Gorazd Zvonický, vlastným menom Andrej Šándor (* 29. jún 1913, Močarany (dnes mestská časť Michalovce) – † 27. júl 1995, Rím) bol slovenský básnik katolíckej moderny, katolícky kňaz, salezián, prekladateľ, editor edície Lýra, misionár, pedagóg a významný exilový pracovník.

Gorazd Zvonický
Štát pôsobeniaČesko-Slovensko Česko-Slovensko
Argentína Argentína
Taliansko Taliansko
Slovensko Slovensko
Biografické údaje
Rodné menoAndrej Šándor
Narodenie29. jún 1913
Močarany, dnes časť Michaloviec, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie27. júl 1995 (82 rokov)
Rím, Taliansko
Svätenia
Cirkevrímskokatolícka
Rehoľník
RehoľaSaleziáni Don Bosca
Večné sľuby11. november 1940 (27 rokov)
Kňaz
Kňazská vysviacka29. jún 1948 (35 rokov)
Štěpán Trochta
biskup litoměřický

Životopis

upraviť

Vyrastal v chudobnom východoslovenskom maloroľníckom prostredí ako piate z ôsmich detí. Jeho talent a nadanie si všimla významná postava michalovského života – kňaz ThDr. Štefan Hlaváč, ktorý zariadil, aby šiel študovať do kňazského seminára k saleziánom. Večné sľuby saleziánskeho rehoľníka zložil 11. novembra 1940. V roku 1942 zmaturoval v Kláštore pod Znievom a od roku 1944 študoval teológiu vo Sv. Beňadiku a Sv. Kríži nad Hronom. Za saleziánskeho kňaza bol vysvätený 29. júna 1948 biskupom ThDr. Štefanom Trochtom. Počas povinnej vojenčiny sa zoznámil s básnikmi Jankom Silanom a Pavlom Ušákom-Olivom, ktorí v ňom prebudili záujem o poéziu. Až do násilného zatvorenia biskupského seminára v Trnave (19. mája 1949) pôsobil ako školský radca. Zároveň bol redaktorom časopisu Mládež a misie. V júni 1949 bol menovaný za správcu farnosti v Michalovciach.

V noci z 13. na 14. apríla 1950 sa po zatknutí dostal do izolačného tábora pre duchovných v Podolínci. Tu spolu so stovkami iných rehoľníkov strávil niekoľko tvrdých mesiacov. V auguste 1950 sa mu podarilo z tábora utiecť. 22.októbra 1950 tajne prešiel hranice cez rieku Morava a odišiel do slobodného zahraničia. Po krátkom pobyte v Taliansku odišiel do Buenos Aires v Argentíne. Tu sa aktívne zapojil do práce v Spolku slovenských spisovateľov a Zahraničnej Matice slovenskej. Keď bol v roku 1963 založený Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme, vrátil sa do Európy a zapojil sa do práce ústavu. Stal sa redaktorom básnickej edície Lýra, členom predsedníctva Slovenského ústavu v Ríme a profesorom humanitných vied na gymnáziu Antona Bernoláka pri Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda. Tu pôsobil až do roku 1990. Počas celého svojho pôsobenia v exile spolupracoval s mnohými slovenskými periodikami.

Gorazd Zvonický sa dožil pádu komunizmu. Po dlhých rokoch exilu mohol navštíviť rodné Slovensko, čo pre neho znamenalo obrovskú satisfakciu. Zomrel v Ríme a bol pochovaný v slovenskej hrobke na cintoríne Prima Porta na Via Flaminia. 29. júna 1996 boli jeho telesné pozostatky prenesené na Národný cintorín v Martine.

Zvonického písomná pozostalosť, ktorú zozbieral jeho žiak ThDr. Zlatko Kubanovič PhD., je uložená v Archíve Saleziánov dona Bosca, Bratislava (ASDB, BA).

Pri príležitosti 100. výročia jeho narodenia (2013) vyšla životopisná kniha Zvuk zvonov - Gorazd Zvonický, ktorej autorom je jeho žiak Zlatko Kubanovič, životopisný film Gorazd Zvonický známi/neznámy (52 min.), režírovaný Borisom Voroňákom a Slovenská pošta vydala známku Gorazd Zvonický (1913-1995). Poštová známka vyšla z emisného radu Osobnosti, v nominálnej hodnote 0,65 €.

V roku 1996 bola Okresná knižnica v Michalovciach premenovaná na Zemplínsku knižnicu Gorazda Zvonického.[1]

Ocenenia

upraviť
  • Za služby talianskej kultúre mu 29. októbra 1993 udelil prezident Talianskej republiky vysoké štátne vyznamenanie Rytiersky rád Za zásluhy o Taliansku republiku.
  • Za šírenie mariánskej úcty dostal ocenenie v podobe členstva v inštitúcii Academia Mariana v Ríme.
  • 14. februára 2013 mu bola udelená cena Fra Angelico, za celoživotné dielo a prínos kresťanských hodnôt do umenia. Cenu udeľuje Konferencia biskupov Slovenska prostredníctvom Rady pre vedu, vzdelanie a kultúru.

Literárnymi dielami prispieval do viacerých periodík, ako napr.: Rozvoj, Don Bosco, Saleziánske zvesti, Mládež a misie, Slovenské pohľady, Kultúra a iné. Venoval sa najmä písaniu poézie, no pokúšal sa písať i prózu (Okolo kľúčovej dierky, Keď mlčať nie je zlato) a okrem vlastnej tvorby tiež prekladal z taliančiny.

Predexilové diela

upraviť
  • 1943Sejba perál, básne o pobyte v trnavskom saleziánskom ústave a kňazskej vysviacke (Trnava)
  • 1948Mýtnik pred Madonou (Bratislava)

Diela vydané v exile

upraviť
  • 1958S ukazovákom na mraku (Buenos Aires)
  • 1964Prebúdza sa zem (Rím)
  • 1965Na jubilejné víno (Middleton)
  • 1967Slnko ma miluje (Rím)
  • 1968Prekutávam lovištia (Rím)
  • 1969Len črepy… Výkriky pri invázii. Anno Domini 1968, verše opisujúce tragiku sovietskej okupácie Slovenska, boli preložené aj do taliančiny (Padova)
  • 1971Mýtnik pred Madonou, druhé vydanie mariánskej zbierky
  • 1972Okolo kľúčovej dierky, knižná verzia novely
  • 1973Sejba perál, reedícia prvotiny (Rím)
  • 1973Rozsievač perál, zborník (Rím)
  • 1973Na igricovom kare, bibliofília; poetická spomienka na Valentína Beniaka (Lausanne)
  • 1978Napárať čím viac lyka
  • 1985Obolus
  • 1988Smer Mariánska hora
  • 1988Keď mlčať nie je zlato, polemické eseje pri príležitosti jeho 75. narodenín (Rím)

Diela vydané po roku 1989

upraviť
  • 1993Chcem sa ti ozvať, výber celoživotnej básnickej tvorby pri príležitosti jeho 80. narodenín (Martin)
  • 1993Si krajšia, moja vlasť, antológiu poézie Gorazda Zvonického (vydala Zahraničná Matica slovenská)

Preklady

upraviť

Literatúra

upraviť

Referencie

upraviť

Iné projekty

upraviť