Karol Mederly
JUDr. Karol Mederly (* 6. jún 1887, Ružomberok – † 4. október 1949, Bratislava)[1] bol slovenský právnik, verejný činiteľ a politik HSĽS počas medzivojnového Československa a prvej Slovenskej republiky.
| Karol Mederly | ||||||||
 | ||||||||
| Poslanec Národného zhromaždenia republiky Československej | ||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| V úrade 1929 – 1935 | ||||||||
| Senátor Národného zhromaždenia republiky Československej | ||||||||
| V úrade 1935 – 1939 | ||||||||
| Poslanec a podpredseda Snemu Slovenskej republiky | ||||||||
| V úrade 1939 – 1945 | ||||||||
| Mešťanosta Ružomberka | ||||||||
| V úrade 1921 – 1922 | ||||||||
| ||||||||
| Biografické údaje | ||||||||
| Narodenie | 6. jún 1887 Ružomberok, Rakúsko-Uhorsko | |||||||
| Úmrtie | 4. október 1949 (62 rokov) Bratislava, Česko-Slovensko | |||||||
| Politická strana | Hlinkova slovenská ľudová strana | |||||||
| Profesia | právnik | |||||||
| Národnosť | slovenská | |||||||
| Vierovyznanie | rímskokatolícke | |||||||
| Rodina | ||||||||
| Rodičia | Emanuel Mederly Terézia rod. Drahurádová | |||||||
| Súrodenci | Anton Mederly | |||||||
Pochádzal z ôsmich súrodencov. Gymnaziálne štúdiá začal v Ružomberku, no pre nezhody s profesorom musel odísť a doštudoval v Kežmarku. Právo vyštudoval na univerzite v Kluži. Po ukončení štúdií pracoval v na mestskom úrade v Ružomberku, bol sirotským notárom. Neskôr v meste pôsobil ako magistrátny radca a po prevrate bol mešťanostom (primátorom) Ružomberku. V dvadsiatych rokoch pôsobil v župných a krajinských úradoch. V roku 1928 ho HSĽS nominovala na post prezidenta Slovenskej krajiny. Prezidentom sa nakoniec stal Ján Drobný.[2]
Patril k zakladajúcim členom HSĽS. Od začiatku bol blízkym spolupracovníkom Andreja Hlinku. V strane patril ku konzervatívnemu krídlu, ktoré presadzovalo slovenskú autonómiu v rámci ČSR. Pôsobil aj ako mešťanosta Ružomberka. V HSĽS bol považovaný za odborníka strany na štátoprávne a administratívnoprávne otázky, niekoľkokrát bol zvolený aj za podpredsedu strany (v rokoch 1928, 1936 a 1943). Taktiež mal na starosti finančné a hospodárske záležitosti strany a neskôr aj financie straníckych novín Slovák.
V parlamentných voľbách v roku 1929 bol zvolený za poslanca Národného zhromaždenia.[3] V snemovni pôsobil v iniciatívnom výbore.[4] V roku 1930 bol autorom zákona o autonómii pre Slovensko (okrem HSĽS ju podporila iba Nemecká kresťansko-sociálna strana). V parlamentných voľbách v roku 1935, v ktorých HSĽS kandidovala v rámci formácie Autonomistický blok. Bol zvolený do senátu národného zhromaždenia.[5] V senáte pôsobil v technicko-dopravnom výbore.[6]
Po smrti Andreja Hlinku (16. august 1938) spolu s Karolom Sidorom a svojim starším bratom Antonom (13. 6. 1892 Ružomberok – 27. 8. 1972 Bratislava[1]) zdedil Hlinkove podiely v niekoľkých tlačiarenských podnikoch a vydavateľstve Andrej.
V októbri 1938 sa podieľal na prijatí Žilinskej dohody a zákona o slovenskej autonómii V tomto období pôsobil aj ako zástupca HSĽS pri komisii pre ústavné otázky Česko-Slovenska.
V decembrových voľbách do Snemu Slovenskej krajiny v roku 1938 bol zvolený za jeho poslanca. Na jeho ustanovujúcej schôdzi 18. januára 1939 bol zvolený za podpredsedu Snemu Slovenskej krajiny.[7]
14. marca 1939 sa podieľal na vzniku Slovenskej republiky a bol spoluautorom zákona o Slovenskom štáte. Mal rozhodujúci podiel pri tvorbe ústavy[8] nového štátu. Poslancom Slovenského snemu a aj jeho podpredsedom bol počas celého obdobia existencie Slovenskej republiky. Bol členom štátnej rady v jej prvom funkčnom období od augusta 1940.[9] Okrem toho bol v sneme predsedom ústavnoprávneho výboru a úsporného-kontrolného výboru a podpredsedom stáleho výboru. V tomto období bol aj podpredsedom HSĽS-SSNJ, členom jej predsedníctva, ako aj jej ústredného súdu.
Na jar 1945 pred prichádzajúcim frontom utiekol do Rakúska, kde bol zajatý americkou armádou a následne bol vydaný do rúk československých orgánov. 10. októbra 1946 proti nemu, Karolovi Sidorovi (v neprítomnosti), Martinovi Sokolovi a Pavlovi Opluštilovi začal súdny proces za ich činnosť, ktorá viedla k rozbitiu Československa a činnosť v rokoch 1939 – 1945. Rozsudok bol vynesený 18. októbra 1847. Mederly bol odsúdený na 6 rokov väzenia, 10 rokov straty občianskych práv a konfiškácie 1/4 majetku[10]. Štvorica obžalovaných bola odsúdená základe ich kolektívnej zodpovednosti ako poslancov Snemu Slovenskej republiky.[9]
Referencie upraviť
- ↑ a b Osobnosti regiónu Liptova [online]. dejinyliptova.guran.sk, [cit. 2014-11-28]. Dostupné online. Archivované 2014-06-28 z originálu.
- ↑ UKB [online]. digitalna.kniznica.info, [cit. 2021-02-10]. Dostupné online.
- ↑ Karol Mederly [online]. Poslanecká snemovňa Parlamentu Českej republiky, [cit. 2011-10-27]. Dostupné online. (česky)
- ↑ Digitálna knižnica - dokument [online]. www.nrsr.sk, [cit. 2019-01-25]. Dostupné online.
- ↑ jmenný rejstřík [online]. Poslanecká snemovňa Parlamentu Českej republiky, [cit. 2011-12-12]. Dostupné online. (česky)
- ↑ Digitálna knižnica - dokument [online]. www.nrsr.sk, [cit. 2019-01-25]. Dostupné online.
- ↑ Digitálna knižnica - dokument [online]. www.nrsr.sk, [cit. 2019-01-26]. Dostupné online.
- ↑ Ústavný zákon zo dňa 21. júla 1939 o ústave Slovenskej republiky [online]. Bratislava: Ústav pamäti národa, [cit. 2020-08-25]. Dostupné online.
- ↑ a b MALATINSKÝ, Michal. KOLEKTÍVNA ZODPOVEDNOSŤ V ROZSUDKOCH NÁRODNÉHO SÚDU (1945–1947) [online]. karolinum.cz, [cit. 2020-08-25]. Dostupné online.
- ↑ UKB [online]. digitalna.kniznica.info, [cit. 2021-02-10]. Dostupné online.
Ďalšia literatúra upraviť
- MEDERLY, Karol. In: Biografický lexikón Slovenska. Zväzok VI M – N. Martin : Slovenská národná knižnica; Národný biografický ústav, 2017. 795 s. ISBN 978-80-8149-079-8. S. 323.
Externé odkazy upraviť
- Záznam o narodení a krste v matrike ako Carolus Borromaeus – riadok 95 – Ružomberok