Wikipédia

Ústav etnológie a sociálnej antropológie Slovenskej akadémie vied

(Presmerované z ÚESA SAV)

Súradnice: 48°08′33″S 17°07′11″V / 48,1424°S 17,1198°V / 48.1424; 17.1198

Ústav etnológie a sociálnej antropológie Slovenskej akadémie vied (skr. ÚESA SAV)[3] je jeden z ústavov tretieho oddelenia Slovenskej akadémie vied. Jeho vznik bol schválený 20. decembra 1945 a svoju činnosť začal začiatkom roku 1946 pod názvom Národopisný ústav Slovenskej akadémie vied a umení.[4] V roku 1994 bol premenovaný na Ústav etnológie SAV.[5]

Ústav etnológie a sociálnej antropológie Slovenskej akadémie vied
Ústav etnológie a sociálnej antropológie Slovenskej akadémie vied
Založená1. februára 1946
SídloKlemensova 19
813 64 Bratislava 1[1], Slovensko
VedenieMgr. Tatiana Zachar Podolinská, Ph.D.
(riaditeľka) [2]
Územný rozsahSlovensko
Člen skupinySlovenská akadémia vied
Webuesa.sav.sk
Sídlo ÚESA SAV na Klemensovej ulici č. 19 v Bratislave

Názvy upraviť

Staršie názvy ústavu sú:

  • 1946 – 1951 Národopisný ústav Slovenskej akadémie vied a umení,
  • 1951 – 1953 Národopisná sekcia Historického ústavu Slovenskej akadémie vied a umení,
  • 1953 – 1955 Národopisný kabinet Slovenskej akadémie vied a umení,
  • 1955 – 1994 Národopisný ústav Slovenskej akadémie vied,
  • 1994 – 2019 Ústav etnológie Slovenskej akadémie vied.

Činnosť Ústavu etnológie SAV upraviť

V súčasnosti sa toto vedecké pracovisko zaoberá základným a aplikovaným výskumom v odboroch etnológia, kultúrna a sociálna antropológia a religionistika. Hlavným poslaním ústavu je skúmať človeka a jeho sociálne vzťahy, jeho spôsob života, ako aj kultúrne tradície v komparatívnej a historickej perspektíve. Okrem základného výskumu sú na tomto pracovisku realizované aplikačné projekty, ktoré sa zaoberajú problematikou života národnostných menšín na Slovensku, vzťahmi minorít a majority, ľudských práv, rodovej rovnosti, sociálnej exklúzie a inklúzie, migrácie a kultúrnej rozmanitosti.[6]

Základný výskum Ústavu etnológie SAV je orientovaný na etnologické a kultúrno-antropologické štúdium kultúry a spôsobu života Slovákov na Slovensku i v zahraničí. Výskum je sústredený na národnosti a etnické skupiny žijúce na našom území, ale aj na porovnávacie medzikultúrne štúdium etnických skupín a národov Európy.[7] ÚESA SAV je zároveň sídlom redakcií odborných časopisov: Slovenský národopis, Etnologické rozpravy. Okrem toho je tiež sídlom Národopisnej spoločnosti Slovenska a jej archívov.[8]

Hlavné výskumné oblasti:

  • Dynamika sociálnej zmeny a diverzifikácie : téma spojená s pracovnými migrantmi a utečencami
  • Komunikačné základy civilizácie : medzigeneračná komunikácia ako predpoklad riešenia aktuálnych sociálnych problémov
  • Holokaust : dokumentácia, rozhovory s ľuďmi, ktorí prežili holokaust
  • Sociálna inklúzia a zamestnateľnosť : problém chudoby ekonomicky vylúčených skupín, problém starnutia a uplatnenia mladých ľudí
  • Kultúrna tradícia a kultúrna zmena – Pamäť a identita slovenskej kultúry : kultúrne dedičstvo ako základ kultúrneho a kreatívneho priemyslu, rozvoja regiónov a turizmu
  • Sociokultúrny vývoj po roku 1989 a urbánne prostredie : premeny miest po sociálnej, demografickej a urbánnej stránke
  • Náboženstvo v období neskorej modernity : výskum modernej religiozity [9]

Archívy Ústavu etnológie SAV upraviť

Pracovisko okrem vedeckého výskumu zabezpečuje zhromažďovanie, spracovávanie, ochranu a praktické využívanie archívnych fondov. Vedecké archívy pracoviska sa začali budovať v roku 1953.[10] Textový archív obsahuje 1 486 výskumných správ. V digitálnom archíve sa nachádza viac ako 125 tisíc digitalizovaných dokumentov, predovšetkým fotografií, diapozitívov a kresieb, ktoré pochádzajú z územia Slovenska. Digitálna zbierka obsahuje aj materiály pochádzajúce zo zahraničných výskumných ciest domácich etnológov. Ústav etnológie SAV disponuje i vlastnou knižnicou, v ktorej je vyše 12 556 kníh a 53 titulov periodík, z nich je 42 zahraničných. Knižnica je dostupná pre odbornú i laickú verejnosť.[11]

Dejiny Ústavu etnológie SAV upraviť

Vznik pracoviska upraviť

Národopisný ústav, respektíve dnešný Ústav etnológie SAV, vznikol na základe uznesenia prijatého na IV. konferencii vedeckých ústavov Slovenskej akadémie vied a umení (skrátene SAVU), ktorá sa konala dňa 20. decembra 1945. „V rozprave na nej R. Žatko navrhol založenie Etnografického ústavu, kde by sa skoncentrovalo bádanie slovenskej ľudovej kultúry. Potreba vzniku pracoviska sa zdôvodnila tým, že dovtedajšie ústavy nespĺňali spomenuté poslanie bádania slovenskej ľudovej kultúry v plnej miere.“[12] Nasledujúci rok 1946 bol schválený nový zákon o SAVU. Tento zákon umožnil jej autonómne, apolitické budovanie a fungovanie ako slobodnej inštitúcie, ktorej cieľom bolo vykonávanie vedeckej a umeleckej činnosti na európskej úrovni.[13] 1. februára 1946 sa stal Národopisný ústav oficiálne jedným z 9 ústavov prvej triedy SAVU a za jeho riaditeľa bol menovaný Rudolf Žatko. Ústav mal málo odborných pracovníkov, preto si od začiatku svojej existencie prizýval na terénne výskumy a riešenie ďalších úloh externých spolupracovníkov a študentov. V tom čase bolo pre SAVU veľmi náročné získať dostatok odborných pracovníkov. Aj z toho dôvodu zastávali vedúce pozície na jednotlivých pracoviskách predovšetkým externí odborníci.[13]

Štátny prevrat v roku 1948 so sebou priniesol aj zmenu v realizácii vedeckej praxe. V súlade s tým museli aj pracovníci Národopisného ústavu študovať sovietsku literatúru a pravidelne o tom informovať Správny výbor prostredníctvom pracovných výkazov.[14] Na začiatku 50. rokov musela SAVU výraznejšie čeliť novým politickým a spoločenským podmienkam, ktoré so sebou priniesla zmena politickej situácie. No kým iné pracoviská sa s týmito zmenami stretli neskôr, Národopisný ústav sa s dôsledkami novej politickej situácie musel pasovať už v roku 1948. V tom čase začali porady so zástupcami Matice slovenskej. Tieto porady sa dotýkali premien v organizácií vedeckej činnosti na Slovensku a mali čiastočne ideologický motív, ktorý súvisel s politickými zmenami. Zástupcovia Matice Slovenskej dospeli k záveru, že Národopisný ústav by mal byť premiestnený do Martina a zmeniť sa na Národopisný ústav Matice slovenskej. Akadémia vied však tieto závery odmietla a Národopisný ústav ostal v Bratislave pod záštitou SAVU.[15]

V roku 1949 sa riaditeľom stáva Ján Mjartan. Od nasledujúceho roku 1950, začal Národopisnom ústave postupne stúpať počet vedeckých pracovníkov, no zároveň sa začal výraznejšie prejavovať politický vplyv na fungovanie tohto pracoviska. „V máji 1950 generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (ďalej len ÚV KSS), Štefan Bašťovanský na IX. zjazde KSS určil pre oblasť kultúrnej a vednej politiky ako hlavné úlohy prekonanie nepriateľských ideológií a individualizmu v prospech metód kolektívnej práce, osvojenie si plánovitej vedeckej činnosti, riešenie „veľkých aktuálnych otázok nášho života“, a to na základoch ideológie marxizmu-leninizmu a uplatňovaním kritiky a sebakritiky vo vedeckej práci“.[16] V roku 1951 bol preto Národopisný ústav zrušený a pričlenený k Historickému ústavu ako jeho národopisná sekcia. Zrušenie bolo iba dočasné a už nasledujúci rok bola obnovená samostatnosť pracoviska pod novým názvom: Národopisný Kabinet SAVU. Rok 1952 priniesol i ďalšie premeny, ktoré sa týkali organizačných zmien v SAVU. Slovenskú akadémiu vied a umení vystriedala Slovenská akadémia vied a Národopisný Kabinet sa v roku 1953 stáva jej členom v oblasti spoločenských vied. Riaditeľom ostáva Ján Mjartan.[17] Hlavné úlohy ústavu v tomto období boli:

Národopisný ústav od svojho vzniku vplýval na vývoj etnológie. Svoj vplyv si zachovalo aj potom, ako sa stalo členom jednej zo sekcií Slovenskej akadémie vied v oblasti spoločenských vied. Pôsobenie pracoviska sa dotýkalo a zahŕňalo formy etnografickej práce, metodologické a teoretické prístupy, ale aj hľadanie rovnováhy medzi nezávislou vedou a spoločensky angažovaným odborom.[19]

Ďalší vývoj upraviť

50. roky 20. storočia príliš nepriali humanitným vedám, ich rozvoj preto napredoval len pozvoľna. Rýchlejšiemu rozmachu humanitných disciplín bránila politika SAV, ktorá uprednostňovala technické a prírodovedné smery a jednak istá nedôvera, ktorú k humanitným vedcom prechovávali zamestnanci štátnych a straníckych orgánov. Tí im vyčítali „nedostatočnú ideologickú uvedomelosť, apolitickosť, a pod. Ideálom „socialistického“ spoločenskovedného výskumníka mal byť rovnako odborník, ako aj politicky i ideovo uvedomelý pracovník“.[20] Táto uvedomelosť sa mala prejavovať v angažovanosti pracovníkov, pričom jednou z možností bola napr. lektorská aktivita na ideologických školeniach. Aby mali štátne orgány istotu v tom, že vedeckí pracovníci napĺňajú ich normy spustili kontroly. Od roku 1958 boli spustené tzv. previerky, ktorých cieľom malo byť overenie „triednej a politickej spoľahlivosti“ zamestnancov SAV.[20] Cieľom previerok nebolo len overovanie lojality vedcov a zamestnancov SAV k politickému režimu v Česko-Slovensku. Ich účel spočíval aj v snahe o vytvorenie zámienky pre zníženie stavu pracovníkov v štátnych inštitúciách, čiže aj v Slovenskej akadémii vied. Výsledky previerok pracovníkov Národopisného ústav SAV neboli bezproblémové, napriek tomu si pracovisko zachovalo počet zamestnancov. V roku 1958 dostáva Národopisný ústav SAV okrem iného aj novú riaditeľku, ktorou sa stala Božena Filová. Tá sa podobne ako predchádzajúce vedenie ústavu usilovala o zvýšenie počtu pracovníkov NÚ SAV, vďaka čomu v priebehu nasledujúcich 15 rokov Národopisný ústav strojnásobil počet zamestnancov.[21] „Napriek zložitým politickým podmienka a rôznym priamym i nepriamym zásahom vládnej moci do vedeckej činnosti Národopisného ústavu SAV, jeho pracovníci dokázali vybudovať funkčné pracovisko základného výskumu vo všetkých jeho zložkách.“[22]

NÚ SAV reagoval flexibilne a jeho pracovníci sa usilovali o sledovanie spoločenských zmien v rámci plánovania výskumu a vedeckých projektov, ktoré v tom čase ústav realizoval. Okrem sledovania premeny kultúry a spoločenskej situácie, kládli výskumníci NÚ SAV dôraz na záchranný výskum folklóru a tradícií s ním spojených, nehovoriac už o kultúre slovenských etnických menšín. Okrem vyššie uvedených projektov sa pracovníci ústavu venovali aj mnohým ďalším povinnostiam, napr. vyučovaniu, spolupráci s ľudovými umelcami a ľudovými súbormi.

V tomto období (60. roky 20. storočia) sa ústav venoval trom ústredným tematickým celkom. Išlo o: dejiny ľudovej kultúry na Slovensku, vplyv industrializácie na život a kultúru obyvateľstva a ľudovú kultúru v karpatskej oblasti. „Od roku 1967 začala vychádzať edícia Klenotnica slovenskej ľudovej kultúry – a hneď do konca desaťročia v nej publikovali dve pracovníčky NÚ SAV svoje autorské monografie“.[23] Išlo o autorky Soňu Burlasovú a jej dielo Ľudové balady na Horehroní (1969) a Emu Kahounovú a jej dielo Ľudové vinohradnícke stavby a lisy (1969). Pracovisko NÚ SAV participovalo aj na vydaní medzinárodne úspešného diela Československá vlastivěda. Do roku 1969 sa na tomto pracovisku výraznejšie rozvíjali diskusie o predmete bádania národopisu, čo postupne posilňovalo potenciál pracoviska pre riešenie ďalšieho výskumu „súčasnosti“.[23]

Od normalizácie po revolúciu upraviť

21. augusta 1968 po invázii vojsk Varšavskej zmluvy sa postupne začali ukazovať zmeny novej politickej situácie. V začiatku procesu tzv. normalizácie, ktorý sa datuje do jari roku 1969 zanikla v ČSSR sloboda tlače a v októbri toho istého roku bol prijatý nový tlačový zákon, ktorý opätovne zaviedol cenzúru. Vznikla Komisia pre analýzu vývoja po XIII. zjazde KSČ a uznesením, ktoré vydalo ÚV KSČ 29. septembra 1969 sa začali ďalšie previerky v štátnom aparáte a poslancov v zastupiteľských úradoch. Podľa dochovaných materiálov išlo tzv. normalizačné čistky. Tie zasiahli zvlášť silno vedecké, umelecké inštitúcie a vysoké školy. Na pracoviskách SAV, a teda aj na pracovisku NÚ SAV, nastala podobná situácia ako v 50. rokoch.[24] Vtedajší predseda SAV dostal od ministra výstavby a techniky list s návrhom na zrušenie Národopisného ústavu Slovenskej akadémie vied s odkazom na výsledky previerky z 22. januára 1970. Národopisný ústav SAV v tom čase už nebol malým nevýznamným pracoviskom, ale dobre štruktúrovanou inštitúciou s výrazným zázemím a vplyvom v odbore. O návrhu na zrušenie NÚ SAV sa jeho vedenie dozvedelo prakticky okamžite a už ten istý deň o ňom informovalo zamestnancov. Pracovníci NÚ SAV začali voči tomuto rozhodnutiu bojovať prostredníctvom protestných listov, ktoré promptne podporili aj ďalšie slovenské a české partnerské pracoviská a organizácie. Všetky písomné protesty sú datované v období od 12. do 15. júna 1970. Vďaka tomu pracovisko získalo podporu a pomoc v priebehu jedného týždňa.[25] Spis, ktorý sa k tejto kauze zachoval obsahuje aj obsiahly 13-stranový dokument pod názvom: K podkladovému materiálu pre akademika Filkorna o zrušení, zlúčení a reorganizácii niektorých ústavov vedecko-technickej základne v ČSSR. Tento dokument, podobne ako aj protestné listy partnerských organizácií, zohral významnú úlohu v odpovedi na návrh z listu ministra výstavby a techniky, ktorú poslal vtedajší predseda SAV Karol Šiška 17. júna 1970. V tejto reakcii ministrov návrh odmietol. V liste, ktorý obsahoval reakciu riaditeľa SAV sa okrem iného píše: „Kategoricky protestujeme proti predbežným záverom bodu 3, podľa ktorého sa má zrušiť Národopisný ústav SAV“. Hlavné argumenty za zachovanie pracoviska boli: „NÚ SAV je najväčším vedeckým pracoviskom v odbore etnografia a folkloristika, gestorom štátnych úloh, koordinátorom medzinárodných úloh MKKK, jediným školiacim pracoviskom v odbore etnografia a folkloristika pre kandidátov vied a doktorov vied. V NÚ SAV sídli sekretariát SNS pri SAV a SNKR, v roku 1969 sa začala najväčšia úloha v odbore – Etnografický atlas Slovenska, na ktorú P SAV už vyčlenilo rozpočtové prostriedky.“[25]

Napriek tomu v roku 1971 zanikla východoslovenská pobočka NÚ SAV v Košiciach a ústav tak prišiel o časť pracovníkov. Nových pracovníkov prijať nemohol, pretože v roku 1971 SSR neschválila nárast pracovných síl v Slovenskej akadémií vied. Od 1. septembra toho roku platil pre celú SAV hromadný zákaz prijímať nových pracovníkov. Tento stav však netrval dlho a do roku 1973 sa pracovisku NÚ SAV podarilo získať tri nové pracovníčky. Nárast pracovníkov v ústave postupne pokračoval a do konca roku 1979 sa jeho kolektív rozšíril na viac ako 30 vedeckých a odborných pracovníkov. O ďalšie rozširovanie kolektívu usiloval ústav aj v nasledujúcich rokoch a bol úspešný. Aj napriek generačnej výmene a odchodu zakladajúcich pracovníkov do dôchodku mal NÚ SAV do konca 80. rokov okolo 50 zamestnancov. Okrem toho získal ústav nové väčšie priestory v bývalej budove Slovenského rozhlasu na dnešnom Jakubovom námestí v Bratislave. Bolo tu aj audioštúdio a dostatok miesta pre archívy a knižnicu. Priestory však vyžadovali rekonštrukciu, a tak sa sťahovanie začalo postupne od roku 1986 a prebiehalo až do roku 1989.

Okrem úspešného získavania pracovníkov zaznamenalo pracovisko viaceré úspechy vo svojej činnosti. V priebehu 70 rokov organizoval NÚ SAV národopisné bádanie na Slovensku a vedecké projekty prebiehali v koordinácií s partnerskými ústavmi v Prahe a v Brne. V rokoch 1971 až 1975 a 1976 až 1980 bol NÚ SAV hlavným pracoviskom celoštátnej úlohy (išlo o úlohu Štátneho plánu základného výskumu) s názvom Vývoj ľudovej kultúry v českých zemiach a na Slovensku, ktorú tiež koncepčne pripravil. Išlo o veľký projekt do ktorého sa zapojilo 18 pracovísk z celého Česko-Slovenska. Cieľom projektu bolo sledovať ľudovú kultúru v Česku a na Slovensku a ukázať syntetický obraz jej vývoja, aktuálnych premien a vzťahov k iným kultúram.[26] Vďaka rôznym významným projektom, medzi inými aj projektom Etnografický atlas Slovenska ktorý pracovníci Národopisného ústavu SAV spracovávali od konca 60. rokov, sa rozvíjala na tomto pracovisku aj spolupráca s krajinami západnej Európy, hoci bola obmedzená pre politickú situáciu a byrokratické prekážky.

Po roku 1989 upraviť

Rok 1989 priniesol pracovisku viacero významných zmien. Vo veľkej miere to súviselo s politickou situáciou a tzv. Nežnou revolúciou. Do prebiehajúcich procesov sa zapájali aj pracovníci SAV a ich činnosť mala podiel aj na vzniku VPN. V rámci pracovísk SAV vznikali štrajkové výbory. Dňa 27. novembra 1989 sa uskutočnil generálny štrajk. V rámci neho sa v areáli SAV konalo verejné zhromaždenie, kde sa vytvoril celoakademický štrajkový výbor pracovísk SAV. Ten následne rokoval s Predsedníctvom SAV. Padli požiadavky na odstránenie vplyvu politických strán z vedy a jej odideologizovanie. Vedci tiež žiadali o nápravu krívd páchaných na pracovníkoch SAV počas normalizácie a odstúpenie zdiskreditovaných členov P SAV. 5. decembra 1989 odstúpilo celé Predsedníctvo. Iniciatívu prebralo Fórum vedcov a výskumných pracovníkov, ktoré vzniklo 7. decembra toho roku. Vznikli návrhy na nové demokratické štruktúry a celý systém prešiel následne rozsiahlou premenou. Národopisný ústav SAV sa podobne ako ďalšie pracoviská SAV zapojil do občianskeho odporu v novembri 1989. Pracovníci sa zúčastnili generálneho štrajku 27. novembra 1989 neskôr 7. decembra toho roku aj zhromaždenia vedcov a výskumných pracovníkov v Dome odborov v Bratislave. Občianske zhromaždenia v NÚ SAV organizovalo odborové hnutie v čele s Rastislavou Stoličnou. Zmenám, ktoré sa v tomto období diali, čelilo pracovisko NÚ SAV s novým riaditeľom. Vo februári roku 1989 na vlastnú žiadosť odstúpila z postu riaditeľky PhDr. Božena Filová, CSc.[27] Vo funkcii ju nahradil Prof. PhDr. Milan Leščák, CSc. Zmeny prišli i z hľadiska získavania finančných zdrojov. Pracovníci NÚ SAV sa museli rýchlo prispôsobovať zmeneným podmienkam, ktorým čelili od roku 1989. Týkalo sa to i financovania, získavanie finančných zdrojov po novom záviselo od množstva získaných projektov z domácich aj zahraničných agentúr. Pracovníci ústavu tiež prebrali niektoré organizačné a manažérske práce miesto administratívnych a technických pracovníkov, ktorých ubúdalo. Podobné problémy mali aj ďalšie inštitúcie. Tieto fakty a ponovembrová transformácia kultúrnych, ideových, sociálnych, ekonomických a politických podmienok v spoločnosti výrazne menili podobu vedeckej práce. Výskum už nebol podriadený ideologickým tlakom ale musel sa vyrovnávať s novými ekonomickými dopadmi.[28] Po revolúcií sa zmenila legislatíva, ktorá sa týkala SAV. Zmena legislatívy so sebou priniesla nové podmienky pre hodnotenie a kvalitu výstupov. Po roku 1989 sa postupne premieňal aj vedecký program a smerovanie pracoviska. Vplyv na tieto premeny mali aj ukončené projekty zamerané na tradičnú ľudovú kultúru Slovenska. Výstupy z tohoto výskumu predstavovalo niekoľko syntetických prác. Napríklad tematické monografie Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska (1995), či Slovensko. Európske kontexty ľudovej kultúry (Stoličná, 1997, 2000). Hlavným zameraním pracoviska, ktoré dnes nesie názov Ústav etnológie SAV, sa postupne stali témy súčasnej sociálne reality na Slovensku a v ďalších európskych, ale aj mimoeurópskych krajinách.[29]

Riaditelia pracoviska upraviť

Pracovníci Ústavu etnológie SAV upraviť

Vedeckí pracovníci

Odborní pracovníci

  • Andrea Kalivodová
  • PhDr. Mgr. Tomáš Kubisa, PhD.
  • Mgr. Vladimír Potančok
  • Mgr. Dušan Ratica, CSc.[32]

Referencie upraviť

  1. ↑ Adresa [online]. Ústav etnológie SAV, [cit. 2017-05-05]. Dostupné online.
  2. ↑ Vedenie ústavu [online]. Ústav etnológie SAV, [cit. 2017-05-05]. Dostupné online.
  3. ↑ Názov ústavu [online]. Ústav etnológie SAV, [cit. 2019-07-30]. Dostupné online.
  4. ↑ Profil [online]. Ústav etnológie SAV, [cit. 2017-05-05]. Dostupné online.
  5. ↑ Informačná stránka organizácie SAV [online]. SAV, [cit. 2017-05-11]. Dostupné online.
  6. ↑ Profil pracoviska [online]. Ústav etnológie SAV, [cit. 2017-11-11]. Dostupné online.
  7. ↑ Portfólio [online]. Ústav etnológie SAV, [cit. 2017-05-05]. Dostupné online.
  8. ↑ Činnosť ÚEt SAV [online]. SAV, [cit. 2017-05-11]. Dostupné online.
  9. ↑ Hlavné výskumné oblasti [online]. Ústav etnológie SAV, [cit. 2017-05-09]. Dostupné online.
  10. ↑ Vedecké archívy [online]. Ústav etnológie SAV, [cit. 2017-05-05]. Dostupné online.
  11. ↑ Ústav Etnológie SAV oslavuje 70 rokov [online]. vkocke.sk, 09.06.2016, [cit. 2017-07-26]. Dostupné online.
  12. ↑ KILIÁNOVÁ, Gabriela; ZAJONC, Juraj. 70 rokov Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied: kontinuity a diskontinuity bádania a jednej inštitúcie. 1. vyd. Bratislava : VEDA, 2016. ISBN 978-80-224-1512-5. Kapitola I. Národopisné pracovisko v Slovenskej akadémii vied a umení (1946 – 1953), s. 23 – 24.
  13. ↑ a b KILIÁNOVÁ, Gabriela; ZAJONC, Juraj. 70 rokov Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied: kontinuity a diskontinuity bádania a jednej inštitúcie. 1. vyd. Bratislava : VEDA, 2016. ISBN 978-80-224-1512-5. Kapitola I. Národopisné pracovisko v Slovenskej akadémii vied a umení (1946 – 1953), s. 24.
  14. ↑ KILIÁNOVÁ, Gabriela; ZAJONC, Juraj. 70 rokov Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied: kontinuity a diskontinuity bádania a jednej inštitúcie. 1. vyd. Bratislava : VEDA, 2016. ISBN 978-80-224-1512-5. Kapitola I. Národopisné pracovisko v Slovenskej akadémii vied a umení (1946 – 1953), s. 25.
  15. ↑ KILIÁNOVÁ, Gabriela; ZAJONC, Juraj. 70 rokov Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied: kontinuity a diskontinuity bádania a jednej inštitúcie. 1. vyd. Bratislava : VEDA, 2016. ISBN 978-80-224-1512-5. Kapitola I. Národopisné pracovisko v Slovenskej akadémii vied a umení (1946 – 1953), s. 25 – 26.
  16. ↑ KILIÁNOVÁ, Gabriela; ZAJONC, Juraj. 70 rokov Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied: kontinuity a diskontinuity bádania a jednej inštitúcie. 1. vyd. Bratislava : VEDA, 2016. ISBN 978-80-224-1512-5. Kapitola I. Národopisné pracovisko v Slovenskej akadémii vied a umení (1946 – 1953), s. 27.
  17. ↑ KILIÁNOVÁ, Gabriela; ZAJONC, Juraj. 70 rokov Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied: kontinuity a diskontinuity bádania a jednej inštitúcie. 1. vyd. Bratislava : VEDA, 2016. ISBN 978-80-224-1512-5. Kapitola I. Národopisné pracovisko v Slovenskej akadémii vied a umení (1946 – 1953), s. 29 – 32.
  18. ↑ Vznik Národopisného pracoviska v SAVU: 1953 hlavné úlohy Národopisného kabinetu SAV [online]. Bratislava: Ústav etnológie SAV, rev. 2017-07-28, [cit. 2017-05-09]. Dostupné online.
  19. ↑ KILIÁNOVÁ, Gabriela; ZAJONC, Juraj. 70 rokov Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied: kontinuity a diskontinuity bádania a jednej inštitúcie. 1. vyd. Bratislava : VEDA, 2016. ISBN 978-80-224-1512-5. Kapitola I. Národopisné pracovisko v Slovenskej akadémii vied a umení (1946 – 1953), s. 54.
  20. ↑ a b KILIÁNOVÁ, Gabriela; ZAJONC, Juraj. 70 rokov Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied: kontinuity a diskontinuity bádania a jednej inštitúcie. 1. vyd. Bratislava : VEDA, 2016. ISBN 978-80-224-1512-5. Kapitola II. Národopisné pracovisko Slovenskej akadémie vied (1953 – 1969), s. 61.
  21. ↑ KILIÁNOVÁ, Gabriela; ZAJONC, Juraj. 70 rokov Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied: kontinuity a diskontinuity bádania a jednej inštitúcie. 1. vyd. Bratislava : VEDA, 2016. ISBN 978-80-224-1512-5. Kapitola II. Národopisné pracovisko Slovenskej akadémie vied (1953 – 1969), s. 61 – 62.
  22. ↑ KILIÁNOVÁ, Gabriela; ZAJONC, Juraj. 70 rokov Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied: kontinuity a diskontinuity bádania a jednej inštitúcie. 1. vyd. Bratislava : VEDA, 2016. ISBN 978-80-224-1512-5. Kapitola II. Národopisné pracovisko Slovenskej akadémie vied (1953 – 1969), s. 79.
  23. ↑ a b KILIÁNOVÁ, Gabriela; ZAJONC, Juraj. 70 rokov Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied: kontinuity a diskontinuity bádania a jednej inštitúcie. 1. vyd. Bratislava : VEDA, 2016. ISBN 978-80-224-1512-5. Kapitola II. Národopisné pracovisko Slovenskej akadémie vied (1953 – 1969), s. 80.
  24. ↑ KILIÁNOVÁ, Gabriela; ZAJONC, Juraj. 70 rokov Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied: kontinuity a diskontinuity bádania a jednej inštitúcie. 1. vyd. Bratislava : VEDA, 2016. ISBN 978-80-224-1512-5. Kapitola III. Národopisný ústav Slovenskej akadémie vied od normalizácie po nežnú revolúciu (1969 – 1989), s. 81.
  25. ↑ a b KILIÁNOVÁ, Gabriela; ZAJONC, Juraj. 70 rokov Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied: kontinuity a diskontinuity bádania a jednej inštitúcie. 1. vyd. Bratislava : VEDA, 2016. ISBN 978-80-224-1512-5. Kapitola III. Národopisný ústav Slovenskej akadémie vied od normalizácie po nežnú revolúciu (1969 – 1989), s. 86.
  26. ↑ KILIÁNOVÁ, Gabriela; ZAJONC, Juraj. 70 rokov Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied: kontinuity a diskontinuity bádania a jednej inštitúcie. 1. vyd. Bratislava : VEDA, 2016. ISBN 978-80-224-1512-5. Kapitola III. Národopisný ústav Slovenskej akadémie vied od normalizácie po nežnú revolúciu (1969 – 1989), s. 89 – 102.
  27. ↑ KILIÁNOVÁ, Gabriela; ZAJONC, Juraj. 70 rokov Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied: kontinuity a diskontinuity bádania a jednej inštitúcie. 1. vyd. Bratislava : VEDA, 2016. ISBN 978-80-224-1512-5. Kapitola IV. Národopisný ústav Slovenskej akadémie vied v čase zmien po novembri 1989, s. 107 – 108.
  28. ↑ KILIÁNOVÁ, Gabriela; ZAJONC, Juraj. 70 rokov Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied: kontinuity a diskontinuity bádania a jednej inštitúcie. 1. vyd. Bratislava : VEDA, 2016. ISBN 978-80-224-1512-5. Kapitola IV. Národopisný ústav Slovenskej akadémie vied v čase zmien po novembri 1989, s. 108 – 113.
  29. ↑ KILIÁNOVÁ, Gabriela; ZAJONC, Juraj. 70 rokov Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied: kontinuity a diskontinuity bádania a jednej inštitúcie. 1. vyd. Bratislava : VEDA, 2016. ISBN 978-80-224-1512-5. Kapitola IV. Národopisný ústav Slovenskej akadémie vied v čase zmien po novembri 1989, s. 113 – 126.
  30. ↑ KILIÁNOVÁ, Gabriela; ZAJONC, Juraj. 70 rokov Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied: kontinuity a diskontinuity bádania a jednej inštitúcie. 1. vyd. Bratislava : VEDA, 2016. ISBN 978-80-224-1512-5.
  31. ↑ Vedeckí pracovníci ÚEt SAV [online]. Ústav etnológie SAV, [cit. 2017-05-05]. Dostupné online.
  32. ↑ Odborní pracovníci [online]. Ústav etnológie SAV, [cit. 2017-05-05]. Dostupné online.

Literatúra upraviť

  • KILIÁNOVÁ, Gabriela; ZAJONC, Juraj. 70 rokov Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied: kontinuity a diskontinuity bádania a jednej inštitúcie. Bratislava : Veda, 2016. 287 s. Dostupné online. ISBN 978-80-224-1512-5. Archivované 2022-06-21 z originálu.

Iné projekty upraviť

Externé odkazy upraviť


Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ústav_etnológie_a_sociálnej_antropológie_Slovenskej_akadémie_vied&oldid=7794230“