Wikipédia

Peter Gallicus

stredoveký rytec a zlatník zo Sieny

Peter Gallicus[1][2] (iné mená pozri nižšie; * asi 1290[3], Siena – † asi 1336[4]/1355[3], ?) bol sienský rytec a zlatník pôsobiaci na neapolskom i medzi rokmi 1324 – 1336 na uhorskom kráľovskom dvore.[5][6] Za zhotovenie veľkej kráľovskej pečate a ďalších prác mu uhorský kráľ Karol I. Róbert daroval viacero majetkov na Spiši, menoval ho do úradu spišského podžupana a vicekastelána Spišského a Ľubovnianskeho hradu.[7][8]

Peter Gallicus
sienský rytec a zlatník
Štát pôsob.Neapolské kráľovstvo, Uhorsko
Narodenieasi 1290
Siena
Úmrtieasi 1336/1355
?
Národnosťtalianska
RodičiaŠimon Gallicus
SúrodenciMikuláš Gallicus, Johana
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Peter Gallicus

Mená upraviť

  • V odbornej literatúre býva Peter Gallicus spolu s jeho mladším bratom označovaný titulom magister, čo môže naznačovať univerzitné vzdelanie.[4]
  • V Uhorskom prostredí výraz Gallicus označoval ľudí románskeho pôvodu, najmä do 15. storočia sa vzťahoval na valónske alebo severofrancúzske a neskôr na talianske etnikum.[9]
  • V slovenskej odbornej literatúre sa možno stretnúť aj s inými formami mena: Peter Gallicus zo Sieny,[10] Peter Gall zo Sieny[11] a Peter zo Sieny.[12] V niektorých prípadoch sa možno stretnúť s latinským tvarom: Petrus Gallicus[13] alebo talianskymi tvarmi ako: Pietro di Simone a Pietro Gallico[1][14]
  • Zriedkavo sa uvádza aj s predikátom: Peter Jamník[1][6][pozn. 1]
  • lat. Petrus Simonis Gallicus[16] alebo Petrus Gallicus[6]
  • tal. Pietro Gallicus di Siena, Pietro di Simone da Siena[17][18] alebo Pietro Gallico[6]
  • maď. Gallicus Péter[19]

Život upraviť

Petrov život pred príchodom na neapolský kráľovsky dvor nie je veľmi známy. Okrem toho, že pochádzal zo Sieny[pozn. 2] a bol talentovaný zlatnícky majster (aurifaber).[20][21] Jeho otec Šimon Gallicus a rovnako mladší brat Mikuláš Gallicus boli zlatníkmi z rodiny Gallici. V roku 1318 sa spomína jeho činnosť na neapolskom kráľovskom dvore, kde vytvoril pečatný prsteň pre neapolského kráľa Róberta I. Neapolského.[2] Niekedy po roku 1318 prišiel spolu s bratom Mikulášom do Uhorska. Obaja bratia sa pravdepodobne najprv usídlili v Spišskom Podhradí[22] a neskôr pracovali v Spišskej Novej Vsi.[21] Predpokladá sa, že majster Peter určitý čas pôsobil v Kremnici, kde pravdepodobne vytvoril najstaršie mestské pečatidlo.[23][pozn. 3] Peter Gallicus medzi rokmi 1330 – 1331 zhotovil pre uhorského kráľa Karola I. Róberta veľkú dvojitú kráľovskú pečať[16] ako náhradu za stratenú druhú pečať (stratená počas ťaženia do Valašska) z roku 1330.[24] Dňa 6. marca 1331 mu Karol I. Róbert daroval za jeho verné služby obec Jamník, prijal ho medzi svojich familiárov a menoval ho do úradu spišského podžupana a vicekastelána Spišského a Ľubovnianskeho hradu.[4] Peter Gallicus ako kastelán Spišského hradu medzi rokmi 1328 – 1335 uskutočnil výstavbu nového podhradia a niekoľko rekonštrukčných prác na hrade. Neskôr bol v službách Drugetovcov.[25] Peter Gallicus bol pravdepodobne zakladateľom rodu Jamníkovcov.[3] Majster Peter zomrel v roku 1336 alebo v roku 1355. Pravdepodobne po sebe nezanechal žiadnych potomkov.[3]

Dielo upraviť

 
Héderváriho krucifix od Petra Gallica (predná strana), 1330 – 1350, The British Museum, Londýn

Petrovou známou prácou na neapolskom kráľovskom dvore je pečatný prsteň pre neapolského kráľa Róberta I. Neapolského.[2] Za prvú známu prácu na území Uhorska od majstra Petra sa tradične považuje veľká dvojitá kráľovská pečať Karola I. Róberta (1330 – 1331). Ďalšou pravdepodobnou Petrovou prácou bol krucifix pre šľachtickú rodinu Hédervárovcov (1330 – 1350), kde uplatnil techniku basse-taille – transparentný smalt na rytom podklade. Táto technika sa objavuje v práci Mikuláša Gallica a neskôr sa stala charakteristikou črtou pre uhorské devocionálie 14. a 15. storočia.[26] Petrovi Gallicovi sa prisudzuje pečatidlo Kremnice (1331)[23], pečať Bratskej rytierskej spoločnosti svätého Juraja (1325 – 1326)[27] alebo návrh Anjouovskej tapisérie (začiatok 14. storočia).[28][24]

Kráľovská pečať Karola I. Róberta upraviť

Veľká dvojitá kráľovská pečať bola v poradí treťou pečaťou Karola I. Róberta ako náhrada za stratenú druhu pečať pečať ťaženia do Valašska. Pečať bola vyrobená medzi rokmi 1330 – 1331 majstrom Petrom. Na prednej strane sa nachádza sediaca postava kráľa na tróne s operadlom. Na hlave má korunu zdobenú motívom fleur-de-lys. Panovník je zobrazený s dlhými vlasmi a bradou. Karol drží v pravej ruke drží žezlo a v ľavej ruke zase jablko. Jednou z heraldických inovácii na pečati je zobrazenie závesu nad trónom (tzv. Anjouvská tapiséria), ktorý bol zdobený diamantovým vzorom štiepených štítov (v pravom poli je osem striedavo strieborno-červených pruhov a vľavo modré pole s pruhmi a ľaliami) v tvare kosoštvorca v rade za sebou. Podobná verzia vyobrazenia závesu sa nachádza, v jednom z najvýznamnejších diel neapolskej knižnej maľbe, na frontispise Mechelenskej biblie v pozadí portrétov Karola II. a Márie Uhorskej.[16] Závesy sa objavujú aj na ďalších pečatiach ako: dvojitá pečať uhorskej kráľovnej Alžbety (1338) alebo na pečati uhorského kráľa Ľudovíta I. Veľkého (1368).[24] Na oboch stranách trónu sú zobrazené menšie štiepené erby. Na rubovej strane pečate sa nachádza motív dvojitého kríža s rozširujúcimi sa ramenami na konci. Nad dvojkrížom je malý štiepený erb. Po stranách dvojkríža sú vyobrazení dvaja kráčajúci draci s roztvorenou tlamou smerom hore.[29][30] Pole lícovej a rubovej strany pečate je doplnené o rozvilinový motív, ktorý pravdepodobne Peter čerpal z rodinného vzorníku. Podľa niektorých historikov umenia sa mohol Peter Gallicus inšpirovať ornamentom rozviliny na nástennej maľbe v Katedrále svätého Martina v Spišskej Kapitule[31] alebo na bordúre cyklu legendy o svätom Antonovi v Kostole svätej Alžbety Uhorskej v Dravciach.[25] Na lícovej strane sa nachádza latinský nápis: KAROLUS. DEI.GRA.HUNGARIE.DALMACIE.CROACIE/.RAME.SVIE.GALICIE.LOD/OMERIE a na rubovej strane: COMANIE.BILGA/RIE.Q.EWX.PI/CES.SALERNITAN.AC.HONORIS.AC.MOTIS.SCI .ANGELI.DNS.[29]

Héderváriho krucifix upraviť

Procesiový kríž bol vyrobený pre šľachtický rod Hédervárovcov medzi rokmi 1330 – 1350. Autorstvo sa všeobecne pripisuje Petrovi Gallicovi, ktorý pôsobil na uhorskom kráľovskom dvore v 30. rokoch 14. storočia. Podľa inej teórie krucifix vytvoril taliansky zlatník Giovanni Nani, ktorý pôsobil na uhorskom kráľovskom dvore za vlády Ľudovíta I. Veľkého.[26] Drevené jadro krucifixu je pokryté tepanými striebornými plátmi. Ramená kríža sú zakončené motívom fleur-de-lys. Driek má šesťuholníkový tvar (základňa sa nezachovala). Nodus kríža je zdobený rastlinným motívom doplnený o emailové plakety v tvare kosoštvorca, ktoré znázorňujú znak Uhorska a erb rodiny Hédervárovcov.[32][33] Výzdoba kríža je tvorená z jemne pozláteného dekóru ramien kríža, postavy Ježiša Krista a emailových plakiet v tvare štvorlístka, ktoré sú vyhotovené technikou basse-taille.[26][33] Emaily okolo postavy Ježiša Krista zobrazujú motívy Maiestas Domini (uprostred), Panna Mária (vľavo), apoštol Ján (vpravo), Adam vstávajúci z hrobu (dole) a Eva (hore). Na rubovej strane sú motívy Agnus Dei (uprostred) a symboly štyroch evanjelistov (Tetramorf) po stranách.[32][33] Medzi hlavnými plaketami sú menšie plakety v tvare štvorlístka, ktoré znázorňujú štylizované vtáky alebo rastliny.[33] Kríž bol pravdepodobne vyrobený na pamiatku smrti Dezidera Héderváriho, ktorý zachránil život uhorskému kráľovi Karolovi I. Róbertovi počas ťaženia do Valašska.[pozn. 4][26]

Kremnické pečatidlo upraviť

Ide o pečatidlo hexagonálneho tvaru z roku 1331. Uprostred pečatného poľa ohraničenom šiestimi lomenými oblúkmi sa nachádza postava svätej Kataríny Alexandrijskej – patrónka baníkov a mesta Kremnica. Vedľa svätej Kataríny je ozubené koleso (atribút jej martýria) a malý štiepený štít – v pravom poli je osem striedavo strieborno-červených pruhov a vľavo modré pole s pruhmi a ľaliami. Neskôr sa tento štít stal definitívnym erbom Kremnice. Pozoruhodná je zámena poradia pruhov z červeno-strieborných na strieborno červené pruhy. Výmena mala pravdepodobne vyjadrovať, že znak bol odvodený od erbu vládcu ale nie je úplne identický.[34] Autorstvo sa prisudzuje práve Petrovi Gallicovi. Podľa historikov ide o najstaršie mestské pečatidlo a vyobrazenie erbu Kremnice.[23]

Anjouovská tapiséria upraviť

Maľovaná hodvábna tapiséria (tzv. Anjouovská tapiséria) sa skladá z piatich jednotlivých fragmentov. Časti sú zložené z dvanástich ôsmich striedavo strieborno-červených pruhov, dvanástich štiepených erbov a pätnástich polí s motívom fleur-de-lys v tvare kosoštvorca. Pôvodná farba poľa bola modrá. Motív fleur-de-lys bol zo zlatého hodvábu, ktorý bol našitý na vrchu poľa spolu s turnajovým límcom z červeného hodvábu.[35] Spracovanie tapisérie pripomína materiálom a technikami zlatnícku prácu. Anjouvská tapiséria je zobrazená na tretej kráľovskej pečati Karola I. Róberta. Autorstvo je veľmi problematické. Všeobecne sa návrh tapisérie prisudzuje Petrovi Gallicovi. Miesto výroby je neznáme. Predpokladá sa, že tapisériu vyrobila dielňa talianskych súkenníkov v blízkosti kráľovského dvora.[24]

Galéria upraviť

Poznámky upraviť

  1. ↑ Názov obce Jamník, ktorú mu daroval uhorský kráľ Karol I. Róbert, uvádzal Peter neskôr ako svoj predikát.[15]
  2. ↑ Niektorí historici podľa mena Gallicus usudzujú skôr o francúzskom pôvode.[13]
  3. ↑ Podľa historikov mohol Petrov pobyt v Kremnici súvisieť s participáciou na razbe novej uhorskej meny (zlatý florén). Hypotézu potvrdzujú písomné pramene o talianskych obchodníkoch, ktorí financovali rozbehnutie banskej ťažby prostredníctvom banských podnikateľov nemeckého pôvodu.[15]
  4. ↑ Dezider Hédervári si obliekol kráľovo brnenie, aby umožnil Karolovi I. Róbertovi utiecť z valašského obkľúčenia.

Referencie upraviť

  1. ↑ a b c GALLICUS, Peter. In: Biografický lexikón Slovenska. Zväzok III G – H. Martin : Slovenská národná knižnica, Národný biografický ústav, 2007. 739 s. ISBN 978-80-89023-96-7. S. 51.
  2. ↑ a b c GALLICUS, Peter. In: Slovenský biografický slovník: od roku 833 do roku 1990. Zväzok II. E – J. Martin : Matica slovenská, 1987. 592 s. S. 159.
  3. ↑ a b c d ZOLNAY, László. Kincses Magyarország: Középkori művelődésünk történetéből. Budapest : Magvető Könyvkiadó, 1977. ISBN 963-270-225-5. Kapitola Anjou-kori ötvöskincsek, s. 42 – 45. (po maďarsky)
  4. ↑ a b c ŽIFČÁK, František; ŽIFČAKOVÁ, Agnesa. Z histórie Jamníka. Jamník : Obecný úrad Jamník, 1997. ISBN 80-967789-3-5. Kapitola I. V dobách praveku a stredoveku, s. 13.
  5. ↑ Petrus Gallicus. In: Benezit Dictionary of Artists. Vol. 5. Dyck – Gémignani. Paris : Gründ, 2006. Dostupné online. ISBN 2-7000-3075-3. (po anglicky)
  6. ↑ a b c d K. Lyka. Petrus Gallicus (1324). In: THIEME, Ulrich; BECKER, Felix. Allgemeines Lexikon der Bildenden Künstler von der Antike bis zur Gegenwart. Band. 26. Olivier – Pieris. Leipzig : E. A. Seemann, 1932. S. 412. (po nemecky)
  7. ↑ Petrus Gallicus. In: WISPELWEY, Berend. Biographical Index of the Middle Ages. Vol. 2. J – Z. Berlin : K. G. Saur, 2008. ISBN 978-3-598-35437-3. S. 872. (po anglicky)
  8. ↑ RUTTKAY, Alexander T. Farebné kovy v hmotnej kultúre stredoveku na Slovensku s osobitným zreteľom na využitie striebra. Zborník Slovenského banského múzea (Banská Štiavnica: Slovenské banské múzeum), 2002, roč. 29, s. 14.
  9. ↑ MAREK, Miloš. Románske obyvateľstvo na Slovensku v stredoveku (Valóni, Francúzi, Taliani, Španieli). Historický časopis: vedecký časopis o dejinách Slovenska a strednej Európy (Bratislava: Historický ústav SAV), roč. 52, čís. 4, s. 602. ISSN 0018-2575.
  10. ↑ MARSINA, Richard, et al. Dejiny Slovenska. Zväzok 1. : Do roku 1526. Bratislava : Veda, 1986. S. 502.
  11. ↑ CHALUPECKÝ, Ivan; SMATANA, Marcel. Hrad Ľubovňa. Martin : Osveta, 1987. (Slovenské hrady.) S. 15.
  12. ↑ SPIŠSKÝ HRAD. In: Súpis pamiatok na Slovensku. Ed. Ivan Harminc. Zväzok III. R – Ž. Bratislava : Obzor, 1969. S. 63.
  13. ↑ a b Evelyn Wetter. Kríž s relikviou v Spišskej Novej Vsi. In: Gotika: Dejiny slovenského výtvarného umenia. Ed. Dušan Buran. Bratislava : SNG, Slovart, 2003. ISBN 80-8059-080-X. Kapitola Zlatníctvo a liturgické výšivky, s. 805.
  14. ↑ VANTUCH, A. Atti del Convegno Italo – Ungherese di Studi Rinascimantali (Materiály taliansko-maďarského kolokvia o renesancii). Historický časopis: vedecký časopis o dejinách Slovenska a strednej Európy (Bratislava: Historický ústav SAV), roč. 13, čís. 4, s. 608. ISSN 0018-2575.
  15. ↑ a b MAREK, Miloš. Románske obyvateľstvo na Slovensku v stredoveku (Valóni, Francúzi, Taliani, Španieli). Historický časopis: vedecký časopis o dejinách Slovenska a strednej Európy (Bratislava: Historický ústav SAV), roč. 52, čís. 4, s. 626. ISSN 0018-2575.
  16. ↑ a b c Pál Lővei, Imre Takács. „Hungarian Trecento“: Art in the Angevin Era. In: The Art of Medieval Hungary. Ed. Xavier Barral i Altet, Pál Lővei, Vinni Lucherini, Imre Takács. Vol. 7. Roma : Viella, 2018. (Bibliotheca Academiae Hungariae – Roma. Studia.) S. 180 – 181. (po anglicky)
  17. ↑ SIENA In: Treccani (Enciclopedia dell' Arte Medievale) [online]. Roma: Istituto della Enciclopedia Italiana, [cit. 2022-05-21]. Dostupné online. (po taliansky)
  18. ↑ PRAJDA, Katalin. Network and Migration in Early Renaissance Florence, 1378 – 1433: Friends of Friends in the Kingdom of Hungary. Ed. Christopher Celenza, Samuel Cohn Jr., Andrea Gamberini, Geraldine Johnson, Isabella Lazzarini. Vol. 2. Amsterdam : Amsterdam University Press, 2019. (Renaissance history, art and culture.) ISBN 978-94-6298-868-2. S. 257. (po anglicky)
  19. ↑ HORVÁTH, Henrik. Zsigmond király és kora. Budapest : Budapest székesföváros, 1937. (Budapest székesföváros várostörténeti Monografiái.) Kapitola Iparművesség, s. 197. (po maďarsky)
  20. ↑ TORANOVÁ, Eva. Zlatníctvo na Slovensku. Bratislava : Tatran, 1983. (Umenie na Slovensku.) S. 22.
  21. ↑ a b WAGNER, Vladimír. Vývin výtvarného umenia na Slovensku. Bratislava : Slovenská akadémia vied a umení, 1948. S. 49.
  22. ↑ slovenské zlatnictví. In: Encyklopedie českého zlatnictví, stříbrnictví a klenotnictví. Praha : Libri, 2003. ISBN 80-85983-90-7. S. 464. (po česky)
  23. ↑ a b c KLANIČKA, Daniel Haas. Slávne Kremnické 14. storočie: príspevok k 692. výročiu mesta. Kremnické noviny (Kremnica: Mesto Kremnica), 2020, roč. 29, čís. 11, s. 6.
  24. ↑ a b c d Judit B. Perjés, Katalin E. Nagy, Márta Tóth. Conservation of silk finds dating to the Anjou period (1301 – 1387). In: Conserving Textiles: studies in honor of Ágnes Timár-Balázsy. Ed. István Éri. Vol. 7. Rome : ICCROM, 2009. (ICCROM conservation studies.) ISBN 92-9077-218-2. S. 18. (po anglicky)
  25. ↑ a b Ľuboslav Hromják. Bitka pri Rozhanovciach a jej vplyv na nástennú maľbu v katedrále v Spišskom Podhradí. In: Bitka pri Rozhanovciach v kontexte slovenských a uhorských dejín. Ed. Ferdinand Uličný, Drahoslav Magdoško. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2012. ISBN 978-80-7097-954-9. S. 248.
  26. ↑ a b c d SPEEL, Erika. Dictionary of Enamelling: History and Techniques. Milton : Routledge, 2018. (Routledge Revivals Series.) Dostupné online. ISBN 978-0-429-45857-6. (po anglicky)
  27. ↑ Jolán Balogh. Magyar lovaspecsétek (XIII – XIV. század). In: A régi magyar és európai művészet. Művészettörténeti tanulmányok. Ed. Éva Eszláry, Jolán Balogh. Budapest : Püski, 2000. ISBN 9789639337039. S. 16. (po maďarsky)
  28. ↑ Lisa Evans. Anomaly or Sole Survivor? The Impruneta Cushion and Early Italian "Patchwork". In: Medieval Clothing and Textiles. Ed. Robin Netherton, Gale R Owen-Crocker. Vol. 8.. Rochester : Boydell Press, 2012. ISBN 978-1-84383-736-7. S. 152. (po anglicky)
  29. ↑ a b III. felségi (kettős) pecsét (1331 – 1342). In: Művészet I. Lajos király korában 1342 – 1382. Ed. Ernő Marosi, Melinda Tóth, Lívia Varga. Budapest : Magyar Tudományos Akadémia, Művészettörténeti Kutatócsoport, 1982. ISBN 978-963-7381-17-1. S. 143. (po maďarsky)
  30. ↑ MAROSI, Ernő. A magyar Anjouk és Zsigmond király felségpecsétjei. Ars Hungarica (Budapest: Akadémiai Kiadó), 2015, roč. 41, čís. 2, s. 147. Dostupné online [cit. 2022-07-11]. ISSN 0133-1531. (po maďarsky)
  31. ↑ TOGNER, Milan. Monumetálna maľba na Spiši 1300 – 1350. Ars: časopis Ústavu Dejín Umenia Slovenskej Akadémie Vied (Bratislava: Slovak Academic Press), 1992, roč. 25, čís. 2, s. 110. Dostupné online [cit. 2022-06-27]. ISSN 0044-9008.
  32. ↑ a b crucifix; processional cross [online]. London: The British Museum, [cit. 2022-06-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  33. ↑ a b c d HÉDERVÁRI CRUCIFIX. In: ROBINSON, James, et al. Masterpieces: Medieval Art. London : British Museum Press, 2008. ISBN 978-0-7141-2813-9. Kapitola International influences, s. 306. (po anglicky)
  34. ↑ VRTEL, Ladislav. Osem storočí Slovenskej heraldiky. 3. vyd. Martin : Matica slovenská, 2017. ISBN 978-80-8115-247-4. S. 138.
  35. ↑ Judit B. Perjés, Katalin E. Nagy, Márta Tóth. Conservation of silk finds dating to the Anjou period (1301 – 1387). In: Conserving Textiles: studies in honor of Ágnes Timár-Balázsy. Ed. István Éri. Vol. 7. Rome : ICCROM, 2009. (ICCROM conservation studies.) ISBN 92-9077-218-2. S. 4. (po anglicky)

Literatúra upraviť

  • VAJDOVSZKY, János. Szepesvármegye művészeti emlékei: a műemlékek Országos Bizottsága támogatásával kiadja a Szepesvármegyei Történelmi Társulat. Budapest : A Stephaneum R. T. Nyomás, 1907. S. 11 – 21. (po maďarsky)
  • BALOGH, Jolanda. L'arte Italina in Ungheria. Le vie d'Italia: turismo nazionale, movimento dei forestieri, prodotto italiano (Milano: Touring Club Italiano), 1930, roč. 36, čís. 1, s. 663. (po taliansky)
  • ŠOUREK, Karel, et al. Umění na Slovensku odkaz země a lidu: soubor dokumentů. Praha : Melantrich, 1938. Kapitola Práce v kovů a zlatnictví středověku, s. 34. (po česky)
  • MIHALIK, Sándor. Old Hungarian Enamels. Budapest : Corvina, 1961. (po anglicky)
  • CHERRY, John. Goldsmiths. London : British Museum Press, 1992. (Medieval craftsmen.) ISBN 9780714120553. S. 46. (po anglicky)
  • Danielle Gaborit-Chopin. The Reliquary of Elizabeth of Hungary at The Cloisters. In: The Cloisters: Studies in Honor of the Fiftieth Anniversary. Ed. Elizabeth C Parker; Mary B Shepard. New York : Metropolitan Museum of Art, 1992. ISBN 9780870996351. S. 337. (po anglicky)
  • SOFKOVÁ, Jana. Prezývky v osobných menách na stredovekom Spiši v rokoch 1263 – 1342 (úvod do problematiky). Zeszyty sądecko-spiskie/Zeszyty sandecko-spišské (Nowy Sącz, Stará Ľubovňa: Muzeum Okręgowe w Nowym Sączu, Ľubovnianske múzeum), 2014, roč. 8, s. 31 – 32. Dostupné online [cit. 2022-06-23]. Archivované 2019-12-11 z originálu.

Heslá v encyklopédiách upraviť

  • Gallicus. In: Encyklopédia Slovenska. Zväzok II. E – J. Bratislava : Veda, 1978. S. 138.
  • GALLICUS, Peter. In: Malý slovenský biografický slovník A – Ž: generálny heslár SBS. Martin : Matica slovenská, 1982. S. 173.

Iné projekty upraviť

Externé odkazy upraviť

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Peter_Gallicus&oldid=7659159“