Wikipédia

Trúbka (hudobný nástroj)

Trúbka (v slangu: trompeta alebo trumpeta) je plechový hudobný nástroj.

Trúbka

V iných jazykoch
tal. tromba
nem. Trompete
angl. trumpet
franc. trompette
špa. trompeta
Klasifikácia
Podľa orchestrálnej
praxe		Plechové dychové nástroje
Podľa spôsobu
vzniku tónu		Aerofóny
Tónový rozsah

Trúbka in B znie o tón nižšie než v notovom zápise
Príbuzné nástroje

Trup tvorí ohnutá plechová (zväčša mosadzná) trubica s tromi záklopkami. Na jeden koniec sa nasúva nátrubok, druhý sa rozširuje do ozvučnice. Zvuk sa tvorí v nátrubku vibrujúcimi perami, ďalej sa šíri cez celú trubicu a zosilňuje v ozvučnici. Záklopky po stlačení prepúšťajú vzduch do ďalších trubíc, čím predlžujú dráhu, ktorou prechádza vzduch a znižujú výsledný tón. Výška tónu je takisto ovplyvnená nátiskom - spôsobom ako vibrujú pery.

Trúbka je zväčša ladená v B. Existujú aj C, prípadne Es trúbky.

Popis nástroja upraviť

Základ trúbky tvorí mosadzná trubica ohnutá do tvaru pripomínajúceho špirálu. Jej prvá časť (smerom od nátrubku) je valcového tvaru (64 cm), druhá časť je kónická (67,5 cm),[1] trubica celkovo nie je väčšia ako 132 cm.[2] Zvuk vzniká fúkaním vzduchu do nátrubku cez zovreté pery, ktoré majú podobnú funkciu ako plátok pri drevených nástrojov - rozochvievajú stĺpec vzduchu v nástroji, čím vzniká zvuková vlna šíriaca sa ďalej do nástroja fungujúceho ako rezonátor. Tón nástroja sa mení primárne zmenou nátlačku (zmenou napätia pier a tlaku vzduchu) - takto je možné na trúbku zahrať rad alikvotných tónov (pozri sekcia prstoklad).

Oddeliteľný, ale nevyhnutnou súčasťou trubky je nátrubok, ktorého tvar má veľký vplyv na farbu tónu nástroja (rovnako ako u ostatných plechových dychových nástrojov).

Princíp a funkcie ventilov upraviť

 
Otočný ventil
 
Piestový ventil

Hráč môže meniť výšku tónu nátlačkom, čo ale umožňuje hranie iba časti alikvotných tónov. Súčasné trúbky sú chromatické, čiže umožňujú hru všetkých dvanástich tónov v chromatickej stupnici. To je možné vďaka trom rôzne dlhým prípojným trubiciam naletovaným uprostred ozvučenej trubice; každá prípojná trubica má svoj ventil ovládaný klapkou. Pri stlačení klapky sa otvorí prípojka, vzduch začne prúdiť aj cez prípojnú trubicu, celková dĺžka ozvučenej trubice sa tým zväčší a tón nástroja sa o určitý interval zníži. V súčasnosti sa používajú dva typy ventilových systémov, nástroje sa okrem ventilov mierne líšia aj v tvare trubice.

Systém otočných ventilov patentoval Josef Riedl vo Viedni v roku 1832 [1]. Tento nástroj sa niekedy nazýva ako nemecká trubka, používa sa predovšetkým v Nemecku a Rakúsku (obrázok pozri vpravo dole). Ak sa stlačí klapka, pootočí sa tiež otvor a zapojí tak ďalšia trubica do okruhu výdychového prúdu. Nemecká trúbka je celkovo kónickejšia, čo má určitý vplyv na farbu tónu. Tento typ trúbky s obľubou obsadzovali do svojich symfonických diel nemeckí skladatelia 19. storočia, pre verné stvárnenie týchto kompozícií je teda vhodné obsadiť plechové sekcie práve týmito nástrojmi.

Systém piestových ventilov vznikol v roku 1814 a v roku 1839 ho v Paríži vylepšil François Perinet [1]. Tento systém je mechanicky jednoduchší ako otočné ventily a je celosvetovo používanejší (vrátane Česka). Nástroj je niekedy označovaný ako jazztrubka - tento názov vznikol v oblastiach, kde bol bežnejšie používaný systém otočných ventilov a poslucháči sa s nástrojom vyhotovený zvislými ventilmi stretli prvýkrát až v tanečných a jazzových orchestroch. Je však potrebné si uvedomiť, že tento typ nástroja je starší ako jazz samotný [3]. Fotografia, pozri infobox vpravo hore.

Prstoklad upraviť

 
Trúbka s otočnými ventilmi

Hráč môže meniť tón trúbky nátlačkom, čím dokáže vyvolať z nástroja rad alikvotných tónov (pozri sled tónov "OPEN" v schéme dole, notácie je in C). Trúbka patrí medzi tzv. Polovičné nástroje - kvôli jej relatívne úzkej menzúre na nej síce nie je technicky možné zahrať prvú harmonickú frekvenciu, tzv. Fundamental (na schéme by bol Fundamental malé c), trúbka ale naopak ľahšie dosahuje vyššie alikvotne tóny než je to pri nástrojoch so širšou menzúrou. Príkladom tzv. Celých nástrojov, čiže plechových nástrojov s relatívne širšou menzúrou, na ktoré je možné zahrať aj prvú harmonickú frekvenciu, je trombón.

Uvádzaný písaný tónový rozsah trúbky končia na c³ (čiže 8. harmonická frekvencia), je však často rozširovaný najmä jazzovými hráčmi, ktorí nátlačkom dosahujú až 16. harmonických frekvencií [4].

 

Aby bolo na trúbku možné zahrať nielen alikvótne tóny, ale všetkých dvanásť tónov chromatickej stupnice, sú na trúbke priletované klapkami ovládanými prídavnými trubicami, ktoré predĺžia prúd vzduchu a zníži tak tón nástroje o určitý interval.

Prvá klapka znižuje tón nástroja o veľkú sekundu (2 poltóny), druhá o malú sekundu (1 poltón) a tretia o malú tercie (3 poltóny), kombináciami týchto troch klapiek je možné dosiahnuť všetkých dvanásť tónov v rozmedzí oktávy. U niektorých typov piccolo trúbok sa objavuje aj štvrtá klapka, ktorá znižuje tón o čistú kvartu (5 poltónov), čo umožňuje istejšiu hru nižších tónov.

Schéma hore zobrazuje všetky dosiahnuteľné tóny na trúbku. Tóny v zátvorkách sú o niečo nižšie než by mali byť v rovnomerne temperovanom ladení, znie falošne a hráči sa ich snažia vyvarovať. Niektoré tóny idú zahrať aj viacerými spôsobmi, napríklad c² možno zahrať bez použitia klapiek (ako 4. harmonická frekvencia) alebo ako 5. harmonická frekvencia e² so stlačenou 2. a 3. klapkou (zníženie tónu o 1 + 3 = 4 poltóny). Pri súčasnom stlačení 1. a 2. klapky (2 + 1 = 3 poltóny) je intonácia nástrojov nepatrne vyššia, než pri stlačení samotnej 3. klapky (3 poltóny).

Typy trúbok upraviť

 
Basová trubka
 
Vrecková trúbka

Najbežnejším typom trúbky je trúbka in B, časté je tiež ladenie in C, už menej obvyklé sú trúbky in D, Es, F, G alebo A. V skorších dobách ešte nástroje neboli chromatické a pre každú tóninu bolo nutné používať trúbku v inom ladení. Dnes je už možné hrať všetkých 12 tónov v oktáve a hráči na trúbku používajú na rôzne tóniny iba jeden typ trúbky; hráči sú zvyknutý transponovať pôvodné party písané pre nástroj v inom ladení. Ďalšie dôležité typy trúbok sú:

  • Piccolo trúbka je najmenší z rodiny trúbkových nástrojov, ladená najčastejšie in B a in A, menej časté sú piccolo trúbky in G, F a C. Oproti bežnej trúbke je dĺžka jej trubice polovičná, dôsledkom čoho znie o oktávu vyššie. Nátrubok je menší ako u štandartnej trúbky, aj technika hry sa teda trochu líši. U piccolo trúbok je často prítomná štvrtá klapka, ktorá znižuje tón nástroja o čistú kvartu a umožňuje tým pohodlnejšie hranie spodných tónov.
  • Vrecková trúbka je malá kompaktná trúbka in B s menším roztrubom a viacnásobne zahnutou trubicou, aby sa zmenšil objem nástroja pri súčasnom zachovaní dĺžky trubice. Jej tvar nie je štandardizovaný a kvalita tónu sa môže s jednotlivými výrobcami značne meniť. Tieto vreckový trúbky však všeobecne majú horšiu kvalitu zvuku, intonáciu a menší dynamický rozsah ako tradičné trúbky.
  • Basová trúbka má podobný tónový rozsah aj podobný nátrubok ako trombón, používa sa najmä v dychových orchestroch.
  • Znižcová trúbka vznikla v období renesancie a bola prvým pokusom o plne chromatickú trúbku. Hráč jednou rukou tlačí k perám nátrubok a druhou rukou posúva celým nástrojom. Veľkou nevýhodou je však neistý nátlačok, preto sa tento typ rúrok nepresadil.
  • Baroková trúbka má dĺžku trubice asi 224 cm, ktorej valcový priemer asi 1,2 cm. Nástroj je bez akéhokoľvek zariadenia, ktoré by umožnilo hranie iných tónov, než je prirodzená alikvotný rad.[3]
  • Klapková trúbka vznikla v 18. storočí, kedy sa nástrojári pokúsili navŕtať do plechových nástrojov dierky ako pri drevených nástrojov. Plech to ale neznášal a akustická kvalita bola veľmi nízka, nehľadiac na ďalšie ťažkosti [5]. Práve pre tento typ trúbky ale skomponovali svoje slávne koncerty Joseph Haydn a Ján Nepomuk Hummel.
  • Aida trúbka (aidovka) bola zhotovená prvýkrát podľa návrhov skladateľa Giuseppe Verdiho, ktorý ju nechal skonštruovať pre triumfálny pochod vo svojej opere Aida. Aidovky sú ladené in H a in As, 127 a 15 cm dlhé[6] a opatrené len jedným ventilom, ktorý základné ladenie znižuje o celý tón (dnes sú už tiež osadzované troma ventilmi). Majú tvar úzkej trubice, ktorá sa na konci kužeľovito rozširuje. Notový zápis nižšie (notovaný in C) je slávna fanfára z opery Aida, vrátane prstokladu. Riadok pod ním znázorňuje všetky možné dosiahnuteľné tóny pre tento nástroj (tiež notácie in C), tóny v zátvorkách sú príliš odlišné od rovnomerne temperovaného ladenia a nepoužívajú sa.

Trúbka nesmie zamieňať s Kornet, ktorý má kónickejšiu a viackrát zahnutú trubicu, čo mu dáva o niečo jemnejší zvuk. Obidva nástroje majú rovnako dlhú trubicu (a z toho vyplývajúce rovnaký tónový rozsah), sú zhodne ladené in B, takže skladby pre trúbku sa dajú hrať aj na kornet a obrátene.

Ďalší príbuzný nástroj - krídlovka, má ešte viac kónicku trubicu, čo jej dáva ešte bohatší zvuk. Pre lepšiu intonáciu nižších tónov sa u nej občas objavuje štvrtá klapka.

História upraviť

 
Baroková trubka.

Trúbka, podobne ako ostatné plechové nástroje, má svoj pôvod v hraní na zvieracie rohy či duté zvieracie kosti. Primitívne trúbky sa objavili už vo staroveku, pôvodne mali skôr iné funkcie než čisto hudobno-estetické: povzbudzovali odvahu útočiacich vojsk či sprevádzali slávnostné okamihy ako napríklad príchod panovníka. Tieto trúbky sa už vyrábali umelo z medi, striebra a tiež z dreva [7]. Príkladom starovekého predchodcu modernej trúbky je rímska tuba.

V stredoveku mala trúbka dôležitú úlohu pri iniciovaní rytierskych turnajov, oslavách víťazov pod. Od 17. storočia má svoje miesto aj v orchestrálnej hudbe, najvýznamnejšie sa uplatnila v dielach JS Bacha a Georga Friedricha Händla. Trúbky mali pôvodne rovnú trubicu, ktorá bola však kvôli svojej dĺžke nepraktická; v 15. storočí mala trúbka esovito zahnutú trubicu a od začiatku 16. storočia má už slučkový tvar [8]. V tomto období boli trúbky najčastejšie ladené in D a najmä u vojska in Es. Hlboké trúbky sa nazývali Principal, vyššie Clarin [1] Po tejto dobe slávy však nastáva doba istého úpadku, kedy rúrka slúžila predovšetkým k rytmickým akcentom a harmonickým výplniam.[7].

Trúbky a lesné rohy dlho mohli používať len svoje alikvotné tóny, neskôr sa ich Fundamental dal znížiť nástrčkou - tj. Krátkou trubicou posúvanou zvyčajne medzi nátrubkom a trubicou (tento typ sa nazýva ako tzv. invenčná trubka). Týmto sa však nástroj nezchromatizoval, len mohol znížiť svoje ladenie o určitý interval. Znížcová trúbka (pozri sekcie typy trúbok) bola prvým pokusom o plne chromatickú trúbku, ktorý sa ale neosvedčil. Ku koncu 18. storočia bola trúbka vybavená klapkovým zariadením (podobné ako majú drevené nástroje), oproti tradičným trúbkam bez klapiek však trpela výrazne horšie kvalitou tónu. Napriek tomu však pre ňu boli komponované význačné diela, napr. Haydna a Hummelov trúbkový koncert.

Po istej dobe stagnácie trvajúce od čias baroka zažila trúbka renesanciu až po vynájdení ventilov na začiatku 19. storočia, od tejto doby zaujíma dôležité miesto v každom orchestri a často sa používa aj ako sólový nástroj.

Využitie v hudbe upraviť

Sólová trubka upraviť

Sólové koncerty pre trúbku boli veľmi obľúbené najmä v čase neskorého baroka, keď síce trúbky ešte nemali ventilový systém, ale hráči sa naučili používať veľmi vysoké alikvotne tóny. Tie sú od seba vzdialené pol tónu aj menej, v týchto vysokých polohách sa teda trúbka stáva de facto chromatická. Obľuba trúbky ako sólového nástroja vzrástla najmä po vynájdení ventilov na začiatku 19. storočia. Prehľad nižšie ukazuje najdôležitejšie koncerty pre trúbku.

Skladby komponované pre chromatickú rúrku upraviť

Skladby komponované pre prirodzenú rúrku upraviť

Využitie v orchestri upraviť

Trúbky boli v barokovom orchestri zastúpené v dvoch až v štyroch (ak vôbec), v najvyšších polohách pomáhali dokresľovať emotívne vypäté momenty skladieb. V klasicistických a ranne romantických orchestroch hrali trúbky väčšinou iba spolu s tympánmi a akcentoval základný tón harmónie hraný orchestrom. Krátko po zavedení ventilového systému začala väčšina skladateľov uplatňovať trúbky v orchestri aj ako melodický nástroj. V súčasnom komornom orchestri sú zastúpené dve trúbky, v symfonickom aj viac a v rôznych ladeniach. Trúbka sa významne uplatňuje okrem iného v týchto slávnych kompozíciách:

Komorná hudba upraviť

Trúbka sa v tradičnej komornej hudbe neuplatňuje, najmä kvôli svojmu priveľmiš hlasnému tónu (lesný roh sa ale naopak presadil - spolu s priečnou flautou, hobojom, klarinetom a fagotom je typickou súčasťou dychového kvinteta). Z renesančnej a barokovej hudby sa však niekoľko komorných skladieb dochovalo, pôvodne však písané najmä pre príbuzný plechový dychový nástroj cink.

S vynájdením ventilov sa trúbka stala ovládateľnejšou a jej obľuba pre komornú hudbu vzrástla, začali sa komponovať skladby pre zmiešaný komorný súbor, za všetky napr. Revue de Cuisine od Bohuslava Martinů, a tiež skladby pre trúbku a klavír. Približne od polovice 20. storočia sa do obľuby dostali rôzne dychové súbory, najmä dycjový kvintet v obsadení dve trúbky, lesný roh, trombón a tuba.

Jazz upraviť

Už od počiatkov jazzu bola trúbka vedľa saxofónu jedným z najdôležitejších melodických nástrojov. Svoju nezastupiteľnú úlohu má tak v rôznych jazzových komorných súboroch, ako aj v big band.

Vybraní trubkári upraviť

 
Louis Armstrong

Referencie upraviť

  1. ↑ a b c d ULRICH, M .: Encyklopedický atlas hudby. Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 2000, s. 51
  2. ↑ HOLZKNECHT, V., POS, V., NEDBAL, M. a kol .:Kniha o hudbe. Praha: Orbis, 1962, s. 208
  3. ↑ a b Moderná história trubky
  4. ↑ MODR, A .: Hudobné nástroje. Praha: Supraphon, 1982, s. 123
  5. ↑ HOLZKNECHT, V., POS, V., NEDBAL, M. a kol .:Kniha o hudbe. Praha: Orbis, 1962, s. 203
  6. ↑ MODR, A .: Hudobné nástroje. Praha: Supraphon, 1982, s. 125
  7. ↑ a b MODR, A .: Hudobné nástroje. Praha: Supraphon, 1982, s. 120
  8. ↑ MODR, A .: Hudobné nástroje. Praha: Supraphon, 1982, s. 121

Zdroj upraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Trubka na českej Wikipédii.

Iné projekty upraviť

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Trúbka_(hudobný_nástroj)&oldid=7832877“