Portál:Byzantská ríša/Vybraný článok/Archív 2025
január 2025
Rímske právo je právny poriadok starovekého Ríma od jeho vzniku (približne v roku 753 pred Kr.) až do smrti cisára Justiniána I. v roku 565. Popri gréckej filozofii a kresťanstve tvorí rímske právo tretí staroveký základný kameň západnej kultúry.
Rímske právo v podobe, v akej sa zachovalo v justiniánskej kodifikácii (neskôr nazvanej Corpus iuris civilis) významne ovplyvnilo veľké európske kodifikácie súkromného práva 19. a 20. storočia (Code Civil, ABGB, BGB a iné), ako aj právo Latinskej Ameriky, kánonické právo a čiastočne aj právo v Ázii. Zanechalo tiež isté stopy v anglosaskom práve. Vytvára preto výborné predpoklady pre komparatívne štúdium súkromného práva.
Rímskym právom sa zaoberá právna romanistika.
február 2025
Deésis je pôvodom byzantská ikonografická kompozícia používaná pravidelne v stredovekom sakrálnom umení. Motívu dominuje tróniaci alebo stojaci Ježiš Kristus predstavujúci vládcu sveta či sudcu – Pantokrator, po ktorého stranách stoja sprievodné postavy. Tými sú v základnej kompozícii Panna Mária (matka Ježiša Krista) a Ján Krstiteľ (malá deésis). Predstavujú prosebníkov za ľudstvo a symbolizujú Nový a Starý zákon. V prípade varianty zvanej veľká deésis môžu Máriu a Jána Krstiteľa sprevádzať aj iné postavy ako anjeli, proroci či vybraní svätci.
Ikony koncipované ako deésis sú bežnou súčasťou chrámových ikonostasov byzantskej cirkevnej tradície. Na kresťanskom Západe tvorí deésis neoddeliteľnú súčasť vyobrazení Posledného súdu a kompozície prorockých vízií. Za najstaršie známe zobrazenie deésis sa považuje freska v rímskom chráme Santa Maria Antiqua zo 7. storočia. V hojnejšom počte sa ikonografický typ začal používať od 10. storočia, pričom ho možno vidieť v oblasti mozaikových diel, doskových malieb (ikon) i v úžitkovom umení. Termín v literatúre ako prvý použil byzantský teológ Nikétas Stéthatos v životopise svätého Simeona Teológa z roku 1054, no v byzantskej praxi sa neujal a nahradili ho iné termíny. Azda najznámejší obraz monumentálnej deésis (asi z roku 1261) sa nachádza v byzantskom chráme Hagia Sofia. Najstaršia deésis na Slovensku pochádza zrejme z Kostola svätého Demetra v obci Rovné: ikona z druhej polovice 16. storočia sa dnes nachádza v Šarišskom múzeu v Bardejove.
marec 2025
.jpeg)
Kopti alebo zriedkavejšie Koptovia sú etnicko-náboženská skupina, potomkovia starovekých Egypťanov, ktorí po 7. storočí postupne do veľkej miery etnicky splynuli s Arabmi. Termín sa spája predovšetkým s obyvateľstvom, ktoré vyznáva kresťanstvo, no najmä do 7. storočia termín v literatúre označuje aj pohanov. V modernom období sa zdá, že sa koncept „koptstva“ mení z konfesionálneho konceptu na subetnický.
Najmä do 14. storočia používali Kopti v literatúre koptský jazyk a koptské písmo, no zároveň boli bilingválni: spočiatku väčšina Koptov ovládala gréčtinu, neskôr arabčinu. Originálny charakter má koptské výtvarné umenie a literatúra. Veľká časť z nich sú veriaci Koptskej staroorientálnej cirkvi. V cirkevnom prostredí používajú Kopti vlastný koptský kalendár, ktorý sa začína rokom 284. Skúmaním koptskej kultúry sa zaoberá koptológia.
Termín „kopti“ (s malým k-) dnes v slovenčine označuje skôr príslušníkov niektorej z koptských cirkví (Koptská staroorientálna cirkev. Kresťanský element zohrával už v stredoveku dôležitý identifikačný prvok Koptov a vzhľadom na etnické splynutie Koptov s Arabmi, so sebou pojmy úzko súvisia, keďže „kopti“ boli zvyškami nepomoslimčených „Koptov“. Medzi termínmi sa v rámci slovenskej literatúry nie vždy striktne rozlišuje, resp. podobne ako v zahraničnej literatúre splývajú.
Dnes tvoria približne 10 – 14% obyvateľov Egypta, hoci presné odhady sa v jednotlivých prameňoch líšia, podľa oficiálnych sčítaní od 6 mil. (1990), 4 mil. (1993) po 4,4 mil. (2007). Koptské cirkevné autority hovoria (2003) o 9 miliónoch Koptov v Egypte, resp. podľa iných koptských odhadov 10 do 14,5 mil (2010). Podľa Veľkej ruskej encyklopédie (2010): „Najpravdepodobnejší odhad je 7,5 – 8,5 milióna ľudí.“ Celkový počet Koptov vo svete sa odhaduje na 12 až 20 miliónov (2015). Veľké diaspóry sa nachádzajú napríklad v USA, Austrálii, Veľkej Británii či Kanade.
apríl 2025
máj 2025
jún 2025
Teodor IV. Balsamón (* medzi 1130 – 1140, Konštantínopol – † okolo/po 1195, Konštantínopol) bol byzantský cirkevný právnik a teológ, antiochiský patriarcha v rokoch 1185 – 1195 (?) a igumen dvoch kláštorov. Bol autorom niekoľkých prác, z nich zrejme najvýznamnejším bol komentár (exégésis/scholia) k Nomokánonu 14 titulov.
Bol najvýznamnejším byzantským komentátorom 12. storočia. Jeho náprotivkom na kresťanskom Západe býva označovaný kánonista Gracián, ktorý pôsobil o generáciu skôr. Samotný Balsamón býva niekedy pre jeho rozsiahlu tvorbu a bystrý právny a teologický názor označovaný za akéhosi pravoslávneho Tomáša Akvinského.
júl 2025
august 2025
september 2025
október 2025
Teofan Grék (* okolo 1340, Byzantská ríša – † po 1405, Rus) bol byzantský maliar (freskár, ikonopisec a iluminátor) pôsobiaci v ruských krajinách: najmä v Novgorode a Moskve. Býva prezývaný „patriarchom ruského maliarstva“.
Do ruského prostredia (novgorodskej a moskovskej školy) priniesol koncom 14. storočia neskorobyzantské umelecké postupy, no jeho tvorba je zároveň v mnohých ohľadoch originálna a priekopnícka. Väčšina jeho diel je dnes zrejme zničená alebo stratená. S istotou sú mu pripisované iba viaceré fresky vo Velikom Novgorode, v Kostole Premenenia Spasiteľa.
Jeho žiakom a spolupracovníkom bol zrejme Andrej Rubľov.
november 2025
Manuel I. Komnénos (starogr. Μανουήλ Α' Κομνηνός – Manouél I. Komnénos (podľa PSP), iné prepisy: Manuél I. Komnénos, Manuel I. Komnenos, Manuil I. Komninos, prezývaný aj Porfyrogennétos – narodený v purpure; * 28. november 1118, Konštantínopol – † 24. september 1180, Konštantínopol) bol byzantský cisár v rokoch 1143 – 1180.
Jeho vláda bola spojená s početnými bojmi, druhou križiackou výpravou a prijímaním západného štýlu života v Byzantskej ríši. Snažil sa upevniť byzantskú moc na Balkáne a v Malej Ázii. Na uhorský trón dosadil Arpádovca Bela III. a spolu s rímskym cisárom Konrádom III. viedol boje s Normanmi na Sicílii. Po Konrádovej smrti sa neúspešne snažil od pápeža získať západnú cisársku korunu, po nezdare zase obmedziť vplyv Fridricha I. v Itálii. Moc nad Levantou sa mu podarilo získať len čiastočne, získal moc v Kilikii a Antiochijsku, no Jeruzalemské kráľovstvo zostalo relatívne nezávislé. Boj proti moci Benátok vyústil v konfiškáciu benátskych majetkov v roku 1171. Spočiatku úspešné boli aj Manuelove boje proti rúmskym Seldžukom, cisárove prísne požiadavky však spôsobili, že sultán Kilič Arslán II. nebol ochotný akceptovať ponúkaný mier, čo viedlo byzantskej porážke v bitke pri Myriokefalone.
Vo vnútornej politike sa Manuel držal spojenectva s cirkvou a bojom proti heretikom. Bol významným mecenášom umenia. Doboví historici ako Eustathios Solúnsky, Ióannes Kinnamos, či Nikétas Chóniates jeho vládu hodnotia pozitívne a nebránia sa ani Manuelovej glorifikácii. Súčasná historiografia sa na Manuela pozerá kritickejšie a v konci jeho vlády vidí prvé zárodky úpadku Byzancie v 12. storočí. Na trón po jeho smrti nastúpil jeho syn Alexios II.