Otvoriť hlavné menu

Vretenica severná

druh hada

Vretenica severná alebo vretenica obyčajná (Vipera berus) je najrozšírenejší pozemný had na Zemi[2], známy pre svoju extrémnu odolnosť voči chladnému počasiu.

Vretenica severná
Viperaberus1.jpg
Stupeň ohrozenia
VyhynutýVyhynutýVyhynutý vo voľnej prírodeKriticky ohrozenýOhrozenýZraniteľnýTakmer ohrozenýOhrozenýNajmenej ohrozenýNajmenej ohrozenýIUCN stupne ohrozenia
[1]
Vedecká klasifikácia
Vedecký názov
Vipera berus
Linné, 1758
Synonymá
vretenica obyčajná
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Rozšírenie a spôsob životaUpraviť

Je najrozšírenejším hadom sveta, jeho areál siaha od Anglicka až po Sachalin, od Stredomoria až 200 km za severný polárny kruh[2]. Je jedným z dvoch druhov hadov, ktorý žijú za polárnym kruhom, druhým je Thamnophis sirtalis.[3] Aj keď toleruje nižšie teploty, ak je na niekoľko hodín vystavená teplotám pod −3 °C uhynie[3]. Je jediným jedovatým hadom prirodzene sa vyskytujúcom na území Slovenska. Obýva nadmorskú výšku od 0 do 3 000 m n. m. (Alpy)[2]. Obľubuje vlhké biotopy ako rašeliniská, lúky, okraje lesov a polí. Vyhýba sa ľudským obydliam, nížinám a suchým biotopom. Na suchých miestach sa môže vyhrievať počas chladných období a počas párenia.[4] Cez zimu hibernuje v úkryte (hibernákulum).

Pária sa od apríla do mája, hneď po prezimovaní[5]. Samce o samicu bojujú[5]. V teplom prostredí sa pária ročne, v chladnom každý druhý až tretí rok[3]. Po 4 až 6 mesiacoch rodia 4 až 18 mláďat. Sú nepravo živorodé.[6]

OpisUpraviť

 
Dve sfarbenia v ZOO. Čierny melanistický jedinec.

Pri tomto druhu sa vyskytuje sexuálny dimorfizmus. Vretenica je relatívne malý had (výnimočne môže narásť do 100 cm[6]), dospelé samice dorastajú do dĺžky až 70 cm, samce sú maximálne 60 cm dlhé. Telo je mierne zavalité, hlava je vajcovitá, zhora sploštená s tupou špičkou. Všeobecne opisovanú „trojuholníkovú“ hlavu má pri podráždení. Dožiť sa môžu tak 20 – 25 rokov. Najčastejšie sfarbenie je sivé až modrosivé (samce) a hnedé až červenkasté (samice) s výraznou kľukatou čiarou na chrbte (čierna čiara samce, tmavohnedá samice). Kľukatá čiara na chrbte má varovnú funkciu (aposematizmus), hada kamufluje keď je stočený a zároveň vytvára mätúcu ilúziu keď sa plazí[3]. Lokálne býva až 50 % populácie melanistická.[4] Existuje ale množstvo viac-menej vzácnych farebných variantov, niektoré z nich vôbec žiadnu čiaru nemajú. Spoľahlivý znak, ktorým sa vretenica vo všeobecnosti odlišuje od ostatných slovenských hadov, je štrbinovitá zrenica (všetky užovky na území Slovenska majú zorničky okrúhle).

Pri druhu vretenica rozlišujeme 3, respektíve 2 poddruhy. Ide o vretenicu severnú (Vipera berus berus), vretenicu severnú bosniansku (Vipera berus bosniensis) a nakoniec o vretenicu /severnú/ sachalinskú (Vipera /berus/ sachalinensis), pri ktorej zatiaľ nedošlo ku zhode, či ide o poddruh vretenice obyčajnej alebo o samostatný druh.

Dospelé jedince požierajú hlavne hlodavce. Príležitostne mladé vtáky a vtáčie vajcia. Mladšie jedince žerú jašterice a slepúchy.[2]

JedUpraviť

Jed vretenice severnej je zložením a účinkom podobný jedu štrkáčov a je pre človeka vysoko toxický. Hoci väčšina vreteníc nemá dostatok jedu na to, aby mohli výrazne ublížiť dospelému a zdravému človeku, boli zaznamenané prípady, kedy mali samice vreteníc dostatok jedu aj na usmrtenie človeka. Uštipnutia sú časté ale veľmi zriedkavo smrteľné[2]. Po chemickej stránke pozostáva zo zmesí peptidov, polypeptidov, proteínov, proteínových toxínov a ďalších zložiek.

Prvá pomoc pri uhryznutíUpraviť

Uhryznutie je charakteristické dvoma bodkami vzdialenými od seba približne 1 cm. Nie každé uhryznutie vretenicou končí zanesením jedu do rany, ale ak k nemu príde, jeho príznaky sú opuch, bolesti hlavy, nevoľnosť, zvracanie, zrýchlený dych, pokles krvného tlaku, až po bezvedomie. K uhryznutému je nutné bezodkladne privolať odbornú lekársku pomoc a do jej príchodu umiestniť postihnutého do stabilizovanej polohy. Je dôležité vyhnúť sa fyzickej aktivite, ktorá by viedla k zaťaženiu obehovej sústavy.

Uhryznutú končatinu možno podložiť a zľahka zafixovať dlahou a bandážou a ranu zľahka očistiť, pričom sa treba vyhnúť tlaku na postihnuté miesto. Je nežiaduce snažiť sa jed dostať z rany svojpomocne, napríklad vytláčaním, vysávaním, vypaľovaním, prikladaním ľadu, nepoužívať škrtidlá, lieky proti bolesti, kávu a alkohol.

ReferencieUpraviť

  1. Jelka Crnobrnja Isailovic, Milan Vogrin, Claudia Corti, Paulo Sá-Sousa, Marc Cheylan, Juan M. Pleguezuelos, Ljiljana Tomović, Bogoljub Sterijovski, Ulrich Joger, A. Westerström, Bartosz Borczyk, Benedikt Schmidt, Andreas Meyer, Roberto Sindaco, Dušan Jelić. 2009. Vipera berus. The IUCN Red List of Threatened Species 2009: e.T157248A5059709. Prístup 9. február 2019.
  2. a b c d e O'SHEA, Mark. The Book of Snakes (A Life-Size Guide to Six Hundred Species from around the World). [s.l.] : University of Chicago Press, 2018. 656 s. ISBN 978-0-226-45939-4.
  3. a b c d LILLYWHITE, Harvey B.. How Snakes Work (Structure, Function and Behavior of the World's Snakes). [s.l.] : OUP USA, 2014. 241 s. ISBN 978-0-19-538037-8.
  4. a b KOLEKTÍV AUTOROV. Grzimek’s Animal Life Encyclopedia, Second Edition, Volume 7: Reptiles. [s.l.] : Gale, 2003. ISBN 0-7876-5783-2.
  5. a b Snakes and Other Reptiles and Amphibians. [s.l.] : DK Publishing, 2014. 352 s. ISBN 978-1-4654-2103-6. S. 123. (po anglicky)
  6. a b ZWACH, Ivan. Naši obojživelníci a plazi. Praha : SZN, 1990. ISBN 80-209-0053-5. s. 135

Iné projektyUpraviť

Externé odkazyUpraviť

Galéria hadov (po česky)