Jozef Minárik (lekár)

	Jozef Minárik
	slovenský lekár, publicista a regionálny politik
1. župan Trenčianskej župy
	V úrade; december 1918 – 1920
Biografické údaje
Narodenie	2. november 1868; Bánovce nad Bebravou, Rakúsko-Uhorsko (dnes Slovensko)
Úmrtie	16. november 1923 (55 rokov); Bratislava, ČSR (dnes Slovensko)
Profesia	lekár; župan (1918 – 1920)
Rodina
Rodičia	Ján Minárik; Terézia, rod. Polakovičová
Manželka	Oľga, rod. Skijčaková
	Politický portál; Biografický portál

MUDr. Jozef Minárik (* 2. november 1868, Bánovce nad Bebravou – † 16. november 1923, Bratislava) bol slovenský lekár, publicista a regionálny politik, predstaviteľ hnutia hlasistov a na krátky čas po vzniku Československa župan Trenčianskej župy (1918 – 1920).

Život

Narodil sa v rodine Jána Minárika a jeho manželky Terézie, rod. Polakovičovej. Počas štúdia medicíny na Lekárskej fakulte Českej univerzity Karlo-Ferdinandova v Prahe sa aktívne zapájal do spolkového života ako člen slovenského študentského spolku Detvan^[1]^[2] a spolku Sokol (neskôr Československá obec sokolská).^[3] Spolu s ďalšími medikmi Vavrom Šrobárom a Gustávom Novomeským pôsobil v prípravnom výbore Prvého slovenského večera v Prahe, ktorý sa konal 24. novembra 1896 na Žofíne.^[4]

V tomto prostredí sa tak prirodzene začal angažovať aj politicky, ovplyvnený najmä myšlienkami Tomáša Garrigua Masaryka. Zapojil sa do prípravy časopisu Hlas, vypracoval jeho programovú náplň^[2] a na schôdzi v Turčianskom Svätom Martine 30. augusta 1897 bol zvolený za dočasného redaktora. V súlade s hlasistickými zásadami vyvíjal aj organizačnú a osvetovú činnosť medzi slovenským ľudom. V roku 1906 neúspešne v Bánovciach nad Bebravou kandidoval vo voľbách do Uhorského snemu, spolupracujúc s ostatnými hlasistami (Pavlom Blahom, V. Šrobárom), ale aj s klerikálne orientovaným bytčianskym advokátom Martinom Mičurom a i. O situácii na Slovensku informoval nórskeho spisovateľa Bjørnstjerna Bjørnsona, známeho kritika národnostných pomerov v Uhorsku počas vrcholiacej maďarizácie. Vo svojej publicistickej činnosti sa venoval hospodárskym a demografickým problémom a otázkami slovenského osídlenia Uhorska, najmä osídľovaním Dolnej zeme (pozri dolnozemskí Slováci).^[1]^[5]

Po zavŕšení štúdia začal pôsobiť ako praktický lekár vo Veľkej Bytči (dnes časť Bytče)^[3]^[2]^[6] a lekársky pôsobil aj v rodných Bánovciach nad Bebravou^[1]^[5]. Po vzniku Československa sa podieľal na budovaní nového štátneho aparátu a zdravotníctva. Na Vianoce 1918 bol ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska V. Šrobárom vymenovaný za župana Trenčianskej župy. Túto funkciu vykonával do roku 1920,^[3] kedy odišiel do Bratislavy za vedúceho poradcu pre organizáciu zdravotnej služby v expozitúre ministerstva zdravotníctva. V rokoch 1920 – 1923 bol hlavným župným a mestským lekárom v Bratislave.^[1]^[3]^[5]^[6]

16. novembra 1923 zomrel v Bratislave na následky mŕtvice.^[3]^[6]

Referencie

↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f „Minárik, Jozef“, Slovenský biografický slovník : (od roku 833 do roku 1990), IV. zväzok, M – Q (1. vyd.), Martin: Matica slovenská, 1990, str. 191, ISBN 80-7090-070-9
↑ ^a ^b ^c Blaho, Pavel (1923), „Za zosnulým dr Joz. Minárikom“, Slovenský denník (Bratislava: František Votruba) 6 (266): 2, 1923-11-21, http://digitalna.kniznica.info/zoom/102070/view, dost. 2022-01-02, „Jožko Minárik, rodom Trenčan, krvou a citom Slovák, rozumom Čechoslovák, životným názorom človek pokroku, činorodej lásky, prakticky kresťan, vyznávač humanity... [...] vyšiel z druhej serie slovenských studentov, ktorí sa v rokoch 88―89 a 90. odobral na mladú vtedy ešte univerzitu českú v Prahe. [...] Dušan Makovický, Hanzel, Šrobár, Smetanay, Slabej, Daxner, Novomestský tvorili gardu Detvana s Jožkom Minárikom; hneď v prvých rokoch svojho pobytu v Prahe sa Detvanci preorientovali v čulom vtedy ruchu kultúrnom a vedeckom v smysle Masarykovej filosofie. Ešte do dnes vidím malého Minárika sedieť v prvej lavici vedľa Šrobára, ako pozorne naslúcha výkladom prof.[esora] Masaryka o Comtovi a Humeovi a jak pilne značí. Masaryk vniesol do duše Minárikovej problém malého národa, problém drobnej práce a ideu vzájomnosti českoslovanskej. [...] Dr[.] Jožko Minárik bol v družine zakladateľov »Hlasu», medzi prvými myšlienkove zasiahol do sostavenia programu Hlasistov a prispieval článkami do »Hlasu». Zadržal sľub, ktorý sme si navzájom my Hlasisti dali, že sa vrátime po skončení stúdií do našej vlasti, medzi slovenský ľud i pri tých najťažších pomeroch, aby sme naše idey vštepovali do dúš ľudu a náš program prakticky prevádzali a realizovali. Dr. Minárik išiel do Veľkej Bytče na biedny chlieb praktického lekára, liečiť za 60 hal.[ierov] a liečil a pomáhal po lazoch v Bytčianskych kopaniciach... [...] [U]vedomil si, že existencia Slováka zabezpečená môže byť len v najužšom bratstve, v kultúrnej a hospodárskej jednote československej. Tomuto ideálu žil, zaň pracoval, trpel, strádal a zaň zomrel. [...] Idea československej vzájomnosti, idea československej jednoty sú tým stožiarom, na ktorom boly napnuté plachty Tvojej životnej lodičky.“
↑ ^a ^b ^c ^d ^e „Dr Jozef Minárik mrtvý“, Slovenský denník (Bratislava: František Votruba) 6 (263): 4, 1923, 1923-11-17, http://digitalna.kniznica.info/zoom/102067/view, dost. 2022-01-02, „[B]ol na ulici postihnutý záchvatom mrtvice a skonal ešte na ceste do stát.[nej] nemocnice bratislavskej o pol 20. hod. dňa 16. t.[ohto] m.[esiaca] Zosnulý bol Trenčan z Bánoviec, študoval medicínu v Prahe, kde patril k prvým priekopníkom pokrokového programu československého spolu s býv.[alým] ministrom dr Šrobárom, spisovateľom Kukučínom, Smetanayom a ostatými, ktorí stáli s profesorom dr Ja.[roslavom] Vlčkom pri kolíske spolku »Detvana» [...]. [P]atril celým svojím ideovým založením k smeru »Hlasistov» a úprimne sa vždy hlásil k idei československej jednoty, a menovite vždy spomínal svoje členstvo v pražskom Sokole. Prevrat zastihnul dr Minárika vo Veľkej Bytči a už na Vianoce r.[oku] 1918 stal sa z poverenia ministra dr Šrobáram prvým županom v Trenčíne, kde za dva roky vládnul síce nehlučne, ale za to neúprosne v smere národnom, tak že sa mu podarilo opravdu i v administrácii uplatniť realisticky program v ktorom vyrástol. [...] [P]o celý tento čas a ešte i v Bratislave sa zaoberal výskumami v slovenskom miestopise [...]. Do Bratislavy bol dr Minárik povolaný najprv ako vedúci poradca v organizácii zdravotnej služby v expozitúre ministerstva zdravotníctva a pri prevádzaní župnej reformy bol vymenovaný hlavným župným lekárom v Bratislave.“
↑ Jurčišinová, Nadežda (2007), „Pražské pôsobenie Vavra Šrobára koncom 19. storočia“, Dejiny : internetový časopis Inštitútu histórie FF PU v Prešove (Prešov: Inštitút histórie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity; UNIVERSUM) (1): 73, ISSN 1337-0707, http://dejiny.unipo.sk/PDF/Dejiny_1_2007.pdf, dost. 2022-01-01
↑ ^a ^b ^c Falisová, Anna (2010), „Minárik, Jozef“, Lekári na Slovensku do roku 2000 (1. vyd.), Bratislava: VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, str. 305, ISBN 978-80-224-1166-0
↑ ^a ^b ^c „Dr. Jozef Minárik“, Slovák (Bratislava: Slovenská ľudová strana) 5 (251a): 3, 1923-11-18, http://digitalna.kniznica.info/zoom/102398/view, dost. 2022-01-02, „Dr. Jozef Minárik bol dňa 16. novembra t.[ohto] r.[oku] na ulici v Bratislave postihnutý záchvatom mrtvice. Keď bol prevezený do štátnej nemocnice, na ceste skonal. ― Dr. Minárik pochádzal z Bánoviec. Medicinu študoval v Prahe a patril ku pokrokovej skupine tamojšieho študentstva. Po skončení svojich štúdií usadil sa vo Veľkej Bytči ako praktický lekár. Pod starým režimom nehral účasť vo verejnom živote, aspoň slovenská verejosť o ňom a jeho práci nič nevedela. Poprevratová vlna vyhodila ho na povrch, ako i ostatných pokrokárov. Ako osobný a ideový priateľ Šrobára, stal sa prvým županom v Trenčíne. Neskôr, keď vedenie žúp vyžadovalo akú-takú odbornú kvalifikáciu, vtedy bol povolaný za vedúceho poradcu v organizácii zdravotnej slušby a hl.[avným] župným lekárom.“

Odporúčaná literatúra

Slovenský spolok Detvan v Prahe 1882 – 1913, Praha: Slovenský spolok „Detvan“ v Prahe, 1914, str. 10-11, 22
Podrimavský, Milan (1983), Slovenská národná strana v druhej polovici 19. storočia (1. vyd.), Bratislava: Veda, str. 182, 184

Tento článok týkajúci sa biografie osobnosti je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.

[SBS-1] ↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f „Minárik, Jozef“, Slovenský biografický slovník : (od roku 833 do roku 1990), IV. zväzok, M – Q (1. vyd.), Martin: Matica slovenská, 1990, str. 191, ISBN 80-7090-070-9

[Blaho-2] Blaho, Pavel (1923), „Za zosnulým dr Joz. Minárikom“, Slovenský denník (Bratislava: František Votruba) 6 (266): 2, 1923-11-21, http://digitalna.kniznica.info/zoom/102070/view, dost. 2022-01-02, „Jožko Minárik, rodom Trenčan, krvou a citom Slovák, rozumom Čechoslovák, životným názorom človek pokroku, činorodej lásky, prakticky kresťan, vyznávač humanity... [...] vyšiel z druhej serie slovenských studentov, ktorí sa v rokoch 88―89 a 90. odobral na mladú vtedy ešte univerzitu českú v Prahe. [...] Dušan Makovický, Hanzel, Šrobár, Smetanay, Slabej, Daxner, Novomestský tvorili gardu Detvana s Jožkom Minárikom; hneď v prvých rokoch svojho pobytu v Prahe sa Detvanci preorientovali v čulom vtedy ruchu kultúrnom a vedeckom v smysle Masarykovej filosofie. Ešte do dnes vidím malého Minárika sedieť v prvej lavici vedľa Šrobára, ako pozorne naslúcha výkladom prof.[esora] Masaryka o Comtovi a Humeovi a jak pilne značí. Masaryk vniesol do duše Minárikovej problém malého národa, problém drobnej práce a ideu vzájomnosti českoslovanskej. [...] Dr[.] Jožko Minárik bol v družine zakladateľov »Hlasu», medzi prvými myšlienkove zasiahol do sostavenia programu Hlasistov a prispieval článkami do »Hlasu». Zadržal sľub, ktorý sme si navzájom my Hlasisti dali, že sa vrátime po skončení stúdií do našej vlasti, medzi slovenský ľud i pri tých najťažších pomeroch, aby sme naše idey vštepovali do dúš ľudu a náš program prakticky prevádzali a realizovali. Dr. Minárik išiel do Veľkej Bytče na biedny chlieb praktického lekára, liečiť za 60 hal.[ierov] a liečil a pomáhal po lazoch v Bytčianskych kopaniciach... [...] [U]vedomil si, že existencia Slováka zabezpečená môže byť len v najužšom bratstve, v kultúrnej a hospodárskej jednote československej. Tomuto ideálu žil, zaň pracoval, trpel, strádal a zaň zomrel. [...] Idea československej vzájomnosti, idea československej jednoty sú tým stožiarom, na ktorom boly napnuté plachty Tvojej životnej lodičky.“

[SlovenskyDennik-3] „Dr Jozef Minárik mrtvý“, Slovenský denník (Bratislava: František Votruba) 6 (263): 4, 1923, 1923-11-17, http://digitalna.kniznica.info/zoom/102067/view, dost. 2022-01-02, „[B]ol na ulici postihnutý záchvatom mrtvice a skonal ešte na ceste do stát.[nej] nemocnice bratislavskej o pol 20. hod. dňa 16. t.[ohto] m.[esiaca] Zosnulý bol Trenčan z Bánoviec, študoval medicínu v Prahe, kde patril k prvým priekopníkom pokrokového programu československého spolu s býv.[alým] ministrom dr Šrobárom, spisovateľom Kukučínom, Smetanayom a ostatými, ktorí stáli s profesorom dr Ja.[roslavom] Vlčkom pri kolíske spolku »Detvana» [...]. [P]atril celým svojím ideovým založením k smeru »Hlasistov» a úprimne sa vždy hlásil k idei československej jednoty, a menovite vždy spomínal svoje členstvo v pražskom Sokole. Prevrat zastihnul dr Minárika vo Veľkej Bytči a už na Vianoce r.[oku] 1918 stal sa z poverenia ministra dr Šrobáram prvým županom v Trenčíne, kde za dva roky vládnul síce nehlučne, ale za to neúprosne v smere národnom, tak že sa mu podarilo opravdu i v administrácii uplatniť realisticky program v ktorom vyrástol. [...] [P]o celý tento čas a ešte i v Bratislave sa zaoberal výskumami v slovenskom miestopise [...]. Do Bratislavy bol dr Minárik povolaný najprv ako vedúci poradca v organizácii zdravotnej služby v expozitúre ministerstva zdravotníctva a pri prevádzaní župnej reformy bol vymenovaný hlavným župným lekárom v Bratislave.“

[4] Jurčišinová, Nadežda (2007), „Pražské pôsobenie Vavra Šrobára koncom 19. storočia“, Dejiny : internetový časopis Inštitútu histórie FF PU v Prešove (Prešov: Inštitút histórie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity; UNIVERSUM) (1): 73, ISSN 1337-0707, http://dejiny.unipo.sk/PDF/Dejiny_1_2007.pdf, dost. 2022-01-01

[Falisova-5] Falisová, Anna (2010), „Minárik, Jozef“, Lekári na Slovensku do roku 2000 (1. vyd.), Bratislava: VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, str. 305, ISBN 978-80-224-1166-0

[Slovak-6] „Dr. Jozef Minárik“, Slovák (Bratislava: Slovenská ľudová strana) 5 (251a): 3, 1923-11-18, http://digitalna.kniznica.info/zoom/102398/view, dost. 2022-01-02, „Dr. Jozef Minárik bol dňa 16. novembra t.[ohto] r.[oku] na ulici v Bratislave postihnutý záchvatom mrtvice. Keď bol prevezený do štátnej nemocnice, na ceste skonal. ― Dr. Minárik pochádzal z Bánoviec. Medicinu študoval v Prahe a patril ku pokrokovej skupine tamojšieho študentstva. Po skončení svojich štúdií usadil sa vo Veľkej Bytči ako praktický lekár. Pod starým režimom nehral účasť vo verejnom živote, aspoň slovenská verejosť o ňom a jeho práci nič nevedela. Poprevratová vlna vyhodila ho na povrch, ako i ostatných pokrokárov. Ako osobný a ideový priateľ Šrobára, stal sa prvým županom v Trenčíne. Neskôr, keď vedenie žúp vyžadovalo akú-takú odbornú kvalifikáciu, vtedy bol povolaný za vedúceho poradcu v organizácii zdravotnej slušby a hl.[avným] župným lekárom.“

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]