Punk rock

žáner rockovej hudby

Punk rock alebo punk je žáner rockovej hudby, ktorý sa vyvinul medzi rokmi 1974 a 1976 v Spojených štátoch amerických, Veľkej Británii a Austrálii. Korene má v garážovom rocku a iných hudobných formách dnes známych pod názvom protopunk. Punkrockové skupiny sa vyhýbali tomu, čo chápali ako výstrelky komerčného rocku 70. rokov 20. storočia; vytvorili rýchlu, náročnú hudbu, obyčajne s krátkymi piesňami, jednoduchou inštrumentáciou a nezriedka s politickými textami vystupujúcimi proti establishmentu. Punk rock si osvojil prístup DIY (Do it Yourself – Urob si sám); mnohé kapely si samy produkujú nahrávky a distribuujú ich pomocou neformálnych ciest.

Punk rock
Punk Red Mohawk Morecambe 2003.jpeg
Punkeri
Pôvod v štýlochRock and roll – Rockabilly – Garage rock – Frat rock – Psychedelický rock – Pub rock – Glam rock – Protopunk
Kultúrne pozadiev polovici 70. rokovUSA, Spojené kráľovstvo a Austrália
Typické nástrojegitara - basová gitara – bicie – spev – gitara – niekedy aj iné nástroje
Všeobecná popularitav Spojenom kráľovstve na vrchole v 70. rokoch, medzinárodný komerčný úspech žánru pop punk a ska punk, od polovice 90. rokov dodnes
Odvodené štýlyNew Wave – post-punk – alternatívny rock – emo – post-hardcore
Podštýly
anarcho-punk – art punk – garage punk – gothic rock – glam punk – hardcore punk – horror punk – Oi! – riot Grrrl – skate punk – kresťanský punk - nazi punk
Regionálne scény
Argentína – Austrália – Brazília – Kalifornia –
Francúzsko – Nemecko – Uruguaj – Juhoslávia
---- Eighth notes and rest.png Pozri aj Hudobný portál Eighth notes and rest.png

Koncom roku 1976 boli kapely ako Ramones z New Yorku, a Sex Pistols a The Clash z Londýna rešpektované ako predvoj nového hudobného hnutia. Rok nato znamenal pre punk rock rozšírenie do celého sveta a v Spojenom kráľovstve sa stal najvýznamnejším kultúrnym fenoménom. Punk rock bol väčšinou spätý s miestnymi scénami, ktoré mali sklon odmietať hlavný prúd. Objavila sa s tým spojená punková subkultúra, vyjadrujúca mladícky odpor, s čím bol spojený charakteristický štýl odievania a ozdôb a rôzne antiautoritatívne ideológie.

Začiatkom 80. rokov začali prevládať v punk rocku rýchlejšie a agresívnejšie štýly ako hardcore a Oi!. Hudobníci, ktorí sa stotožňovali s punkom, alebo ktorých punk ovplyvnil, pomohli vytvoriť široké spektrum rozličných variácií, čím podnietili vznik post-punkového a alt-rockového hnutia. Koncom storočia začal byť v komerčnom strednom prúde obľúbený pop punk, zastupovaný kapelami ako Green Day, Blink-182 a The Offspring, ktoré vydobyli žánru rozsiahlu obľubu.

Charakteristické znakyUpraviť

FilozofiaUpraviť

Prvá vlna punk rocku bola agresívne modernistická, snažiac sa dištancovať čo najväčšmi od bombastického a sentimentálneho rocku prvej polovice 70. rokov 20. storočia.[1] Podľa bubeníka skupiny Ramones Tommyho Ramona, „v raných štádiach bolo množstvo hudby 60. rokov inovatívne a vzrušujúce. Nanešťastie, nastala situácia, že ľudia, ktorí nesiahali ľudom ako Hendrix ani po päty, zrazu začali vystrkovať rožky. Onedlho to bolo samé nekonečné, nezmyselné gitarové sólo. Okolo roku 1973 som už vedel, že to čo sa mi žiada, je rýdzi, prostý rokenrol zbavený nánosu tých nezmyslov.“[2] John Holmstrom, zakladajúci redaktor časopisu Punk spomína ako cítil, že „punk rock proste musel prísť, pretože rocková scéna príliš skrotla, pod pojmom rokenrol sa zrazu mysleli interpreti ako Billy Joel a Simon & Garfunkel, no pre mňa, ako aj pre iných fanúšikov, predstavoval rokenrol divokú a buričskú muziku.“[3] Ako píše kritik Robert Christgau, „bola to subkultúra, ktorá odvážne odmietla politický idealizmus a nezmyselnosť kalifornských flower-power hipíkov.“ [4]

Technická dostupnosť a filozofia DIY (Do it Yourself – Urob si sám) sú v punk rocku vysoko cenené. Medzi rokmi 1972-1975 prispel ku vzniku punk rocku britský krčmový rock, ktorý si vytvoril vlastné zázemie malých podnikov, ako boli rôzne krčmy, kde mohli hrať kapely nezávislé od stredného prúdu.[5] V prostredí krčmového rocku sa takisto zrodila myšlienka vytvoriť nezávislé nahrávacie spoločnosti, napr. Stiff Records, ktoré vydávali nízkonákladové nahrávky nižšej kvality.[5] Krčmové kapely organizovali vlastné menšie turné a v malých nákladoch vydávali svojpomocne svoje nahrávky. V raných dňoch punk rocku táto filozofia DIY ostro kontrastovala k okázalým hudobným efektom a vysokým technologickým nárokom mnohých rockových kapiel zo stredného prúdu.[6] Na hudobnú virtuozitu sa zväčša nazeralo podozieravo. Ako tvrdí Holmstrom, punk rock bol „rokenrol, ktorí hrali ľudia bez poriadnych hudobných zručností, no i tak sa potrebovali vyjadrovať skrz muziku“.[3] V decembri 1976 anglický fanzine Sideburns uverejnil dnes už kultovú ilustráciu troch akordov s titulkom „toto je akord, toto je ďalší a toto je tretí. A teraz môžeš založiť kapelu“.[7] Názov singlu newyorskej punkovej skupiny Stimulators z roku 1980, „Loud Fast Rules!“, (Hlučné, rýchle pravidlá) výstižne pomenoval základný hudobný prístup punku.[8]

Niektoré popredné britské punkrockové skupiny odmietali nielen vtedajší mainstreamový rock a kultúru s ním spojenú, ale dištancovali sa tiež od svojich významých predchodcov: v skladbe „1977“ od The Clash sa spieva „žiadny Elvis, Beatles ani The Rolling Stones.[9] Rok predtým, keď sa vo Veľkej Británii začala punkrocková revolúcia, bol kultúrnym i hudobným „rokom nula“.[10] Zavrhnúc teda nostalgické pocity, mnohí príslušníci scény si osvojili nihilistický prístup, čo výstižne vyjadroval slogan Sex Pistols „No Future“ (Žiadna budúcnosť).[1] Ako povedal jeden svedok vtedajších udalostí, uprostred nezamestanosti a spoločenských nepokojov v roku 1977 „punková nihilistická pýcha bola najzaujímavejšia vec v Anglicku.“[11] Zatiaľ čo u „opileckých a vyvrheľských punkáčov“ bola bežná dobrovoľná sociálna vylúčenosť, stále jestvoval rozpor medzi ich nihilistickým zjavom a „radikálnym ľavicovým utopizmom“[12] skupín ako Crass, ktoré hnutiu dali pozitívny, oslobodzujúci zmysel. Dlhoročný spolupracovník Clash v narážke na vzhľad člena skupiny Joe Strummer vyhlásil, že „punk rock znamená našu slobodu. Budeme si robiť, to čo sa nám zachce“.[13]

Dôležitým aspektom punkovej subkultúry je autenticita—ľudia zaoberajúci sa punkom i oddaní fanúšikovia skupín, ktoré mali značný podiel na vzniku punku, majú sklon považovať niektorých interpretov (a tiež niektorých fanúšikov) za tzv. „pozérov“, čiže ľudí, ktorí predstierajú príslušnosť k subkultúre, ale nevedia nič o histórii, textoch ani posolstvách skupín, ktorých muziku počúvajú. Výskumník Daniel S. Traber tvrdí, že „dosiahnutie autenticity môže byť pri punkovej identite ťažké“; ako ďalej uvádza, s rozvojom punku sa za pozéra začal „považovať prakticky ktokoľvek“.[14]

Hudobný jazyk a motívy textovUpraviť

 
Členovia skupiny The Sex Pistols počas živého vystúpenia Zľava doprava: spevák Johnny Rotten a gitarista Steve Jones.

Punkrockové skupiny často napodobňujú hudobné štruktúry a aranžmány garážového rocku 60. rokov.[15] Medzi typické punkové hudobné nástroje patria dve elektrické gitary, elektrická basová gitara a bicia súprava, v sprievode speváka. Piesne bývajú kratšie než je bežné u iných obľúbených žánrov. Vplyvom skupiny The Ramones sa punkové skladby hrávali v rýchlom, „krkolomnom“ tempe.[16] Väčšina pôvodných punkrockových skladieb sa držala tradičnej rokenrolovej schémy „verš-refrén“ a taktu 4/4. Neskoršie skupiny nezriedka od tohto pravidla ale upúšťajú. Ako píše kritik Steven Blush, „The Sex Pistols bol stále rokenrolom ... niečo na spôsob najšialenejšej verzie Chucka Berryho. Od toho sa radikálne odchýlil hardcore. To už nebol rock typu verš-refrén. Čo sa týka tvorby piesní, nedržal sa žiadnych zavedených pravidiel. To už bola vskutku svojbytná hudobná forma“.[17]

Punkrockové vokály zavše znejú nosovo,[18] a spevák nezriedka namiesto klasického spievania kričí, bežné je to predovšetkým v hardcorových štýloch.[19] Zmeny v takte, hlasitosti či intonácii nie sú príliš rozšírené.[20] Punkrockový „chrapľavý, škripotavý“ spev a skandovanie ostro kontrastujú s „melodickým a uhladeným“ spevom komerčného rocku.[21] Spev v ranom punku sa tiež vyznačoval „arogantným vrčaním“.[22] Komplikované gitarové sóla sa považujú za pôžitkárske a nepotrebné, i keď jednoduché gitarové sóla sú bežné.[23] Charakteristickým rysom punku je hlasitý, skreslený gitarový zvuk, postavený na silových akordoch.[24] Niektoré punkové skupiny sa nechali ovplyvniť surfrockovými jemnejšími, fidlikantskými gitarovými tónmi. Ďalší muzikanti, medzi inými napríklad Robert Quine, gitarista skupiny The Voidoids, sa nechali ovplyvniť divokým štýlom skupín ako The Velvet Underground či nahrávkami Ikea Turnera z 50. rokov.[25] Basitarové linky nie sú obyčajné veľmi komplikované; príznačný je neúprosný, opakujúci sa „silený rytmus“,[26] aj keď niektorí punkoví basgitaristi—ako napríklad Mike Watt pôsobiaci v skupinách The Minutemen a Firehose—uprednostňujú väčšmi technicky prepracované basové linky. Pri hre na basu sa taktiež obyčajne používa brnkadlo, keďže tóny sa hrajú v rýchlom slede a hranie prstami je nepraktické. Bicie zvyčajne znejú tvrdo a sucho a bicia súprava je zväčša veľmi jednoduchá. Na rozdiel od iných rockových foriem sa v punku synkopy takmer nevyskytujú.[27] Hardcorové bubnovanie býva obzvlášť rýchle.[19] Produkcia býva minimalistická, niektoré skladby bývajú veľakrát dokonca nahraté na domácich kazetových rekordéroch[28] alebo na jednoduchých štvorstopových portastudiách. Zámerom je, aby je nahrávaný zvuk nebol manipulovaný, aby bol čo najvernejší skutočnosti, aby odrážal autenticitu živého vystúpenia.[29]

 
The Clash počas koncertu v roku 1980.

Texty v punk rocku sú zvyčajne priame a konfrontačné; na rozdiel od textov v iných žánroch populárnej hudby sa opakovane dotýkajú spoločenských a politických otázok.[30] Typickými punkovými piesňami sú napr. „Career Opportunities“ od The Clash a „Right to Work“ od Chelsea, ktoré sa zaoberajú nezamestnanosťou a pochmúrnou realitou mestského života.[31] Predovšetkým v ranom britskom punku sa dôraz kládol na nevraživosť a šokovanie stredného prúdu.[32] Skladby „Anarchy in the U.K.“ a „God Save the Queen“ od Sex Pistols otvorene znevažujú britský politický systém a spoločenské zvyklosti. Bežnou súčasťou textov je anti-sentimentalita a motívy zaoberajúce sa vzťahmi a sexom, ako napríklad v piesni „Love Comes in Spurts“, ktorú napísal Richard Hell a nahral ju zo skupinou The Voidoids. Často sa tiež vyskytuje motív anómie – príkladom sú texty piesní „Blank Generation“ od kapely Hell a „Now I Wanna Sniff Some Glue“ od Ramones. V. Vale, zakladateľ sanfranciského fanzinu Search and Destroy komentoval spájanie punku s takouto tematikou slovami, že „punk bol totálnou kultúrnou revoltou. Išlo o zásadnú konfrontáciu s temnou stranou dejín a kultúry, pravicovými náhľadmi, sexuálnymi tabu, a to v takej miere, ako ešte nikdy predtým“.[33] Kvôli svojej kontroverznej textovej náplni boli niektoré punkové nahrávky odmietané zo strany rádiových staníc a taktiež zo strany významných reťazcov z hudobninami.[34]

Vizuálne a iné prvkyUpraviť

Klasický punkrovový imidž amerických hudobníkov evokuje subkultúru greasers z 50. rokov a tiež módu spájanú so scénou rockabilly a subkultúrou rockers: tričká, motorkárske bundy a džínsy. Vzhľad Richarda Hella—povestného vynálezcu estetiky spínacích špendlíkov—bol väčšmi obojpohlavný a ošumelý, čím veľkou mierou inšpiroval impresária Sex Pistols Malcolma McLarena, a koniec koncov celý punk.[35][36] (Prvým hudobníkom, ktorý mal na sebe bundu posiatu spínacími špendlíkmi, bol pravdepodobne John D Morton z clevelandskej kapely Electric Eels.)[37] McLarenov partner, módny návrhár Vivienne Westwood, pripisuje prvenstvo v nosení potrhaného trička Johnnymu Rottenovi a basgitarostovi Sex Pistols Sidovi Viciousovi zase pripisuje prvenstvo v používaní spínacích špendlíkov;[38] keďže v súčasnosti si len málo punkerov môže dovoliť kúpiť McLarenove a Westwoodove dizajnérske kúsky, také obľúbené u Sex Pistols, vyrábajú si svoje vlastné kópie, charakteristické svojou štýlovou rôznorodosťou. Mladé ženy v punkovej kultúre zničili zavedené rockové stereotypy, ktoré ženy štylizovali do podoby „pokorných sexuálnych mačiatok“.[39] Prvé punkové hudobníčky boli známe svojím rozmanitým imidžom; Siouxsie Sioux vynikala bondážou, Patti Smith bola zase povestná svojím ošarpaným hermafroditickým výzorom,[40] ktorým vo veľkej miere ovplyvnila odievanie žien v punku.[41] Časom sa bežnou súčasťou punkovej módy stali tetovania, piercingy či kovové hroty a špice, teda prvky, ktoré mali pôsobiť „rušivo a zlostne“.[42] Ďalším dôležitým prvkom punkrockovej scény je extravagantný účes, čím sa dáva najavo sloboda prejavu.[43] Pôvodne sa nosil krátky a strapatý zostrih; neskôr sa poznávacím znamením punkerov stalo číro,[44] vlasy sa tiež nosia upravené ako bodce.[43]

 
Britskí punkáči, asi 1986.

Správanie punkových hudobníkov sa pri živých vystúpeniach výrazne neodchyľuje od klasického rockového machizmu.[45] Punkové hudobníčky sa od raných štýlov výraznejšie dištancovali. Bádateľ John Strohm naznačuje, že ženy prevzali osobnostné charakteristiky zvyčajne považované za mužskú doménu: „Osvojili si drsný, nedámsky postoj, ktorý sa opieral väčšmi o machistické chvastúnstvo garážových kapiel 60. rokov, než o vypočítavý dievčenský imidž skupín ako The Runaways.“[40] Znalec Dave Laing naznačuje, že basgitaristka Gaye Advert si osvojila prvky mužskej módy, len preto aby v očiach publika získala status „sexy“.[46] Laing tiež poukazuje na inovatívny a náročný štýl živých vystúpení, badateľný na anti-erotickom prístupe Siouxsie Sioux, Ari Up zo skupiny The Slits, či Poly Styrene z kapely X-Ray Spex.[47]

Pre nedostatok výrazných synkopických prvkov sa v punku vyvinuli „netradičné“ tanečné formy. Typickým tanečným štýlom je pogo.[48] Iniciovanie prvého poga sa pripisuje na vrub Sidovi Viciousovi, keď sa ešte v období pred vstupom do Sex Pistols zúčastnil jedného z ich koncertov.[49] Pre hardcorové koncerty je typický moshing, agresívnejšia forma poga. Nedostatok konvenčných tanečných rytmov bol hlavným dôvodom, prečo sa punku nikdy nepodarilo vo veľkej miere výrazne komerčne preraziť.[50]

Stieranie vzdialenosti medzi umelcom a publikom je základom punkovej mravouky.[51] Účasť fanúšikov na koncertoch je preto dôležitá; v dobe vrcholného rozkvetu hnutia to často zachádzalo do očividne perverzného, no náležite „punkového“ extrémneho ponímania tejto etiky. Kapely prvej vlny britského punku ako napríklad Sex Pistols a The Damned urážali a inak podpichovali svoje publikum k intenzívnym reakciám. Laing identifikoval tri primárne formy fyzickej reakcie divákov na podpichovanie: hádzanie plechoviek, inváziu na pódium a pľutie.[52] V hardcore je invázia na pódium zväčša predohrou k stage divingu. Mnohí fanúšikovia založili svoju vlastnú alebo sa pridali do už existujúcej kapely; ďalší prívrženci punku tiež významne prispeli k rozvoju scény amatérskymi a informálne rozširovanými časopismi—podľa Lainga bol v Anglicku punk „prvým hudobným žánrom, ktorý podnietil vznik väčšieho množstva fanzinov“.[53]

Etymológia a klasifikáciaUpraviť

 
Patti Smith počas živého vystúpenia roku 1976.

V 16. až 18. storočí bol v angličtine výraz punk bežne používaným, oplzlým synonymom pre „prostitútku“.[54] Tento pojem sa postupne začal používal ako opis „mladého pasáka, hrdloreza, banditu či hrubiána“.[55]

Prvé známe použitie frázy punk rock sa objavilo v americkom denníku Chicago Tribune 22. marca 1970.[56] V decembrovom vydaní časopisu Creem z roku 1970 sa redaktor vyjadril o Iggym Popovi ako „o tom Stoogeovskom punkáčovi“ („that Stooge punk“).[57] Prvým hudobným kritikom, ktorý použil pojem punk rock bol roku 1971 Greg Shaw: v aprílovom vydaní časopisu Rolling Stone sa vyjadril o piesni od The Guess Who ako o „dobrom, nepríliš nápaditom punk rock and rolle“.

V decembri 1972 sa už pojem bežne používal v tlači.[58] V máji 1973 Billy Altman začal vydávať krátkotrvajúci punk magazine, ktorý predchádzal rovnomernej väčšmi známej publikácii z roku 1975, avšak, na rozdiel od neskoršieho časopisu, sa venoval predovšetkým rozpravám o garážových a psychedelických počinoch zo 60. rokov.[59][60]

V roku 1975 sa punk používal v súvislosti s takými rozličnými interpretmi ako Patti Smith Group, Bay City Rollers či Bruce Springsteen.[61] Keď sa začínala dostávať do povedomia scéna spájaná s newyorským klubom CBGB, bolo potrebné nájsť nové pomenovanie pre vznikajúci osobitý zvuk. Majiteľ klubu Hilly Kristal nazýval toto nové hnutie pojmom „street rock“. V súvislosti s použitím slova punk spomína John Holmstrom časopis The Aquarian Weekly, keď sa v ňom „opisovalo dianie v CBGB“.[62] Ku kodifikácii tohto pojmu prispel nemalou mierou časopis Punk, ktorý koncom roku 1975 založili Holmstrom, McNeil a Ged Dunn.[63] „Bolo úplne jasné, že toto slovo bolo čoraz populárnejšie,“ poznamenal Holmstrom. „Usúdili sme, že by sme si ho mali prisvojiť, skôr než to spraví niekto iný. Chceli sme sa oprostiť od toho balastu, proste rock 'n' roll obnažený na kosť. Chceli sme späť zábavu a živelnosť.“[61]

HistóriaUpraviť

KoreneUpraviť

Garážový rock a bigbítUpraviť

Podľa jednej teórie punk rock ako taký možno počuť už v piesni Ritchieho Valensa „La Bamba.“ Skúste porovnať Valensove trojakordové mariachi kvákanie s „Louie Louie“ od The Kingsmen, potom porovnajte „Louie Louie“ s „You Really Got Me“ od The Kinks, potom „You Really Got Me“ s „No Fun“ od The Stooges, potom „No Fun“ s „Blitzkrieg Bop“ od The Ramones, a nakoniec si všimnete, že „Blikskrieg Bop“ znie presne ako „La Bamba.“[64]

V prvej polovici 60. rokov 20. storočia sa v Severnej Amerike začali objavovať skupiny hrajúce garážový rock, v súčasnosti považované za priekopníkov punk rocku. The Kingsmen zabodovali v roku 1963 svojou verziou skladby od Richarda Berryho „Louie, Louie“, čím vymedzili charakteristické znaky punk rocku.[65] Potom ako sa Beatles prvýkrát objavili v americkej televíznej relácii „Ed Sullivan Show”, Britská invázia a fenomén garážových rockových skupín nabrali v USA na obrátkach.[66] Okolo roku 1965 tvrdší zvuk britských počinov, ako napríklad The Rolling Stones, The Kinks, The Who či The Yardbirds, bol čoraz väčšmi ovplyvňovaný americkými garážovými skupinami.[67] Surový zvuk amerických skupín, ako boli The Sonics, The Seeds, The Remains, The Standells či The Shadows of Knight, bol predzvesťou štýlu neskorších kapiel.[67] Začiatkom sedemdesiatych rokov niektorí kritici používali termín „punk rock“ na označenie garážových skupín z polovice 60. rokov[68] i následných počinov, ktoré navidomoči pokračovali v ich štylistickej tradícii, ako napríklad The Stooges.[69]

V roku 1964 vyšli v Anglicku, z veľkej časti pod vplyvom mládežníckeho hnutia Mods a bigbítových skupín, hitové singly „You Really Got Me“ a „All Day and All the Night“ od the Kinks, ktoré boli ovplyvnené skladbou „Louie, Louie“.[70][71] V roku 1965 The Who vydali hymnu Mods „My Generation“, ktorá bola podľa Johna Reeda predzvesťou druhu „mozgovej zmesi hudobnej divokosti a rebelského postoja“, ktorý neskoršie charakterizoval väčšinu britského punk rocku v 70. rokoch.[72][72] Fenomén garážového rocku a bigbítu prenikol aj za hranice Severnej Ameriky a Británie.[73] Skladbu „Wild About You” (1965) od austrálskej skupiny The Missing Links o desať rokov neskôr prevzala ďalšia austrálska kapela The Saints.[74][75] V roku 1965 nahrala peruánska kapela Los Saicos skladbu „Demolicion“, pozoruhodný príklad ranného punku.[76]

Post-psychedelic proto-punkUpraviť

 
Iggy Pop, prezývaný „krstný otec punku“.[77]

V auguste 1969 debutovala eponymným albumom skupina The Stooges pochádzajúca z mestečka Ann Arbor v Michigane. Podľa kritika Greila Marcusa kapela vedená spevákom Iggym Popom vytvorila „zvuk à la Airmobile od Chucka Berryho—akurát že ohlodaný na kosť“.[78] Album produkoval John Cale, bývalý člen newyorskej experimentálnej rockovej skupiny The Velvet Underground, ktorá sa preslávila ako priekopník undergroundového rocku a ktorá či už priamo alebo nepriamo ovplyvnila mnohé vznikajúce punkové skupiny.[79] Začiatkom 70. rokov skupina New York Dolls zmodernizovala pôvodný divoký rokenrol z 50. rokov a vytvorila módu neskoršie známu ako glam punk.[80] Newyorské duo Suicide hralo jednoduchú, experimentálnu muziku, na koncertoch okorenenú netradičnými prvkami, inšpirovanými The Stooges. V klube Coventry v newyorskej štvrti Queens vystupovali The Dictators, ktorý rockom dávali najavo svoj sarkastický postoj a humor.[81] V Bostone upútala pozornosť svojim minimalistickým štýlom kapela The Modern Lovers, ktorú viedol oddaný nasledovník Velvet Underground Jonathan Richman. V roku 1974 sa začala utvárať regenerovaná scéna okolo novootvoreného klubu Rathskeller na námestí Kenmore. K jej čelným predstaviteľom možno zaradiť kapely ako The Real Kids, založenú bývalým členom Modern Lover Johnom Felicom; Willie Alexander and the Boom Boom Band, ktorých frontman bol v roku 1971 zopár mesiacov členom Velvet Underground; či Mickey Clean and the Mezz.[82]

Britskí Deviants hrali koncom 60. rokov zmes psychedelických štýlov so satirickým, anarchistickým nádychom a záľubou v situacionistických vystúpeniach, ktorými predbehli Sex Pistols o takmer celé jedno desaťročie.[83] V roku 1970 sa tento počin pretvoril na kapelu Pink Fairies, pokračujúc v nastolenom trende.[84] Kapely z londýnskej krčmovej scény vrátili rock ku koreňom a začali hrať jednoduchú, tvrdú, muziku inšpirovanú R&B. Okolo roku 1974 začala dláždiť cestu novým kapelám jednotka na scéne Dr. Feelgood, ku ktorým medzi inými patrili The Stranglers a Cock Sparrer, ktoré mali neskoršie zohrať svoju úlohu v punkovej explózii. V rámci tejto krčmovej scény sa vytvorili podmienky na to, aby mohli vystupovať nekomerčné skupiny a vydávať svoje nízkonákladové nahrávky pomocou nezávislých nahrávacích spoločností.[85] K ďalším skupinám, ktoré toho roku vznikli, patrí tiež The 101ers. Ich spevákovi, ktorý si neskôr začal hovoriť Joe Strummer[86] sa pripisuje, že prepojil pub rock s punk rockom.[5] Napriek tomu, že zdieľajú niektoré spoločné postoje a hodnoty, cieľom pub rocku bolo skôr naviazať na tradíciu pôvodných rokenrolových interpretov, zatiaľ čo cieľom punku bolo práve narušenie tradície.[87]

Kapely predvídajúce nadchádzajúce hnutie sa objavovali v takých vzdialeným končinách ako bol západonemecký Düsseldorf, kde v roku 1971 vznikla kapela Neu! vychádzajúca z krautrockovej tradície skupín ako Can.[88] Japonská protispoločenská čvarga Zunō Keisatsu (Mozgová polícia) miesila acid rock a folk. Banda musela sústavne čeliť cenzúre a svoje živé vystúpenia minimálne jedenkrát okorenili masturbáciou.[89] Nová generácia austrálskych garážových kapiel, čerpajúca inšpiráciu najmä z odkazu The Stooges a MC5, sa ešte väčšmi priblížila k zvuku, ktorý sa už zanedlho mal začať nazývať „punk“: z Brisbane sa vynorili The Saints inšpirovaní surovým zvukom britských Pretty Things, ktorý roku 1975 podnikli neslávne známu koncertnú šnúru po Austrálii a Novom Zélande.[90]

1974–1976: PrvopočiatkyUpraviť

New YorkUpraviť

Na vznik newyorskej punkrockovej scény mali vplyv rôzne zdroje, ako napríklad „trashová kultúra“ z konca 60. rokov, či podzemný rock zo začiatku 70. rokov sústredený v kultúrnom zariadení Mercer Arts Center v Greenwich Village, kde vystupovali aj New York Dolls.[91] Počiatkom roku 1974 sa začala formovať nová scéna, ktorá sa zabývala v klube CBGB, ktorý sa tiež nachádzal v dolnom Manhattane. Ústrednou figúrou sa stala skupina Television, podľa kritika Johna Walkera „fundamentálna garážová kapela plná nadutosti“.[92] V klube tiež vystupovali kapely Stooges, the Heartbreakers, MC5, Talking Heads, Mink DeVille a iné. K ďalším návštevníkom CBGB patrila tiež speváčka Patti Smith, ktorá svojím debutovým feministickým albumom Horses z novembra 1975 značne ovplyvnila rozvoj a vznik punk rocku.[93][94]

 
Priečelie legendárneho hudobného klubu CBGB v New Yorku.

Všetky tieto skupiny sa dnes ale skôr považujú za proto-punk. Avšak za jednu z prvých punkových kapiel vôbec sa považuje kapela Ramones, ktorá vznikla v roku 1974 v USA. Ramones ako prví použili v piesni spojenie punk rock (Judy is a Punk). Spoločne s inými skupinami vlastne vytvorili základy punkovej uniformy (kožené bundy (krivák), ošúchané úzke džínsy a topánky Converse).[95] Tento šýl obliekania u niektorých punkerov pretrváva dodnes. Ramones hrali surový, rýchly rock’n’roll, ich piesne boli krátke a prestávky medzi nimi ešte kratšie (často iba rýchle odrátanie 1,2,3,4, go!), vlastne „to niekedy vypadalo, že neovládajú ani úplne rytmické základy“.[96] V roku 1976 vydávajú svoj prvý rovnomenný album, ktorým predchádzajú o jeden rock britskú punkovú vlnu. Po hudobnej stránke sa skupina nechala inšpirovať rôznymi vplyvmi: klasickými rockovými skupinami ako the Beach Boys, the Who, the Beatles, the Kinks, Led Zeppelin, the Rolling Stones, the Doors či Creedence Clearwater Revival. Čerpali tiež zo zvuku hardrockových kapiel ako MC5 a Black Sabbath.[97]

Veľká BritániaUpraviť

 
Sex Pistols na koncerte v Amsterdame v roku 1977.
 
Clash počas koncertu roku 1980 v nórskom Osle. Zľava doprava: Strummer, Jones a Simonon.

Punkový hudobný štýl sa rozšíril aj do zámoria, presnejšie do Veľkej Británie. Napriek takmer štylistickej identite sa tento žáner v Európe vyznačuje extrémnou politizáciou, a to tak v textoch, ako aj v správaní. Najmä v Londýne začali vznikať prvé punkové skupiny, ktoré vzišli z kombinácie rôznych faktorov charakteristických pre súdobú Britániu: doznievajúci radikalizmus 60. rokov, hospodárska kríza a silný odpor voči zavedenému systému.[98]

Kľúčovou figúrou zodpovednou za migráciu punk rocku do Európy je britský občan Malcolm McLaren. Po krátkom období, kedy neoficiálne manažoval skupinu New York Dolls, sa v máji 1975 vracia do Londýna, inšpirovaný vznikom novej newyorskou scény v klube CBGB. Spoločne s módnou návrhárkou Vivienne Westwoodovou vlastnil na ulici King's Road módny butik zvaný Sex, zameraný na alternatívnu „anti-módu“ prinesenú zo zámoria: tričká, kožené bundy, vybíjané opasky a pod.[99] Začal tiež pracovať ako manažér skupiny The Swankers, ktorá sa čoskoro stala známou pod novým názvom Sex Pistols.[100] Vo februári 1976 si skupinu prvýkrát významnejšie všimla aj tlač; gitarista skupiny Steve Jones vyhlásil, že Sex Pistols nie sú ani tak hudbou ako skôr „chaosom“.[101] Kapela nezriedka obecenstvo dostávala takmer do stavu nepríčetnosti.[102] McLaren propagoval Sex Pistols ako kľúčových hráčov v novom mládežníckom, „tvrdom a húževnatom“ hnutí.[98]

Ďalšou významnou udalosťou bolo spoločné vystúpenie kapiel Ramones, The Stranglers a Flamin 'Groovies 4. júla 1976, ktorého sa v londýnskom klube Roundhouse zúčastnilo okolo 2000 návštevníkov.[103] V ten istý večer debutovala tiež skupina The Clash a deň nato sa niektorí členovia Sex Pistols a The Clash zúčastnili koncertu Ramones v klube Dingwalls.[104] 6. júla odohrali svoje prvé vystúpenie The Damned a Sex Pistols po prvýkrát vystúpili v Londýne. Tieto udalosti značili veľmi dôležitý medzník vo vývoji anglického punk rocku.[105]

V nasledujúcich mesiacoch sa punkrockové publikum a počet kapiel značne rozrástli; nárast v popularite a návštevnosti koncertov bol poháňaný úspechom Sex Pistols.[106] V Londýne vznikli skupiny The Damned, The Vibrators, The Slits, X-Ray Spex, Siouxsie & the Banshees, Eater, UK Subs, The Adverts či kapela z Chelsea zvaná Generation X. V juhovýchodnom Anglicku začína pôsobiť kapela Sham 69, v oblasti Manchesteru vznikajú the Buzzcocks, kapela pôvodne známa ako Warsaw a neskoršie ako Joy Division.[107] V Durhame sa formuje Penetration a v Surrey vzniká kapela The Jam, vo veľkej miere ovplyvnená hnutím mods revival.

V októbri 1976 sa The Damned stávajú prvou anglickou skupinou vydávajúcou singel, romanticky ladený „New Rose”.[108] 26. novembra prichádzajú s debutovým singlom tiež Sex Pistols; svojím Anarchy in the UK kapela úspešne dosahuje svoj cieľ stať sa „národným škandálom“.[109] Následne sa kapely Sex Pistols, The Clash, The Damned a The Heartbreakers vydávajú na takzvané Anarchistické turné, sériu vystúpení po Veľkej Británii. Nebolo však príliš úspešné, keďže kvôli vyčíňaniu fanúšikov i muzikantov bolo mnoho vystúpení zrušených.[110] Neslávne známym sa stal najmä gitarista Pištolí Steve Jones kvôli svojej násilnej potýčke s televíznym moderátorom.[111]

1977–1978: Druhá vlnaUpraviť

V roku 1977 sa začala objavovať druhá vlna punk-rockových skupín v troch krajinách, kde sa punk zrodil, ako aj na mnohých iných miestach. Skupiny z rovnakých scén často zneli od seba veľmi odlišne, odrážajúc tak eklektický stav punkovej hudby počas tohto obdobia.[112] I keď v Severnej Amerike, Austrálii a na nových miestach, kde sa objavila, sa stále jednalo prevažne o podzemný fenomén, v Spojenom Kráľovstve sa nakrátko zmenil na veľkú senzáciu.[113][114]

Severná AmerikaUpraviť

Začiatkom roku 1977 bežala kalifornská punková scéna na plné obrátky. V Los Angeles fungovali tieto kapely: the Weirdos, The Zeros, the Bags, Black Randy and the Metrosquad, the Germs, Fear, The Go-Go's, X, the Dickies, a presťahovaní Tupperwares, teraz známi pod menom the Screamers.[115] V San Francisku patrili k druhej vlne kapely ako the Avengers, The Nuns, Negative Trend, the Mutants, a the Sleepers.[116] The Dils z kalifornského mesta Carlsbad pendlovali hore-dolu medzi týmito dvoma metropolami.[117] Z Portlandu v Oregone pochádzala zase skupina The Wipers a v Seattli vznikla kapela the Lewd.[118]

Za vznikom nemalej kanadskej scény stojí protopunková skupina z Toronta, Dishes.[119] V Ontáriu patria medzi rané zoskupenia tieto kapely: the Diodes, the Viletones, Battered Wives, the Demics, Forgotten Rebels, Teenage Head, the Poles, a the Ugly.

V polovici roku 1977 už pôvodný nekompromisný sound punku v centre New Yorku ustupoval novému anarchistickému zvuku kapiel Teenage Jesus and the Jerks či Mars, priekopníkov štýlu, ktorý ma byť známy ako no wave,[120] aj keď viaceré pôvodné punkové kapely boli stále aktívne a dokonca vzniklo aj zopár nových kapiel hrajúcich klasický punk. V neďalekom New Jersey vznikli Misfits. Keď v apríli 1977 odohrali svoj prvý koncert v klube CBGB, ich nenapodobiteľný štýl inšpirovaný béčkovými filmami a neskôr známy ako horror punk, bol ešte stále len vo vývoji.[121]

 
The Misfits – skupina, ktorá v New Jersey vytvorila nový štýl, „horror punk“.

V januári vyšiel druhý album the Ramones Leave Home.[122] V októbri vyšli ďalšie debuty: Richard Hell and the Voidoids vydali prvú dlhohrajúcu dosku Blank Generation, a the Heartbreakers vydali album L.A.M.F.[123] V priebehu turné 1976/77 sa spevák Heartbreakers Johnny Thunders zaslúžil o spopularizovanie heroínu medzi punkovými fanúšikmi.[124] V novembri 1977 vyšiel tretí album Ramones, Rocket to Russia.[125] Vo Washingtone, D. C. sa začiatkom roku 1978 jazz-fusion kapela Mind Power pretransformovala do kapely Bad Brains, jednej z prvých kapiel hrajúcich štýl známy ako hardcore punk.[126][127]

Veľká BritániaUpraviť

1. decembra 1976 došlo v priamom prenose k potýčke medzi Sex Pistols a TV moderátorom Billom Grundym, čo viedlo k tomu, že britskému punku sa začalo dostávať veľkej pozornosti médií, i keď niektoré obchody odmietali predávať punkové nahrávky a rádia tiež neradi zaraďovali punk do svojich playlistov.[128] Záujem médií o punkové výtržnosti začal naberať na obrátkach: 4. januára 1977 sa na titulnej stránke londýnskych novín The Evening News objavila správa o tom, ako Sex Pistols „vracali a pľuli počas cesty na let do Amsterdamu“.[129] Vo februári 1977 vyšiel debutový album skupiny the Damned Damned Damned Damned, ktorý sa v britskom rebríčku vyšplhal na tridsiate šieste miesto. Vo vlastnom náklade vydané EP Spiral Scratch manchesterskej skupiny Buzzcocks značnou mierou prispelo k rozvoju prístupu DIY (urob si sám) a k britskému punkovému regionalizmu.[130] Dva mesiace nato vyšiel eponymný album The Clash a vyšplhal sa na dvanáste miesto albumového rebríčka; singel „White Riot” sa dostal do rebríčka top 40. V máji sa Sex Pistols podarilo dosiahnuť novú úroveň kontroverznosti (a druhé miesto v singlovom rebríčku) so skladbou „God Save the Queen”. Do skupiny tiež prišiel nový basový gitarista, Sid Vicious, ktorý bol ukážkovým príkladom typického punkera.[131] Nadávky počas interview s Grundym a kontroverzia okolo „God Save the Queen” viedla k morálnej panike.[132]

Po celom Spojenom kráľovstve začali vznikať húfy punkrockových kapiel, od Londýna cez Belfast (Stiff Little Fingers a Dunfermline) až po Škótsko (the Skids). Väčšina síce fungovala len krátko, nezriedka nahrajúc len jeden či dva single u nejakého malého vydavateľstva, niektoré však dali vzniknúť novým trendom. Crass z Essexu spojili vášnivosť a priamočiarosť punk rocku so zapáleným anarchistickým svetonázorom, a veľkou mierou prispeli k vzniku anarcho-punkového hnutia.[133] Sham 69, londýnski Menace, či Angelic Upstarts zo South Shields na severovýchode, skombinovali prostoduchý sound s populistickým textami, vytvoriac tak štýl známy ako street punk (pouličný punk). Tieto kapely výslovne sa hlásajúce k pracujúcej triede boli v ostrom kontraste so skupinami, ktoré neskôr mali byť súčasťou post-punkového fenoménu.

Okrem trinástich pôvodných skladieb, ktoré mali definovať punk rock, debutový album the Clash obsahoval aj cover-verziu jamajského reggae hitu „Police and Thieves“.[134] Aj ďalšie skupiny z prvej vlny ako the Slits či nováčikovia typu the Ruts alebo the Police boli vzájomne prepletené so subkultúrami reggae a ska, osvojujúc si ich rytmy a produkčné štýly. Punkrockový fenomén tiež pomohol rozprúdiť svojbytné ska revivalové hnutie známe ako 2 Tone, ktoré sa točilo okolo kapiel ako boli the Specials, the Beat, Madness či the Selecter.[135]

Ako sa punk postupne v priebehu leta 1977 stával celonárodným fenoménom, punkoví muzikanti a fanúšikovia začali byť v narastajúcej miere terčom násilných útokov zo strany Teddy boys, futbalových chuligánov a ďalších nevraživcov. Jedna kapela spriaznená s Teddy boys dokonca nahrala skladbu „The Punk Bashing Boogie” (voľný preklad:. „Boogie o mlátení punkerov“.[136] Cenzúra v rádiu, neochota predajcov držať určité punkové nahrávky a zákazy veľkých akcií viedli u punkových skupín k dvom veciam: po prvé, niektoré skupiny sa začali označovať ako nová vlna, aby tak získali vysielací priestor a možnosť koncertovania; po druhé, ďalšie kapely sa začali spoliehať samé na seba – samy si vydávali a distribuovali nahrávky, či už z ruky do ruky alebo ich posielali poštou.[137]

AustráliaUpraviť

Vo februári 1977 vyšiel vo vydavateľstve EMI debutový album skupiny The Saints, (I'm) Stranded, ktorý kapela nahrala za dva dni.[138] V apríli sa The Saints presťahovali do Sydney, kde sa dali dohromady s kapelou Radio Birdman kvôli pamätihodnej akcii, ktorá sa konala v budove Paddington Town Hall, bývalej radnice.[139] V Sydney tiež vznikla skupina Last Words. V máji sa the Saints sťahovali opäť, tentokrát do Veľkej Británie. V júni vydávajú Radio Birdman album Radios Appear u svojej vlastnej nahrávacej spoločnosti Trafalgar label.[140]

Lídrom perthskej scény sa nakrátko stali The Victims so svojím, vo vlastnom náklade vydanom, albumom „Television Addict“. K ďalším austrálskym kapelám druhej vlny patrili tiež the Scientists, Johnny Dole & the Scabs, Shock Treatment, the Hellcats, či Psychosurgeons (neskoršie známi ako the Lipstick Killers) zo Sydney;[141] The Leftovers, The Survivors, a Razar z Brisbane;[142] a La Femme, the Negatives, a the Babeez (neskoršie známi ako the News) z Melbourne.[143] Členom melbournskej, art rockom ovplyvnenej skupiny, Boys Next Door bol spevák Nick Cave, ktorý sa neskôr stane jedným z najznámejších predstaviteľov post-punku.[144]

Najznámejšie punkové skupinyUpraviť

ZahraničnéUpraviť

Slovenské kapelyUpraviť

LiteratúraUpraviť

ReferencieUpraviť

  1. a b Robb (2006), predhovor napísal Michael Bracewell.
  2. Ramone, Tommy, "Fight Club", časopis Uncut, Január 2007.
  3. a b McLaren, Malcolm, "Punk Celebrates 30 Years of Subversion", BBC News, 18. august 18 2006. Dátum prístupu:2006-01-17
  4. Christgau, Robert, "Please Kill Me: The Uncensored Oral History of Punk, by Legs McNeil and Gillian McCain" (review), New York Times Book Review, 1996. Dátum prístupu: 17. január 2007.
  5. a b c Laing, Dave. One Chord Wonders: Power and Meaning in Punk Rock. PM Press, 2015. str. 18
  6. Rodel (2004), str. 237; Bennett (2001), str. 49–50.
  7. Savage (1992), str. 280–281. Niektoré zdroje chybne pripisujú túto ilustráciu londýskemu fanzinu Sniffin' Glue (napr., Wells [2004], str. 5; Sabin [1999], str. 111). Robb (2006) ju pripisuje na vrub fanzinu Strangled punkovej skupiny The Stranglers (str. 311). Strangled začal vznikať ale až roku 1977, keď sa časť redaktorov odtrhla od Sideburns (pozri napr., Xulu Brand Comics, [cit. 2009-03-19]. Dostupné online. )
  8. Blush (2001), str. 173, 175. Pozri tiež The Stimulators—Loud Fast Rules 7″ Killed By Death Records (21. september 2006).
  9. Harris (2004), str. 202.
  10. Reynolds (2005), str. 4.
  11. Jeffries, Stuart. "A Right Royal Knees-Up". The Guardian. 20. júl 2007.
  12. Washburne, Christopher, and Maiken Derno. Bad Music. Routledge, 2004. Str. 247.
  13. Kosmo Vinyl, The Last Testament: The Making of London Calling (Sony Music, 2004).
  14. TRABER, Daniel S.. L.A.'s 'White Minority': Punk and the Contradictions of Self-Marginalization. Cultural Critique, 2001, s. 30–64. DOI10.1353/cul.2001.0040.
  15. Murphy, Peter, "Shine On, The Lights Of The Bowery: The Blank Generation Revisited," Hot Press, 12. júl 2002; Hoskyns, Barney, "Richard Hell: King Punk Remembers the [ ] Generation," Rock's Backpages, March 2002.
  16. Laing, Dave. One Chord Wonders: Power and Meaning in Punk Rock. PM Press, 2015. str. 80
  17. Blush, Steven, "Move Over My Chemical Romance: The Dynamic Beginnings of US Punk,", časopis Uncut, Január 2007.
  18. Wells (2004), str. 41; Reed (2005), str. 47.
  19. a b Shuker (2002), str. 159.
  20. Šablóna:Harvp; Reynolds (2005), str. ix.
  21. Laing, Dave. One Chord Wonders: Power and Meaning in Punk Rock. PM Press, 2015. str. 4
  22. Laing, Dave. One Chord Wonders: Power and Meaning in Punk Rock. PM Press, 2015. str. 21
  23. Chong, Kevin, "The Thrill Is Gone", Canadian Broadcasting Corporation, August 2006. Dátum prístupu:17 december 2006.
  24. Quoted in Šablóna:Harvp
  25. Palmer (1992), str. 37.
  26. Laing 1985, s. 62.
  27. Šablóna:Harvp
  28. Laing 1985, s. 118–19.
  29. Laing 1985, s. 53.
  30. Sabin (1999), str. 4, 226; Dalton, Stephen, "Revolution Rock", Vox, Jún 1993. Pozri tiež Laing (1985), str. 27–32, pre štatistické porovnanie textovej náplne.
  31. Laing (1985), str. 31.
  32. Laing (1985), str. 81, 125.
  33. Savage (1991), str. 440. See also Laing (1985), str. 27–32.
  34. Laing, Dave. One Chord Wonders: Power and Meaning in Punk Rock. PM Press, 2015. str. 7
  35. Isler, Scott; Robbins, Ira. Richard Hell & the Voidoids [online]. Trouser Press, [cit. 2007-10-23]. Dostupné online.
  36. Strongman (2008), str. 58, 63, 64; Colegrave a Sullivan (2005), str. 78.
  37. Pozri WELDON, Michael. Electric Eels: Attendance Required [online]. Cleveland.com, [cit. 2010-12-19]. Dostupné online.
  38. YOUNG, Charles M.. Rock Is Sick and Living in London [online]. Rolling Stone, 20. október 1977, [cit. 2006-10-10]. Dostupné online.
  39. Habell-Pallan, Michelle (2012). "Death to Racism and Punk Rock Revisionism", Pop: When the World Falls Apart: Music in the Shadow of Doubt. str. 247-270. Durham : Duke University Press. ISBN 9780822350996.
  40. a b Strohm (2004), str. 188.
  41. Pozri napr. Laing (1985), "Picture Section," str. 18.
  42. Wojcik (1997), str. 122.
  43. a b "LITTLE, Joseph. A History of Punk Music and its Effect on British Culture and Society [online]. rockandrollreport.com, 10. august 2011, [cit. 2015-12-13]. Dostupné online.
  44. Wojcik (1995), str. 16–19; Laing (1985), str. 109.
  45. Laing (1985), str. 89, 97–98, 125.
  46. Laing (1985), str. 92, 88.
  47. Laing (1985), str. 89, 92–93.
  48. Laing (1985), str. 34, 61, 63, 89–91.
  49. Laing (1985), str. 90; Robb (2006), str. 159–60.
  50. Laing 1985, s. 34.
  51. Laing 1985, s. 82.
  52. Laing 1985, s. 84–85.
  53. Laing 1985, s. 14.
  54. Dickson (1982), str. 230.
  55. Leblanc (1999), str. 35.
  56. Shapiro (2006), str. 492.
  57. https://web.archive.org/web/20071217234128/http://www.creemmagazine.com/_site/BeatGoesOn/IggyPop/OfPopAndPiesPt001.html
  58. Willis, Ellen, "Into the Seventies, for Real," The New Yorker, December 1972; nové vydanie: Willis's Out of the Vinyl Deeps (2001, University of Minneapolis Press), str. 114–16. Pôvodne v kurzíve.
  59. LAING, Dave. One Chord Wonders: Power and Meaning in Punk Rock. Second. vyd. Oakland, CA : PM Press. Dostupné online. S. 23.
  60. Sauders, "Metal" Mike. "Blue Cheer More Pumice than Lava." punk magazine. Jeseň 1973.
  61. a b Savage (1991), str. 131.
  62. Savage (1991), str. 130–131.
  63. Taylor (2003), str. 16–17.
  64. Lester Bangs, 1980, str. 357
  65. Sabin (1999), str. 157
  66. Lemlich (1992), str. 2–3
  67. a b Sabin (1999), str. 159
  68. Laing (2015), str. 21
  69. Bangs (2003), str. 101
  70. Kitts, Thomas M. Ray Davies: Not Like Everybody Else. Routledge. 2007. str. 41.
  71. Harrington (2002), str. 165.
  72. a b Reed (2005), str. 49
  73. UNTERBERGER, Richie. Trans-World Punk Rave-Up, Vol. 1-2 [online]. AllMusic, [cit. 2017-06-22]. Dostupné online.
  74. Marks, Ian D. and McIntyre, Iain. Wild About You: The Sixties Beat Explosion in Australia and New Zealand. Verse Chorus Press. Portland, London, Melbourne. 2010 ISBN 978-1-891241-28-4, str. 7.
  75. COCKINGTON, James. Long Way to the Top: Stories of Australian Rock & Roll. Sydney, NSW : Australian Broadcasting Corporation (ABC), 2001. ISBN 978-0-7333-0750-8. Kapitola Sunshine Sounds, s. 210–211.
  76. BROOKS, Katherine. Punk Music's Origins Traced To A Surprising Place. The Huffington Post, 15. august 2013. Dostupné online [cit. 2015-11-20].
  77. Iggy Pop: Still the 'godfather of punk'. CBS News, 8. január 2017. Dostupné online.
  78. Marcus (1979), str. 294.
  79. Taylor (2003), str. 49.
  80. Harrington (2002), str. 538.
  81. Bessman (1993), str. 9–10.
  82. Andersen and Jenkins (2001), str. 12. VAUGHAN, Robin. Reality Bites [online]. Boston Phoenix, 6. jún June 2012. Dostupné online. HARVARD, Joe. Mickey Clean and the Mezz [online]. Boston Rock Storybook. Dostupné online. ROBBINS, Ira. Wille Alexander [online]. Trouser Press Guide, [cit. 2007-11-27]. Dostupné online.
  83. OHTAKA, Toshikazu; YUKIKO, Akagawa. Interview with Mick Farren [online]. Strange Days (Japonsko), [cit. 2008-01-10]. Dostupné online.
  84. Unterberger (1998), str. 86–91.
  85. Laing, Dave. One Chord Wonders: Power and Meaning in Punk Rock. PM Press, 2015. str. 17-18
  86. Robb (2006), str. 51.
  87. Laing, Dave. One Chord Wonders: Power and Meaning in Punk Rock. PM Press, 2015. str. 19
  88. NEATE, Wilson. NEU!. Trouser Press. Dostupné online [cit. 2007-01-11].
  89. Anderson (2002), str. 588.
  90. Unterberger (2000), str. 18.
  91. Savage (1991), str. 86–90, 59–60
  92. Walker (1991), str. 662.
  93. Walsh (2006), str. 27
  94. Savage (1991), str. 132
  95. Savage (1991), str. 89
  96. Savage (1991), str. 90–91
  97. MILLARD. The Electric Guitar: A History of an American Icon. [s.l.] : JHU Press. ISBN 0-8018-7862-4. S. 206.
  98. a b Savage (1992), str. 163.
  99. Robb; Savage. . "The Sex Pistols" Dostupné online.
  100. The Bromley Contingent [online]. . Dostupné online.
  101. Savage (1992), str. 151–152.
  102. Friedlander; Miller (2006), str. 252.
  103. Robb (2006), p. 198
  104. Taylor 2003, str. 56
  105. "The Ramones" [online]. Rock and Roll Hall of Fame. Dostupné online.
  106. Pozri napr. Marcus (1989), str. 37, 67
  107. Cummins, Kevin, "Closer to the Birth of a Music Legen," The Observer, 8. august 2007, str. 12
  108. GRIFFIN, Jeff. BBC.co.uk. The Damned Dostupné online.
  109. Anarchy in the U.K. [online]. Rolling Stone, 9. december 2004, [cit. 2020-01-04]. Dostupné online.
  110. Savage (1992), str. 267–275; Lydon (1995), str. 139–140
  111. Lydon (1995), str. 127; Barkham, Patrick, "Ex-Sex Pistol Wants No Future for Swearing", The Guardian (UK), 1. marec 2005. Dátum prístupu: 4. január 2020
  112. Reynolds (2005), str. 211.
  113. "Punk Rock", AllMusic. Dátum prístupu: 20. jún 2020.
  114. A Report on the Sex Pistols [online]. 1977-10-20. Dostupné online.
  115. Spitz and Mullen (2001), passim.
  116. Stark (2006), passim.
  117. Unterberger (1999), str. 398. Pre ukážku raných kalifornských punkových nahrávok viď Dangerhouse Records—Part 1 BreakMyFace.com.
  118. Keithley (2004), str. 31–32.
  119. Miller, Earl. "File Under Anarchy: A Brief History of Punk Rock's 30-Year Relationship with Toronto's Art Press". International Contemporary Art, 22. december 2005. Dátum prístupu: 17. september 2020
  120. Heylin (2007), str. 491-494.
  121. Smith (2008), str. 120, 238–239.
  122. Gimarc (2005), str. 52
  123. Gimarc (2005), str. 92
  124. Boot and Salewicz (1997), str. 99.
  125. Gimarc (2005), str. 102
  126. Chyba citácie Neplatná značka <ref>; nebol zadaný text pre referencie s názvom AC
  127. Simmons, Todd, "The Wednesday the Music Died" Archived 2007-12-09 at the Wayback Machine, The Villager, 18.–24. október 2006. Dátum prístupu: 17. September 2020; Wells (2004), str. 15.
  128. Savage (1992), str. 260, 263–67, 277–79; Laing (1985), str. 35, 37, 38.
  129. Savage (1992), str. 286.
  130. Savage (1992), str. 296–98; Reynolds (2005), str. 26–27.
  131. Colegrave a Sullivan (2005), str. 225.
  132. Laing, Dave. One Chord Wonders: Power and Meaning in Punk Rock. PM Press, 2015. str. 48-49
  133. SWASH, Rosie. Crass's political punk is as relevant now as ever. The Guardian, 23. október 2010. Dostupné online.
  134. Shuker (2002), str. 228; Wells (2004), str. 113; Myers (2006), str. 205; Reggae 1977: When The Two 7's Clash [online]. Punk77.co.uk, [cit. 2020-09-19]. Dostupné online.
  135. Hebdige (1987), str. 107.
  136. Strongman (2008), str. 182–84.
  137. Laing, Dave. One Chord Wonders: Power and Meaning in Punk Rock. PM Press, 2015. str. 49
  138. McFaarlane, str. 547.
  139. Cameron, Keith. "Come the Revolution". Guardian, 20. júl 2007. Dátum prístupu: 20. september 2020
  140. Chyba citácie Neplatná značka <ref>; nebol zadaný text pre referencie s názvom M507
  141. Gardner, Steve. "Radio Birdman". Noise for Heroes, leto 1990. Dátum prístupu: 21. september 2020.
  142. Nichols (2003), str. 44, 54.
  143. Strahan, Lucinda. "The Star Who Nicked Australia's Punk Legacy". The Age, 3. september 2002. Dátum prístupu: 21. september 2020.
  144. Erlewine (2002), str. 99.

Pozri ajUpraviť

Iné projektyUpraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Punk rock