole). Wichterleho manželka Linda však mala averziu voči zlínskej materialistickej spoločnosti, a tak váhal. Keď potom ale v Prahe začala ďalšia vlna zatýkania, okamžite odišiel do Zlína podpísať zmluvu. Do zamestnania nastúpil 2. januára 1940, jeho vedúcim bol docent Stanislav Landa. Wichterle na neho spomínal ako na vynikajúceho chemika aj skvelého vedúceho. Landa súhlasil s tým, že tematiku výskumu si bude Wichterle určovať výhradne sám a bude môcť výsledky publikovať.
Napriek tomu sa chcel Wichterle zaoberať aj témami významnými pre firmu. Zameral sa preto na preverenie Carothensových patentov o Nylone 66. Tento nylon však mal jeden základný problém, a to, že sa z neho nedali spriadať vlákna. Wichterlemu veľmi pomohlo, že mohol vychádzať z prác z monosacharidov u Votočka, ktoré mali s polyamidovými vláknami spoločné rysy. Hneď pri jednom z prvých pokusov sa mu podarilo pripraviť makromolekulárny polyamid, ktorého tavenina sa dala ťahať na dlhé pevné vlákna. Vďaka tomuto úspechu boli Wichterlemu pridelení ďalší pracovníci a vzniklo oddelenie nových hmôt. V tomto novom oddelení sa pripravila metóda priemyselnej výroby tejto novej látky – bolo treba zabezpečiť čo najlacnejší spôsob výroby potrebných surovín, najmä kaprolaktámu (základnej látky potrebnej na výrobu Nylonu 6). V júni ďalšieho roka sa už spriadala priadza a v tzv. jednotkovej prevádzke vznikli dokonca prvé ponožky a dámske pančuchy. Pančuchárski odborníci boli presvedčení, že päty a špičky sa musia zosilniť bavlnou a syntetickú priadzu pokladali za menej hodnotnú náhradu hodvábu. Po polroku nosenia sa však bavlna zo „zosilnených“ piat a špičiek vydrobila a samotný polyamid zostal nedotknutý. Cez tieto úspechy českí predstavitelia firmy naliehali, aby sa tento výskum udržal pred Nemcami v tajnosti, ale aby sa intenzívne pokračovalo v zbieraní technologických podkladov k ich aplikácii hneď po vojne. Nemohla preto vzniknúť väčšia poloprevádzka a ďalší výskum prebiehal v pomerne stiesnených podmienkach. Nylon sa začal priemyselne vyrábať až po vojne pod názvom Silon, najprv len malé objemy, ale zanedlho bola v prevádzke linka vyrábajúca desiatky tisíc ton nylonu ročne.
Zatýkanie
upraviťV decembri 1942 začalo zatýkanie aj v Zlíne, tunajšie Gestapo sa pokúšalo o likvidáciu odboja. Wichterle sa v tej dobe zúčastnil pravidelných stretnutí u ing. Kouteckého, kde sa počúvala vážna hudba a tiež sa sledovali pohyby frontu a správy zo zahraničia, nikdy sa tu však nehovorilo o organizovanej odbojovej činnosti. Je nutné dodať, že Wichterle nemal pocit, že by bol príslušníkom komunistickej organizácie ani keď čítal vypožičaného Engelsovho Anti-Dühringa. Koutecký bol ako veliteľ tejto „odbojovej bunky“ zatknutý ako prvý. Bol podrobený strašnému Sonderbehandlungu (tzv. osobitné zaobchádzanie), ale ani vtedy nevyzradil žiadne mená, a aby sa vyhol ďalšiemu týraniu, obesil sa vo svojej cele. Gestapo však k jeho mŕtvole priviedlo nič netušiacu manželku a jej zrútenie využili k zisteniu všetkých mien. 21. decembra bol Wichterle zatknutý, ale vďaka šťastiu a korešpondencii s nemeckým chemikom Langenbeckem nebol poslaný do koncentračného tábora, ale bol iba uväznený, a to na štyri mesiace. V tej dobe už za sebou nacisti mali prehry na východnom fronte, nad Zlínom sa objavovali americké lietadlá a bolo jasné, že sa blíži koniec vojny. S ním skončilo aj Wichterleho pôsobenie v Zlíne, predovšetkým preto, že sa do vedenia firmy dostali jeho odporcovia.
Povojnové obdobie
upraviťKrátko po vojne (už v júni 1945) sa Wichterle vrátil do Prahy, aby zistil, aký je stav na vysokých školách. Vybavenie laboratórií síce nebolo zničené, ale pôvodná budova bola v nevyhovujúcom stave. Wichterle bol odhodlaný obnoviť výučbu na vysokej škole. Spolu s docentom Lukešom museli najprv nájsť vhodnú budovu. V improvizovaných podmienkach v časti Ústavu organickej chémie na Horskej ulici zriadili laboratóriá poslucháčov a už počas prázdnin sa tu začali striedať turnusy študentov. Neboli však k dispozícii žiadne návody k cvičeniam, preto Wichterle trávil väčšinu svojich večerov spisovaním návodov pre základné preparatívne práce. Začali tak vznikať prvé skriptá pre organickú aj anorganickú chémiu, ktoré svojím poňatím predbiehali dobu. Neskôr sám napísal dokonca nemeckú a ruskú verziu týchto učebníc. Učebnice priebežne vylepšoval až do roku 1958, kedy bol prepustený z vysokých škôl.
Spolu s Lukešom sa pokúsil úplne od základov zmeniť výučbu na vysokých školách. Na svojich povojnových prednáškach zaviedol priebežné testy a skúšky sa stali len formalitou, ktorá dopĺňala celkové hodnotenie. Táto metóda však neuspela – kvôli konzervativizmu profesorov, ale aj preto, že toto priebežné hodnotenie sa dalo len zle politicky ovplyvniť a ukázalo, že „správna“ politická príslušnosť neznamená dobré študijné výsledky. Súbežne s dosadzovaním členov komunistickej strany do vedenia školy pribúdali Wichterlemu konflikty a nepriatelia. Keď bol za nového rektora vymenovaný Vladimír Maděra, začala politická čistka vedúca k prepusteniu Otta Wichterleho dňa 31. augusta 1958. Aj napriek odvolaniu nestratila výpoveď platnosť. Wichterle potom získal vedecký azyl na Československej akadémii vied, kde vládlo politicky liberálnejšie prostredie ako na vysokých školách. Dňa 4. decembra toho istého roku bol Wichterle vymenovaný za vedúceho laboratória makromolekulárnych látok ČSAV, z ktorej sa vyvinul Ústav makromolekulárnej chémie (ÚMCH). Wichterle sa potom stal jeho riaditeľom (až do tzv. normalizácie) a strojcom väčšiny jeho úspechov.
Profesor Wichterle vždy obhajoval nevyhnutnosť širokého základného výskumu a slobody vedeckého bádania. Vždy zdôrazňoval, že nové praktické výsledky sa rodia najmä z rozvoja a majstrovského ovládnutia určitej metodiky a teórie, zatiaľ čo od začiatku násilne cielený či aplikovaný výskum tieto výsledky nemáva. Tieto princípy, ktoré poznal už pri svojich začiatkoch v ústave firmy Baťa v Zlíne, potom po roku 1948 odvážne obhajoval aj pri pôsobení ako vysokoškolský profesor a po roku 1958 ako vedecký pracovník vtedajšej ČSAV. Po novembri 1989 prof. Wichterle ako novozvolený prezident ČSAV varoval pred nebezpečenstvom trhového zneužívania vedy.
Kontaktné šošovky
upraviť
Najznámejším vynálezom Otta Wichterleho sú gélové kontaktné šošovky. Prvým impulzom k práci na vývoji mäkkých kontaktných šošoviek bol jeho náhodný rozhovor vo vlaku cestou z Olomouca do Prahy v roku 1952. Spolucestujúci dr. Pur čítal odborný článok o možnostiach chirurgickej náhrady oka. Wichterle si uvedomil, že lepším materiálom pre implantát ako ušľachtilé kovy by bola umelá hmota. Začal teda rozvíjať teóriu o trojrozmernom hydrofilnom polyméri, ktorý by bol pre oko dobre znesiteľný. Ako najvhodnejšie sa javil HEMA gél (poly-hydroxyetyl-metakrylát gél), ktorý pohlcoval asi 40% vody, bol priehľadný a mal dobré mechanické vlastnosti. Problém bol s jeho spracovaním. Najprv sa gél lial do foriem, šošovky sa však pri otváraní foriem trhali a mali nepravidelné okraje. Potom prišiel rok 1958, vyhadzov z VŠCHT a likvidácia tamojšieho výskumu hydrofilných gélov a šošoviek. Spolu s Wichterlem potom do ÚMCH odišlo mnoho jeho spolupracovníkov, medzi nimi aj Drahoslav Lim, a výskum pokračoval pod záštitou ÚMCH. Na pôde ústavu potom vznikla nová metóda – odlievanie gélu do sklenených foriem. Získala sa tak šošovka s presnou optikou v strednej časti. Niektoré šošovky oko takmer nedráždili, ale výťažky boli stále malé kvôli zložitému obrusovaniu okrajov. Prvé šošovky boli už aplikované aj na pacientoch 2. očnej kliniky v Prahe za spolupráce s doktorom Maximiliánom Dreifusom. Preukázalo sa tak, že mäkké šošovky môžu poskytnúť dokonalú korekciu zraku a sú pacientmi pomerne dobre znášané.
Ministerstvo zdravotníctva však výskum aj napriek Wichterleho naliehaniu v roku 1961 zrušilo kvôli malým výnosom. V tej dobe Wichterleho napadol úplne nový spôsob spracovania HEMA gélu - odlievanie v rotujúcich otvorených formách, ale pretože na obzore nebola žiadna možnosť pokračovania v realizačnom vývoji na pôde ČSAV, začal sa Wichterle touto metódou zaoberať doma. Na konci roku 1961 sa mu v jeho byte podarilo podať dôkaz, že kvalitné kontaktné šošovky je možné vyrobiť s minimálnymi nákladmi metódou monomérneho odstredivého odlievania v rotujúcich formách. Tento prvý prístroj na výrobu kontaktných šošoviek je veľmi známy, jedná sa o aparatúru zostavenú z detskej stavebnice Merkur najprv s dynamom z bicykla ako motorčekom a potom aj s motorčekom z gramofónu. Po úspešnej skúške týchto šošoviek (opäť na klinike u dr. Dreifusa) napadlo Wichterleho, že nejde iba o službu zdravotníctvu, ale že s výrobou šošoviek súvisia veľké hospodárske záujmy predovšetkým v USA. K podobným záverom došli aj štátne inštitúcie, a preto bol Wichterle povolaný k rozvinutiu výskumu šošoviek vo väčšej miere v ÚMCH. Vymohol si teda štyridsať pracovníkov a pôsobisko mimo ústavu, pretože tvrdil, že tento výskum nepatrí na pôdu ústavu Akadémie vied.
Licenčná zmluva
upraviťOd roku 1963, keď už boli metódy výroby dovedené takmer k dokonalosti, sa záujem o kontaktné šošovky a taktiež dôvera v ne zvyšovali. Dostavila sa aj odozva z USA a po niekoľkých mesiacoch rokovania bola 12. marca 1965 v Prahe podpísaná licenčná zmluva s Robertom Morrisonom a National Patent Development Corporation (NPDC), zastupovaným Martinom Pollakom a Jeromom Feldmanom. Tí založili akciovú spoločnosť Flexible Contact Lens Corporation, ktorej sublicenčným partnerom sa potom v roku 1966 stala firma Bausch & Lomb, jeden z najvýznamnejších výrobcov kontaktných šošoviek dnešnej doby. Keď v marci 1971 americký regulátor Food and Drug Administration vydal povolenie na uvedenie šošoviek na americký trh, akcie firmy B&L stúpli tak prudko, že jej akciový kapitál narástol cez noc o 250 miliónov dolárov.
Wichterle a totalitný režim
upraviťUdalosti roku 1968 výrazne ovplyvnili vývoj v Česko-Slovensku a tiež Wichterleho život. V januári sa uvoľnila politická situácia a pracovníci Akadémie sa postupne začali schádzať a vznikol aj Zväz vedeckých pracovníkov. Wichterle bol zvolený za predsedu prípravného výboru. Postupne sa zapojil do politického diania a stal sa jedným z iniciátorov manifestu Dvetisíc slov. Zatiaľ čo Akčný program KSČ bol výzvou na reformu komunistickej strany, Dvetisíc slov obsahovali podnety, ktoré šli nad rámec Akčného programu. Išlo o aktivizáciu československej verejnosti proti stále zjavnému tlaku sovietskeho vedenia proti reformným zmenám v krajine. Menej známe je Wichterleho pôsobenie ako poslanec Českej národnej rady. Bol zvolený 10. júla 1968 takmer jednohlasne.
Po vykonaní federalizácie Československa zasadol v januári 1969 do Snemovne národov Federálneho zhromaždenia ako nestranícky poslanec. Do federálneho parlamentu ho nominovala Česká národná rada. Vo FS aj ČNR zotrval do konca roku 1969, kedy rezignoval.[1] Z politiky odišiel koncom roku 1969, pretože nesúhlasil s predlžovaním mandátu (poslanci si odhlasovali predĺženie vlastných mandátov). Ako jediný tiež odmietal poslanecký plat, pretože sa cítil byť iba vedcom. K 21. decembru 1969 bol Wichterle ako signatár Dvetisíc slov zbavený funkcie riaditeľa ÚMCH a ďalej tam pracoval iba ako radový vedec.
Spory o platnosť patentov
upraviťHoci mal Wichterle všetky svoje vynálezy spoľahlivo zaistené patentami, mnoho firiem naprieč Amerikou tieto patenty vedome porušovalo. Išlo predovšetkým o výrobu šošoviek sústružením z tvrdého xerogélu a ich následné napučanie vo vode. NPDC v 70. rokoch začala viesť mnoho súdnych sporov proti veľkým firmám, ktoré patenty porušovali. Žalované firmy na svoju obranu podávali zrušovacie žaloby proti platnosti daných patentov, bola to pre nich jediná šanca, ako uniknúť ťažkému finančnému postihu. Najdôležitejším svedkom mal byť prirodzene Otto Wichterle, k čomu bola samozrejme potrebná cesta do USA. Vzhľadom k Wichterleho prítomnosti na čiernej listine československej komunistickej vlády to nebolo vôbec jednoduché. Keď však vláde došlo, že aj ona by prehrou v súdnych sporoch o patenty stratila veľké množstvo peňazí, bolo Wichterlemu konečne dovolené vycestovať. Na federálnom súde, kam až sa spor dostal, Wichterle v priebehu niekoľkých málo dní vyvrátil všetky pochybnosti o pravosti patentov. Až vo februári 1982 vydal federálny súd, najvyššia inštancia, proti rozhodnutiu ktorej nebolo možné odvolanie, rozsudok potvrdzujúci platnosť Wichterlových patentov, a to nielen v USA, ale aj vo všetkých ostatných krajinách. Firma NPDC tak postupne inkasovala desiatky miliónov dolárov, o ktoré sa už nemusela deliť s českou Akadémiou vied, pretože československá vláda sa v roku 1977 vzdali akýchkoľvek licenčných zmlúv. Chceli tým zrušiť účasť Akadémie na tomto spore a zniesť zo sveta všetky úspechy spojené s menom Otto Wichterle. Československé hospodárstvo tak prišlo približne o miliardu devízových dolárov.
Záver života
upraviťKoncom 70. rokov začala pomaly opadať normalizačná nenávisť k Wichterlemu a opäť mohol cestovať do zahraničia, najprv iba dve cesty ročne, ale mohol sa zúčastniť vyššie spomínaných súdnych sporov a chemických konferencií. Zaslúžená úcta mu však mohla byť plne prejavovaná až po roku 1989. V roku 1993 mu bol udelený Univerzitou Karlovou titul Doctor honoris causa. Roku 1990 bol zvolený prezidentom ČSAV a na tejto pozícii zotrval do roku 1993. Toho istého roku bol po ňom pomenovaný asteroid Wichterle. Do konca svojho života sa snažil byť v styku s chémiou, hoci sa už nemohol naplno venovať prácam v laboratóriu, zaujímal sa o dianie v odbore a rozdával rady. Otto Wichterle zomrel na svojej chate v obci Stražisko (okr. Prostějov) 18. augusta 1998 vo veku nedožitých 85 rokov.
Prémia Otta Wichterleho
upraviťAkadémia vied Českej republiky udeľuje túto cenu perspektívnym vedcom tejto organizácie do 35 rokov veku.[2]
Referencie
upraviť- ↑ JMENNÝ REJSTŘÍK. Poslanecká sněmovna Parlamentu České republiky [online]. [Cit. 2012-04-06]. Dostupné online. (česky)
- ↑ Prémie Otto Wichterleho, AV ČR, datum přístupu: 28. 11. 2009
Literatúra
upraviť- Otto Wichterle: Vzpomínky, Academia 2005, ISBN 80-200-1345-8
Iné projekty
upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Otto Wichterle
Externé odkazy
upraviťZdroj
upraviť- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Otto Wichterle na českej Wikipédii.