Adolf Dobriansky

Adolf Dobriansky (nem. Adolf Ritter von Sacsurov Dobrzanski, rusín. Адолф Добряньскый, ukr. Добрянський Адольф Іванович, * 19. december 1817, Rudlov, Rakúske cisárstvo – † 19. marec 1901, Innsbruck, Rakúsko-Uhorsko, pochovaný v Čertižnom vedľa svojho priateľa J. I. Stavrovského-Popradova) bol verejný činiteľ Ruského hnutia (Rusínskeho) v Podkarpatskej Rusi, právnik a spisovateľ.

Adolf Dobriansky
buditeľ, právnik, spisovateľ
Narodenie	19. december 1817 Rudlov, Rakúske cisárstvo (dnes Slovensko)
Úmrtie	19. marec 1901 (83 rokov) Innsbruck, Rakúsko-Uhorsko (dnes Rakúsko)
Odkazy
Commons	Adolf Dobriansky
Biografický portál

Ideológ návratu uniátov do pravoslávia, autor množstva prác zasvätených histórii, etnografii, náboženskej a politickej situácii v rakúskej Rusi. Uznávaný vodca karpatsko-ruského hnutia, organizátor kultúrneho, jazykového a etnického zbližovania sa Rusínov s ruským národom v Rusku. Starý otec lingvistu G. J. Gerovského, politikа A. J. Gerovskeho, umelca I. E. Grabara a právnikа V. E. Grabara; svokor filológа А. S. Budiloviča.

Biografia

Pôvod a vzdelanie

Adolf Dobriansky pochádza zo starého šľachtického rodu, ktorý sa, podľa jeho autobiografických spomienok, tiahol od pravoslávneho vojvodu Tomova Sovu, ktorý sa presťahoval z Rusi do Uhorska v 10. storočí s kniežaťom Gejzom. Dobrianskí boli uznaní šľachticmi pravdepodobne v roku 1445 županom Kendešom z Makovického panstva (Mako) , a status im bol potvrdený Maramarošskou zákonodarnou komorou v roku 1763. Otec Adolfa, I. I. Dobriansky bol gréckokatolíckym kňazom, rovnako ako aj jeho dedo. Matka bola Šarlota Andrejevna, rodená Sepešhazi, dcéra levočského starostu.

V Rudlove, kde sa narodil, bol jeho otec gréckokatolíckym kňazom. Obaja rodičia boli vzdelaní ľudia; matka hovorila nemecky, maďarsky, francúzsky a ovládala latinčinu, prostú ruštinu ,rusínčinu a cirkevnú slovančinu. Čítať a písať po rusky sa naučil doma, ako päťročného ho poslali učiť sa nemčinu k babke do Levoče. Tu začal chodiť na gymnázium, kde do roku 1828 dokončil dva ročníky. Potom v Rožňave ukončil tretí ročník, kde sa naučil maďarsky. Štvrtý a piaty ročník absolvoval v Miškolci, kde sa oboznámil so základmi byzantského obradu. Posledný, šiesty ročník študoval zasa v Levoči, kde v blízkej Závadke bol farárom jeho otec (po preložení z Rudlova).

Vyššie vzdelanie nadobudol v Košiciach na filozofickej, a v Jágri na právnickej fakulte. V tom čase sa formoval jeho svetonázor, duchovné a sociálno-politické názory. Nábožensky sa priblížil pravosláviu a ako študent sa stal duchovným vodcom študentov, ktorí obdivovali slovanofilstvo. Po krátkej právnej praxi nastúpil na Banícku a lesnícku akadémiu v Banskej Štiavnici, kde štyri roky študoval banskú správu a lesníctvo. Tam sa zoznámil s Haličanmi, Moskovčanmi a aj inými Slovanmi, ktorí tam pricestovali študovať.

Štátna služba

V roku 1840 bol Dobriansky menovaný za praktikanta vo Vindschachte (teraz Štiavnické Bane), o dva roky sa stal kunstoficierom. Po štyroch rokoch ho za vynikajúcu službu odmenili a bol poslaný do Viedne. Tu si mal pod vedením najlepších inžinierov zdokonaliť vedomosti v stavebných dielňach Viedensko-glocknickej železnice. V roku 1847 bol vyslaný do Čiech, kde otvoril kamenno-uhoľné bane a bol menovaný kunstoficierom v Brandýse. Počas pôsobenia v Čechách sa zoznámil s Václavom Hankom, Karlom Havlíčkom Borovským, Františkom Palackým, Františkom Riegerom a mnohými inými panslávmi.

V marci 1848 dostal poverenie vrátiť sa do Uhorska, kde bol v máji predstavený ministrovi financií Košutovi a následne odcestoval do Štiavničianských baní, kde žila jeho manželka Еleonóra Оsipovna (za slobodna Miľvjus) s deťmi. Tam ho s nadšením prijali miestni Slováci. Zúčastnil sa volieb do Uhorského snemu, výsledky volieb však boli zrušené a deputátom sa stal Erich Šemberi (Šemberg). Vypukla Uhorska revolúcia a Dobrianskeho život bol v ohrození. Skrýval sa u otca na Spiši a u zaťa Janického v Malcove, pokiaľ nedorazilo rakúske vojsko pod vedením grófa Šlika. Vtedy sa presťahoval do Prešova, kde začal zbierať podpisy pod žiadosť pre cisára Františka Jozefa o pričlenenie Uhorskej Rusi k Haliči, čo by vymanilo podkarpatské obyvateľstvo spod maďarskej nadvlády. Po zmene situácie generál Šlika ustúpil a Dobrianského skoro v roku 1849 zajali honvédi; preto odcestoval do Haliče. Zastavil sa v Tulici, kde sa narodil jeho syn Miroslav. Potom sa presťahoval do Przemyślu.

Neskôr Dobriansky odcestoval do Ľvova, kde sa ubytoval v arcibiskupstve pri katedrále Svätého Juraja. V Ľvove sa aktívne zúčastnil na haličsko-ruskom národnom hnutí, zoznámil sa s Kuzemskym, Маlinovskym, Lotockym, Veličkovskym, Petruševičom, Zubrickým a inými. Zapojil sa do prace «Hlavnej ruskej rady» a zúčastnil sa jej zasadaní ako deputát. Cieľom bolo predniesť haličskému námestníkovi grófovi Goluchovskemu žiadosť o pričlenenie Uhorskej Rusi k Haličskému a Vladimírskemu kráľovstvu. Potom cestoval pre odpoveď do Viedne, stretol sa so zástupcom ministra vnútra a dozvedel sa, že zlúčenie je v rozpore s verejným záujmom.

19. mája 1849 Dobrianského menovali civilným komisárom pri ruskej armáde Franca Žiči, určenej pre spojenecké Rakúsko k potlačeniu maďarského povstania. 13. júna prestúpil do 3-tieho oddielu pod vedenie generála F. V. Ridigiera (predok Alexeja II.). Zúčastnil sa bitiek pri Váci a Debrecíne, bral zajatcov pod Vilagošom a v dedine Artande v blízkosti Veľkeho Varadína bol prítomný prijatiu uhorskej vojenskej delegácie generálom Ridigierom, ktorá v mene celej armády predložila žiadosť o pripojenie Uhorska k Rusi. Dobriansky dostal vyznamenania od grófa Paskeviča: Rád sv. Vladimíra 4. stupňa, Rád Svätej Anny 3. stupňa a tiež medailu «Za uzmierenie Uhorska s Transylvániou».

Po potlačení povstania slúžil nejaký čas ako vysoký komisár v Segedínskej župe, ale kvôli vážnej chorobe musel tuto prácu opustiť. Po uzdravení odcestoval s niekoľkými uhorsko-ruskými vlastencami do Viedne. Delegácia splnomocnená biskupom Josipom Gagancom bola prijatá cisárom Františkom Jozefom. Predložila žiadosť o pripojenie Uhorskej Rusi k Haliči. Žiadosť bola zamietnutá, ale krátko potom bola utvorená Užhorodská župa, v ktorej boli na administratívne posty pridelení Rusíni. Vtedy A. I. Dobriansky prijal miesto druhého okresného spravodajcu (referenta) a úrad guvernéra v Užhorode. Toto mu umožňovalo venovať sa výraznejšie národnému obrodeniu Uhorskej Rusi. Na jeho podnet boli menovaní ruskí úradníci, pri jednaní sa používala ruština a ulice boli osadené ruskými nápismi. To bolo negatívne prijate maďarskými silami v regióne, snažiacimi sa o pomaďarčenie a asimiláciu Rusínov. Za päť mesiacov bol Dobriansky rozkazom veliteľa Košického vojenského okruhu generálom Bordolo stiahnutý na Šariš ako kráľovský komisár pre vyšetrovanie trestných činov miestneho župana a úradníkov. V rôznych regiónoch bol menovaný ako spravodajca, v 1851 tajomník 1. triedy na uhorskom námestníctve, potom v 1853 člen námestníckej rady vo Veľkom Varadíne a následne preložený na tu istú pozíciu do Budapešti. Za plnenie úloh na týchto povereniach bol ocenený vládou, v roku 1857 mu bol udelený Rád Železnej koruny 3. stupňa a tiež rytiersky titul s právom priradiť k priezvisku prídomok Sačurov, podla názvu ním kúpenej dediny blízko Rudlova.

V 1859 roku bol zvolený za člena korešpondenta Cársko-kráľovského inštitútu za zásluhy pri chemickom a geologickom prieskume minerálnych prameňov. V roku 1861 bol na revízii väznice v Mukačeve. V tom istom roku sa zúčastnil volieb do Uhorského snemu, stal sa poslancom, no Maďari sa postarali o anulovanie volieb. Zvolený bol aj v opakovaných voľbách, ale aj tie boli anulované. V 1862 roku dostal Rád Svätej Anny 2. stupňa pri príležitosti osláv 1000 výročia Ruska, v roku 1863 mu bola udelená hodnosť rakúskeho Radcu. V tom istom roku sa stal aj členom Matice slovenskej, prispieval do časopisu «Slovenské noviny», tiež sa spolu s A. V. Duchnovičom podieľal na organizovaní a založení Spolku svätého Jána Krstiteľa v Prešove a v roku 1864 v Užhorode literárnej «Spoločnosti sv. Vasiľa Veľkého» pre šírenie duchovnej a kultúrno osvetovej literatúry.

V roku 1864 bol Dobriansky cisárskym dekrétom menovaný za poradcu uhorskej dvornej kancelárie vo Viedni (do roku 1867 bola kancelária najvyšším vládnym organom Uhorska). V roku 1865 sa nakoniec stal poslancom Uhorského snemu a pracoval v ňom do roku 1868 ako politik, ekonóm a hovorca, ktorý predkladá návrhy na rozvoj miestnej samosprávy, daňové reformy a národné sebaurčenie. V roku 1867 odišiel zo štátnej služby a plne sa venoval národnému obrodeniu Karpatskej Rusi, usadiac sa na svojom majetku.

Kultúrno vzdelávacie a národné aktivity

Žijúc v svojej dedine svoj čas venuje osvietenskej, literárnej a organizačnej práci. Bol hlavou Spoločenstva sv. Vasilija Veľkého, podporoval podkarpatské, halíčské aj slovenské tlače, veľkú pozornosť venoval aj cirkevným otázkam. Rozpracoval program, v zhode s ktorým sa mala vyvíjať uhorsko-ruská cirkev. V roku 1868 ho ohlásil spolu s ďalšími dvomi poslancami snemu. Pre Maďarov bol tento plán neprijateľný, začali presadzovať autonómiu celej uhorskej katolíckej cirkvi, namiesto autonómie uhorsko-ruskej uniatskej cirkvi. Na synode v roku 1869, kde prišiel ako zástupca Zemplínskej župy, navrhol potrebu voľby členov špeciálnej Rady uhorsko-ruskej cirkvi, ale maďarská väčšina zúčastnená na rade, ku ktorej sa pridal aj mukačevský episkop Pankovič, prijala iba autonómiu uhorskej katolíckej cirkvi. Na protest Dobrianský opustil radu a spísal protestnú nótu, v ktorej vyjadril svoj nesúhlas s postojmi jej účastníkov. Podporilo ho veľa osobností uhorsko-ruskej a rumunskej cirkvi, a tak výsledky jednania rady neboli realizované.

Dobrianský si tak však urobil nových nepriateľov, ku ktorým sa pridalo maďarské kňazstvo. V roku 1871 bol naňho maďarskými nacionalistami v Užhorode spáchaný atentát. Obeťou sa stal jeho syn Miroslav, ktorý utrpel vážne zranenia. Dobriansky už nemohol otvorene chodiť na uhorské zasadnutia a zúčastňovať sa ruských stretnutí, ktoré bez jeho vedenia značne upadli. Kritizoval Ukrajinomanskú stranu, ktorá sa začala prejavovať už v 70-tich rokoch 19. storočia, za škodu, ktorú robí ruskej veci; kritizoval tiež Staroruskú stranu za nečinnosť. V roku 1875 na niekoľko mesiacov navštívil Rusko a viaceré veľké mestá, stretol sa s Do. P. Pobedonoscevom, M. H. Katkovom, I.S. Aksanovom, I.P. Kornilovom, S.M. Solovjovom a ďalšími; prijal ho aj cárovič Aleksander Aleksandrovič.

Na jeseň 1881 Adolf Dobrianský na žiadosť osobností halíčsko-ruského hnutia odcestoval zo svojho majetku v Čertižnom do Ľvova. Tam viedol boj Haličských Rusínov za národné sebaurčenie, ktoré bolo všemožne potláčané Poliakmi kontrolujúcimi tento región. Ubytoval sa u svojho zaťa J.M.H (G) erovskeho, právnika a ruského aktivistu. Ochotne sa zapojil do boja a bol zvolený za predsedu spoločnosti "Ruské kasíno", ktorá organizovala stretnutia Halíčanov. Snažil sa vytvoriť väzby medzi haličskými patriotmi, minimalizovať rozpory medzi rusofilmi a ukrajinofilmi, aby zjednotil všetkých Rusínov pre spoločné ciele. Situácia v cisárstve sa ale v tom čase už zmenila, Rakúska moc, ktorá dávala prednosť rusofilom, teraz podporovala ukrajinizáciu Halíči. Dobrianského aktivita bola vnímaná ako nežiaduca. Hrozbu v ňom videli najmä Poliaci, čo vyústilo do súdneho konania proti Dobrianského dcére O. Grabar a niekoľkým ďalším ruským hodnostárom v roku 1882. Po súde, na ktorom bol zbavený viny, sa Dobrianský musel presťahovať do Viedne.

Tam sa prakticky po celú dobu zaoberal literárnou činnosťou. V období od 1882 do 1887 boli vydané viaceré jeho diela z dejín Haličskej Rusi, súčasnosti Uhorskej Rusi, o cirkevných záležitostiach, etnografii a lingvistike. V roku 1883 sa odvolal k pápežovi vo veci obrany I. G. Naumoviča, obvineného zo schizmy počas "Procesu s Olgou Grabar". V roku 1885 ruský publicista P. F. Levdik vydal v Moskve jeho memorandum "O súčasných nábožensko-politických postojoch Rakúsko-Uhorskej Rusi", ktoré pozostávalo z odpovedí na listy Haličsko-ruských vodcov o úlohách ruskej tlače v Rakúsku. Dobriansky venoval veľkú pozornosť panslavizmu, rozvíjal myšlienky jednotnej slovanskej reči. Podieľal sa na organizácii a prevádzke slovanských novín ako "Parlamentár","Velehrad", "Slovanský svet", ako aj spoločností, ako "Spoločenstvo pravoslávnych Čechov."

V roku 1887, keď sa jeho zať J. M. Gerovský s manželkou a deťmi presťahoval do Tirolska, presťahoval sa za nimi do Innsbrucku. Tam žil až do konca života, pričom bol vodcom miestnej slovanskej mládeže a napísal niekoľko prác na cirkevné a spoločnoslovanské témy a témy sociálno-politického a cirkevného života v súčasnom Rusku, a to najmä v prácach "Plody učenia grófa L. N. Tolstoja" a "Viera a rozum".

Názory a záver

Slovenské noviny Sokol roku 1862 o Adolfovi Dobrianskom napísali: "Je to človek obrovskej energie a komplexných vedomosti. Mnoho pracoval na rozšírení železníc. Kraje, kde pracoval, sa menili na bohatú, prosperujúcu krajinu. Za prácu mu cisár udelil titul rytiera. Pracoval medzi Maďarmi a vykazoval najvyššie úspechy v práci, aby ako Rusín ukázal cnosti nemaďarských národov. Pracoval aj medzi Slovákmi, a tí mali pre Dobrianského len slová najväčšieho uznania a vďaky."

Slovenský spisovateľ Viliam Pauliny-Tóth o ňom napísal: "Čo sa týka jeho charakteru, je dobrá duša, čestná, slovanská, je pravdivý kresťan, ktorý verne dodržiava všetky predpisy svojej gréckokatolíckej cirkvi. Je nebojácny duchom, bystrý a veselý, rád a neúnavne pracuje, nebojí sa ťažkostí a nebezpečenstiev.... V jeho dome žije láska a pokoj, tam on je v kruhu jeho rodiny najšťastnejším a najblaženejším... Ochraňuj ho, Bože, nech sa dožije realizácie túžob a prianí svojho života."

A. Dobriansky plynule hovoril deviatimi jazykmi: maďarsky, nemecky, anglicky, francúzsky, grécky, latinsky, taliansky, slovensky a rusky. Jeho články boli publikované v Moskve, Paríži, Budapešti, vo Viedni a iných mestách. Bol skvelý rečník a hlboko veril v Boha. Učil ľudí obrábať pôdu, sadiť a štepiť stromy, včeláriť. Staral sa o školské vzdelávanie detí roľníkov. V testamente poručil, aby bol jeho majetok rozdelený rovnakým dielom medzi obyvateľov Čertižného.

V prvej polovici 20. storočia. Dobrianskému začali vytýkať rusofilstvo, austrofilstvo a skutočnosť, že sa zasadzoval za monarchiu a pomohol potlačiť maďarskú revolúciu. Slovania hľadali rusofilstvom záchranu v Rusku a z tejto ilúzie sa veľmi pomaly dostávali. Čechov z rusofilstva vyliečil až Masaryk. Vytriezvel aj Dobriansky. Po súde vo Ľvove neodišiel do Moskvy, kde mal dcéru Oľgu Grabar, ale na západ do Innsbrucku, kde mal dcéru Alexis Gerovsku. Išiel smerom, ktorý ho vzďaľoval od Moskvy. Neskôr moskvofili zneužívali jeho osobu na brzdenie národného povedomia Podkarpatska. Nedosiahnúc pomoc Ruska, Dobrianský sa pokúsil obrátiť na Rakúsko. Plánoval, rovnako ako Česi, zjednotenie Slovanov v Rakúsku, vrátane Halíčanov, Bukovincov a Zakarpaťanov. Slovenský vlastenec Štúr toto austrofilstvo vysvetlil: "Prechod do cisárskeho tábora je nútená sebaobrana." Takže, v tom čase tieto činy neboli reakcionárstvom.

Adolf Dobrianský zomrel 6. (19.) marca 1901 v Innsbrucku (Rakúsko-Uhorsko), po dlhodobej chorobe. Pochovali ho v Čertižnom (neďaleko Medzilaboriec na východnom Slovensku) 13. (26.) marca za veľkého zhromaždenia; slávnostný pohrebný obrad slúžilo 12 kňazov. Adolf Dobrianský bol hlavou veľkej rodiny, prakticky všetky jeho deti a vnuci boli známymi osobnosťami ruského hnutia. Staršia dcéra Oľga sa vydala za politika Emanuela Ivanoviča Grabara a porodila dvoch synov – umelca a umenovedca Igora a právnika Vladimíra. Dcéra Olena sa vydala za lingvistu Antona Semionoviča Budilova; z tohoto manželstva sa narodili syn Boris, filológ, a dcéra Lídia, ktorá sa stala ženou karpato-ruského politika Juliana Michailoviča Gerovského; z ich detí sa preslávili ako ruský aktivisti filológ Georgij a politik Oleksej. Tiež za karpatoruské osobnosti sa vydali Irina (P. J. Gomičko) a Vira (za I. P. Prodana). Okrem toho mal synov – Volodimír, Miroslav a Boris. V roku 2006 bol zvolený za starostu Rudlova príbuzný Adolfa Dobrianského – Milan Dobranský.

Posledné miesto odpočínku Adolfa Dobrianskeho (v obci Čertižne)

Hlavné diela

• Projekt politického programu pre Rakúsku Rus (1871 р.) – poukazuje na potrebu autonómie pre celú Rakúsku Rus a jej pretvorenie na jeden subjekt Rakúskej federálnej ríše. Národnú kultúrnu jednotu ruského národa nemôžu zlomiť ani separatistické aktivity ukrajinomanskej strany, ktorá by, podľa názoru autora, pri nemožnosti vzkriesenia Ukrajiny v rakúskej monarchii "mala solidárne spolupracovať s «celou našou inteligenciou»."
• Vlastenecké listy (1873 р.) – v rade publikácií zverejnených v haličsko-ruských novinách "Slovo" Dobrianský kriticky skúma fenomén ukrajinofilizmu. Ruský ukrajinofilizmus opisuje nie ako národné, ale sociálne hnutie generované nespokojnosťou maloruských Kozákov s nevoľníckym právom. So zrušením nevoľníctva bude podľa neho táto otázka vyčerpaná a jednota ruského ľudu obnovená. Historické, jazykové a najmä politické konštrukcie "ukrajinomanov" Dobrianský považoval za absurdné a škodlivé.
• Pre západné hranice Podkarpatskej Rusi, z čias sv. Vladimíra (1880 р.) – Dobrianský tvrdí s odkazom na počiatočnú kroniku a etnografické údaje, že "Stará Rus sa tiahla až do Krakova, ktorý bol postavený v na základoch pradávnej Rusi. Sám zostávajúc gréckokatolíkom, dôsledne sleduje politiku zameranú na návrat uniátov do pravoslávnej cirkvi. V rámci tejto stratégie presadzoval autonómiu karpatoruských grékokatolíkov od diecéznych orgánov Maďarska a bránil cirkevný slovanský jazyk a východnú kresťanskú tradíciu. Týmto otázkam venoval Dobriansky spisy "Odpoveď uhorsko-ruského duchovenstva Prešovskej eparchie svojmu eparchovi" (1881) a "Dovolanie pápežovi v mene uhro-ruskeho duchovenstva Prešovskej eparchie s otázkou o nosení fúzov uniatskými kňazmi "(1881).
• Apelácia I.G. Naumoviča (1883) – pokus o ochranu exkomunikovaného z rímskokatolíckej cirkvi, otca I. Naumoviča, za snahu o "schizmu". Dáva do protikladu úpadok haličsko – ruskej gréckokatolíckej cirkvi, ktorého koreň vidí v romanizácii, s prosperujúcim stavom Pravoslávnej Cirkvi.
• O súčasných nábožensko-politických pozíciách Uhorskej Rusi (1885) – V tejto práci Dobrianský priamo radí svojím rodákom nečakať na pomoc od Ríma. Tvrdil, že pri pokračovaní politiky latinizácie bude návrat haličských a uhorských Rusov nevyhnutný a otvorene vyzýval k tomuto pohybu. Táto kniha bola v Rakúsku zakázaná.
• Pomenovanie rakúsko – uhorských Rusov (1885) – V tejto práci Dobrianský na základe jazykovej, filologickej a historickej analýzy považuje pojmy "Rusín", "rusínsky", "Rus", "ruský" za totožné. Toto polemická práca stála proti oficiálnej rakúsko – ukrajinskej propagande, ktorá tvrdila, že názvy "ruský", "rutenský" sa vzťahujú len na Halič a Podkarpatskú Rus (Malorusko), a "rusijský" iba pre Rusov (veľkorusov). Dobrianský ukazuje na nedostatok vážnosti týchto obvinení, a znovu deklaruje etnickú, jazykovú a národno kultúrnu jednotu všetkých ruských národností.
• V deň sviatku sv. mučeníka Dimitria (1886) – Dobrianský je tiež autor tohoto dôležitého cirkevno-politického manifestu, v ktorom tvrdí, že sv. Metod bol arciepiskopom autocefálnej slovanskej cirkvi, ale po jeho smrti nemecké duchovenstvo a moravská vláda, ktorá ho podporovala, zabránili vymenovaniu nástupcu Metoda, ktorým sa mal stať Ahapon Zdatný. Uhorská cirkev až do konca 12. storočia bola tiež pravoslávna, únia bola prijatá len na konci 12. storočia, počas kraľovania Bélu Tretieho. To znamená, že pravoslávna cirkev je pôvodnou pre celý slovanský svet, pre celú východnú a dokonca aj strednú Európu, a katolicizmus bol zavedený nemeckým panovaním. Dobrianský navrhoval vytvorenie spoločnej slovanskej federácie v nasledujúcej podobe: Slovanské štáty sa pripoja k Rusku na federálnych zásadách.

Teologické práce

Dobrianský bol respondentom slovanofilov v Rusku a tiež ľudí ako hlavný prokurátor P. Pobedonoscev. Na ich žiadosť zaujal principiálne stanovisko proti ruským liberálnym západníkom a prívržencom reformácie cirkvi. Sporil sa s nimi v Haliči. Ide o práce: Kalendárne otázky v Rusy a Západe (1894), Plody výučby grófa Tolstého (1896) a Odsúdenie reformy ruskej cirkevnej správy, ktorá sa pripravuje ruskými liberálmi našej doby, pravoslávnym Haličanom (1899).

V "Kalendárnych otázkach" Dobriansky deklaruje správnosť priaznivcov Julianského kalendára na základe detailného skúmania v kontexte cirkevnej histórie. Tvrdí, že Juliánsky kalendár je "jednoduchý, ľahký a praktický, a stále zostáva neprekonaným". Podľa jeho názoru sa rímska cirkev z pápežského jarma môže oslobodiť iba návratom k zdravým tradičných základom Kristovej Cirkvi, čiže prostredníctvom zjednotenia s pravoslávnou cirkvou.

V „Odsúdení pravoslávneho halíčana“ Dobrianský rozoberá kritikov N. Durnova a činnosť Sv. Synody a ruských teologických seminárov. Chráni autoritu Najsvätejšej Riadiacej Synody Pravoslávnej Grécko-ruskej cirkvi, stavia sa proti pokusom anticirkevnej kampane a ukazuje na nebezpečenstvo ako katolíckej tak aj protestantskej propagandy. Osobitne vykresľuje nebezpečenstvo šírenia "najľahostajnejšieho postoja k náboženstvu, ktorý je už dlho známy v západnej Európe pod názvom „bezkonfesijnosť alebo neverstvo“.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Adolf Dobriansky

Externé odkazy

• Záznam o narodení a krste v matrike – gréckokatolícka farnosť Rudlov; pokrstený ako Adolphus Dobránszky

Zdroj

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Добрянський Адольф Іванович na ukrajinskej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).