Ďurčiná
Ďurčiná je obec na Slovensku, nachádza sa v okrese Žilina, iba 3 kilometre juhovýchodne od Rajca.
| Ďurčiná | |
| obec | |
 | |
| Štát |  Slovensko
|
|---|---|
| Kraj | Žilinský kraj |
| Okres | Žilina |
| Región | Rajecká kotlina |
| Vodné toky | Kamenný potok, Ďurčanka |
| Nadmorská výška | 513 m n. m. |
| Súradnice | 49°03′44″S 18°39′15″V / 49,062222°S 18,654167°V |
| Rozloha | 12,5 km² (1 250 ha) [1] |
| Obyvateľstvo | 1 086 (31. 12. 2023) [2] |
| Hustota | 86,88 obyv./km² |
| Prvá pís. zmienka | 1393 |
| Starosta | Martina Bohušová[3] (nezávislá) |
| PSČ | 015 01 (pošta Rajec) |
| ŠÚJ | 557986 |
| EČV (do r. 2022) | ZA |
| Tel. predvoľba | +421-41 |
| Adresa obecného úradu |
Obecný úrad Ďurčiná Ďurčiná 77 015 01 Rajec |
| E-mailová adresa | poslať email |
| Telefón | 542 21 94 |
| Fax | 542 21 94 |
  Poloha obce na Slovensku
| |
 Interaktívna mapa obce
| |
| Wikimedia Commons: Ďurčiná | |
| Webová stránka: obecdurcina.sk | |
| Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa | |
| Freemap Slovakia: mapa | |
| OpenStreetMap: mapa | |
| Portály, ktorých súčasťou je táto stránka: | |
Polohopis
upraviťNachádza sa v juhovýchodnej časti Rajeckej kotliny, v podhorí Lúčanskej Fatry. Ďurčinou preteká potok Ďurčanka, ktorý je tvorený sútokom viacerých potokov prameniacich v okolitých horách. Na konci obce sa vlieva do Kamenného potoka a potom do rieky Rajčanka.
Prístupná je cestou III. triedy z Rajca, poľnou cestou sa dá dostať do susednej Rajeckej Lesnej. Rajec je vzdialený 3 km, Žilina 24 km.
Zeleň
upraviťCharakteristickým stromom dediny je oddávna lipa. Nachádza sa tu najstaršia lipa v Žilinskom okrese. V zmiešaných lesoch Malej Fatry prevládajú ihličnany – hlavne smrek, z listnatých je to predovšetkým dub.
Symboly
upraviťPečať obce, ktorá sa zachovala z polovice 18. storočia. Je na nej vyobrazená postava ženy s kosákom. Podľa heraldiky mali ľudské postavy v znakoch obce, ktoré mali výsostné postavenie medzi ostatnými obcami. Samotná zlatá a strieborná farba znamenajú, že obec patrila medzi najbohatšie. Podľa pečate bol vyhotovený aj erb. Ďalším symbolom je vlajka, ktorú tvorí sedem pozdĺžnych pruhov.
Dejiny
upraviťPrvý doklad o osídlení na území dnešnej obce Ďurčina pochádza z mladšej doby bronzovej, kedy bola sídlom lužickej kultúry, o čom svedčia vykopávky nájdené na Kamennom Diele (medená sekerka a hlinený krčah), ktoré sú uložené v Budatínskom zámku. Z tohto sa usudzuje, že pôvodná obec sídlila v týchto miestach. Prvá písomná zmienka bola doložená a datovaná rokom 1393 s názvom POSESIO GEORKLEHATAYA a patrila pod panstvo Rajeckého hradu, o ktorom sa zachovali už len náznaky jeho existencie. Hlavným zamestnaním bol chov oviec a poľnohospodárstvo. Za čias panovania rakúskej cisárovnej Márie Terézie patrila Ďurčiná pod Lietavské panstvo, z ktorého vplyvu sa vymanila 1. septembra 1846. Obyvateľstvo nielen v Ďurčine sa vo veľkej väčšine živilo poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Roľníci mali odpradávna rozdelenú ornú pôdu na osadlosti (grunty, tiež sesie či rale). Tak sa aj dnes môžeme dočítať v kronike obce o vzniku, rozlohe a polohe jednotlivých gruntov v Ďurčine, ktorých názvy sa i dnes často zhodujú s názvami miest v jej katastri. Obyvateľstvo bolo rozdelené do jednotlivých spoločenských vrstiev. Najvyššie v spoločnosti bol postavený pán, často s titulom šľachtica. Nasledovali šoltýsi, ktorí boli akýmisi zamestnancami, dôverníkmi pána. Ich rodinné mená sa zmenili podľa názvu dediny, v ktorej „šoltýsovali“. Tak vznikli známe šoltýske, neskôr pozemančené rodiny, v prípade Ďurčiny to bola rodina Ďurčanských a toto meno sa tu vyskytuje doteraz. V spoločenskom rebríčku nasledovali sedliaci.
Stavebníctvo
upraviťĎurčiná je radovou cestnou dedinou. Popri hlavnej ceste postupne vznikla sieť bočných uličiek. Charakteristickými sú trojpriestorové domy na úzkych pozemkoch s jedným alebo dvomi oknami na uličnej fasáde, ktoré majú svoj základ v dreveniciach. Popri pôvodných dreveniciach a ich murovaných nástupchoch tu môžeme nájsť celú paletu domov z 20. storočia až dodnes.
Najstaršou stavbou je baroková kúria z 18. storočia (je však možné, že bola prestavaná z ešte staršej budovy, prípadne stojí na starších základoch). Ide o komplex obytnej a hospodárskych budov so záhradou. Pôdorys samotnej kúrie je trojtraktový obdĺžnik s rozmermi 23,5 x 12 metrov. Poslednými známymi pánmi boli Josef Vitolay s manželkou Johanna Akay Vitolay, ktorí tu žili ešte v 19. a začiatkom 20. storočia. Bol to práve Josef Vitolay, ktorý z veľkej časti financoval aj stavbu Kaplnky sv. Michala, postavenej v 19. storočí. Začiatkom 90. rokov 20. storočia bol postavený Kostol Sedembolestnej Panny Márie, ktorý navrhol architekt vdp. František Foltán. V katastrálnom území obce sa nachádza tiež niekoľko krížov a malých kaplniek (tzv. „božie muky“), ktoré už sčasti pohltil intravilán. Ide o drobné stavby z 19. až 20. storočia.
Kultúra
upraviťKroj
upraviťĎurčiná patrí medzi obce, kde sa ľudový odev zachoval v mnohých rodinách a pri slávnostných príležitostiach je často využívaný. Sviatočný odev sa skladal z bielych pestro vyšívaných rukávcov, ktoré boli ušité z domáceho plátna. Rukávce boli bez límčeka, a vyšívané boli rukávy a límec. K rukávcom patrila biela kasanica, ktorá bola bohato riasená a k tomu si ženy obliekali bohatšie vyšívanú lesklú zásteru. Obľúbená bola tiež modrotlačová zástera. Takto chodili oblečené vo sviatočný deň a do kostola. V zime mali cez plecia prehodený brusliak (vlniak) a na nohách mali obuté biele kapce. Keď bola zima veľmi tuhá, nosili na kroji kratší hrubý kožuch. Pracovný kroj pozostával z vyšívanej plátennej blúzky s limčekom, na ktorej nosili sukňu spojenú s vrškom, tzv. šorc – zväčša z modrotlače. K tomu si priviazali obyčajnú jednofarebnú zásteru jednoducho vyšívanú. Na nohách nosili čižmy a deti chodili vždy bosé. Na pohreby, Smrtnú nedeľu a Veľký piatok nosili ženy tmavé alebo čierne šorce, čiernu lesklú zásteru a bielu blúzku, na ktorej bol čierny lajblík (krátky kabátik, ktorý mal v páse gumičku a zapínal sa viacerými gombičkami). Na hlavách nosili čierne šatky a aj modlitebná knižka musela byť zaviazaná v čiernej vreckovke, prípadne v kúsku čiernej látky a na nohách mali obuté čierne čižmy.
Kroje sa vyšívali cez zimu a tak na Veľkú noc, ale aj Bielu sobotu nech bolo akékoľvek počasie, ženy išli v krátkych rukávcoch do kostola pešo do Rajca, aby sa pochválili novým sviatočným krojom. Ten ešte dopĺňala biela šatka, ktorá bola v jednom rohu pekne vyšitá, uväzovala sa pod krkom a navrchu hlavy musela pekne stáť „na striežku“. V páse bola previazaná široká červená vyšívaná stuha a jej konce viseli vpredu na zástere.
Tradície
upraviťObyvatelia Ďurčinej sa usilujú o zachovanie tradícií, v ktorých nadväzujú na zvyky svojich predkov. Každý rok sa na Fašiangy päť párov mladých dievčat a chlapcov oblečie do tradičných krojov. Chlapci sú nazvaní aj „kone“, lebo 4 sú zapriahnutí do konského záprahu a jeden ich poháňa a plieska pritom dlhým bičom vysoko nad hlavou. Týmto spôsobom prejdú od dolného konca dediny na horný.
Referencie
upraviť- ↑ Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava: ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
- ↑ Počet obyvateľov podľa pohlavia – obce (ročne) [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, rev. 2024-03-28, [cit. 2024-04-10]. Dostupné online.
- ↑ Voľby do orgánov samosprávy obcí 2022 : Zoznam zvolených starostov [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, 2022-10-30. Dostupné online.
- Pamätná kniha obce Ďurčiná
- Kronika mesta Rajec
Iné projekty
upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ďurčiná
