Charlie Chaplin

Sir Charlie Chaplin, celým menom Charles Spencer Chaplin Jr. (* 16. apríl 1889, Londýn, Spojené kráľovstvo – † 25. december 1977, Corsier-sur-Vevey, Švajčiarsko) bol britský filmový herec, hudobný skladateľ, filmový režisér, producent a kaskadér. Svoje najvýznamnejšie obdobie prežil v ére nemého filmu. Celosvetovo sa preslávil hlavne úlohou tuláka Charlieho, ktorý je považovaný za najdôležitejšiu postavu histórie filmového priemyslu. Kariéra tohto herca trvala viac ako 75 rokov. Začínal ešte ako dieťa vo viktoriánskom období a poslednýkrát hral iba rok pred svojou smrťou v roku 1977.

Charlie Chaplin
britský filmový herec, režisér a producent
Rod. meno	Charles Spencer Chaplin Jr.
Narodenie	16. apríl 1889 Londýn, Spojené kráľovstvo
Úmrtie	25. december 1977 (88 rokov) Cemetery-Corsier-sur-Vevey, Švajčiarsko
Alma mater	Central London District School
Aktívne roky	1899 – 1976
Rodičia	Charles Chaplin, Hannah Chaplinová
Manželka	Mildred Harris (1918 – 1920) Lita Grey (1924 – 1927) Paulette Goddard 1936 – 1942 Oona O'Neillová (1943 – 1977)
Partnerka	Mary Louise Grbble
Deti	11
Podpis
Odkazy
Webstránka	charliechaplin.com
Projekt Gutenberg	Charlie Chaplin (plné texty diel autora)
Commons	Charlie Chaplin
Britský portál  Filmový portál  Biografický portál

Charles Spencer Chaplin Jr. prežil detstvo v Londýne. Vyrastal v chudobe, bez otca a matka ho posielala pracovať už ako osemročného. Už vo veľmi ranom veku vystupoval v kabaretoch, neskôr účinkoval ako scénický herec a komediant. Keď mal štrnásť rokov, jeho matku mu zavreli do psychiatrickej liečebne. Keď mal 19 rokov podpísala s ním zmluvu prestížna spoločnosť anglického divadelného impresária Freda Karna, ktorá ho vzala do Spojených štátov. Tam skúšal šťastie vo filmovom priemysle, kde v roku 1914 dostal prvé úlohy v snímkach spoločnosti Keystone. Vo filmoch rozvíjal svoju rolu tuláka Charlieho, ktorá si získavala čoraz širšiu fanúšikovskú základňu. Svoje filmy si sám aj režíroval a zdokonaľoval sa pritom vo svojom remesle. Neskôr nakrúcal pre štúdiá Essanay, Mutual a First National. Od roku 1918 bol najznámejšou osobnosťou na svete.

V roku 1919 bol Chaplin spoluzakladateľom spoločnosti United Artists a pod jej vedením realizoval všetky svoje filmy. Prvým celovečerným filmom, ktorý nakrútil bola v roku 1921 snímka The Kid. Po ňom nasledovali filmy Parížska maitressa (1923), Zlaté opojenie (1925) a Cirkus (1928). V 30. rokoch odmietal prejsť na nakrúcanie zvukových filmov a produkoval diela ako Svetlá veľkomesta (1931) a Moderná doba (1936), ktoré neobsahovali žiadne dialógy. Politické postoje v dielach Charlieho Chaplina vyvrcholili v nasledujúcom filme, Diktátor (1940). V ňom satirickým spôsobom parodoval Adolfa Hitlera. V 40. rokoch Chaplina označili za kontroverznú osobnosť a jeho popularita začala prudko klesať. Obviňovali ho zo sympatizovania s komunistami. Morálne tiež nebol ideálnym príkladom, lebo mal škandalózne vzťahy a niekoľko detí s viacerými mladými ženami. Následne ho začalo vyšetrovať FBI, načo bol Chaplin nútený opustiť Spojené štáty a usadil sa vo Švajčiarsku. Vo jeho neskorších filmoch, Monsieur Verdoux (1947), Svetlá rámp (1952), Kráľ v New Yorku (1957) a Grófka z Hongkongu (1967) už postava tuláka Charlieho neúčinkovala.

Chaplin písal scenáre, režíroval, produkoval, upravoval, komponoval hudbu a účinkoval vo väčšine svojich filmov. Bol to perfekcionista a jeho finančná nezávislosť mu umožnila stráviť roky pri vývoji a nakrúcaní filmov. Jeho filmy sú charakterizované ako grotesky kombinované s pátosom, typovo nastavené ako boj tuláka proti nespravodlivosti. Mnoho z jeho filmových snímok, ktoré majú autobiografické prvky, je o sociálnych a politických témach. V roku 1972, v rámci obnovenia uznania jeho práce, Chaplin prevzal čestnú Cenu akadémie, ktorú mu udelili za „jeho nevyčísliteľný prínos pre umeleckú formu výroby filmov v priebehu storočia“. Jeho filmy Zlaté opojenie, Svetlá rámp, Moderná doba a Diktátor sú vysoko hodnotené v rebríčkoch filmového priemyslu a nezriedka označované aj za najlepšie diela všetkých čias.

Posledná manželka Charlieho Chaplina, Oona O'Neillová, bola dcérou dramatika Eugene O’Neilla. Z tohto manželstva pochádza jeho dcéra, herečka Geraldine Chaplinová.

Životopis

Charlie Spencer Chaplin sa narodil 16. apríla 1889. Jeho matka, Hannah Chaplinová, dcéra obuvníka, bola kabaretná herečka, speváčka a tanečnica, ktorá od svojich šestnástich rokov začala vystupovať v zábavných podnikoch pod umeleckým menom Lily Harley. Otec, Charles Chaplin St., bol synom mäsiara. V 90. rokoch 19. storočia bol uznávaným kabaretným zabávačom a spevákom. Oficiálny záznam o narodení Charlieho Chaplina neexistuje. Herec hovoril, že sa narodil na East Street v južnej časti Londýna. V roku 1952 sa o nájdenie záznamu o Chaplinovom mieste narodenia neúspešne pokúšala aj bezpečnostná služba MI5. Chaplinov životopisec, David Robinson, poznamenáva, že nie je prekvapujúce, že sa jeho rodičom nedarilo zaregistrovať narodenie dieťaťa: „Úspešní komedianti v týchto dobách boli v neustálom pohybe z jedného mesta do druhého, a tak na takéto formality bežne zabúdali. V tomto čase neboli za takýto priestupok nejak zvlášť účinné tresty.“ V roku 2011 hercov syn Michael zverejnil z pozostalosti list, v ktorom sa písalo, že Charlie Chaplin sa narodil v cigánskej maringotke v Black Patch Parku, v Smethwicku, v Staffordshire. Rodičia Charlieho Chaplina sa vzali štyri roky pred jeho narodením. Po sobáši si Chaplinov otec adoptoval manželkino dieťa, Charlieho nevlastného brata, Sydneya Johna Hilla. Hoci sa rodičia nikdy nerozviedli, od roku 1891 už spolu nežili. V nasledujúcom roku po rozchode porodila Chaplinova matka svoje tretie dieťa, George Wheelera Drydena. Otcom jej tretieho dieťaťa bol kabaretný zabávač, Leo Dryden. Keď mal malý George Dryden šesť mesiacov, jeho otec si ho vzal so sebou a Chaplin sa s ním nasledujúcich tridsať rokov nestretol.

Fotografia sedemročného Chaplina (v strede mierne naklonený) v ústave pre deti rodín postihnutých absolútnou chudobou (pauperizmus), 1897

Chaplinovo detstvo bolo plné chudoby a životného strádania. Aj tieto ťažké začiatky mohli podmieniť to, k čomu jeho život smeroval. Podmienky ľudí v beznádeji sa neskôr stávali témou jeho filmových príbehov. Spolu s matkou a bratom Sydom, doslova len prežívali v londýnskej štvrti Kennington. Hannah nemala nijaký stabilný príjem, iba niekedy sa jej podarilo privyrobiť si ako ošetrovateľka, či krajčírka a ani Chaplin senior neprejavoval záujem o to, aby ich nejako finančne podporoval. V roku 1896 Hannah ochorela a bola hospitalizovaná v nemocnici. Deti boli, z dôvodu zdravotnej nespôsobilosti matky a neprítomnosti otca, premiestnené do chudobinca v londýnskej štvrti Lambeth. Život v tejto inštitúcii s hromadou detí s podobným osudom Chaplin označil za zúfalú existenciu. O 18 mesiacov sa Chaplin s matkou znovu stretol, no Hannah bola zakrátko, v júli 1898, nútená deti opäť poslať do chudobinca, odkiaľ boli premiestnené do ďalšej takejto inštitúcie na juhu Londýna. K svojmu detstvu Chaplin poznamenal, že si nebol nikdy vedomý, žeby bola v tom čase nejaká kríza, lebo on v nej ako chlapec neustále existoval. Nedokázal preto tými prežitými ťažkosťami prejsť, potom na ne zabudnúť a porovnávať prežité s niečim lepším. V septembri 1898 bola Hannah odporučená na hospitalizáciu. Začali sa u nej prejavovať psychózy, ktoré mohli mať svoj pôvod v rozvíjajúcej nákaze syfilisom a v podvýžive. Na nasledujúce dva mesiace boli Charlie a Syd poslaní k otcovi, ktorého chlapci v podstate ani nepoznali. Chaplin senior bol ťažký alkoholik a ich život s ním bol problematický natoľko, že ich navštívili pracovníci Národného združenia pre prevenciu proti násiliu voči deťom. O dva roky neskôr Chaplinov otec vo veku 38 rokov zomrel na cirhózu pečene.

Neskôr sa na určitú dobu zdravotný stav Hannah vrátil do normálu, no v máji 1903 znovu ochorela. Vtedy už 14-ročný Chaplin ju zobral na vyšetrenie a vzápätí bola prevezená späť do nemocnice. Potom nastalo obdobie niekoľkých dní, kedy Charlie žil úplne sám: zháňal niečo pod zub a miesto, kde by mohol prespať. Trvalo to až kým sa Syd, ktorý dva roky predtým narukoval do armády, nevrátil domov. Hannah pustili z nemocnice o osem mesiacov, no v marci 1905 sa jej zdravotný stav natrvalo zhoršil. Neskôr Chaplin písal, že „už nemohli robiť nič, len akceptovať matkin osud“, ktorý zostal v tomto stave až do roku 1928, kedy skonala.

Mladý pódiový umelec

Tínedžer Chaplin niekedy medzi rokmi 1903 – 1906, hrá v divadelnej hre Sherlock Holmes

Charlie Chaplin začínal vystupovať na javiskách už v období medzi tým, ako bol v chudobincoch a kým nebola jeho matka definitívne hospitalizovaná na psychiatrii. V svojich spomienkach písal, že prvé amatérske vystúpenie na pódiu zažil ako päťročný. Na chvíľu vtedy na javisku nahradil Hannah. Manažér dostal nápad stiahnuť ju z javiska a zo zákulisia zavolať na Charlieho aby ju zastúpil. Chaplin si z vystúpenia nič nepamätal, spomínal si iba na to, že dav bol z neho pobavený a že mu zatlieskal. Bol to však len ojedinelý prípad. Keď mal Chaplin deväť rokov, bol po neustálom nabádaní z matkinej strany odhodlaný, že to na javisku ešte skúsi. Neskôr písal, že „ho mama povzbudzovala, lebo mala pocit, že je v ňom kúsok talentu“. Cez otcových známych, sa Charlie stal členom skupiny tanečníkov v drevákoch, The Eight Lancashire Lads. S nimi potom v rokoch 1899 – 1900 brázdili kabaretné pódiá po celom Anglicku. Chaplin tvrdo pracoval, číslo v ktorom účinkoval bolo u publika obľúbené, no jeho tancovanie nebavilo a chcel sa stať radšej komediálnym hercom.

V období, keď bol na turné s Eight Lancashire Lads, sa Chaplinova matka snažila zabezpečiť, aby chlapec navštevoval aj školu, no keď dosiahol 13 rokov jeho vzdelávanie sa definitívne skončilo. Snažil sa postarať sám o seba množstvom týchto pracovných príležitostí, pričom sa tým stále viac rozvíjala jeho ambícia a schopnosť stať sa hercom. Krátko potom, ako mala jeho matka v ochorení recidívu, sa štrnásťročný Charlie zaregistroval u divadelnej agentúry v londýnskom West Ende. Divadelný manažér videl v Chaplinovi potenciál a hneď mu ponúkol jeho prvú rolu. Bola to postava kamelota v divadelnej hre Jim, a Romance of Cockayne, ktorú napísal Harry Arthur Saintsbury. Veľmi krátko, iba dva týždne od premiéry v júli 1903, bola táto hra z repertoáru divadla stiahnutá, ale práve Chaplinov komediálny výkon v nej kritika v mnohých recenziách chválila. Dramatik Jim, a Romance of Cockayne, Saintsbury, vtedy Chaplinovi poskytol v Frohmanovej produkcii naštudovanej divadelnej hre, Sherlock Holmes, postavu poslíčka Billyho. S týmto divadlom Chaplin absolvoval tri turné po celej krajine. Mal na ňom taký úspech, že ho pozvali do Londýna, kde svoju postavu zahral s vtedajším originálnym predstaviteľom Sherlocka Holmesa, Williamom Gilletteom. William Gillette spolu so Sirom Arthurom Conanom Doylem prepísali scenár tejto hry, v ktorej od roku 1899 potom účinkoval v New Yorku. V roku 1905 bol v Londýne. Prezentoval tam novú divadelnú hru, Clarice. Táto novinka mala biednu odozvu a Gillette sa rozhodol k nej pripojiť aj krátky prídavok, ktorý nazval The Painful Predicament of Sherlock Holmes. Chaplin pôvodne prišiel do Londýna na to, aby účinkoval v týchto prídavkoch. Po troch nociach sa Gillette rozhodol s Clarice skončiť a nahradiť ju divadelnou hrou Sherlock Holmes. Chaplin zaujal Gilletta v The Painful Predicament natoľko, že ho zdržal v postave Billyho v celej divadelnej hre. „Prišlo to ako blesk z jasného neba“, hovoril neskôr Chaplin. Ako 16 ročný, od októbra do decembra 1905, účinkoval ako hviezda vo West Ende, v divadle Duke of York's Theatre. Jeho posledné turné s hrou Sherlock Holmes skončilo začiatkom roku 1906 a k skutočnému herectvu sa vrátil až dva a pol roka potom.

Potulné komediantstvo a vaudeville

Chaplin spolu s bratom Sydom, ktorý mal tiež záujem byť hercom, sa čoskoro spojili s novou spoločnosťou a sa pobrali na turné. Vystupovali v komediálnych skečoch, súhrnne pomenovaných Repairs. V máji 1906 sa Charlie pripojil k vtedajšiemu mládežníckemu projektu komediantov, Casey's Circus, kde rozvíjal svoj talent v burleskových scénkach. Netrvalo dlho a bola z neho hviezda celej šou. V júli 1907, v čase keď končilo ich spoločné turné, bol 18-ročný Charlie Chaplin uznávaným komediálnym umelcom. Hľadal viacej pracovných príležitostí, no jeho snaženie sa stretlo s neúspechom. Skúsil predviesť postavu židovského komika, no hneď na prvýkrát to po biednej odozve radšej vzdal.

Chaplinov reklamný plagát pre americké turné komediálnej spoločnosti Freda Karna (1913)

Medzitým Sydney Chaplin získal príležitosť vystupovať u prestížnej komediálnej spoločnosti Freda Karna. Vstúpil do nej v roku 1906 a v roku 1908 patril medzi jej kľúčových umelcov. Vo februári sa mu podarilo pre svojho mladšieho brata zabezpečiť dvojtýždňové skúšobné angažmán. Karno bol spočiatku obozretný. Považoval Chaplina za „pobledlého, hlúpeho a mrzutého mladíka“, ktorý „vyzeral príliš placho na to, aby sa v divadle presadil“. Napriek tomuto názoru Charlie hneď v prvú noc na pódiu v divadle London Coliseum zaujal natoľko, že Karno s ním zakrátko podpísal kontrakt. Chaplin začínal sériou malých postáv, no v roku 1909 sa vypracoval už na herca hlavných postáv. V apríli 1910 mal premiéru jeho nový skeč, ktorý mal názov Jimmy the Fearless (Nebojácny Jimmy). Program mal veľký úspech a Chaplin si zaň získal značnú pozornosť tlače.

Karno preto vybral túto novú hviezdu do svojej skupiny umelcov. Účinkoval v nej aj Stan Laurel. Naštudovali zábavný program v štýle vaudeville, v zábavnom divadelnom žánri zostavenom zo spevov a tancov. Vaudeville bol predchodcom dnešných operiet, varieté a muzikálov. S programom sa vybrali na okružné turné po Severnej Amerike. Mladý komik Charlie Chaplin bol hlavnou hviezdou celej šou. Zaujal aj kritikov, ktorí ho opisovali ako „jedného z najlepších mímov, akého dovtedy videli“. Najúspešnejšou a kritikmi najviac vyzdvihovanou postavou v programe bol pripitý človiečik, menom „Inebriate Swell“. Turné trvalo 21 mesiacov a skupina sa z neho vrátila do Anglicka v júni 1912. Chaplin po ňom poznamenal, že „má znepokojujúci pocit z tohto ponorenia sa späť do depresívnej všednosti“. Veľmi ho potom potešilo, že od októbra vyrazili na ďalšie turné opäť.

1914 – 1917: Nástup do filmového priemyslu

V spoločnosti Keystone

Chaplin (vľavo) prvýkrát vo filme, snímka Chaplin si zarába na živobytie, spolu s ním režisér, herec a scenárista, Henry Lehrman (1914)

Debut „tuláka Charlieho“ v druhom Chaplinovom filme Chaplin v zábavnom parku (1914)

Po šiestich mesiacoch druhého amerického turné pozvali Chaplina do filmovacej spoločnosti v New Yorku. Zástupcovia firmy, ktorý ho videli na pódiách Chaplinom plánovali nahradiť herca Freda Maceho, ich vtedajšiu filmovú hviezdu, ktorá sa chystala odísť od Keystone Studios. Chaplin považoval komédie firmy Keystone za neotesané až primitívne, no páčila sa mu myšlienka pracovať na výrobe filmov. Zároveň si novú situáciu zdôvodnil tým, že „Okrem iného by to znamenalo aj nový život.“ Na stretnutí so zástupcami spoločnosti v septembri 1913 sa dohodol na týždennom plate 150 dolárov (po inflácii by sa suma v roku 2017 dala porovnať s s obnosom 3 714 dolárov).

Začiatkom decembra 1913 Chaplin pricestoval do domovského mesta spoločnosti Keystone, do Los Angeles. Jeho šéfom bol producent Mack Sennett, ktorý spočiatku po pohľade na Charlieho vyjadril obavu, že tento 24-ročný muž vyzerá príliš mlado. Až do konca januára si Chaplin nezahral. Tento voľný čas využil na to, aby študoval ako to funguje v procese výroby filmov. Prvá filmová snímka, v ktorej účinkoval Charlie Chaplin vyšla dňa 2. februára 1914 pod názvom Chaplin si zarába na živobytie. Chaplin nemal tento film rád, no v niektorých z vtedajších novín na jeho adresu vyšla v recenzii zmienka, že je „komediantom novej vlny“. Už v druhom filme, ktorý Charlie Chaplin nakrútil bol v kostýme, ktorým sa identifikoval pre celú nasledujúcu históriu kinematografie. K nemu sa v neskoršom interview vyjadril, že „chcel, aby na ňom bolo všetko v rozpore: veľké nohavice, tesný kabát, a obrovské topánky… k tomu malé fúziky, ktorými si pridal vek bez toho, aby skryl svoj výraz. Nemal vtedy predstavu, o charaktere tejto postavy, ale v okamihu, keď sa do nej obliekol a nalíčil, sa touto postavičkou stal. V tej chvíli ako keby toho človiečika spoznal, vystúpil v jeho tele na javisko a hral.“ Podľa anglického filmového kritika a spisovateľa, Davida Robinsona to nebola celkom pravda: „Táto postava mala existovať asi iba rok, a až potom, ako sa tak úspešne uplatnila, Chaplin ju počas jeho ďalšej kariéry rozvíjal.“ Film, ktorý vtedy nakrútil sa volal Chaplin v hoteli, no do kín sa postava tuláka Charlieho dostala prvýkrát v groteske Chaplin v zábavnom parku, ktorá bola vyrobená neskôr no diváci ju uvideli dva dni pred filmom Chaplin v hoteli. Chaplin si pre pre túto postavu navrhoval filmové scény, no režiséri jeho nápady nechceli akceptovať. Počas nakrúcania jedenástej grotesky, Chaplin na závodišti, mal Charlie s nimi spory, ktoré takmer skončili vyhadzovom zo štúdií. Sennett si to po záujme publika a objednávkach od distribútorov filmov na Chaplinove filmy radšej rozmyslel. Zároveň urobil s Chaplinom dohodu o tom, že si môže filmy sám režírovať pod podmienkou, že v prípade ich komerčného neúspechu zaplatí úhradu 1 500 dolárov (po inflácii by sa to v roku 2017 rovnalo sume 37 141 dolárov).

Dňa 4. mája 1914 prišiel do kín prvý Chaplinom režírovaný film Chaplin a námesačníčka, ktorý sa stal okamžite úspešným. Od tej chvíle režíroval takmer všetko, čo pre firmu Keystone nakrútil. Podľa jeho vlastných slov to bola najzaujímavejšia doba jeho kariéry, Nakrúcal vtedy jednu krátkometrážnu grotesku týždenne. Dej Chaplinových filmov mal, v porovnaní s tým, čo vyrábali štúdiá Keystone, pomalšie tempo, a jeho fanúšikovská základňa neustále narastala. V novembri 1914 hral prvýkrát v celovečernej snímke. Bolo to vo vedľajšej úlohe v komédii Chaplin naháňa doláre. Film, ktorý režíroval Mack Sennett a hlavnú postavu hrala Marie Dresslerová, mal veľký úspech a priniesol aj Chaplinovi veľkú popularitu. Na konci roku došlo k návrhu novej zmluvy. K nej si Chaplin zažiadal týždenný honorár 1 000 dolárov (v roku 2017 by to bolo 24 761 dolárov), sumu, ktorú Sennett odmietol ako príliš veľkú.

V spoločnosti Essanay

Chaplin a Edna Purvianceová, ktorá s ním pravidelne nakrúcala hlavné ženské postavy. Záber je z filmu Chaplin lepičom tapiet (1915)

Spoločnosť Essanay Film Manufacturing Company z Chicaga Chaplinovi ponúkla týždenný honorár 1 250 a pri podpise zmluvy bonus 10 000 dolárov. Koncom decembra 1914, Chaplin do tejto spoločnosti nastúpil a spolu s Leom Whitem, Budom Jamisonom, Paddym McGuirem a s Billym Armstrongom zostavil skupinu stálych štúdiových hercov. Raz v kaviarni Chaplina zaujala svojou krásou aj Edna Purvianceová, ktorá sa stala v nasledujúcich ôsmich rokoch hlavnou ženskou postavou v 35 ich spoločne nakrútených filmoch. Mali vzťah aj v súkromí, ktorý trval do roku 1917.

Chaplin sa stále viac snažil o ovplyvňovanie nakrúcania filmov a ich výrobe začal venovať viac produkčného času. Medzi jeho druhým filmom, Charlie pri dvorení a tretím , Chaplin boxerom, bola mesačná pauza. Týmto tempom produkoval aj posledných sedem filmov zo štrnástich, ktoré nakrútil pre spoločnosť Essanay. Menil sa aj filmový charakter pre spoločnosť Keystone prezentovaného drsnejšieho tuláka Charlieho. Vo filmoch spoločnosti Essanay bola táto postavička viac jemná a romantická. Za prelomovú v tomto vývoji sa považuje časť Chaplin tulákom z apríla 1915. Patetický postoj sa v Chaplinových filmoch začal prejavovať od filmu Chaplin bankovým sluhom. Tento film mal smutný záver. David Robinson píše, že takýto postup bol v komediálnom žánri inovatívnym a bol východiskovým bodom pre dobu, od ktorej začali aj seriózni kritici vnímať Chaplinove diela s rešpektom. V Essanay napísal filmový znalec, Simon Louvish, že Chaplin „našiel témy a scény, ktoré by mohli zadefinovať hranice tulákovho sveta“.

V roku 1915 sa Chaplin stal kultúrnym fenoménom. V obchodoch sa nachádzal tovar s témou Chaplina: bol vyobrazovaný na karikatúrach, vydávali sa o ňom komiksy a vznikali o ňom piesne. V júli toho roku písal novinár v časopise Motion Picture Magazine že po Amerike sa šíri „Chaplinitída“. Ako jeho sláva prenikala za hranice Spojených štátov, stal sa Chaplin prvou svetovou hviezdou histórie filmového priemyslu. V decembri 1915 sa blížila umelcova zmluva so spoločnosťou Essanay ku koncu. Chaplin si bol vedomý svojej popularity, a tak žiadal od spoločností zmluvný bonus vo výške 150 tisíc dolárov. Mal viacero ponúk. Medzi inými aj od štúdií ako Universal Studios, Fox Film a Vitagraph, no nakoniec najvýhodnejšiu ponuku, 10 tisíc dolárov týždenne, dostal od firmy Mutual Film Corporation.

V spoločnosti Mutual

Od roku 1916, globálny kultúrny fenomén, Chaplin, s bábkou s jeho podobou (asi z r. 1918).

Zmluva, ktorú podpísal Chaplin s firmou Mutual, určovala, že umelec bude mať vyplatené 670 tisíc dolárov ročne (v roku 2017 by to bolo po inflačných prepočtoch 15,1 milióna). Podľa Robinsona patril tento vtedy tento 26 ročný herec medzi najlepšie platených ľudí sveta. Vysoký zárobok, ktorý zverejnili v novinách, šokoval publikum. Prezident filmového štúdia, John R. Freuler, túto situáciu okomentoval slovami, že „Môžeme si dovoliť každoročne zaplatiť pánovi Chaplinovi túto veľkú sumu, pretože ho chce verejnosť a tá nám za neho platí.“

Firma Mutual v marci 1916 poskytla v Los Angeles Chaplinovi osobitné štúdio. Ďalšími kľúčovými členmi tohto štúdia sa stali Albert Austin a Eric Campbell. Vyprodukovali v ňom sériu krátkych dvojíc grotesiek: Chaplin poslíčkom v obchode, Chaplin hasičom, The Vagabond, Chaplin sa vracia z flámu a The Count. Do filmu The Pawnshop si prizval herca Henryho Bergmana. S ním potom spolupracoval 30 rokov. V roku 1916 ešte nakrútili filmy Chaplin vo filmovom ateliéri a Chaplin na kolieskových korčuliach. Podľa zmluvy mal Chaplin nakrúcať jednu krátkometrážnu grotesku za štyri týždne, no v nasledujúcom roku si začal vyžadovať viacej výrobného času. Za prvých desať mesiacov roku 1917 nakrútil pre Mutual iba štyri filmy: Chaplin strážcom verejného poriadku, Chaplin v kúpeľoch, The Immigrant a Chaplin trestancom na úteku. Pre svoju prepracovanosť sú tieto snímky odborníkmi na dielo Charlieho Chaplina považované za jedny z jeho vrcholných diel. Vo svojich spomienkach Chaplin svoje pôsobenie vo firme Mutual opisuje ako najšťastnejšie obdobie svojej kariéry. Napriek týmto skutočnostiam si uvedomoval, že filmy z tejto doby začínali byť stále výraznejšie závislé na objednávke a začala u neho narastať nespokojnosť s takýmto pracovným nasadením.

V týchto ináč ťažkých dobách sa Chaplin dočkal kritiky britských médií za svoju neúčasť v prvej svetovej vojne. Obhajoval sa tým, že sa v USA hlásil, že je ochotný za Spojené kráľovstvo bojovať, no nijaká krajina ho do armády nepovolala. Britská ambasáda to komentovala, že Chaplin daňami zo svojich príjmov prispieva pre armádu lepšie, ako keby bojoval v zákopoch. Napriek kritike bol Chaplin u armád obľúbený a jeho popularita stúpala po celom svete. V dobovom americkom politickom magazíne Harper's Weekly písali, že meno Charlie Chaplin bolo súčasťou bežného jazyka takmer vo všetkých krajinách a jeho imidž Tuláka Charlieho bol tiež všeobecne známy. V roku 1917 mal mnoho napodobňovateľov a tak sa rozhodol o právo na svoje duševné vlastníctvo súdiť. V tom istom roku Bostonská spoločnosť pre výskum vývoja správania v USA, Boston Society for Psychical Research, skonštatovala, že sa Chaplin stal predmetom americkej posadnutosti. Jedna z najvýznamnejších hereckých osobností začiatku 20. storočia, herečka Minnie Maddern Fiskeová napísala, že „spolu s narastajúcim publikom, ktoré sa začalo zaujímať o kultúru, bol Chaplin vnímaný ako anglický mág, výnimočný umelec a génius komiky“.

1918 – 1922: Spoločnosť First National

Vo filme A Dog's Life (Psí život, 1918). Bolo to v období, kedy Chaplin predstavil Tuláka Charlieho „ako istý druh Pierota“, či smutného klauna.

V januári 1918 navštívil Chaplina škótsky spevák a komediant, Harry Lauder, s ktorým si spolu zahrali v krátkom filme.

Spoločnosť Mutual sa ukončením zmluvného vzťahu vysporiadala so zníženou produkciou Chaplinových filmov. Herec sa nedokázal zmieriť s tým, že zmluvný tlak a diktát od produkčných spoločností negatívne ovplyvňoval kvalitu filmov. Hľadal preto cestu, ako sa dostať k nezávislej distribúcii. Ako svojho nasledujúceho obchodného manažéra označil nevlastného brata, Sydneya Chaplina, ktorý pre tlač vydal vyhlásenie, že „Charlie musí mať slobodnú možnosť využiť všetky prostriedky, ktoré má pre výrobu filmu… chce sa zamerať na kvalitu, ktorú uprednostňuje pred kvantitou.“ V roku 1917 podpísal so spoločnosťou First National Exhibitors' Circuit za jeden milón dolárov zmluvu na osem filmov (v roku 2017 by to bolo po zohľadnení inflačných trendov 19,1 miliónov dolárov). Zároveň na približne dvojhektárovom území na Sunset Boulevard založil svoje vlastné filmové štúdiá, kde využil najmodernejšie technológie svojej doby. Po dokončení príprav, od januára 1918, takto Chaplin získal kontrolu nad nakrúcaním svojich filmov.

Film A Dog's Life (Psí život), ktorý prišiel do kín v apríli 1918 bol prvým dielom, ktorý bol distribouvaný na základe novej zmluvy. Bol to príbeh tuláka Charlieho, „v inom stelesnenie Pierota“. Impresionistický francúzsky režisér, scenárista a filmový kritik, Louis Delluc snímku označil za „prvé kinematografické umelecké dielo“. Po tomto filme sa Chaplin angažoval v kampani pre podporu fondov spojencov v Prvej svetovej vojne, Third Liberty Bond, s ktorou jeden mesiac obišiel Spojené štáty. Nakrútil pre ňu aj propagandistický krátky film,The Bond. Jeho nasledujúci film pre First National, 45-minútová groteska Shoulder Arms (Dobrý vojak Chaplin), poukazuje na nezmyselnosť, zbytočnosť vojny. Spoločníci v tom čase Chaplinovi radili aby sa filmu inšpirovanému prebiehajúcou vojnou radšej vyhol, no on poznamenal, že aj „keď to môže byť nebezpečné, téma ho vzrušuje“. Napriek všetkým varovaniam za štyri mesiace nakrútil film, ktorý po distribúcii do kín v októbri 1918 zaznamenal obrovský úspech.

Založenie United Artists, Mildred Harrisová, a film The Kid

Potom ako sa Dobrý vojak Chaplin dostal do kín, Chaplin požiadal First National o viacej peňazí na realizáciu ďalších projektov. Spoločnosť mu navyšovanie nákladov zamietla. Zároveň sa dozvedel o plánovanej fúzii First National s ďalšou americkou filmovou a distribučnou spoločnosťou, Famous Players-Lasky (neskôr z nej vznikla spoločnosť Paramount, v súčasnosti divízia firmy Viacom). Na dovtedajšie zháňanie výhodných podmienok napokon reagoval tak, že oslovil ďalšie filmové hviezdy nemej éry a spolu s Douglasom Fairbanksom, Mary Pickfordovou a s D. W. Griffithom v januári 1919 založili novú distribučnú spoločnosť, United Artists. Táto udalosť bola revolučná vo svojej dobe, lebo štyria partneri, v tom čase významní kreatívni umelci spravili rozhodnutie, že prevezmú absolútnu kontrolu nad financovaním svojich filmových projektov. Chaplin mal pritom problém. Chcel odkúpiť kontrakt, ktorý podpísal s First National, no oni jeho ponuku odmietli a trvali na tom, aby pre spoločnosť dokončil šesť zvyšných naplánovaných filmov.

Komediálna dráma Kid (1921). Postavu chlapca hral Jackie Coogan. Bol to prvý Chaplinov film, ktorý trval viac ako 60 minút.

Ešte pred založením United Artists sa Chaplin prvýkrát oženil. V septembri 1918 si bez toho aby to verejne oznámil vzal šestnásťročnú herečku, Mildred Harrisovú. Týmto rýchlym sobášom v los Angeles chcel zabrániť prípadným sporom. Bolo to potom, ako mu oznámila, že je s ním tehotná. Zanedlho sa však dozvedel, že správa o tehotenstve bola falošná. Chaplin sa v manželskom zväzku cítil obmedzovaný, ovplyvňovalo jeho prácu na vznikajúcom filme, Sunnyside (Chaplin dedinským hrdinom). Neskôr Harrisová skutočne otehotnela a 7. júla sa im narodil syn. Norman Spencer Chaplin prišiel na svet znetvorený a o tri dni umrel. Manželstvo sa skončilo v apríli 1920 a Chaplin ho v neskorších autobiografiách komentoval ako „nezmieriteľne rozvrátené“.

Strata dieťaťa, ako aj vlastné zážitky z mladosti sú považované za hlavné inšpirácie, pre postavu malého chlapca, ktorá účinkovala v nasledujúcom filmovom príbehu Tuláka Charlieho. Pri tomto novom projekte mal Chaplin vyššie zámery ako len nakrútiť komédiu. Spisovateľ a biograf Simon Louvish o tom napísal, že „Chaplin chcel v tomto meniacom sa svete zanechať svoju stopu“. Spolu so štvorročným chlapcom Jackie Cooganom (v dospelosti sa preslávil ako Strýko Fester v seriáli Rodina Addamsovcov) začali nakrúcať v auguste 1919. Výroba trvala deväť mesiacov až do mája 1920. Vznikol z nej 68 minútový film The Kid, ktorý bol dovtedy najdlhším Chaplinovým dielom. Riešil otázky okolo chudoby a odlúčenia rodičov a detí a stal sa jednou z prvých filmových komediálnych drám filmovej histórie. S okamžitým úspechom sa dostal v januári 1921 do kín, kde ho na plátnach videli diváci vo viac ako 50 krajinách celého sveta. Ďalších päť mesiacov Chaplin strávil pri výrobe nasledujúceho filmu, The Idle Class (Zaháľači). Po jeho uvedení do kín, v septembri 1921, sa prvýkrát takmer po desiatich rokoch rozhodol odcestovať do rodného Anglicka. Potom pokračoval v plnení svojich záväzkov voči First National a nakrútil film Pay Day (Výplata) ktorý šiel do kín vo februári 1922. Posledným Chaplinovým krátkym filmom bol The Pilgrim (Pútnik), ktorý po zdržaniach zo strany distribúcie, šiel do kín o rok neskôr.

1923 – 1938: Vyvrcholenie éry nemého filmu

Filmy Parížska maitressa a Zlaté opojenie

Potom, ako sa mu podarilo splniť zmluvné podmienky, ktoré mal voči First National, získal Chaplin šancu slobodne vyprodukovať svoj prvý filmový príbeh. V novembri 1922 začal nakrúcať snímku A Woman of Paris (Parížska maitressa), ktorý bol romantickou drámou o nešťastnej láske. Podľa Chaplinových plánov šlo o dielo, ktoré malo naštartovať hviezdnu kariéru herečky Edny Purvianceovej. Sám sa vo filme objavil bez zmienky v titulkoch, iba v krátkej cameo postave. Chcel aby film vyznel realisticky a svoju osobu prezentovať len s obmedzením. V skutočnom živote vyjadril názor, že „muži a ženy sa skôr pokúšajú skryť svoje emócie než by sa snažili ich vyjadriť“. Film A Woman of Paris, ktorý prišiel do kín v septembri 1923 si vyslúžil uznania za svoj inovatívny a jemný prístup. Tým že dostal verejný prívlastok Chaplinovho filmu bez Chaplina, sa nestretol s výrazným záujmom publika a svojou tržbou bol pre filmový priemysel skôr sklamaním. Chaplin zažil sklamanie nad týmto prepadom. Dlho túžil nakrútiť drámu, na výsledok bol hrdý, no čoskoro sa rozhodol A Woman of Paris stiahnuť z distribúcie.

Slávna scéna z filmu Zlaté opojenie (1925), v ktorej sa tulák Charlie chystá zjesť svoju topánku.

V nasledujúcom svojom projekte sa Chaplin rozhodol vrátiť ku komediálnemu žánru. Inšpirovala ho fotografia z roku 1898 na ktorej boli ľudia pobláznení Zlatou horúčkou na Klondiku ako aj osud Donnerovej výpravy v rokoch 1846 – 1847. Pri nakrúcaní sa opäť snažil dosiahnuť ešte vyššie štandardy, ako v predošlých filmoch. Komentoval to slovami „Tento ďalší film musí byť impozantný! Jedinečný!“ Výsledkom bolo dielo, ktoré Geoffrey Macnab označil za „veľkolepú komédiu o strašných skutočnostiach“. V Zlatom opojení je tulák Charlie osamelým zlatokopom, prospektorom súperiacim s nepriateľmi a hľadajúcim lásku. Spolu so ženskou hrdinkou filmu, ktorú hrala jeho nová filmová partnerka Georgia Haleová, začal Chaplin nakrúcanie vo februári 1924. Táto prepracovaná výroba filmu, ktorá stála takmer milión dolárov, zahŕňala nakrúcanie spolu so 600 komparzistami a so špeciálnymi efektami v reálnych scenériách nevadského pohoria Truckee mountains. Posledný záber bol zaznamenaný po 15 mesiacoch filmovania, v máji 1925.

Chaplin mal pocit, že Zlaté opojenie je najlepším filmom, aký kedy nakrútil. Na plátna šiel v auguste 1925 a tržbou v USA viac ako 5 miliónov dolárov sa stal jedným z najvýnosnejších filmov éry nemého filmu. V komédii sú niektoré z najslávnejších scén z filmov Charlieho Chaplina: napríklad scénka v ktorej Tulák Charlie skonzumuje svoje topánky, alebo „Tanec rožkov“. Macnab zvykol film označovať ako Chaplinove kľúčové dielo, a sám herec o ňom hovoril, že „je to film, ktorý by sa mohol ľuďom vybaviť v spojitosti s jeho osobou“.

Lita Greyová a film Cirkus

Druhá manželka Charlieho Chaplina, Lita Greyová. Ich manželstvo skončilo škandalóznym rozvodom.

Počas nakrúcania filmu Zlaté opojenie sa Chaplin druhýkrát oženil. Zopakovali sa okolnosti, ktoré mal pri svojom prvom manželstve. Vtedy šestnásťročná mladá herečka, Lita Greyová, ktorá mala byť hviezdou pripravovaného filmu, oznámila Chaplinovi, že je v druhom stave. V takomto skorom veku by jej nemanželské tehotenstvo mohlo mať pod vtedajšou jurisdikciou štátu Kalifornia právne dôsledky a tak sa Chaplin rozhodol, že manželstvo uzavrú diskrétne v Mexiku dňa 25. novembra 1924. Ich prvý syn, Charles Spencer Chaplin, Jr., sa narodil 5. mája 1925 a druhý, Sydney Earl Chaplin, 30. marca 1926.

Manželský zväzok s Litou Greyovou nemal šťastný priebeh. Chaplin väčšinu času trávil v štúdiách a rodine sa venoval iba minimálne. V novembri 1926 Grayová vzala deti a z ich spoločného domu odišla. Nasledoval búrlivý rozvod, pri ktorom sa do printových médií dostali Grayovej obvinenia Chaplina z nevery, domáceho násilia a vnucovania „zvrátených sexuálnych túžob“. Neskôr v svojich memoároch, sa Lita Grayová zmienila, že tieto tvrdenia boli „šikovne zámerne šokujúce, skreslené a zveličované jej vtedajšími právnikmi“. Chaplin bol v tom čase na pokraji nervového zrútenia. Okolnosti rozvodového konania boli na titulkoch novín a spôsobovali po celej Amerike ohlasy, ktoré žiadali zákaz distribúcie a verejného premietania jeho filmových diel. Aby ukončili tento prípad bez ďalších škandálov, Chaplinovi právnici odsúhlasili finančné vyrovnanie vo výške 600 tisíc dolárov. Bol to v tom čase v americkom súdnictve najvyšší súdnym sporom dosiahnutý finančný výnos. Chaplin bol okolnosťami okolo rozvodu silne otrasený, no jeho fanúšikovská základňa mu zostala naďalej naklonená a na tieto škandály rýchlo zabudla.

Ešte predtým, ako vyvrcholilo rozvodové konanie, začal Chaplin pracovať na novom projekte, ktorým bol film, Cirkus. Ide o príbeh, ktorý je založený na okolnostiach v ktorých sa tulák Charlie ocitne v cirkuse. Naháňa ho v ňom policajt, ktorý ho považuje za vreckového zlodeja. Charlie je pri naháňačke tak zábavný, že sa ho majiteľ cirkusu rozhodne zamestnať. Nakrúcanie prebiehalo v ťažkých podmienkach. Počas neho zomrela Chaplinova matka, v štúdiu bol požiar a počas škandálneho rozvodového konania s Litou Greyovou sa výroba zdržala o desať mesiacov. Nakrúcanie skončilo v októbri 1927 a v januári 1928 sa hotový film začal distribouovať do kín. Odozva na toto dielo bola pozitívna. V roku 1929 na prvom ročníku udeľovania cien akadémie (Oscar), bola Charlesovi Chaplinovi za tento film udelená zvláštna cena za réžiu, scenár, herecký výkon a produkciu. Aj napriek úspechu mal Chaplin toto dielo spojené so stresom, ktorý prežil počas jeho produkcie a vynechal zmienku o filme Cirkus aj vo svojej autobiografii.

Svetlá veľkomesta

Film Svetlá veľkomesta (1931), ktorý je považovaný za najlepšie Chaplinove dielo.

V období, keď sa film Cirkus uvádzal do kín, začínala v Hollywoode éra zvukových filmov. Chaplin mal voči zvukovým dielam rezervovaný postoj. Zastával názor, že hovorené slovo uberalo na umeleckosti nemých filmov. Váhal meniť to, čo mu prinieslo úspech, a obával sa aj toho, že keď Tulák Charlie prehovorí, jeho reč mu uberie na medzinárodnom význame. Sám hovoril, že „bol odhodlaný aj naďalej robiť nemé filmy… považoval sa viac za pantomíma a, bez falošnej skromnosti, v tejto hereckej polohe videl svoju prvotriednu jedinečnosť“. Odmietal preto toto nové hollywoodske šialenstvo a začal realizovať plány na svoj ďalší nemý film.

Koncom roka 1928 Chaplin začal pracovať na príbehu, ktorého písanie trvalo skoro rok. Film Svetlá veľkomesta hovorí o tom, ako sa Tulák Charlie zamiluje do slepej predavačky kvetín (hrá ju Virginia Cherrillová) a o tom, ako sa snaží nasporiť peniaze ktorými zaplatí operáciu, ktorá dievčaťu vráti zrak. Náročná produkcia filmu trvala 21 mesiacov. Chaplin neskôr hovoril, že bol v neurotickom stave z toho, ako sa neustále snažil o dosiahnutie maximálneho perfekcionizmu. Jednou z pridaných hodnôt zvukového filmu, ktorú aj Chaplin ocenil bola možnosť nahrať k nemu filmovú hudbu, ktorú sám skomponoval.

Postprodukcia filmu Svetlá veľkomesta končila v decembri 1930, t.j. v čase keď bol nemý film považovaný za anachronizmus. Jeho prezentácia na predpremiére pred nepripraveným a rozpačitým publikom sa nedala považovať za úspech, no v tlači boli na dielo pozitívne odozvy. Jeden zo žurnalistov o ňom napísal, že „Nikto iný na svete len Charlie Chaplin toto mohol urobiť. On jediný bol človekom, ktorý mal v sebe to zvláštne čosi, čo sa dá nazvať osobnostnou príťažlivosťou u publika. Len on v dostatočnej kvalite, vedel vzdorovať popularite nastupujúcich zvukových filmov.“ Po oficiálnej distribúcii do kín v januári 1931 dielo dosiahlo úspech ako z pohľadu popularity, tak aj finančným ziskom viac ako s 3 miliónmi dolárov. Britský filmový inštitút považuje tento film za najlepšie Chaplinove dielo a kritik James Agee vyzdvihuje záverečnú scénu filmu ako „vrcholné umelecké dielo a kľúčový moment filmovej histórie“. Film Svetlá veľkomesta sa stal Chaplinovým osobným favoritom a zostal ním aj ďalej v nasledujúcich rokoch jeho života.

Cestovanie, Paulette Goddardová a film Moderná doba

Spisovateľ Jérôme Larcher o filme Moderná doba (1936), napísal, že dielo bolo „krutým rozjímaním o automatizácii jednotlivca“

Svetlá veľkomesta boli nakoniec úspešné, no Chaplin si už nebol istý, či dokáže vyrobiť aj iný film bez dialógov. Presvedčenie o tom, že zvuk do jeho filmov nepatrí mu zostalo, no „bol zároveň posadnutý depresívnym strachom, že sa stal staromódnym“. V takomto stave neistoty, začiatkom roka 1931, sa komik rozhodol vziať si dovolenku, ktorá prebehla počas 16-mesačného cestovania. Spojené štáty vtedy opustil 31. januára 1931 a vrátil sa do nich 10. júna 1932. Mesiace trávil cestovaním po západnej Európe. Dlhšie sa zdržal vo Francúzsku a vo Švajčiarsku a dostal spontánny nápad navštíviť Japonsko. Deň po jeho príchode do tejto krajiny bol v nej ultranacionalistami spáchaný atentát na jej premiéra, Inukaia Tsuyoshiho (v histórii je táto udalosť označovaná ako Incident 15. mája). Pôvodne mala táto skupina v pláne vyprovokovať vojnu so Spojenými štátmi atentátom na Charlieho Chaplina. Atentát na populárnu osobnosť sa mal udiať na uvítacej recepcii, ktorú usporiadal premiér, no nakoniec tento plán zrušili, lebo nepoznali presný termín dňa, v ktorom sa mala táto recepcia uskutočniť.

V autobiografii spomínal na svoj návrat z ciest do Los Angeles slovami: „Bol som zmätený a bez plánu, nepokojný a vedomý extrémnej osamelosti“. Krátko uvažoval o odchode do dôchodku a presťahovaní sa do Číny. Chaplinov pocit osamelosti poľavil potom, ako sa v júli 1932 stretol s 21-ročnou herečkou Paulette Goddardovou a na toto ich stretnutie nadviazalo vzájomným vzťahom. Na výrobu nového filmu sa stále necítil, no zameral sa na písanie série článkov o svojich cestovateľských skúsenostiach, ktoré publikoval v časopise Woman's Home Companion. Pre Chaplina boli cesty povzbudením. Stretol sa na nich s viacerými prominentnými mysliteľmi svojej doby, ktorí určitým spôsobom formovali jeho záujem o svetový vývoj. Znepokojovala ho situácia súvisiaca s vývojom postavenia pracovných síl. Mal obavy, že filozofia kapitalizmu a zvyšujúci vplyv mechanizácie pracovných úkonov spôsobí nárast úrovne nezamestnanosti. Boli to obavy, ktoré povzbudili Chaplina k nakrúteniu jeho nasledujúceho filmu.

Filmové dielo, ktoré dostalo názov Moderná doba bolo Chaplinom označené za „satiru istej fázy súčasného priemyselného vývoja“. Predviedlo Tuláka Charlieho a jeho družky v podaní Goddardovej, ako prežívajú ťažké časy prebiehajúcej Veľkej hospodárskej krízy 30. rokov 20. storočia. Nakrúcanie trvalo desať a pol mesiaca. Pôvodne Chaplin plánoval do filmu vložiť hovorené dialógy, no v priebehu skúšok tento zámer rušil. Podobne ako pri predchádzajúcom filme sú v Modernej dobe zvukové efekty, no nie sú v nej takmer žiadne dialógy. Chaplinov spev môžeme počuť v scéne so zdanlivo improvizovanou piesňou v štýle kabaretného kupletu, známeho ako „Nonsense Song“. Bolo to prvýkrát, čo po dvoch desaťročiach nemej pantomímy svet začul jeho hlas. Vo februári 1936, potom ako bola k nemu nahraná hudobná stopa, sa film dostal na plátna kín. Po pätnástich rokoch to bol prvý prípad, kedy do svojho diela Chaplin prevzal určitý politický odkaz na sociálnu realitu, teda faktor, na ktorý zareagovala aj vtedajšia oficiálna tlač. Tržba z jeho premietania v kinách bola v porovnaní s predošlými filmami nižšia. Aj kritika nebola veľmi priaznivá, v niektorých recenziách mu vyčítali politikárčenie. V súčasnosti Britský filmový inštitút hodnotí film Moderná doba ako veľkolepé dielo, ktoré podľa slov Davida Robinsona predviedlo „bezkonkurenčný vrchol tvorcu vizuálnej komédie“.

Potom, ako Moderná doba prišla do kín sa Chaplin a Goddardová vybrali na cestu po Ďalekom východe. Dvojica odmietla komentovať povahu svojho vzťahu. Verejnosti nebolo známe, či boli zosobášení alebo nie. Neskôr Chaplin povedal, že manželstvo uzavreli počas tohto výletu v čínskom Kantóne. V roku 1938 sa „pre pracovnú zaneprázdnenosť“ pár rozišiel. Napriek tomu hrala Goddardová v nasledujúcom Chaplinovom filme Diktátor. V roku 1942 sa v Mexiku oficiálne rozviedli. Dôvodom rozvodu bola viac ako ročná vzájomná odlúčenosť.

1939 – 1952: Kontroverzie a úpadok popularity

Film Diktátor

Satirická Chaplinova interpretácia Adolfa Hitlera vo filme Diktátor (1940)

V 40. rokoch 20. storočia Chaplin čelil sérii kontroverzných udalostí, ktoré sa týkali jeho práce, ale aj osobného života. Tieto okolnosti výrazne ovplyvnili jeho osobný úspech a mali dopad na jeho popularitu v Spojených štátoch. Prvou z nich bola jeho rastúca odvaha v prezentovaní svojho politického presvedčenia. Znepokojovala ho rastúca moc militantného nacionalizmu v svetovej politickej scéne 30. rokov 20. storočia. Mal pocit, že to, čo sa v týchto súvislostiach stalo, nemôže v svojej práci obísť bez povšimnutia. Videl akúsi paralelu medzi sebou a Adolfom Hitlerom: medzi nimi bol iba štvordňový vekový rozdiel, obidvaja sa z biednych podmienok vypracovali na osobnosti celosvetového významu, dokonca mali obidvaja rovnaký strih fúzov, t.j. iba úzky tmavý štetec chlpov pod nosom. Práve fyzická podobnosť bola zápletkou, ktorá doviedla Chaplina k myšlienke aby Hitlera a fašizmus satirickým spôsobom predviedol svetu v jeho nasledujúcom filme, Diktátor (1940).

Pri písaní scenára tohto filmu strávil Chaplin dva roky, a nakrúcať ho začal v septembri 1939, iba šesť dní potom, ako Spojené kráľovstvo vyhlásilo vojnu Nemecku. Pristúpil na to, aby boli vo filme hovorené dialógy. Bolo to sčasti preto, lebo si to už vyžadovala doba, ale podvolil sa tomu aj preto, lebo to považoval za účinný spôsob ako publiku poskytnúť vyjadrenie politického postoja. Nakrútenie komédie o Hitlerovi bolo považované za veľmi kontroverzné a podstúpiť takéto riziko umožňovala hlavne Chaplinova finančná nezávislosť. Neskôr hovoril že do toho šiel hlavne, kvôli svojej silnej motivácii zosmiešniť Hitlera. Potom, ako sa zoznámil s hororovými udalosťami páchaných zverstiev, ktoré robili šialení nacisti v koncentračných táboroch, skonštatoval, že keby to vedel v čase realizácie, komediálny film s témou tohto Diktátora by nikdy nevznikol. V tomto filme postavu tuláka Charlieho nahradila podobne odetá postavička „židovského holiča“. Reagoval tým na presvedčenie fašistov, že on sám má židovský pôvod. V filme hrá Charlie Chaplin aj druhú úlohu, samotného diktátora, ktorého meno je „Adenoid Hynkel“.

Do kín sa film Diktátor dostal po roku výroby, v októbri 1940. Bola k nemu silná odozva. V The New York Times o ňom písali ako o „najviac očakávanom filme roka“ a stal sa najväčším kasovým trhákom svojej doby. Jeho záver nie je obľúbený a vyznieva kontroverzne. Chaplin uzavrel film s päťminútovou rečou, v ktorej opustil svoju holičskú postavu, pozrel priamo do kamery a vslovil prehlásenie proti vojne a fašizmu. Podľa Charlesa J. Malanda je toto kazateľské vystúpenie počiatočným bodom, od ktorého začala padať popularita Charlieho Chaplina a dodáva, že „Od tejto scény by žiaden fanúšik filmu nikdy nebol schopný oddeliť rozmer politiky od jeho obrazu filmovej hviezdy“. Napriek všetkému významné osobnosti vtedajšej zápádnej politiky, Winston Churchill a Franklin D. Roosevelt sa o filme po jeho premietnutí vyjadrili uznanlivo. Prezident Roosevelt následne pozval Chaplina, aby čítal posledný prejav filmu počas jeho inaugurácie v januári 1941 cez rádio, pričom táto reč sa stala „hitom“ tejto slávnosti. Film Diktátor dostal päť nominácií na Cenu akadémie: medzi nimi za najlepší film, za najlepší originálny scenár a aj za najlepší mužský herecký výkon v hlavnej úlohe.

Právne problémy a Oona O'Neillová

V polovici 40. rokov sa Chaplin zúčastnil série súdnych sporov, ktoré zabrali väčšinu jeho času a výrazne poznačili jeho verejný profil. Problémy vyplynuli z jeho vzťahu so začínajúcou herečkou Joan Barryovou, s ktorou sa s prestávkami stýkal od júna 1941 do jesene 1942. Barryová, ktorá sa vyznačovala obsedantným správaním, bola po ich rozchode dvakrát vzatá do väzby, sa v nasledujúcom roku opäť vrátila s tvrdením, že s Chaplinom čaká dieťa. Potom ako herec toto otcovstvo poprel, súdila sa s ním o priznanie otcovstva.

Vtedajší riaditeľ Federal Bureau of Investigation (FBI), J. Edgar Hoover, ktorý mal výhrady voči Chaplinovým politickým postojom, využil príležitosť použiť tieto udalosti na jeho negatívnu kampaň. Verejne pošpinil hercove meno, ktoré dal do spojitosti s štyrmi obvineniami spojenými s prípadom Joan Barryovej. Najvážnejším z nich bolo porušenie Mannovho zákona, ktorý zakazoval prepravu žien cez štátne hranice na sexuálne účely. Podľa prokurátora Chaplin porušil tento zákon, keď v októbri 1942 zaplatil Barrovej cestu do New Yorku. Obaja Chaplin a Barryová dosvedčili, že sa nakrátko stretli a podľa Barryovej mali spolu sexuálny styk. Chaplin tvrdil, naposledy spolu s Barryovou boli v máji 1942. Historik Otto Friedrich toto označil za „stíhanie podľa starobylého štatútu“, no keby bol Chaplin usvedčený, hrozilo by mu väzenie až na 23 rokov. Ďalšie tri obvinenia boli pre nedostatok dôkazov zrušené, no súd za porušenie Mannovho zákona začal v marci 1944. Po dvoch týždňoch bol Chaplin oslobodený. Prípad bol často zverejňovaný na titulnej stránke časopisu Newsweek, kde ho prezentovali ako „najväčší verejný škandál od roku 1921, kedy bol súdny proces v prípade vraždy, ktorú spáchal vtedajší populárny komediálny herec Fatty Arbuckle“.

Chaplinova štvrtá manžela Oona O'Neillová. Boli manželmi od roku 1943 až do jeho smrti. Mali spolu osem detí.

Dieťa Barryovej, Carol Ann, sa narodila v októbri 1944 a súdny spor o uznaní otcovstva začal vo februári 1945. Po dvoch únavných súdnych procesoch, v ktorých žalobca obvinil Chaplina z „morálnej zvrátenosti“, bolo otcovstvo uznané za právoplatné. Neboli pritom zohľadnené krvné testy, ktoré otcovstvo vylúčili. Dieťa malo krvnú skupinu B, Barryová mala A a Chaplin mal krvnú skupinu 0. V kalifornskej justícii v tom čase neboli krvné testy uznané ako pre súd hodnoverný dôkaz. Na základe rozsudku musel platiť výživné až kým Carol Ann nedosiahla 21 rokov. Reakcie médií na súdny spor boli ovplyvnené FBI. Informačnú kampaň na túto tému viedla prominentná bulvárna novinárka, Hedda Hopperová, a Chaplin bol v jej článkoch prevažne negatívne prezentovaný.

Diskusia okolo osoby Charlieho Chaplina vystupňovala ešte viac potom, ako dva týždne po vynesení rozsudku o otcovstve, sa 16. júna 1943 oženil so svojou vtedajšou štúdiovou mentorkou, iba 18 ročnou Oonou O'Neillovou. Oona bola dcérou amerického dramatika Eugena O'Neilla. Vtedy 54 ročnému Chaplinovi ju sedem mesiacov predtým, 30. októbra 1942, predstavil jeho filmový agent. Eugene O'Neill na správu reagoval tým, že sa dcéry zriekol. Vo svojej autobiografii Chaplin označil stretnutie s O'Neillovou ako „najšťastnejšiu udalosť môjho života“ a tvrdil, že našiel „dokonalú lásku“. Chaplinov syn Charles Jr. hovorieval, že Oona jeho otca „uctievala“. Pár spolu zostal až do hercovej smrti. V pribehu 18 rokov sa im narodilo osem detí: Geraldine Leighová (*júl 1944), Michael John (*marec 1946), Josephine Hannahová (*marec 1949), Victoria (*máj 1951), Eugene Anthony (*august 1953), Jane Cecil Chaplinová (*máj 1957), Annette Emily Chaplinová (*december 1959) a Christopher James (*júl 1962).

Monsieur Verdoux a obvinenie zo sympatií ku komunizmu

Čierna komédia o sériovom vrahovi, Monsieur Verdoux (1947), bola v svojej dobe poznamenaná poklesom popularity Charlieho Chaplina.

Chaplin tvrdil, že súdne spory s Barryovou „ochromili jeho schopnosť tvoriť“. Chvíľu ešte preto trvalo, kým sa odhodlal pracovať na ďalšom filme. V apríli 1946 začal nakrúcať projekt, ktorý mal rozbehnutý od roku 1942. Oficiálne je Monsieur Verdoux čiernou komédiou. Je o bývalom bankovom úradníkovi, Verdouxovi (hrá ho Chaplin), ktorý sa po strate zamestnania zoznamuje so zámožnými vdovami, potom ich vraždí, aby mohol finančne zabezpečiť svoju rodinu. Inšpiráciu na tento film mal Chaplin od Orsona Wellesa, ktorý ho oslovil aby účinkoval vo filme, inšpirovanom francúzskym sériovým vrahom, ktorým bol Henri Désiré Landru. Podľa Chaplina bol tento koncept „vhodný na úžasnú komédiu“, a tento námet od Wellesa za 5 tisíc dolárov kúpil.

Vo filme Monsieur Verdoux Chaplin opäť zaujímal kritické postoje voči kapitalistickému systému a svetu, ktorý kynoží ľudstvo vojnami a pomocou zbraní hromadného ničenia. Pre tieto postoje sa v apríli 1947, keď šiel dostal do kín film stretol s kontroverznými reakciami, počas oficiálnej premiéry bola osoba Cahrlieho Cahplina znemožňovaná a stupňovali verejné výzvy na bojkot jeho diela. Film Monsieur Verdoux bol prvým Chaplinovým filmom, ktorý sa po uvedení do kín v Spojených štátoch stal komerčným prepadákom a neuspel ani u filmovej kritiky. V zahraničí bola snímka úspešnejšia, a Chaplinov scenár k tomuto filmu mal nomináciu pre 20. ročník udeľovania cien filmovej akadémie. Vo svojej biografii sa herec vyjadruje, že je na toto dielo hrdý a považuje ho za najvýstižnejší a najkrajší film, aký kedy urodil.

Negatívna rekcia na film Monsieur Verdoux sa stala výraznou súčasťou v zmenách názorov verejnosti na osobu Charlieho Chaplina. Spolu s poškodenou reputáciou z procesov s Jona Barryovou, bol verejne obvinený, že je komunista. Počas Druhej svetovej vojny stupňovala jeho politická aktivita, keď bol za otvorenie druhého frontu, ktorým by sa podporilo úsilie Sovietskeho zväzu pri oslobodzovaní fašistami okupovaných krajín a bol aj podporovateľom rôznych občianskych združení pre americko-soviestke priateľstvo. Bol tiež priateľom s viacerými ľuďmi, ktorí v Los Angeles sympatizovali s komunistami. V politickej atmosfére Spojených štátov 40. rokov 20. storočia takéto aktivity znamenali, že Chaplin bol, ako píše Larcher, „nebezpečne progresívny a amorálny“. Úrad FBI ho chel dostať z krajiny, a začiatkom roku 1947 začalo proti nemu oficiálne vyšetrovanie. Chaplina sledovalo FBI už pred 40. rokmi. Prvú zmienka o ňom v ich spisoch pochádza z roku 1922. J. Edgar Hoover po prvýkrát požiadal o zloženie bezpečnostnej karty pre Chaplina v septembri 1946, ale kancelária v Los Angeles reagovala pomaly a začala aktívne vyšetrovanie len na jar nasledujúceho roku. FBI tiež požiadala a dostala pomoc od MI5. Bolo to najmä pri vyšetrovaní falošných tvrdení, že Chaplin sa nenarodil v Anglicku, ale vo Francúzsku alebo vo východnej Európe a že jeho skutočné meno je Izrael Thornstein. Britská spravodajská služba MI5 nenašla žiadny dôkaz o tom, že by bol Chaplin členom komunistickej strany.

Chaplin tiež poprel, že je komunista, namiesto toho sa sám nazval „mierumilovníkom“, no úsilie vlády bolo z jeho pohľadu neprijateľným porušením občianskych práv. Nebol o tejto otázke ochotný mlčať a otvorene protestoval proti procesom s komunistami v USA a proti aktivitám Výboru pre neamerickú činnosť. Chaplin dostal pred tento výbor predvolanie, no nie na to aby svedčil. Nakoľko mali jeho aktivity širokú publicitu v tlači a narastalo napätie Studenej vojny vznikali otázky okolo jeho potvrdenia občianstva Spojených štátov. Ozývali sa hlasy za jeho deportáciu. Za najvýznamnejší možno považovať návrh, ktorý pred Kongresom vyjadril jeden zo zakladateľov Výboru pre neamerickú činnosť, John E. Rankin.

Svetlá rámp a vyhostenie zo Spojených štátov

Svetlá rámp (1952) bol vážny autobiograficky ladený film Charlieho Chaplina.

Chaplin bol po prepade filmu Monsieur Verdoux naďalej politicky stále aktívny. V novembri 1947 požiadal maliara Pabla Picassa aby podporil organizáciu demonštrácie pri americkej ambasáde v Paríži, ktorá mala za cieľ vyjadriť protest voči deportácii Hannsa Eislera. V decembri sa zúčastnil organizácie petície, ktorá žiadala zrušenie tejto deportácie. V roku 1948 bol Chaplin podporovateľom neúspešnej prezidentskej kampane, ktorú mal kandidát a bývalý viceprezident Henry Wallace. V roku 1949 podporil dve mierové konferencie a podpísal petíciu protestujúcu proti incidentu Peekskill.

Napriek týmto aktivitám jeho nasledujúci filmový projekt o zabudnutom komediantovi žánru vaudeville a mladej baleríny v Londýne počas obdobia vlády kráľa Eduarda VII. sa politickým témam vyhol. Film Svetlá rámp bol silne autobiografický. Poukazoval nielen na Chaplinove detstvo a na život jeho rodičov, ale aj na jeho stratu popularity v Spojených štátoch. Vo filme hralo viacero členov jeho rodiny, vrátane jeho piatich najstarších detí a jeho nevlastného brata Wheelera Drydena. V jednej z pódiových pantomimických scén s Chaplinom vo filme účinkoval v cameo obsadení aj Buster Keaton. Bola to jediná spolupráca týchto dvoch komikov.

Príprava scenára filmu trvala Chaplinovi tri roky a jeho nakrúcanie začalo v novembri 1951. Svetlá rámp bol román, ktorý Chaplin písal, no nikdy nemal v pláne jeho zverejnenie. Snažil sa nakrútiť vážnejšie dielo, než bol ktorékoľvek z jeho predchádzajúcich filmov. Pri vedení svojej filmovej partnerky, Claire Bloomovej, zdôrazňoval, že plánuje urobiť melancholicky pôsobiace filmové dielo.

Dej filmu Svetlá rámp sa odohráva v Londýne a preto sa Chaplin rozhodol, že svetová premiéra tohto diela sa bude konať v Londýne. Pri odchode z Los Angeles vyjadril svoj predpoklad, že by sa do Štátov už nemusel vrátiť. Dňa 18. septembra 1952 sa s rodinou nalodil v New Yorku na loď RMS Queen Elizabeth. Na druhý deň Generálny prokurátor Spojených štátov, James P. McGranery, odvolal Chaplinovo povolenie na opätovný vstup do krajiny a vyhlásil, že v prípade opätovného pokusu o vstup do USA sa bude musieť podrobiť pohovoru ohľadom morálneho správania a jeho politických názorov. Aj keď sa McGranery pre tlač vyjadril, že má jasné výhrady voči Chaplinovi, Maland na základe spisov FBI, ktoré boli sprístupnené v 80. rokoch, tvrdí že vláda USA nemala skutočné dôkazy, ktoré by mali zabrániť opätovnému vstupu Chaplina do Spojených štátov. Je veľmi pravdepodobné, že ak by o to požiadal, vstup do krajiny by mu bol umožnený. Potom, ako sa k hercovi dostala správa, rozhadol sa, že sa už do USA nevráti. Neskôr sa k tomu vyjadril že, „či by opätovne vstúpil do tejto nešťastnej krajiny, alebo nie, malo pre neho malý význam. Chcel by už iba povedať, že čím skôr sa zbavil tej nenávistnej atmosféry, tým lepšie. Bol už dosť zranený americkými urážkami a ich morálnou pompéznosťou …“ Keďže v tom čase všetok jeho majetok zostal v Amerike, vyhýbal sa tomu, aby tlači povedal niečo negatívne o incidente. Škandál priťahoval obrovskú pozornosť, ale Chaplin a jeho film boli v Európe prijatí srdečne. V Amerike pokračovalo voči nemu nepriateľstvo a napriek tomu, že Svetlá rámp mali niekoľko pozitívnych recenzií, bol tento film vo veľkej miere bojkotovaný. Vo svetle týchto okolností, Maland píše, že Chaplinov pád bol bezprecedentný a najdramatickejší pád hviezdy v histórii Spojených štátov.

1953 – 1977: európske obdobie

Presťahovanie do Švačiarska a film Kráľ v New Yorku

Potom, ako mu zrušili povolenie na návrat, do Spojených štátov odcestovala len Chaplinova manželka, ktorá pred vycestovaním získala právo, aby mohla disponovať hercovým majetkom. Potom, ako vybavila majetkové záležitosti, sa v januári 1953 rodina presťahovala do Švajčiarska, kde našli svoj nový domov v Corsier-sur-Vevey, pri Ženevskom jazere, na usadlosti so 14 hektárovým pozemkom, Manoir de Ban. Podľa Davida Robinsona bolo Švajčiarsko Chaplinovou voľbou preto, „lebo z finančného hľadiska poskytovalo najväčšie výhody“. Dom a štúdio v Spojených štátoch ponúkol na predaj v marci a predal tento svoj majetok v apríli. V budúcom roku sa jeho manželka vzdala amerického občianstva a stala sa občiankou Spojeného kráľovstva. Posledné profesionálne vzťahy s USA ukončil Chaplin v roku 1955, kedy predal zvyšky svojich akcií v spoločnosti United Artists, ktorá bola od začiatku 40. rokov minulého storočia vo finančných problémoch.

Manoir de Ban, Chaplinov dom v Corsier-sur-Vevey, Švajčiarsko

Aj v 50. rokoch zostal Chaplin pre západný svet kontroverznou osobnosťou. Bolo to hlavne potom, ako komunistami vedenej Svetovej rady mieru dostal v roku 1954 Medzinárodnú cenu za mier a absolvoval stretnutie s Mao Ce-tungovým verným spoločníkom, Zhou Enlaiom, či s Nikitom Chruščovom. V roku 1954 zača Chaplin pracovať na svojom prvom európskom filme, Kráľ v New Yorku. Využil v ňom niektoré, zo svojich čerstvých skúseností. Obsadil sa do úlohy kráľa, ktorý ušiel do exilu a žiadal o azyl v Spojených štátoch. Jeho syn, Michael, hral postavu chlapca, ktorého rodičia sú sledovaní FBI, kým Chaplinova postava čelila obvineniam z komunizmu. Politická satira parodovala spôsoby Výboru pre neamerickú činnosť a útočila na kultúrne trendy, ktoré vznikali v 50. rokoch: konzumnú spoločnosť, plastické operácie a širokouhlé premietanie v kinách. V recenzii k filmu, dramatik John Osborne nazval toto dielo Chaplinovým „najtrpkejším“ a „osobne najotvorenejším“ filmom.

Pre výrobu filmu Chaplin založil novú produkčnú spoločnosť, Attica, a jeho nakrúcanie zrealizoval v ateliéroch patricich spoločnosti Shepperton Studios. Filmovanie bolo pre neho náročné, lebo nemalo neobmedzené časové ohraničene, ako bol zyvknutý vo vlastných priestoroch, ktoré v Hollywoode patrili firme Universal Artist. Podľa Robinsona sa tieto skutočnosti podpísali pod úroveň kvality vyprodukovaného diela. Film Kráľ v New Yorku, ktorý prijala kritika vlažne, šiel do kín v septembri 1957. Na jeho parížskej premiére zakázal Chaplin vstup pre amerických žurnalistov a rozhodol sa, že zakáže distribúciu tohto film do kín v Spojených štátoch. Tieto rozhodnutia filmu výrazne obmedzilo príjmy, a to aj napriek tomu, že dielo v Európe dosiahlo mierny komerčný úspech. Film Kráľ v New Yorku sa v Spojených štátoch dostal do distribúcie až v roku 1973.

Posledné diela a obnovenie verejného uznania

Chaplin, jeho manželka Oona a šesť ich detí (1961)

V posledných dvoch desaťročiach kariéry sa Chaplin sústredil na opravu a opätovnú distribúciu svojich starších filmov, na ktoré si zabezpečil vlastnícke distribučné práva. V jednom interview v roku 1959, rok pred svojimi 70. narodeninami, Chaplin povedal, že aj v atómovom veku je priestor pre malého človeka. Prvou takou reedíciou jeho filmov bolo dielo The Chaplin Revue (1959), ktoré zahŕňalo filmové snímky Psí život, Dobrý vojak Chaplin a Pútnik.

V Amerike sa politická atmosféra začala meniť. Pozornosť publika bola opäť nasmerovaná na k Chaplinove filmy a ľudia prestali mať záujem o jeho politické názory. V júli 1962 v The New York Times v jednom z článkov napísali, že je ťažko uveriť žeby bol štát v nebezpečenstve ak by do neho na palube lode, či lietadla prišiel ten stále nezabudnuteľný malý tulák. V tom istom mesiaci si Chaplin prevzal titul Honoris causa doktorátu literárnych vied v univerzitách v Oxfrode a v Durhame. V novembri 1963 v newyorskej Plaza Theater začala rok trvajúca séria premietania Chaplinových filmov, medzi nimi Monsieur Verdoux a Svetlá rámp, ktoré získali vynikajúce recenzie od americkej kritiky. V septembri 1964 pod názvom My Autobiography, vyšli Chaplinove memoáre, ktoré pripravoval od roku 1957. Kniha s 500 stranami, ktorá sa zameriavala na jeho maldosť a jeho osobný život, sa stala celosvetovým bestsellerom. Bolo to aj napriek kritike o nedostatku informácií k jeho filmovej kariére.

Krátko po vydaní memoárov, začal Chaplin pracovať na svojom ďalšom projekte. Bola to romantická komédia Grófka z Hongkongu (1967), ktorej scenár začal písať ešte v 30. rokoch pre Paulette Goddardovú. Dej filmu sa točí okolo krásnej ruskej emigrantky, grófky Nataši (Sophia Lorenová), ktorá bola v Hongkongu proti svojej vôli nútená k prostitúcii. Pri úniku sa ukryje v kajute bohatého Američana Ogdena (Marlon Brando) a ako čierna pasažierka chce utiecť do Ameriky. Film sa vo viacerých aspektoch odlišuje od predchádzajúcich Chaplinových produkcií. Je jeho prvým dielom, ktoré je vyrábané vo formáte pre širokouhlé plátno a je farebný, realizovaný technológiou Technicolor. Sám sa na ňom v podstatnej miere podieľal ako režisér, ako herec sa predstavil v cameo postave stewarda, trpiaceho morskou chorobou. Podpísal naň zmluvu s Universal Pictures a svojho asistenta, Jerome Espeteina, menoval za producenta. Za réžiu dostal Chaplin vyplatených 600 tisíc dolárov a percentuálny podiel z tržby filmu. Grófka z Hongkongu mala premiéru v januári 1967. Odozvy kritiky na film neboli priaznivé a nízke boli aj zisky z premietania. Chaplin bol negatívnou reakciou na tento jeho, ako sa neskôr ukázalo, posledný film sklamaný.

Chaplin (vpravo) v roku 1972, od Jacka Lemmona preberá Čestnú cenu akadémie. Bol vtedy v USA prvýkrát po 20 rokoch.

Koncom 60. rokov 20. storočia sa začali u Chaplina prejavovať prvé zdravotné problémy. Napriek neúspechom predošlých projektov, začal pracovať na svojom ďalšom projekte, ktorým mal byť film The Freak. Bol to tragikomický príbeh dievčaťa z južnej Ameriky, ktoré sa narodilo s krídlami. Dievča bolo unesené do Londýna, kde ju prezentovali ako anjela. V hlavnej postave mala mať svoj filmový herecký debut Chaplinova dcéra, Victoria. Realizácii tohto filmu zabránili Chaplinove zdravotné problémy. Začiatkom 70. rokov sa Chaplin sústredil aj na obnovené premiéry jeho starších filmov, medzi nimi aj The Kid a Cirkus. V roku 1971, Chaplin na filmovom festivale v Cannes prevzal titul Komander rádu čestnej légie. V nasledujúcom roku prevzal čestnú cenu aj na Benátskom filmovom festivale.

V roku 1972 udelila Charliemu Chaplinovi americká Akadémia filmových umení a vied čestnú cenu. Podľa Robinsona to bolo prejavom „zmeny postoja USA voči hercovej osobe“. Aj keď Chaplin sprvoti váhal, nakoniec sa rozhodol po 20 rokoch do Štátov na prevzatie ocenenia vycestovať. Táto návšteva pritiahla veľkú pozornosť médií. Po prevzatí ceny na galavečere akadémie, bol 12-minútový standing ovation. Bol to najdlhší potlesk v histórii udeľovania Oscarov. Očividne emotívne naladený Chaplin si vtedy prevzal cenu za „nevyčísliteľný prínos, ktorý mal pri tvorbe umeleckej formy filmov storočia“.

Aj keď mal Chaplin naďalej plány na výrobu svojich budúcich filmových diel, od polovice 70. rokov bolo už jeho zdravie značne podlomené. Prekonal niekoľko záchvatov mŕtvice, následkom ktorých sa sťažila jeho schopnosť komunikácie a bol už prinútený používať invalidný vozík. Jeho posledné projekty sa stali súčasťou kompilácie, My Life in Pictures (1974) a venoval sa aj úprave filmu A Woman of Paris pre jeho obnovenú premiéru v roku 1976. Účinkoval aj v životopisnom dokumente, The Gentleman Tramp (1975), ktorý režíroval Richard Patterson. Pri novoročnom odovzdávaní vyznamenaní v roku 1975, bol kráľovnou Alžbetou II. pasovaný na Veliteľa rytierov britského impéria (KBE). Nakoľko bol už herec príliš slabý, aby pred kráľovnou pokľakol, ceremoniál s Chaplinom bol vykonaný v sede na invalidnom vozíku.

Úmrtie

Chaplinov hrob v Corsier-sur-Vevey, Švajčiarsko

V októbri 1977 sa Chaplinov zdravotný stav zhoršil natoľko, že si vyžadoval intenzívnu opateru. Skoro ráno, dňa 25. decembra počas spánku v dôsledku mozgovej porážky zomrel. Mal vtedy 88 rokov. Skromný Anglikánsky smútočný obrad sa konal podľa Chaplinovho priania v kruhu jeho najbližších príbuzných. Napriek anglikánskemu obradu Chaplin sám seba považoval za agnostika. Vo svojej autobiografii napísal: „Nie som dogmaticky nábožensky založený človek… neviem ani veriť, či neveriť v čokoľvek… Moja viera je v neznámom, vo všetkom, čo sa nedá rozumom vysvetliť, verím že v ríši neznámeho existuje nekonečná moc pre dobro.“ Pochovaný bol na cintoríne Corsier-sur-Vevey.

V poctách od osobností filmového priemyslu o ňom napríklad režisér René Clair napísal, že bol „velikánom kinematografie pre všetky krajiny, pre všetky časové obdobia… bol jeden z najvzácnejších darov, aký nám kinosály mohli poskytnúť“. Herec Bob Hope poznamenal, že „je šťastný, že s ním mohol žiť v tom istom čase“.

Dňa 1. marca 1978 Chaplinovu rakvu vykopali dvaja nezamestnaní imigranti: Poliak, Roman Wardas a Bulhar Gančo Ganev. Po vykradnutí hrobu žiadali za mŕtve telo od Oony Chaplinovej výkupné. Po rozsiahlej policajnej operácii, bola dvojica v máji zaistená. Chaplinovu rakvu vtedy našli zakopanú v poli v blízkosti obce Noville. Telo bolo po nájdení znovu pochované do železobetónovej schránky na cintoríne Corsier-sur-Vevey.

Filmové dielo

Vplyvy

Za svoj prvý vzor Chaplin považuje svoju matku, ktorá ho zvykla zabávať tým ako po pohľade z okna pred ním napodobňovala okoloidúcich ľudí. Podľa jeho slov „sa od nej naučil, že sa dá rukami a tvárou vyjadriť nielen ich okamžitá nálada, ale je možné aj odpozorovať a naštudovať si ich charakteristické črty“. V začiatkoch Chaplin sledoval vystúpenia komediantov v kabaretoch, chodieval na vianočné programy s pantomínovými vystúpeniami v západnom Londýne, v divadle Drury Lane, kde mohol študovať umenie pódiových komikov, ako bol vo svojej dobe Dan Leno. Roky so spoločnosťou Freda Karna formovali Chaplina aj ako herca aj ako režiséra. Simon Louvish o tom píše, že spoločnosť bola jeho „tréningovou základňou“. Práve tam si mohol nacvičovať efekty variácií tempa komediálych scénok. Koncept miešania pátosu s groteskou sa učil od Karna, ktorý tiež miešal prvky absurdity, neskôr charakteristické aj pre Chaplinove gagy. Chaplinov vtedajší spoluúčinkujúci a člen umeleckej skupiny, komik Stan Laurel, spomínal, že Karno pravidelne prerušil sériu humorných skečov v strednej časti komediálneho čísla sentimentálnou dejovou vsuvkou. Z filmového priemyslu za svoj vzor Chaplin označoval francúzskeho komika, Maxa Lindera, ktorého diela si veľmi vysoko cenil. Chaplinova inšpirácia pre tuláka a jeho kostým má korene v americkej scéne žánru vaudeville. V ich dejových líniách boli postavičky tulákov bežné.

Prístup k tvorbe

Obrázok filmových štúdií Charlieho Chaplina (z r. 1922), v ktorých produkoval filmy medzi rokmi 1918 až 1952

Chaplin nerád prezrádzal spôsoby akými pristupoval k tvorbe svojich filmových diel. Prirovnával to k tomu, ako kúzelník tají technickú podstatu svojich iluzionistických čísel. Jeho pracovné metódy boli počas jeho života viac-menej veľkou neznámou. O ich zverejnenie sa zaslúžili neskoršie rozbory filmových historikov. Boli nimi napríklad Kevin Brownlow a David Gill v dokumentárnej trilógii Unknown Chaplin z roku 1983.

Až do svojho prvého zvukového filmu Diktátor Chaplin nenakrúcal film podľa spracovaného filmového scenára. Veľa svojich skorších filmov začínal vyrábať len s jednoduchým nápadom, napríklad že „Charlie prichádza do kúpeľov“, alebo „Charlie pracuje v záložni“. Potom už len spolu s tímom a rekvizitami filmoval improvizované gagy, ktoré boli prepojené na naznačenú reálnu tému. Stávalo sa preto, že niektoré nápady, rušili príbehovú štruktúru. Často pre dodržanie dejovej línie preto museli zmeniť práve dokončené scény. Od filmu Parížska maitressa začínal Chaplin nakrúcanie s pripraveným námetom. David Robinson píše, že do filmu Moderná doba „prechádzalo dielo mnohými premenami a permutáciami až kým sa nedostalo k svojej finálnej podobe“.

Takýto spôsob produkcie filmov spôsobil, že Chaplin v porovnaní s inými filmovými tvorcami svojej doby potreboval na dokončenie diela omnoho dlhší čas. V prípade, že sa mu jeho pôvodná myšlienka v tvorbe stratila, bol schopný prerušiť nakrúcanie, niekoľko dní prestať nepracovať a vrátiť sa do štúdií až potom, keď dospel k inšpirácii, ako pokračovať ďalej. Predlžovanie výroby bolo dôsledkom povestného Chaplinoveho perfekcionizmu. Jeho priateľ, Ivor Montagu, hovoril, že „neuznával nič iné ako dokonalosť“. Potom ako sa stal Chaplin finančne nezávislým, využil situáciu na to, aby šiel za týmto svojím cieľom s omnoho väčšou húževnatosťou. Napríklad vo filme The Kid vychádzalo na jeden vydarený záber 53 nakrútených filmových klapiek. Na 20-minútovú snímku The Immigrant spotreboval Chaplin 12 kilometrov filmového pásu. V tom čase by tento materiál stačil na jeden celovečerný film.

Výrobu filmu v Chaplinovom ponímaní by sme mohli opísať ako „vytrvalú cestu perfekcionalizmu až do úplného šialenstva“. Robinson píše, že aj v neskorších rokoch pre Chaplina jeho práca „mala prednosť pred všetkým a všetkými ostatnými“. Kombinácia improvizovaných príbehov a neúprosného perfekcionizmu, ktorá vyústila do mnohých dní úsilia, vysokých nákladov, ako aj premrhaných kilometrov filmového materiálu, bola častou daňou pre Chaplina, ktorý frustrovaný tlačil na hercov a celý jeho filmový štáb.

Chaplin sa snažil mať pod kontrolou všetky postavy v jeho filmoch. Šiel na to tak, že hercom predviedol svoje predstavy ako majú hrať a nakrúcal s nimi filmové slučky kým nezahrali presne to, čo od nich očakával. Úplnú kontrolu nad výrobou filmu si držal aj tým, že ich osobne strihal a finalizoval do podoby, ktorá spĺňala jeho predstavu o tom, ako má konečné dielo vyzerať. Filmový historik, Andrew Sarris, Chaplina identifikuje ako prvého skutočne autorsky zameraného filmára. Ako svojich skutočných pomocníkov Chaplin uznával kameramana, Rolanda Totheroha, brata Syda a niektorých asistentov medzi ktorých patril napríklad Harry Crocker, či Charles Reisner.

Štýl a témy

Niektoré scény z filmu Kid (1921), ktoré prezentujú zmes grotesky, pátosu a sociálnych tém

Chaplinov komediálny štýl je charakterizovaný ako zdržanlivá a inteligentná groteska. Filmový historik Philip Kemp opisuje jeho dielo ako zmes „zručne pohybovo, priam baletným spôsobom spracovaných scénok, so zmysluplným situačným humorom“. Chaplin urobil odklon od konvenčnej grotesky tým, že spomalil jej tempo a z každého gagu vyčerpal jeho komický potenciál. Zameral sa pritom na rozvoj vzťahu diváka k filmovým postavám. Robinson hovorí, že oproti štandardnému prístupu v tomto žánri, komika v Chaplinových filmoch nevychádza z toho, čo sa stane tulákovi, ale z toho aký postoj postava k situácii zaujme. V jeho scénke nie je napríklad vtipné to, ako vrazil do stromu, ale to ako úctivo skladá z hlavy klobúk a ospravedlní sa stromu po tejto zrážke. Dan Kamin píše, že ďalšími kľúčovými aspektmi Chaplinovej komédie sú jeho „bizarné spôsoby“ a „vážne vystupovanie“. Bežne pritom vo filmoch využíva kamerové triky a prelínanie snov a predstáv o dejových objektoch a subjektoch.

Chaplinove nemé filmy bežne prezetnujú tulákovu snahu o prežitie v krutom svete. Jeho postava žije v chudobe, často je s ním zle zaobchádzané, no on zostáva láskavý a optimistický. Napriek jeho spoločenskému postaveniu sa snaží aby bol vnímaný ako džentlmen. V roku 1925 Chaplin povedal, že „hlavnou zásadou chlapíka, ktorého hrá, je mať svoju dôstojnosť bez ohľadu na to, ako hlboko padol na zadok, či ako veľmi ho práve dodriapali šakali.“ Tulák vzdoruje autoritám a rozdáva koľko len môže. Robinson a Louvish ho preto považujú za zástupcu znevýhodnených, bežného človeka, ktorý sa mení na hrdinského spasiteľa. Hansmeyer poznamenáva, že viacero Chaplinových filmov končí tým, ako „tulák bez domova optimisticky kráča k zapadajúcemu slnku…“ „aby mohol pokračovať vo svojej ceste“.

Prepojenie s pátosom je chcrakteristickým aspekto Chaplinovej práce. Aj Larcher zdôrazňuje jeho schopnosť spájania smiechu cez slzy. Sentiment v jeho filmoch pochádza z rôznych zdrojov, z ktorých Louvish zdôrazňuje „osobné pády, tvrdé podmienky v spoločnosti a ekonomické pády“. Chaplin niekedy vychádzal z tragických udalostí. Napríklad film Zlatá horúčka bol inšpirovaný Donnerovou výpravou v roku 1846 – 1847. Constance B. Kuriyama identifikovala vážne témy pre jeho prvé filmy, napríklad chamtivosť (Zlatá horúčka), či straty (Kid). Chaplin sa tiež dotkol kontroverzných otázok: prisťahovalectva (The Immigrant , 1917), bezprávia (The Kid , 1921); ako aj užívania drôg (Easy Street, Chaplin strážcom verejného poriadku, 1917).

Sociálne témy prevažovali v Chaplinových filmoch už od jeho začiatkov. Zobrazoval smoliara v sympatickom svetle, či ťažkosti chudobných. Neskôr sa začal zaujímať o ekonomiku, cítil povinnosť zverejňovať svoje názory a do svojich filmov začleňoval politické posolstvá. Film Moderná doba (1936) vykresľuje robotníkov vo fabrikách s ich ťažkým životom, film Diktátor, ktorý končí prejavom proti nacionalizmu, (1940) je paródiou Hitlera a Mussoliniho, film Monsieur Verdoux (1947), kritizuje kapitalizmus a vojny a Kráľ v New Yorku (1957) útočí na Mccarthizmus.

Viacero Chaplinových filmov má autobiografické prvky a psychológ Sigmund Freud tvrdil, že Chaplin „vždy hral len sám seba v biede, ktorú prežil v období jeho ťažkého detstva“. Film Kid vychádza z traumy, ktorú prežil, keď ho poslali do sirotinca, hlavné postavy filmu Svetlá rámp majú v sebe znaky inšpirované životom jeho rodičov, a Kráľ v New Yorku odkazuje na skúsenosti z vyhostenia zo Spojených štátov. Viaceré scény, špeciálne tie pouličné sa veľmi ponášajú na kenningtonské, v ktorých v detstve vyrastal. Stephen M. Weissman hovoril, že Chaplinov problémový vzťah s jeho psychicky chorou matkou sa často odrážal v ženských postavách a túžbe tuláka ich zachrániť.

Z pohľadu štruktúry filmov Charlieho Chaplina z pohľadu Geralda Masta nešlo o ucelené filmové príbehy ale skôr o jednotlivé skupiny gagov, ktoré boli spojené spoločnou témou a kulisami. Vizuálne boli Chaplinove filmy jednoduché, s dejom, ktorý by sa pokojne mohol odohrávať na divadelnom javisku. Filmový teoretik, Eugene Lourié o jeho prístupe k filmovým diela hovoril, že „Chaplin pri výrobe filmov nemyslel na umelecké obrazy. Za najdôležitejšiu vec považoval akciu. Kameru potreboval na to, aby sa sústredila na hercov.“ Aj Chaplin v svojej biografii píše: „Najlepšia je jednoduchosť… pompézne efekty spomaľujú akcie, sú nudné a neevokujú radosť… kamera by nemala vstupovať do deja.“ Od 40. rokov 20. storočia sa tento prístup stal terčom kritiky za svoju „staromódnosť“. Napríklad filmový teoretik, Donald McCaffrey, v ňom videl to, ako Chaplin nechápal film ako médium. Oproti tomuto tvrdeniu Kamin podotýka, že len Chaplinov komediálny talent by nestačil na to aby dokázal nakrútiť svoje úspešné filmy.

Komponovanie

Chaplin pri hraní na čelo (r. 1915)

Chaplin mal už ako dieťa pozitívny vzťah k hudbe. Naučil sa preto hrať na klavír, husle a violončelo. Hudobný sprievod filmom považoval za dôležitý a od Parížskej maitressy sa preto o túto súčasť filmového umenia začal intenzívnejšie zaujímať. Po príchode zvukových technológií, Chaplin nahrával synchronizovaný orchestrálny soundtrack, ktorý sám komponoval. Zložil hudbu k všetkým svojim filmom od Svetiel veľkomesta (1931) a od konca 50. rokov až do svojej smrti dodatočne nahral hudobné stopy pre všetky svoje filmy, ktoré vznikli ešte počas éry nemého filmu.

Chaplin nebol vyštudovaný hudobník. Nevedel čítať noty a k práci potreboval pomoc od profesionálnych hudobných skladateľov. Na kompozíciách filmových nahrávok s ním preto spolupracoval napríklad David Raksin, Raymond Rasch, či Eric James Pri nakrúcaní s ním spolupracovali hudobní režiséri, napríklad pri filme Svetlá rámp to bol Alfred Newman. Hoci niektorí kritici tvrdili, že hudbe k jeho filmom by sa mali venovať prítomní hudobní skladatelia, Raksin, ktorý pracoval s Chaplinom na Modernej dobe, vyzdvihoval jeho kreatívnu pozíciu a aktívnu účasť v procese hudobnej tvorby. Tento dlhodobý proces, ktorý mohol trvať mesiace, začínal tým, ako Chaplin presne opisoval skladateľom, čo očakáva a spevom, či hrou na klavír im improvizoval svoje nápady. Tieto melódie v úzkej spolupráci medzi skladateľom a Chaplinom ďalej rozvíjali. Ako k tejto téme poznamenal filmový historik Jeffrey Vance, „hoci sa spoliehal na spolupracovníkov, aby zariadili rôznorodé a komplexné inštrumentácie, hudobný imperatív je jeho, a ani nota do Chaplinovej hudobnej partitúry bez jeho súhlasu nedostala“.

Umelecký odkaz

Chaplin v postave trampa (1915)

Charlie Chaplin sa narodil v Londýne ale preslávil sa v Hollywoode. K herectvu sa dostal už ako 8-ročný, keď pracoval ako javiskový umelec. V roku 1906 začal pracovať v zájazdovom divadle. Jeho prvý nemý film sa objavil v roku 1914 a o tri roky neskôr bol už najlepšie plateným hercom na svete. V roku 1919 založil spoločnosť United Artists. Po vojne sa názorovo rozišiel s Hollywoodom. Pre jeho „neamerickú činnosť“ mu po pobyte v zahraničí neumožnili návrat späť do USA, preto sa usadil vo Švajčiarsku. Návrat do štátov mu povolili až v roku 1972, keď dostal čestného Oscara za celoživotné dielo. Patril k najslávnejším svetovým filmovým tvorcom. Napriek tomu, že od vzniku jeho posledného filmu uplynulo už viac než polstoročie, dodnes sa v mysliach divákov spája s nezabudnuteľným milým tulákom s paličkou, úzkym sakom a priveľkými topánkami.

Za svoju dlhú filmovú kariéru natočil okolo deväťdesiat filmov, k väčšine z nich napísal scenár, sám ich režíroval a stvárnil v nich hlavnú úlohu. Neskôr, už v ére zvukového filmu, skladal k svojim novým filmom, ale aj slávnym nemým filmom, aj vlastný hudobný sprievod. Prvýkrát sa na filmovom plátne objavil v roku 1914, kde debutoval v snímke Chaplin si zarába na živobytie (Making a Living, 1914) filmovej spoločnosti Keystone Studios, s ktorou na sklonku roku 1913 podpísal jednoročný kontrakt, a pre ktorú v priebehu tohto jedného roka natočil celkom 35 krátkych filmov a jeden dlhometrážny. Na konci roka 1914 podpísal nový kontrakt s majiteľmi spoločnosti Essaney, pre ktorú nakrútil 15 krátkych filmov. Po nezhodách spoločnosť na začiatku roku 1916 opustil a podpísal zmluvu na 12 dvojdielnych komédií so spoločnosťou Mutual Film Corporation. Týchto 12 krátkych filmov je považovaných za vrchol jeho krátkometrážnej tvorby a k najznámejším patria snímky Chaplin hasičom (The Fireman, 1916), Chaplin vysťahovalcom (The Immigrant, 1917), Chaplin znalec v záložni (The Pawnshop, 1916) a predovšetkým snímka Chaplin strážcom verejného poriadku (Easy Street, 1917).
V roku 1919 spoločne s Mary Pickfordovou, Douglasom Fairbanksom a D. W. Griffithom založil filmovú spoločnosť United Artists pre ktorú v rokoch 1923 až 1952 výhradne natáčal svoje filmy, medzi inými aj Zlaté opojenie (The Gold Rush, 1925), Svetlá veľkomesta (City Lights ; 1931), Moderná doba (Modern Times, 1936) a Diktátora (The Great Dictator, 1940). Naposledy sa na filmovom plátne mihol v malej úlohe lodného stevarda vo filme Grófka z Hongkongu (A Countress from Hong Kong, 1967) z roku 1967, ku ktorému napísal scenár, režíroval ho a zložil k nemu hudobný sprievod.

V roku 1998 filmový kritik Andrew Sarris označil Chaplina za „pravdepodobne najvýznamnejšieho umelca kinematografie, ktorý je nesporne stále najvýnimočnejším hercom a stále najuniverzálnejšou filmovou ikonou“. Britský filmový inštitút Chaplina nazval „vrcholnou postavou svetovej kultúry“. Za „úsmev, ktorý (priniesol) na tváre miliónov ľudí a za to, ako dosiahol všeobecné uznanie a pomohol premeniť filmový priemysel na umenie“ americký týždenník Time Chaplina zaradil do svojho zoznamu „stovky Najdôležitejších ľudí 20. storočia“.

Podľa vyjadrenia Simona Louvisha sa obraz tuláka Charlieho stal súčasťou kultúrnej histórie. Postavu poznajú aj ľudia, ktorí nikdy Chaplinove filmy nevideli a je známa aj na miestach, kde sa jeho filmy nikdy neuvádzali. Kritik Leonard Maltin píše o „jedinečnej“ a pre históriu „nezmazateľnej“ tulákovej povahe a tvrdí, že takýto „celosvetový dosah“ nemá žiadnym iným komikom vytvorená postava. V uznanlivých vyjadreniach filmového historika Richarda Schickela sa píše, že v Chaplinových postavách tuláka je „najbohatšie vyjadrenie výrečnosti komediálnych prejavov ľudského ducha“, aké boli dosiahnuté vo filmovej histórii. O rekvizity spojené s postavou tuláka Charlieho je na aukciách veľký záujem. V roku 2006 bol v aukcii v Los Angeles originálny tulákov klobúk a jeho bambusová palička vydražené za 140-tisíc dolárov.

Imitátor Chaplin a jeho publikum v San Sebastiáne, v Španielsku (1919)

Ako filmár je Chaplin považovaný za priekopníka a jednu z najvplyvnejších osobností filmu na začiatku 20. storočia. Často je označovaný za prvého umelca na filmovom plátne. Filmový historik Mark Cousins píše, že Chaplin „nezmenil len filmové diela, ale aj ich výrazový prejav a ich pôsobenie na ľudskú spoločnosť“ a tvrdí, že Chaplin bol rovnako dôležitým pre vývoj komediálneho žánru ako bol D.W. Griffith významným pre drámu. Chaplin bol prvým, kto pre komédiu popularizoval celovečerný filmový formát, spomalil jej tempo, zjemnil ju a pridal do nej pátos. Hoci je jeho dielo väčšinou klasifikované ako grotesky, Chaplinova dráma Parížska maitressa (1923) sa stala námetom sofistikovanej komédie Ernsta Lubitscha, The Marriage Circle (1924). Podľa Davida Robinsona sa Chaplinove inovácie „rýchlo asimilovali a stali sa súčasťou bežnej praxe pri výrobe filmu“. Za svoj vzor označil Chaplina napríklad aj Federico Fellini, ktorý sa o ňom vyjadril ako „o akomsi Adamovi, z ktorého všetci ostatní pochádzajú“. Jacques Tati poznamenal, že „bez neho by nikdy nenatočil film“, René Clair o Chaplinovi hovoril, že „inšpiroval prakticky každého filmára“. Michael Powell, Billy Wilder, Vittorio De Sica, Richard Attenborough a ruský filmár Andrej Tarkovsky sa spoločne zhodujú, že Chaplin je „jediný človek, ktorý bez akýchkoľvek pochybností zostúpil do dejín filmu. Filmy, ktoré zanechal, nikdy nezostarnú“.

Chaplin tiež silne ovplyvnil prácu neskorších komikov. Marcel Marceau povedal, že inšpiráciu pre to, aby sa stal mímom dostal potom, ako videl Chaplinove diela, Podľa kritika Marka Cousinsa je rozpoznateľný Chaplinov komediálny štýl aj u iných komikov, akým je napríklad postava Monsieura Hulota, ktorého hral Jacques Tati, či taliansky komik Totò. Chaplin bol inšpiráciou aj pre kreslené postavičky, napríklad pre Kocúra Felixa, či pre Mikiho Mausa. Ako jeden zo zakladajúcich členov United Artists ovplyvnil Chaplin rozvoj filmového priemyslu. Gerald Mast píše, že hoci sa UA nikdy nestala veľkou spoločnosťou porovnateľnou s MGM, či Paramount Pictures, myšlienka, že režiséri by mohli produkovať svoje vlastné filmy, „predbehla svoju dobu“.

Spomienky a pocty

Sochy Charlieho Chaplina vo svete (zľava doprava):
1. Trenčianske Teplice, Slovensko; 2. Chełmża, Poľsko; 3. Waterville, Írsko; 4. Londýn, Spojené kráľovstvo; 5. Hyderabad, India; 6. Alassio, Taliansko; 7. Barcelona, Španielsko; 8. Vevey, Švajčiarsko

Filmografia (výber)

• 1919 – Policajné grotesky ("strážnik")
• 1921 – Kid (The Kid)
• 1925 – Zlaté opojenie (The Gold Rush)
• 1928 – Cirkus (The Circus)
• 1936 – Moderná doba (Modern Times)
• 1940 – Diktátor (The Great Dictator), prvá protinacistická komédia
• 1947 – Pán Verdoux (Monsieur Verdoux)
• 1952 – Svetlá rámp (Limelight)

Použité zdroje

• N. Schrőder: Slávni filmoví režiséri ; Bratislava, Slovart, s. 16 – 21, 2004
• Životopis a filmy Charlieho Chaplina Archivované 2007-09-28 na Wayback Machine
• Niečo o filmoch Chalieho Chaplina

Iné projekty

Commons

Wikicitáty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Charlie Chaplin
• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Charlie Chaplin

Externé odkazy

• Charlie Chaplin v Internet Movie Database (po anglicky)
• Charlie Chaplin v Česko-Slovenskej filmovej databáze

Zdroje

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Charlie Chaplin na českej Wikipédii.

• BALIO, Tino. Charles Chaplin, Entrepreneur: A United Artist. Journal of the University Film Association (University of Illinois Press), 1979, s. 11–21.
• BLOOM, Claire. Limelight and After. London : Weidenfeld & Nicolson, 1982. ISBN 0-297-78051-4.
• BROWNLOW, Kevin. The Search for Charlie Chaplin. London : UKA Press, 2010. ISBN 978-1-905796-24-3.
• CARDULLO, Bert. Vittorio De Sica: Actor, Director, Auteur. Cambridge : Cambridge Scholars Publishing, 2009. ISBN 1-4438-1531-4.
• CANEMAKER, John. Felix: The Twisted Tale of the World's Most Famous Cat. Cambridge, MA : Da Capo Press, 1996. ISBN 0-306-80731-9.
• CHAPLIN, Charles. My Autobiography. London : Penguin Classics, 2003. ISBN 0-14-101147-5.
• CHAPLIN, Lita Grey; VANCE, Jeffrey. Wife of the Life of the Party. Lanham, MD : Scarecrow Press, 1998. ISBN 0-8108-3432-4.
• COUSINS, Mark. The Story of Film: An Odyssey. London : Pavilion Books, 2004. ISBN 978-1-86205-574-2.
• DALE, Alan S.. Comedy is a Man in Trouble: Slapstick in American Movies. Minneapolis, MN : University of Minnesota Press, 2000. ISBN 0-8166-3658-3.
• EPSTEIN, Jerry. Remembering Charlie. London : Bloomsbury, 1988. ISBN 0-7475-0266-8.
• FRIEDRICH, Otto. City of Nets: A Portrait of Hollywood in the 1940's. Berkeley, CA : University of California Press, 1986. ISBN 978-0-520-20949-7.
• FROST, Jennifer. 'Good Riddance to Bad Company': Hedda Hopper, Hollywood Gossip, and the Campaign against Charlie Chaplin, 1940–1952. Australasian Journal of American Studies (Australia and New Zealand American Studies Association), 2007, s. 74–88.
• GEHRING, Wes D.. Chaplin's War Trilogy: An Evolving Lens in Three Dark Comedies, 1918–1947. Jefferson, NC : McFarland, 2014. ISBN 978-0-7864-7465-3.
• GUNNING, Tom. Chaplin and American Culture: The Evolution of a Star Image by Charles J. Maland. Film Quarterly (University of California Press), 1990, s. 41–43. ISSN 0015-1386. DOI: 10.2307/1212638.
• HANSMEYER, Christian. Charlie Chaplin's Techniques for the Creation of Comic Effect in his Films. Portsmouth : University of Portsmouth, 1999. ISBN 978-3-638-78719-2.
• JACKSON, Kathy Merlock. Mickey and the Tramp: Walt Disney's Debt to Charlie Chaplin. The Journal of American Culture, 2003, s. 439–444. DOI: 10.1111/1542-734X.00104.
• KAMIN, Dan. The Comedy of Charlie Chaplin: Artistry in Motion. Lanham, MD : Scarecrow Press, 2011. ISBN 978-0-8108-7780-1.
• Cinema: The Whole Story. London : Thames & Hudson, 2011. ISBN 978-0-500-28947-1.
• KURIYAMA, Constance B.. Chaplin's Impure Comedy: The Art of Survival. Film Quarterly (University of California Press), 1992, s. 26–38. DOI: 10.2307/1213221.
• LARCHER, Jérôme. Masters of Cinema: Charlie Chaplin. London : Cahiers du Cinéma, 2011. ISBN 978-2-86642-606-4.
• LOUVISH, Simon. Chaplin: The Tramp's Odyssey. London : Faber and Faber, 2010. ISBN 978-0-571-23769-2.
• LYNN, Kenneth S.. Charlie Chaplin and His Times. New York, NY : Simon & Schuster, 1997. ISBN 0-684-80851-X.
• MALAND, Charles J.. Chaplin and American Culture. Princeton, NJ : Princeton University Press, 1989. ISBN 0-691-02860-5.
• MALAND, Charles J.. City Lights. London : British Film Institute, 2007. ISBN 978-1-84457-175-8.
• MARRIOT, A. J.. Chaplin: Stage by Stage. Hitchin, Herts : Marriot Publishing, 2005. ISBN 978-0-9521308-1-9.
• MAST, Gerald. A Short History of the Movies: Third Edition. Oxford : Oxford University Press, 1985. ISBN 0-19-281462-1.
• Focus on Chaplin. Englewood Cliffs, NJ : Prentice Hall, 1971. ISBN 0-13-128207-7.
• NEIBAUR, James L.. Chaplin at Essanay: Artist in Transition. Film Quarterly (University of California Press), 2000, s. 23–25. DOI: 10.2307/1213798.
• Oxford History of World Cinema. Oxford : Oxford University Press, 1997. ISBN 978-0-19-874242-5.
• Music Composed by Charles Chaplin: Auteur or Collaborateur?. Journal of the University Film Association (University of Illinois Press), 1979, s. 47–50.
• ROBINSON, David. Chaplin: His Life and Art. London : Paladin, 1986. ISBN 0-586-08544-0.
• SARRIS, Andrew. You Ain't Heard Nothin' Yet: The American Talking Film – History and Memory, 1927–1949. New York City, NY : Oxford University Press, 1998. ISBN 978-0-19-503883-5.
• SBARDELLATI, John. J. Edgar Hoover Goes to the Movies: The FBI and the Origins of Hollywood's Cold War. Ithaca, NY : Cornell University Press, 2012. ISBN 978-0-8014-5008-2.
• Booting a Tramp: Charlie Chaplin, the FBI, and the Construction of the Subversive Image in Red Scare America. Pacific Historical Review (University of California Press), 2003, s. 495–530. Dostupné online. DOI: 10.1525/phr.2003.72.4.495.
• The Essential Chaplin – Perspectives on the Life and Art of the Great Comedian. Chicago, Illinois : Ivan R. Dee, 2006. ISBN 1-56663-682-5.
• SCHMADEL, Lutz D.. Dictionary of Minor Planet Names. 5th. vyd. New York City, NY : Springer Verlag, 2003. Dostupné online. ISBN 978-3-540-00238-3. S. 305.
• 1001 Movies You Must See Before You Die. London : Quintessence, 2009. ISBN 978-1-84403-680-6.
• SILVERBERG, Miriam. Erotic Grotesque Nonsense: The Mass Culture of Japanese Modern Times. Berkeley, Los Angeles and London : University of California Press, 2006. ISBN 978-0-520-26008-5.
• SHEAFFER, Louis. O'Neill: Son and Artist. Boston and Toronto : Little, Brown & Company, 1973. ISBN 0-316-78336-6.
• SIMMONS, Sherwin. Chaplin Smiles on the Wall: Berlin Dada and Wish-Images of Popular Culture. New German Critique (Duke University Press), 2001, s. 3–34. DOI: 10.2307/827796.
• SKLAR, Robert. Film: An International History of the Medium (Second edition). Upper Saddle River, NJ : Prentice Hall, 2001. ISBN 978-0-13-034049-8.
• SLOWIK, Michael. After the Silents: Hollywood Film Music in the Early Era, 1926-1934. New York : Columbia Univ. Press, 2014. ISBN 978-0231165839.
• THOMPSON, Kristin. Lubitsch, Acting and the Silent Romantic Comedy. Film History (Indiana University Press), 2001, s. 390–408. DOI: 10.2979/FIL.2001.13.4.390.
• The Circus: A Chaplin Masterpiece. Film History (Indiana University Press), 1996, s. 186–208.
• JAMES, Eric. Making Music with Charlie Chaplin. Lanham, MD : Scarecrow Press, 2000. ISBN 0-8108-3741-2.
• VANCE, Jeffrey. Chaplin: Genius of the Cinema. New York : Harry N. Abrams, 2003. ISBN 0-8109-4532-0.
• WEISSMAN, Stephen M.. Charlie Chaplin's Film Heroines. Film History (Indiana University Press), 1999, s. 439–445.
• WEISSMAN, Stephen M.. Chaplin: A Life. London : JR Books, 2009. ISBN 978-1-906779-50-4.
• WILLIAMS, Gregory Paul. The Story of Hollywood: An Illustrated History. Los Angeles, CA : B L Press, 2006. ISBN 978-0-9776299-0-9.