Ambrosius Milánsky

Svätý Ambrosius Milánsky[4] (iné mená: Ambróz Milánsky[5][6], Ambróz, Ambrózius, Ambrosius[7], vlastným menom Aurelius Ambrosius[8], lat. Ambrosius Mediolanensis[9]; * okolo 340, asi Trier – † 4. apríl 397, Miláno) bol rímsky kresťanský teológ a spisovateľ, jeden z najvýznamnejších západných cirkevných otcov, učiteľ cirkvi. V rokoch 374 – 397 bol biskupom v Miláne, hlavnom sídle západných cisárov. Obratný politik, ktorý presadil závery Prvého nicejského koncilu na Západe a výrazne ovplyvnil politiku cisára Theodosia I. Plodný autor v oblasti dogmatiky, exegézy i katechizmu. Bol výrazným odporcom heréz a mal značný vplyv na svätého Augustína ako i ďalších západných učencov. Viacerými cirkvami je uctievaný ako svätý, jeho sviatok pripadá na 7. decembra.[6][7][10][1] Informácie o jeho živote poskytuje Vita sancti Ambrosii jeho životopisca Paulína,[11] no existuje aj ďalší anonymný životopis a niekoľko ďalších zdrojov.[12] Pre svoje zásluhy na rozvoji náboženského spevu býva označovaný aj za otca liturgického chválospevu na Západe.[13]

Ambrosius Milánsky
biskup milánsky
Svätý Ambróz, mozaika v Bazilike svätého Ambrózia v Miláne
Svätý Ambróz, mozaika v Bazilike svätého Ambrózia v Miláne
Štát pôsobeniaRímska ríša
Funkcie a tituly
biskup milánsky
374 – 397
Predchodca Auxencius (arián)[1] Simplicián[1] Nástupca
Predchádzajúce funkcie
správca Ligúrie a Emílie
(consularis Liguriae et Aemiliae)
Biografické údaje
Varianty menalat. Aurelius Ambrosius
Ambrosius Mediolanensis
Narodenieokolo 340
Augusta Treverorum, Belgica
(dnes Trier v Nemecku)
zriedkavo sa uvádza ako možné rodisko aj Lyon či Arles[2]
Úmrtie4. apríl 397
Miláno
PochovanýBazilika svätého Ambróza, Miláno
Svätenia
Cirkevortodoxné/katolícke koncilové kresťanstvo
Biskup
Konsekrácia7. december 374
Svätec
Sviatok7. december
V cirkváchKatolícka cirkev, Pravoslávna cirkev,
Patrónvčelárov, (ako dieťaťu mu mali včely nanosiť do úst med)[3]
Atribútybiskup s holubicou (Duch Svätý), v spoločnosti iných cirkevných otcov, niekedy s včelím úľom alebo s dieťaťom v kolíske
Odkazy
Ambrosius Milánsky na catholic-hierarchy.org angl.
Spolupracuj na Commons Ambrosius Milánsky

ŽivotopisUpraviť

Narodil sa zrejme v meste Augusta Treverorum (dnešný Trier) ako syn vysokopostaveného úradníka, prétorského prefekta provincie Gallia Narbonensis. Mal minimálne dvoch starších súrodencov - brata Satyra a sestru Marcelínu. Jeho rodina bola kresťanská a Ambróz býva označovaný za prvého latinského cirkevného otca, ktorý sa narodil a bol vychovávaný v kresťanskej viere.[11] Po tom, čo mu v detstve zomrel otec sa celá rodina presťahovala do Ríma. Jeho sestra prijala v Ríme sľub zdržanlivosti. O jeho mladosti veľa sa veľa nevie. Študoval gramatiku, rétoriku a právo,[11][12] ktorému sa istý čas aj venoval.[9][14] Po štúdiách vstúpil do služieb cisárstva a stal sa správcom severoitalskej Ligúrie a Emílie (consularis Liguriae et Aemiliae).[13] Asi od roku 370 žil v Miláne.[10] Cirkev v tom období trápil spor koncilovej ortodoxie a ariánstva a Ambróz sa v ňom snažil zachovávať zmierlivé stanovisko. Sám bol však po ranokresťanskom vzore ešte len katechumenom (pozn. raní kresťania krst odkladali pokiaľ možno čo najneskôr). V Miláne v tom období pôsobil ariánsky biskup Auxencius, ktorý však niekedy v roku 373/374 zomrel.[6][1][14]

Zhromaždenie veriacich, ktoré malo zvoliť nového biskupa prekvapivo ako kompromis prehlásilo biskupom Ambrózia. Voľbu prijali aj cisár Valentinián I. a biskupi z okolitých diecéz. Ambróz tak 30. novembra 374 prijal krst a následne 7. decembra aj biskupské svätenie. Niektoré zdroje, resp. historici udalosti nástupu do biskupského úradu posúvajú už o rok skôr.[7][1][13] Keďže nemal hlbšie znalosti Písma, venoval sa v nasledujúcom období pod dohľadom kňaza Simpliciána najmä štúdiu cirkevných otcov a Biblie. Čoskoro sa z neho stal významný kresťanský učenec a kazateľ. Známa je aj jeho dobročinná činnosť a vplyv na rozvoj asketického celibátu na Západe.[15] Podieľal sa aj na rozmnožení kultu milánskych mučeníkov, nechal vystavať Baziliku mučeníkov.[16] Žil v chudobe a odriekaní, venoval sa tiež príprave katechumenov na krst. Veľký vplyv mal mimo iné na Augustína Aurelia a zrejme aj na Paulína z Noly. Podieľal sa na zakladaní nových biskupstiev a vykonal viacero ciest po Itálii, ale i do Panónie, Dácie či Macedónie.[6][10]

 
Ambróz na vitráži Kostola svätého ruženca v americkom meste Indianopolis

Hoci spočiatku v náboženských otázkach nasledoval zmierlivú politiku cisára Valentiniána I., neskôr sa z neho stal horlivý obhajca koncilovej ortodoxie. Bol poradcom ortodoxného cisára Graciána a ako biskup v hlavnom sídle rímskych cisárov mal obrovskú moc. Vystupoval proti herézam a najmä proti arianizmu. Aktívne zasahoval do diania v Miláne i do ríšskej politiky.[10] Dopomohol k víťazstvu ortodoxie na koncile v Akvileji (381).[15] Účasť mal aj na kampani za (znovu)odstránenie oltáru bohyne Viktórie z rímskeho senátu.[11][12][14]

 
Svätý Ambróz upiera cisárovi Theodosiovi I. vstup do Milánskej katedrály, Anthonis van Dyck, okolo 1620

Po tom, čo bol cisár Gracián v roku 383 v boji s uzurpátorom Maximom zabitý, stal sa jeho nástupcom maloletý Valentinián II. Aby si udržal moc, bol Ambróz v cisárovom mene vyslaný za Maximom, ktorý Valentiniánovi ponechal vládu v Itálii. Na Maxima sa v tomto období obrátili pohanskí Rimania na čele s Quintom Aureliom Symmachom, ktorí žiadali obnovenie oltáru bohyne Viktórie, Ambróz avšak znovu proti návrhu zakročil. Regentkou maloletého cisára sa však stala jeho matka Justína, ktorá bola prívrženkyňou ariánstva. Keď preto do Milána v roku 384 prišiel ariánsky biskup Merkurín, trvala na tom, aby mu Ambróz ponechal jednu z dvoch tamojších bazilík (Portiovu baziliku za hradbami). Ambróz to však odmietol a cisárovná následne vydala zákon, ktorým mala byť ariánom poskytnutá nielen Portiova bazilika, ale aj Nová bazilika vo vnútri mesta. Prepukol tým tzv. spor o baziliky.[16] Ambróz cisárovnin nátlak jednoznačne odmietol a cisárovná poslala vojsko, aby obe baziliky obsadilo. Na biskupovu stranu sa ale postavili veriaci, ktorí chrámy obsadili. Pri tejto príležitosti mal vzniknúť ambroziánsky chorál, ktorý mali protestujúci spievať.[13] Cisárovná nakoniec ustúpila.[6][14][17]

 
Hrob svätého Ambróza

V roku 387 sa obnovil spor cisára Valentiniána s Maximom a Ambróz bol znovu vyslaný, aby s Maximom rokoval. Zmier však tento raz dosiahnutý nebol. Na Valentiniánovu stranu sa ale pridal cisár Theodosius, ktorý Maxima porazil a navrátil Valentiniánovi moc. Sám sa pri tom usadil v Miláne a spriatelil sa s Ambrózom. Ani to však biskupovi nebránilo v roku 390 proti cisárovi vystúpiť po tom, čo jeho vojská za vraždu cisárskeho vojenského veliteľa zmasakrovali obyvateľov Solúna. Theodosius pod hrozbou exkomunikácie vykonal pokánie a Ambróz nakoniec cisára prijal späť do cirkevného spoločenstva.[6][7][10] Cisárovi už dva roky pred tým mu zároveň vytkol, keď sa postavil na stranu Židov, ktorých synagóga v Kalliniké bola poškodená vrámci prenasledovania tamojšími kresťanmi.[1][11]

Po smrti cisára Theodosia Ambrózov vplyv čiastočne upadol, za čo mohli nie práve najlepšie vzťahy s generálom Stilichom, ktorý sa staral o ríšu počas neplnoletosti cisára Honoria. O to viac sa však zintenzívnila jeho duchovná činnosť.[13] Zomrel na Bielu sobotu 4. apríla 397 v Miláne. Pochovaný bol v Bazilike svätých Gerváza a Protáza, ktorá bola neskôr premenovaná na Baziliku svätého Ambróza.[6]

DieloUpraviť

 
Svätý Ambróz, mozaika v Cappella Palatina v Palerme, cca. 1140

Ambróz bol plodným spisovateľom. Hoci písal po latinsky, dobre ovládal aj gréčtinu.[12] Jeho intenzívnu činnosť dokumentujú početné exegetické, morálne, asketické a dogmatické spisy ako aj početné listy, hymny a reči. Venoval sa skôr praktickým než špekulatívnym otázkam, často šlo o reakciu na problém, ktorý práve povstal. Radšej vychádzal z už preskúmaných oblastí, ktoré prispôsobil konkrétnym potrebám svojej situácie. Napísal devätnásť exegetických spisov k Starému zákonu a komentár k Lukášovmu evanjeliu. Prijal trojitý význam Svätého Písma (slovný, morálny a mystický - alegorický), hoci v jeho dielach prevažuje alegoricko-morálna exegéza.[13] Keďže citoval rozsiahle časti Biblie a sú jeho diela zároveň cenným prameňom najstaršieho latinského prekladu Biblie (tzv. Itala). Spolu s Hiláriom z Poitiers patril k zakladateľom latinských liturgických hymnov.[6][13]

Exegetické diela[13]

Zachovali sa zlomky.

  • Hexaemeron (Hexameron)[3]
  • De Paradiso (dosl. preklad: O raji)
  • De Cain et Abel (dosl. preklad: O Kainovi a Ábelovi)
  • De Noe (dosl. preklad: O Noemovi)
  • De Abraham (dosl. preklad: O Abrahámovi)
  • De Isaac et anima (dosl. preklad: O Izákovi a duši)
  • De bono mortis (dosl. preklad: O dobre smrti)
  • De fuga saeculi (dosl. preklad: O úteku pred svetom)
  • De Jacob et vita beata (dosl. preklad: O Jakubovi a blaženom/šťastnom živote)
  • De Joseph (dosl. preklad: O Jozefovi)
  • De patriarchis (dosl. preklad: O patriarchoch)
  • De Helia et Jejunio (dosl. preklad: O Eliášovi a pôste)
  • De Nabuthae historia (dosl. preklad: O Nabótovom príbehu)
  • De Tobia (dosl. preklad: O Tobiášovi)
  • De interpellatione Job et David (dosl. preklad: O interpelácii Jóba a Dávida)
  • De apologia prophaetae David (dosl. preklad: O obrane Dávida)
  • Enarrationes in XII Psalmos davidicos (dosl. preklad: Výklad dvanástich žalmov Dávidových)
  • Expositio Psalmi CXVIII (dosl. preklad: Expozícia/Výklad žalmu 118)
  • Expositio Evangelii secundum Lucam (dosl. preklad: Expozícia/Výklad evanjelia podľa Lukáša)
  • Expositio Isaiae prophetae (dosl. preklad: Expozícia/Výklad proroka Izaiáša)

Morálne a asketické diela[13]

  • De officiis ministrorum (skrátene: De officiis, O povinnostiach)[3]

Pojednanie o kresťanskej etike. Je založené na Cicerovi.[18] Ide o prvú kresťanskú učebnicu etiky, napísaná bola v roku 386.[4]

  • De virginibus (dosl. preklad: O pannách)
  • De viduis (dosl. preklad: O vdovách)
  • De virginitate (dosl. preklad: O panenstve)
  • De institutione virginis (dosl. preklad: O ustanovení panny)
  • Exhortatio virginitatis (dosl. preklad: Nabádanie k panenstvu)

Dogmatické diela[13]

Zachovali sa fragmenty v diele Augustína a Claudiana Mamerta

  • De fide ad Gratianum (niekedy aj len De fide, dosl. preklad: O viere Graciánovi)
  • De Spiritu Sancto (dosl. preklad: O Duchu svätom)
  • De incarnationis dominicae sacramento (dosl. preklad: O sviatosti vtelenia Pána)
  • Explanatio symboli ad initiandos (dosl. preklad: Vysvetlenie vyznania viery začínajúcim)
  • Expositio fidei (Výklad vyznania viery, existuje slovenský preklad)
  • De mysteriis (O tajomstvách, existuje slovenský preklad)
  • De sacramentis (O sviatostiach, existuje slovenský preklad)
  • De paenitentia (dosl. preklad: O pokání)
  • De sacramento regenerationis sive de philosophia (doslovný preklad: O sviatosti znovuzrodenia alebo o filozofii)

Reči[13]

  • De excessu fratris (dosl. preklad: O smrti brata)
  • De obitu Valentiniani (dosl. preklad: O Valentiniánovej smrti)
  • De obitu Theodosii (dosl. preklad: O Theodosiovej smrti)
  • Sermo contra Auxentium de basilicis tradendis (dosl. preklad: Kázeň proti Auxentiovi o odovzdaní baziliky)

Ďalšie práce[13]

  • 91 listov

Listy sú významným historickým prameňom pre druhú polovicu 4. storočia, pre politickú a náboženskú situáciu ako i pre Ambrózovu činnosť.

  • hymny

Napísal viacero hymnov, avšak jednoznačne sú mu iba štyri, ďalších 14 hymnov všetci učenci jednohlasne neprijímajú:

  • Aeterne rerum conditor
  • Iam sirgit hora tertia
  • Deus creator omnium
  • Intende qui regis Israel
  • 21 titulov, ktoré sú poznámkami k Starému a Novému zákonu, ich autenticita je sporná

Na začiatku 20. storočia mu niektorí učenci pripisovali aj tzv. Atanázovo krédo.[14][18]

Myšlienky a teológiaUpraviť

Teológii a filozofii sa začal hlbšie venovať po svojom nástupe do biskupského úradu. Skôr než originálnym intelektuálom bol konsolidátorom a kreatívnym odovzdávateľom starších myšlienok. Rýchlo vstrebal najaktuálnejšie grécke učenie, kresťanské aj pohanské a stal sa prívržencom kresťanského novoplatonizmu. Čerpal z diel Origéna, Plotína a Filóna (exegéza), Cicera (morálka) a Atanáza Alexandrijského, Gregora Naziánskeho a Bazila Veľkého (teológia).[1][10][11][12]

Vo svojich dogmatických dielach načrtol okrem iného christologickú otázku, v ktorej zaujímal trinitársky postoj v ktorom obhajoval jednotu podstaty a rozlišovanie osôb. V Kristovi rozlišuje dve prirodzenosti a dve vôle bez ujmy na jednote jeho osoby. Téme vykúpenia dominuje teória odčinenia ľudskej viny Kristom. Od Origena a Ireneja preberá myšlienku Kristovho umučenia a smrti ako cenu zaplatenú diablovi za spásu ľudstva. Niektoré diela sa zaoberajú sviatostnou teológiou zmierenia.[13]

Bol taktiež mariológom. Zo všetkých raných latinských cirkevných otcov napísal najviac diel o Panne Márii. Máriu vnímal z viacerých hľadísk ako Bohorodičku a vždy Pannu, ako predobraz cirkvi, druhú Evu či ako bytosť bez-hriešnu a plnú cností.[6] Nie je ale jasné či bola podľa neho oslobodená od prvotného hriechu.[13]

Vo svojich listoch a pohrebných rečiach o cisároch Valentiniánovi II. a Theodosiovi (De obitu Valentiniani consolatio a De obitu Theodosii) ustanovil stredoveký koncept kresťanského cisára ako poslušného syna cirkvi. Sám sa však nepovažoval za predchodcu myšlienky politického usporiadania, v ktorom by dominovala cirkev nad štátom, pretože konal z tradičnej obavy, že kresťanstvo ešte môže byť zatienené pohanskou aristokraciou a že katolicizmus/ortodoxia môže byť vykorenená ariánmi.[10]

ReferencieUpraviť

  1. a b c d e f g The Encyclopedia of Early Christianity. Ed. Everett Ferguson, Michael P. McHugh, Frederick W. Norris. 2nd edition New York : Routledge, 1999. ISBN 0-8153-3319-6, 978-0-8153-3319-7. S. 41 – 44. (po anglicky)
  2. St. Ambrose In: Catholic Encyclopedia [online]. www.newadvent.org, [cit. 2020-09-30]. Dostupné online.
  3. a b c Ambróz In: Encyclopaedia Beliana [online]. Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2020-09-30]. Dostupné online. ISBN 978-80-224-0671-0.
  4. a b Ambrosius Milánsky In: Filit [online]. Fakulta matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave, [cit. 2020-09-29]. Dostupné online.
  5. AMBRÓZ MILÁNSKY. In: KRAFT, Heinrich. Slovník starokresťanskej literatúry. Preklad Vojtech Mikula. Trnava : Dobrá kniha, 1994. 441 s. ISBN 80-7141-048-9. S. 18 – 26.
  6. a b c d e f g h i ONDRUŠ, Rajmund. Blízki Bohu i ľuďom. 1. vyd. Bratislava : Tatran, 1991. ISBN 80-222-0277-0. S. 675 – 680.
  7. a b c d e Ambrosius In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 26.
  8. MINÁRIK, Jozef. Dejiny slovenskej literatúry: Staršia slovenská literatúra, 800-1780. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1985. S. 351, 35, 42.
  9. a b 17. AMBROSIUS MEDIOLANENSIS. In: KUZMÍK, Jozef. Slovník starovekých a stredovekých autorov, prameňov a knižných skriptorov so slovenskými vzťahmi. Martin : Matica slovenská, 1983. Dostupné online. S. 66 – 67.
  10. a b c d e f g Saint Ambrose In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-09-29]. Dostupné online. (po anglicky)
  11. a b c d e f AMBROSE In: Encyclopedia of religion. Ed. Lindsay Jones. 2. vyd. Zväzok 1. Detroit : Macmillan Reference USA, 2005. ISBN 0-02-865742-X. S. 287 – 289. (po anglicky)
  12. a b c d e f AMBROSE In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 76 – 77. (po anglicky)
  13. a b c d e f g h i j k l m n AMBROSE of Milan In: Encyclopedia of Ancient Christianity. Downers Grove : InterVarsity Press, 2014. ISBN 978-0-8308-9717-9. S. 1:94 – 1:97. (po anglicky)
  14. a b c d e AMBROSE, ST In: Dictionary of the Middle Ages. Zväzok 1. AACHEN – AUGUSTINISM. New York : Charles Scribner's Sons, 1986. ISBN 0-684-18278-5. S. 230 – 231. (po anglicky)
  15. a b Ambrose, Aurelius In: CANER, Daniel F.. The Cambridge Dictionary of Christianity. Ed. Daniel Patte. 1. vyd. Cambridge : Cambridge University Press, 2010. ISBN 978-0-521-52785-9, 978-0-521-82096-7. S. 25. (po anglicky)
  16. a b AURELIUS, Augustinus. Vyznání, I – IX. Ed. Petr Kitzler; preklad Jiří Šubrt. 1. vyd. Praha : OIKOYMENH, 2019. (Knihovna raně křesťanské tradice; zv. XXIV.) (informácie z poznámok pod čiarou). ISBN 978-80-7298-354-4. S. 424, 427.
  17. HORKA, Robert; ANDOKOVÁ, Marcela. Konečná porážka arianizmu v Miláne: List 76 Svätého Ambróza adresovaný sestre Marcelline. Teologický časopis (Bratislava: Teologická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave), 2014, roč. XII, čís. 1, s. 35 – 48. Dostupné online [cit. 2020-09-30]. ISSN 1336-3395.
  18. a b Ambrose, St In: The Oxford Dictionary of the Christian Church. Ed. Frank Leslie Cross, Elizabeth A. Livingstone. 3rd. ed. Oxford : Oxford University Press, 1997. 1786 s. ISBN 019211655X, 9780192116550. S. 49. (po anglicky)

Ďalšia literatúraUpraviť

  • "Dňa 7. decembra : Sv. Otec náš, Ambróz, biskup Mediolánsky." In: Andrej Josafát Gregor Truch: Život svätých : Duchovné čítanie pre slovenských gréckokatolíckych veriacich na každý deň kalendárneho roka. Preklad a úprava: Michal Čarný. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2003, s. 595 – 598. ISBN 80-7165-381-0
  • "Ambróz, milánsky biskup : 7. december." In: Antonín Čížek: Synaxár : Životy svätých. Prešov : Spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča, 1998, s. 113 – 116. ISBN 80-967341-1-3
  • SV. AMBRÓZ. Výklad vyznania viery, O sviatostiach, O tajomstvách. Preklad Robert Horka, Miloš Lichner. 1. vyd. Trnava : Dobrá kniha, 2017. 304 s. (Starokresťanská knižnica; zv. 9.) ISBN 978-80-8191-065-4.

Iné projektyUpraviť

Pozri ajUpraviť