PhDr. Anton Jánošík (* 7. apríl 1904, Bánovce nad Bebravou – † 26. november 1971, Martin, pochovaný na Národnom cintoríne v Martine[2]) bol slovenský jazykovedec, lexikograf a dialektológ, autor slovníkov, pedagóg, publicista, hlavný redaktor časopisu Slovenská reč, bojovník za samostatný slovenský spisovný jazyk a proti jednotnému "československému" jazyku.

Anton Jánošík
slovenský jazykovedec,
stredoškolský profesor, redaktor
Narodenie7. apríl 1904
Bánovce nad Bebravou, Slovensko
Úmrtie26. november 1971 (67 rokov)
Martin, Slovensko
Rodičiaotec Ján (* 1874 – † 1947), roľník a sedlár
matka Mária, rod. Lexmanová (* 1875 – † 1945)
ManželkaAnna Jánošíková, rodená Fojtíková (* 1910 – † 1982), kuchárka
Detidcéra MUDr. Mária (* 1941),
vyd. Tumanová, lekárka
syn Peter (*1946), redaktor
PoznámkyPersonálne údaje[1]

Rodisko, štúdiá, vzdelanieUpraviť

Anton Jánošík bol rodák z Bánoviec nad Bebravou, z kraja, ktorého reč svojím postavením medzi západnou a strednou slovenčinou núti jazykovo citlivých ľudí porovnávať rodné nárečie so spisovným jazykom.[3] Citlivo vnímal jazyk svojej matky a ním sa často riadil aj v jazykovej praxi[4] v svojom budúcom povolaní a poslaní. Jeho otec Ján (* 1874 – † 1947) bol roľník a sedlár, matka Mária, rod. Lexmanová (* 1875 – † 1945), mladší súrodenci, dve sestry i brat, sa venovali učiteľskému povolaniu. V čase jeho detstva boli Bánovce nad Bebravou typickým malým mestom, z ktorého prostredia slovenský spisovateľ Janko Jesenský ako tamojší mladý advokát s prvou samostatnou praxou (1905 – 1914) čerpal námety pre svoje Malomestské rozprávky (1913).
Ľudovú školu A. Jánošík navštevoval v rodných Bánovciach v rokoch 1910 – 1914. V mestečku ako v sídle malého okresu bola už pred prvou svetovou vojnou maďarská meštianska škola, ktorá v slovenskom prostredí zanikla a zmenila sa po prevrate na slovenskú v čase, keď ju mladý A. Jánošík absolvoval (1914 – 18). V stredoškolských štúdiách pokračoval až o rok, po prijímacej skúške do 5. triedy, na reálnom gymnáziu v Trenčíne (1919 – 23). Po maturite sa A. Jánošík rozhodol študovať na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (otvorenej v septembri 1921), kde v rokoch 1923 – 1927 študoval slovenčinu (vo vtedajšej termino­lógii „českoslovenčinu") a francúzštinu. Bratislavská univerzita síce ešte nebola dobudovaná (napr. francúzsky jazyk a literatúru prednášali externe – profesori Prokop Miroslav Haškovec a Hertvík Jarník z Brna z Brna), ale slavistika, resp. slovakistika a bohemistika boli pomerne dobre obsadené: slavistiku prednášal výborný pedagóg prof. Miloš Weingart, indoeurópsku jazykovedu prof. Jozef Baudiš; literatúru prednášali profesori Jozef Hanuš (starú českú literatúru), ktorý bol dekanom filozofickej fakulty, a Albert Pražák (novú českú a slovenskú literatúru), ne­skoršie slovanské literatúry Dr. Frank Wollman. V prvom semestri A. Jánošík zastihol ešte prednášky prof. Jozefa Škultétyho, prodekana filozofickej fakulty, s ktorým sa po rokoch stretol v Matici slovenskej v Martine.
Povinné prednášky a praktické jazykové cvičenia A. Jánošík navštevoval a filozoficko-pedagogickú skúšku (r. 1926) zložil A. Jánošík načas, takže štúdium v Bratislave absolvoval r. 1927 a pokračoval v študijnom roku 1927/28 vo Francúzsku na Univerzite v Poitièrs. V školskom roku 1928/29 učil ako suplujúci profesor na Patronátnom reálnom gymnáziu v Kláštore pod Znievom. Potom školskú službu prerušil, aby sa mohol pripraviť na dokončenie štúdií štátnymi skúškami na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zo slavistiky mu uznali seminárnu prácu Lexikálne štúdie o Euchológiu sinajskom. Ústnu skúšku z „českoslovenčiny" vykonal 12. decembra 1929 a z francúzštiny 16. decembra 1930 (examinátormi boli J. Hanuš, Fr. Ryšánek, Vl. Buben a J. Kopal).
Hodnosť doktora filozofie (PhDr.) A. Jánošík dosiahol roku 1940 po tom, čo predložil ako doktorskú dizertačnú prácu súbor štúdií s názvom Príspevky ku kvantite slovenčiny.[5]

Pedagogické pôsobenieUpraviť

Po ročnom pôsobení v Kláštore pod Znievom (školský rok 1928/1929) a po štátnej skúške na Filozofickej fakulte UK v Bratislave 12. decembra 1929 A. Jánošík znova nastúpil do školskej služby – na gymnáziu v Malackách (školský rok 1929/30). Od 1. septembra 1930 učil na Štátnom maďarskom reálnom gymnáziu v Košiciach (1930 – 1932), v rokoch 1932 – 1934 na Štátnom koedukačnom učiteľskom ústave v Prešove, v školskom roku 1934/35 zasa na gymnáziu v Košiciach a v rokoch 1935 – 1939 na gymnáziu v Martine. V čase 2. svetovej vojny neprijal riaditeľské miesto na učiteľskom ústave mimo Martina a naďalej učil – v školskom roku 1939/40 na gymnáziu v Žiline a od školského roku 1940/41 na obchodnej akadémii v Martine.[5]
Súčasne s pedagogickým pôsobením v rokoch 1939 – 1940 redigoval časopis Slovenská reč a v rokoch 1940 – 1950 bol externým redaktorom Matice slovenskej. Po roku 1945 naďalej pôsobil až do roku 1969 ako stredoškolský profesor na obchodnej akadémii, potom Strednej ekonomickej škole v Martine.[1]
Výsledky svojich jazykovedných štúdií nielen publikoval v tlači a rozhlase, ale ich po celý život uvádzal do praxe aj ako stredoškolský pedagóg. Roku 1963 dostal Pochvalné uznanie za prácu na úseku výchovy a vzdelávania od Kultúrnej s školskej komisie ONV Marin. V školskom roku 1964/65 ťažko ochorel, po sedemmesačnom liečení sa vrátil do školskej služby, ale koncom školského roku 1968/69 opäť ochorel. Roku 1969, kedy odišiel do dôchodku, mu udelila Rada ONV Martin Pamätnú medailu za zásluhy o budovanie okresu. Umrel 26. novembra 1971 v Martine.[6]

Časopis Slovenská rečUpraviť

V Košiciach sa A. Jánošík dostal do Miestneho odboru Matice slovenskej, kde sa zrodila myšlienka vydávať časopis Slovenská reč, „mesačník pre záujmy spisovného jazyka". Prvý ročník časopisu vychádzal od septembra 1932 v Košiciach, druhý ročník už v Martine. A. Jánošík mal v časopise Slovenská reč spolu s M. Knapom spočiatku sledovať problematiku spisovnej slovenčiny v školskej praxi. Takto je po­chopiteľné že prvý príspevok A. Jánošíka má názov Slovenčina na stredných školách[7] Konštatuje v ňom neutešený stav slovenčiny na školách, pretože slovenčinu neučia vždy a všade odborníci Slováci, a zdôrazňuje potrebu hľadieť na čistotu reči, na slovenský spôsob vykania, a na škodlivosť násilného nahrádzania zaužívaných prevzatých výrazov umelo vytvorenými domácimi. Ar­gumenty sú jednoduché:

  • bežné slovenské slovo úloha (uložiť) nemožno nahradiť slovom úkol, lebo úkol „nepoznajú Pravidlá, ani v ľudovej reči sa ho neužíva“; podobne inkúst (z čes. inkoust) a atrament, mluvnica a gramatika, tužka a ce­ruza a pod. Kritériom je teda spisovný úzus a výskyt v ľudovej reči. Autor odporúča namiesto prevzatého neorganického slova prijateľnejšiu podobu: „Pravidlá majú aj cirkel, preto ním nepohŕdať, ale vedome užívať toto napoly zabudnuté slovo. Kto je vonkoncom proti slovu cirkel, nech aspoň nepíše kružítko, ale kružidlo.“
  • Prázdniny sú umelým prekladom latinského slova vacatio-vacationes. U Slovákov nebolo snahy prekladať slová latinské, ktoré dostali sa do reči ľudu a tam celkom zdomácneli, a tak staly sa majetkom celého národa. Preto nebojme sa povedať: vakácie.“
  • „Snahy po očiste spisovnej reči nemajú sa týkať tých cudzích kultúrnych slov, čo sú ma­jetkom celej slovenskej pospolitosti... Čistotu reči nekazia vžité slová cudzieho pôvodu, ale nové a nepotrebné cudzie väzby... Nové slová, čo aj slovenské, nie sú vhodnou náhradou za všeobecne vžité cudzie slová, lebo väčšina Slovákov ne­pozná význam mnohých slov... staré nemiznú, takže počet lexikálnych dvojtvarov sa zväčšuje. A práve toto škodí jasnosti spisovnej reči a vedeckej terminológii.“

V tomto príspevku pravdepodobne v spolupráci s redakciou nazna­čila sa v jadre teória a program slovenského purizmu.
Časopis Slovenská reč mal na slovenské pomery pomerne vysoký náklad.[4]

Ďalšie pôsobenieUpraviť

Svoj jazykovedný výskum začínal opisom rodného bánovského nárečia. Monografiu, cennú pre zhromaždený materiál, uverejňoval po častiach (Z bánovského nárečia) v Slovenskej reči už od prvého ročníka. V rokoch 1932 – 33 uverejňoval články a štúdie o spisovnej slovenčine v praxi (Zo školskej slovenčiny). Upozorňoval na správne vykanie, správne slová a väzby. A. Jánošík podľa ľudovej reči chcel ustrojiť aj spisovný jazyk. Najmä v slovnej zásobe. Podobne ako pred sedemdesiatimi rokmi zamýšľal i S. Czambel a novšie i J. Mihál. Aj pri skúmaní spisovného jazyka vychádzal z domáceho nárečia ako z pevného základu. V svojich najlepších prácach z hláskoslovia, najmä z kvantity slovenčiny sa usiloval zisťovať systém národného jazyka. Za vojny bol A. Jánošík redaktorom Slovenskej reči (1939 - 44).

V tom čase sa v Matici slovenskej systematicky zbieral materiál pre prvý veľký slovník slovenského jazyka. Prípravné práce a koncipovanie slovníka mali na starosti A. Jánošík a E. Jóna. Po vojne (1946 - 49) tento Slovník spisovného jazyka slovenského vychádzal v zošitoch (písmeno A až J), ale ostal nedokončený. Tento tzv. Matičný slovník bol koncipovaný ako výkladový a dokladový jazykový slovník, v ktorom sa slová a ich významy hojne dokladali citátmi zo slovenskej umeleckej a odbornej literatúry. Po reorganizácii Matice slovenskej podkladové materiály prešli do Slovenskej akadémie vied, kde z časti pomohli urýchliť práce na 6-dielnom Slovníku slovenského jazyka (1959 – 1968).

A. Jánošík až do konca života so záujmom sledoval slovníkové práce v jazykovednom ústave a posielal im pripomienky.

A. Jánošík a B. Letz patrili do skupiny jazykovedcov, ktorí na začiatku 30. rokov po vydaní prvých (čechoslovakistických) Pravidiel slovenského pravopisu (1931) vystúpili a obhajovali osobitosť a čistotu slovenského spisovného jazyka proti oficiálnej ideológii o jednotnom československom národe a jazyku.

Personálna bibliografiaUpraviť

  • Anton Jánošík. In: DVONČ, Ladislav: Slovenskí jazykovedci: Súborná personálna bibliografia slovenských slovakistov a slavistov: 1925 – 1975 [online]. [cit. 4. 10. 2009]. Dostupné na internete: [1]
  • Anton Jánošík. Doplnky k súpisu prác za roky 1933 – 1971. In: DVONČ, Ladislav: Slovenskí jazykovedci: Súborná personálna bibliografia slovenských slovakistov a slavistov: 1976 – 1985 [online]. [cit. 5. 10. 2009]. Dostupné na internete: [2]

ReferencieUpraviť

  1. a b Anton Jánošík (heslo). In: Slovenský biografický slovník. II. zväzok E – J, 1987, s. 528.
  2. Zoznam národných dejateľov na Národnom cintoríne v Martine.
  3. JÓNA, E.: Anton Jánošík (1904 – 1971). In: Slovenská reč, č. 3, 1972, s. 169.
  4. a b JÁNOŠÍK, P.: Slovenčina od kolísky po hrob. In: Slovenská reč, č. 6, 2001, s. 374.
  5. a b JÓNA, E.: Tamže, 1972, s. 171.
  6. JÓNA, E.: Tamže, 1972, s. 172.
  7. JÁNOŠÍK, A.: Slovenčina na stredných školách. In: Slovenská reč, č. 10, 1932 – 1933, s. 217 – 219.

ZdrojeUpraviť

  • Anton Jánošík (heslo). In: Slovenský biografický slovník – od roku 833 do roku 1990. II. zväzok E – J. Martin: Matica slovenská, 1987. 559 s. + 56 s. obrazová príloha.
  • JÁNOŠÍK, Anton – JÓNA, Eugen: Slovník spisovného jazyka slovenského. 1. diel. A – J. Turčiansky Svätý Martin: Matica slovenská, 1946 – 1949. 992 s.
  • JÁNOŠÍK, Anton: Slovenčina na stredných školách. In: Slovenská reč [online]. 1932 – 1933, roč. 1, č. 10 [cit. 4. 10. 2009], ss. 217 – 219. Dostupné na internete: [3]
  • JÁNOŠÍK, Peter: Slovenčina od kolísky po hrob: Spomienka na jazykovedca Antona Jánošíka. In: Slovenská reč [online]. 2001, roč. 66, č. 6. [cit. 3. 10. 2009], s. 374. Dostupné na internete: [4]
  • JÓNA, Eugen: Anton Jánošík (1904 – 1971). Príloha: DVONČ, Ladislav: Súpis prác A. Jánošíka za roky 1933 – 1971. In: Slovenská reč [online]. 1972, roč. 37, č. 3 [cit. 1. 10. 2009], ss. 169 – 175. Dostupné na internete: [5]
  • Zoznam národných dejateľov na Národnom cintoríne v Martine [online]. Spracoval Z. Ďuriška v spolupráci s Ľ. Kianičkom a B. Pálešovou. [cit. 5. 10. 2009]. Dostupné na internete: [6]