Turzovci

Turzovci (staršie Thurzovci; základný tvar: Turzo, staršie Thurzo, nem. Thurzo alebo Turzo, maď. Thurzo de Bethlenfalva, Thurzó, Thurzó család, poľ. Turzonowie) bol uhorský šľachtický rod. Jeho historicky najvýznamnejší členovia mali prevažne slovensko-nemeckých rodičov.

Turzovci
erb rodu Turzovcov
Krajina	České kráľovstvo, Uhorské kráľovstvo
Tituly	župan oravský, spišský, kráľovský taverník, kráľovský tajomník, kráľovský pohárnik, veliteľ, kremnický komorský gróf, krajinský sudca, riadny kráľovský radca spišský kopijník barón gróf titulárny nitriansky biskup olomoucky riadny biskup wroclawský riadny biskup palatín rytier rádu zlatého rúna
Zakladateľ	Martin Turzo (Ján z Betlanoviec)
Rok založenia dynastie	14. storočie
Posledná hlava dynastie	Adam Turzo v r. 1635 (spišská vetva)
Rok zániku dynastie	1635
Štátna príslušnosť	uhorská, nemecká
Ďalšie vetvy dynastie	spišská, banskobystrická, oravsko-bytčianska, trenčianská, bojnická, šintavská, augsburská, dolno-rakúska, krakovsko-moravsko-sliezska a sedmohradská

Pečať Adama, grófa de Bethlenfalva, 1627

Pečať Juraja Turza, 1613, Bytča

Stanislav Turzo, biskup v Olomouci, drevoryt, okolo 1515

Dejiny rodu

Tento významný kopijnícky rod pochádza zo Spišskej stolice. Podľa obce Betlanovce si uvádzali predikát „de Bethlenfalva“. Armálnu listinu vydal Žigmund Luxemburský v roku 1417. Jej odpis od Františka de Polyanka sa nachádza v autentickom protokole Bratislavskej kapituly z roku 1590. Listina bola vydaná pre Jakuba, syna Petra de Vrbanfalwa, Martina syna Bartolomeja, Mikuláša syna Jána zvaného Thatar de Bethlenffalwa, Petra, Jakuba a Mikuláša synov Henckela de Quintoforo (zo Spišského Štvrtku) a Jána, syna Jakuba de Leton (z Letanoviec). Či sú Martin syn Bartolomeja alebo Mikuláš syn Jána Thatar de Bethlenffalwa priamymi predkami rodu je stále otvorené. Listinou udelený erb je však takmer identický s erbom rodu Turzo. Juraj, syn Jána de Bethlenfalva, sa od roku 1430 spomína ako Thurzo. Od konca 15. storočia boli mešťanmi v Levoči a Krakove a obchodníkmi a podnikateľmi na Spiši, Gemeri, strednom Slovensku, Poľsku, Sedmohradsku, Čechách a Nemecku v oblasti hutníctva a baníctva. Levočský mešťan Juraj bol veľmi úspešným obchodníkom s kovmi, najmä s meďou. V roku 1451 získal od Mikuláša Brczal de Dobra za 2130 zlatých do zálohu Spišský hrad a obce Hodkovce a Behárovce. Juraj mal šesť detí: Martina, Martu, Barboru, Dorotu, Jána a Teofila. Martin (1460 – 1503) prevzal podnik po otcovi, s bratom Jánom založili krakovskú pobočku podniku. Krakovský mešťanosta a kremnický komorský gróf (1490) Ján (✳ 1437, † 1508, manž. 1. Uršuľa Bem, 2. Barbora Beck) založil spišskú vetvu. V Mogile pri Krakove nechal vybudovať hutu na odlučovanie striebra.

Ján III. Turzo s Jakubom Fuggerom podpísaním predbežnej zmluvy 15. novembra 1494 a zakladacej zmluvy 16. marca 1495 založili podnikateľskú spoločnosť v Banskej Bystrici. Turzovsko-fuggerovská spoločnosť už v roku 1500 patrila medzi najväčšie európske obchodné spoločnosti. V 16. a 17. storočí bola táto spoločnosť najväčším svetovým výrobcom medi, keď celkovo vyprodukovala spolu 125 000 ton medi. Vyrábali viac ako tisíc ton medi ročne a k tomu viac ako desiatky ton striebra. Spoločnosť si v rámci Európy vydobyla dominantné (monopolné) postavenie na trhu s meďou. Jej pôsobenie zasahovalo aj do Tirolska a Soľnohradska a neskôr presiahla hranice strednej Európy. Meď z Karpát a Tirolska sa vyvážala do Poľska a na lodiach hanzových miest ďalej do Hamburgu, Francúzska, Španielska a Portugalska. Stala sa aj najväčšou bankou vtedajšieho sveta. Thurzovsko-fuggerovský mediarsky komplex prispel k kontaktom stredoslovenských banských miest s vyspelými krajinami Európy a to napriek tomu že Fugerovci v roku 1546 definitívne z podniku odišli, po tom čo Turzovci boli z neho vytlačení už na začiatku 16 storočia. Ján Turzo III sa vďaka spoločnosti stal najbohatším občanom Krakova. Čistý zisk Fuggerovcov a Turzovcov z banskobystrického medeno-rudného revíru predstavoval v rokoch 1495 až 1546 vyše dva a pol milióna zlatých.

Turzovci vlastnili viacero strategických hradov Bytča, Oravský Podzámok, na istý čas aj Spišský hrad, Bojnice, Lietava, Červený Kameň a Hlohovec.

Za zarobené peniaze kupovali pozemky. Stali sa vlastníkmi panstiev Šintava, Hlohovec, Bojnice, Tematín, Trenčín, Spiš, Orava, Bytča, Červený Kameň, Hričov, Lietava, Zvolen, Tokaj a ďalších pozemkov v Uhorsku a Nemecku.

Alexius získal donáciou z 4.11.1527 obrovské majetky zabrané Jánovi de Zápolya v Spišskej, Nitrianskej, Liptovskej, Oravskej, Zemplínskej, Boršodskej a Abovskej stolici. V roku 1529 získal hrad Červený Kameň a ďalšie majetky vo Vesprímskej, Vašskej, Rábskej a Šopronskej stolici. Ríšsky baronát získali 14.4.1550 Jurajov syn Bernard († 1551) s bratom Krištofom a jeho synmi Stanislavom († 1586, manž. Anna Choron), Hieronymom († 1576), Alexiom († 1594, manž. Barbora Zrínyi) a Krištofom († 1562). Teofil (donácia v roku 1500) bol zakladateľom neskoršej oravskej vetvy. Po celé 16. storočie a začiatkom 17. storočia boli jedným z najvýznamnejších magnátskych rodov v Uhorsku. Postupne zastávali takmer všetky najvýznamnejšie hodnosti v správe Uhorska. Boli dedičnými županmi Spiša a Oravy. Mnohí členovia študovali na slávnych univerzitách v Padove a Wittenbergu. Pritom práve rozhľadenosť a poučenie, ktoré získali v nemeckom prostredí, ukotvili v ich prístupe zvyk hľadať východiská z tých najdôležitejších konfliktov skôr dohadmi než mečom. Turzovci patrili k šľachtickým rodom, ktoré mali veľmi blízko aj k slovenským vzdelancom. Dobre ovládali slovenský jazyk, samotný palatín Juraj III. Turzo sám v listoch používal termín „slovenský národ“.

Vnuk Bernarda František bol panovníkom 25.11.1534 menovaným nitrianskym biskupom (nebol vysvätený za kňaza). Nakoľko jediný brat zomrel mladý a mal len tri sestry hrozilo, že rod vymrie. Pápež súhlasil s rezignáciou na biskupský stolec, aby sa mohol oženiť. Donáciu na Oravské hradné panstvo získal od Ferdinanda I. 10.3.1556, keď vyplatil 18 338 zlatých v prospech Václava a Alberta Sedlniczky de Choltych. Ferdinand I. ho vymenoval za hlavného oravského župana (6.12.1557). Definitívnu donáciu na hradné panstvo Lietava za splatených 12 640 zlatých vydal Ferdinand I. 1.11.1558 vo Viedni. Prednosť vyplynula zo sobáša s Barborou Koztka de Szedlecz, poslednou členkou rodu. František sa stal oddaným podporovateľom evanjelikov. Najvýznamnejší bol neskorší palatín Juraj (✳ 1567, † 1616, manž. Žofia Forgách, Alžbeta Czobor). Od roku 1598 bol kráľovský radca a oravský župan. Juraj už ako 20-ročný bojoval proti Osmanom vo vojsku arcivojvodu Ernesta. Počas pätnásťročnej vojny bojoval o hrady Šomoška, Divín, Hajnáčka, Modrý Kameň a Fiľakovo, pri Budíne, Vacove, Ostrihome a Stoličnom Belehrade. Jeho vycibrená diplomacia sa preukázala pri rokovaniach s poľským kráľom v roku 1597 pri Nových Zámkoch o ťažení proti Osmanom. Mal výborné vzťahy s Rudolfom II., dôveru si vybudoval aj u Mateja II. Mal vyvinuté ekonomické myslenie. Oravské panstvo ekonomicky pozdvihol a po rokoch reforiem a osídľovania vznikol ekonomicky silný región. Obratne riešil aj vzťahy k Habsburgovcom. Rodinní príslušníci sa priatelili s takými velikánmi ako bol Erazmus Rotterdamský či Eliáš Láni.

Vplyvný kardinál Khlesl žiadal Mateja II., aby zničil moc evanjelikov a chcel na to využiť proces s palatínovou príbuznou — kalvínkou Alžbetou Báthory, ktorej ťažké zločiny boli podľa práva zločinom proti Bohu a panovníkovi, trestané stratou majetku a hlavy. Juraj sa snažil situáciu potichu „zamiesť pod koberec“. Úvahy o palatínových majetkových záujmoch sú však neopodstatnené, ten by totiž podľa jej už spísaného testamentu pripadol Alžbetiným potomkom. Juraj ako hlavný oravský župan, kráľovský radca a kráľovský pohárnik získal od Rudolfa II. ríšsky grófsky titul, vydaný 10.4.1606 na Pražskom hrade. V listine nie je zmienka o erbe. V roku 1610 zvolal Žilinskú synodu, ktorá ustanovila evanjelickú cirkev v Uhorsku. Matej II. potvrdil 14.2.1610 Jurajovu voľbu palatínom uhorským snemom. Juraj mal iba jediného syna Imricha (✳ 1589, † 1621, manž. Kristína Nyáry) a sedem dcér. Imrich mal dcéry Alžbetu (manž. Štefan Eszterházy) a Kristínu. Imrichom oravská vetva rodu vymrela. V závete Juraj zakázal rozdeliť Oravské panstvo. Na čele komposesorátu stál direktor volený dedičmi, do roku 1713 oravský župan. Komposesorát bol zoštátnený v roku 1945. Spišská vetva vymrela spišským županom Michalom (manž. Elena Horváth de Wegla) v roku 1636.

Erb rodu

Podľa literatúry je najstarším prameňom pre erb rodu Thurzo armálna listina vydaná Ladislavom V. 19.2.1456 v Budíne pre Gregora Scepwsÿ de Bethlenfalva a jeho nevlastného brata, budínskeho prepošta Jána Fodor. Táto listina však patrila príbuznému z rodu Turzo ktorý bol cirkevný hodnostár. Erb z roku 1417 je naopak okrem farebnosti obsahovo zhodný. Štít je delený, v hornom zlatom poli je polovičný modrý lev s vyplazeným jazykom, natiahnutými labami a zdvihnutým stočeným chvostom, v dolnom červenom poli sú tri biele ruže. Na kolčej prilbe z kráľovskej koruny vyrastá lev zo štítu. Prikrývadlá sú červeno-zlaté a modro-červené, zmiešané s bielymi. Erbom z roku 1456 je v doľava naklonenom červenom štíte doľava otočený zlatý korunovaný lev s vyplazeným jazykom a zlatou ružou medzi prednými labami. V strede koruny je zlatý krížik. Na štíte je turnajová prilba s prikrývadlami, z ktorých vyrastá zatvorené červené krídlo s levom zo štítu. Prikrývadlá sú zlato-červené po oboch stranách. Erb je variáciou staršieho z roku 1417. Aj neskoršie listiny pre spríbuznené rody Popst aliter Bobest či Feigel vychádzajú z pôvodného erbu rodov Henckel a Thurzo. Csergheö uverejnil pečať Teofila z roku 1503. V hornom červenom poli vyskakuje zlatý dvojchvostý korunovaný lev, v dolnom zlatom sú tri červené ruže so zlatými semeníkmi. Klenotom je z koruny vyskakujúci lev zo štítu. Prikrývadlá sú zlato-červené po oboch stranách. Veľmi zaujímavá je podoba erbu biskupa Stanislava zo začiatku 16. storočia v Knižnici bratislavskej kapituly v SNA. Na drevoryte je Stanislav zobrazený ako sv. Václav v brnení s kniežacou korunou, gloriolou! a kniežacím plášťom. V pravej ruke drží kolmo kopiju so Svätováclavskou orlicou na zástave, ľavou sa opiera o štít s orlicou zo zástavy. Vpravo je na haluzi stromu zavesený delený štít olomouckého biskupstva – v hornom poli sú štyri špice, v dolnom dve špice. Vľavo na haluzi visí delený štít, v hornom poli vyrastá lev, v dolnom sú tri ruže (2:1). Najstaršia známa pečať je gema zvolenského župana Juraja z roku 1498. V poli gemy sa nachádza doľava otočená hlava muža. Alexius v rokoch 1533 a 1528 odtlačil dve štítové pečate. Na prvej pečati v hornej polovici vyskakuje lev, v dolnej sú tri ruže. Nad turnajovou prilbou s prikrývadlami sú iniciály A.T. Druhá pečať z roku 1528 je obsahovo zhodná vrátane iniciál. Obsahovo zhodná je aj okrúhla Alexiova pečať z 1540, z typária z roku 1527. Kruhopis pečate je: COMES. ALEXIVS. TVRZO. IVDEX. CVRIE. REGIS. HVNGARIE. 1527 :. Oktogonálnu pečať rovnakého obsahu odtlačila v roku 1599 Katarína. Vedľa klenotu sú iniciály K(atharina)T(hurzo) – D(e) B(ethlenfalva). Mikuláš v roku 1608 odtlačil pečať s doprava nakloneným deleným štítom. V hornom poli vyskakuje korunovaný lev, v dolnom sú tri ruže. V klenote z koruny vyskakuje lev zo štítu, vedľa sú iniciály MT – B. Ríšsky barónsky erb z roku 1550 je podľa Csergheöa štvrtený. V prvom a štvrtom poli je privrátený pôvodný erb, v druhom a treťom modrom sú tri letiace biele holubice so zlatými korunami (2:1). Erb má dva klenoty, vpravo je privrátený vyskakujúci lev zo štítu, vľavo v korune biela holubica s roztiahnutými krídlami. Prikrývadlá sú zlato-červené a zlato-modré po oboch stranách. Grófsky erb Juraja z roku 1606 je štvrtený so srdcovým štítkom. V prvom a štvrtom poli je tradičný erb, v druhom a treťom modrom je privrátený strieborný jednorožec. V zlatom srdcovom štítku je dvojhlavý čierny cisársky orol s korunou nad hlavami. Erb má dva klenoty, vpravo z koruny vyskakuje zlatý korunovaný lev, v ľavom z koruny vyskakuje strieborný jednorožec. Prikrývadlá sú zlato-červené a strieborno-modré po oboch stranách. Táto podoba erbu sa nachádza aj na oltári v evanjelickom kostole v Necpaloch, pôvodne z kaplnky Oravského hradu, mortuáriu a posmrtnom portréte Juraja Thurzu z roku 1621. Farebnosť mierne variuje. Na portáli sobášneho paláca v Bytči z rokov 1601 – 1606 s pôvodnou podobou erbu sú strieborno-červené a strieborno-modré prikrývadlá z grófskeho variantu.

Známi príslušníci rodu

Medzi najvýznamnejších členov rodu patrili:

• Martin Turzo (Márton Thurzó) (* 1396 – † 1431), zakladateľ rodu.
• Juraj I. Turzo (György de Bethléfalva Thurzo) (* 1430? – pred † 1458)
• Ján III. Turzo tiež ako Ján I. (* 1437 – † 1508), kremnický obchodník, vrchný podnikateľ, synovia Ján IV., Juraj III. a Stanislav I., založil Turzovsko-fuggerovskú spoločnosť.
• Martin Turzo (15. – 16. storočie), banský podnikateľ, levočský mešťan.
• Ján IV. Turzo (* 1466 – † 1520), vroclavským knieža a biskup, mecenáš umelcov a vo významnej miere sa zaslúžil o počiatky humanizmu v Sliezsku, pochovaný bol vo vroclavskej katedrále.
• Žigmund IV. Turzo (cca. * 1465 – † 1512), humanista, biskup v Nitre, Transylvánii a Varaždine.
• Stanislav I. Turzo (* 1470 – † 1521), humanista, olomoucký biskup.
• Juraj III. Turzo (* 1467 – † 1521), uhorský palatín, najvyšší mincmajster, vojvodca; manželka Anna Fuggerová, postupne získal meštianske práva v Krakove, Norimbergu a Levoči, od roku 1511 bol starosta Krakova.
• Alexej I. Turzo (* 1490 – † 1543), kráľovský pokladník, dedičný spišský župan, kremnický komorný gróf
• Ján Turzo (* 1492 – † 1558), župan, gróf, vlastnil hrad a panstvo Bojnice.
• Bernard I. Turzo (* 1500 – † 1551), gróf z Grafeneggu, zakladateľ rodovej línie.
• František I. Turzo (* 1512 – † 1574), oravský župan, správca nitrianskeho biskupstva, postavil kaštieľ v Bytči.
• Stanislav Turzo (* 1531 – † 1586), župan, majiteľ Spišského hradu, Bojnického hradu a správca Oravského hradu.
• Juraj VII. Turzo (* 1567 – † 1616), gróf, župan, kráľovský pohárnik, veliteľ, počas povstania Štefana Bočkaja ostal verný cisárovi, za čo ho kráľ Matej II. povýšil na palatína.
• Alexej II. Turzo (* 1550 – † 1594), zakladateľ spišskej vetvy, spišský župan, predstavený Spišskej komory.
• Stanislav Turzo (* 1567 – † 1625), župan, veliteľ, kráľovský pohárnik, palatín, majiteľ hradov a panstiev na Spiši, slúžil Habsburgovcom, nepridal sa k povstaniu Štefana Bočkaja aj keď bol evanjelik.
• Krištof Turzo (* 1583 – † 1614), župan, kráľovský komorník, rytier rádu zlatého rúna, zvolal do Spišského Podhradia synodu evanjelikov.
• Stanislav Turzo (* 1599 – † 1627), župan, zemepán.
• Imrich Turzo (* 1598 – † 1621), rektor wittenberskej univerzity, oravský župan, kráľovský tabulárny sudca.
• Adam Turzo (* 1600 – † 1635), barón, župan, žil na dvore palatína Mikuláša Esterháziho, prestúpil na katolícku vieru.

Galéria

• 
  Kaštieľ v Betlanovciach „Koruna“
• 
  Dom Turzovcov v Banskej Bystrici
• 
  Renesančný dom Turzovcov v Levoči
• 
  Oravský hrad
• 
  renesančný kaštieľ v Bytči
• 
  Náhrobok Juraja III. Turza v kaplnke na Oravskom hrade

Literatúra

• LENGYELOVÁ, Tünde a kol.: Thurzovci a ich historický význam. Bratislava : Spoločnosť Pro Historia a Historický ústav SAV, 2012, 260 s. ISBN 978-80-89396-19-1
• SAKTOROVÁ, Helena: Turzovské knižnice. Osobné knižné zbierky a knihy dedikované členom rodu Turzovcov. Martin 2009.
• PONGRÁCZ, Denis. Atlas osobných pečatí I. Bratislava : JUDr. Mikuláš Trstenský vlastným nákladom, 2019. 1010 s. ISBN 978-80-570-1194-1.

Pozri aj

• Turzovsko-fuggerovská spoločnosť

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Turzovci

Externé odkazy

• Rodokmeň (Upozornenie: Na tejto stránke boli ako zdroj použité maďarské dokumenty najskôr z konca 19. storočia a všetky mená pre Uhorsko sú preto napísané v modernej maďarčine bez ohľadu na to, aké bolo pôvodné prvé či druhé meno osoby a či meno bolo slovenské, nemecké, české a podobne)
• https://www.pamatihodnosti.sk/pamatihodnost/?itemId=92 Archivované 2019-09-01 na Wayback Machine