Ivan Horváth (spisovateľ)

slovenský spisovateľ, publicista, diplomat a politik

JUDr. Ivan Horváth (pseudonymy I. H. Olšovský, Ivan H. Olšovský, Ivan Horváth Olšovský, Ivan Olšovský, Ján M. Hort, Ohio; * 26. júl 1904, Senica – † 5. september 1960, Bratislava) bol slovenský spisovateľ, predstaviteľ modernej poprevratovej prózy, publicista, diplomat a politik.

Ivan Horváth
slovenský spisovateľ, publicista, diplomat a politik
Narodenie26. júl 1904
Senica, Slovensko
Úmrtie5. september 1960 (56 rokov)
Bratislava, Slovensko
BydliskoSenica
Zamestnanieadvokát, spisovateľ, politik, diplomat
Alma materUniverzita Komenského v Bratislave
Profesiaadvokát, podpredseda Slovenskej národnej rady
RodičiaCyril Horváth, Mária Augustová
PríbuzníŽelmíra Duchajová Švehlová (prvá slovenská akademická maliarka),
Marína Oľga Horváthová (dramatička)
ManželkaMária Kunertová
DetiIvan Horváth ml.,
Jana Schillerová-Horváthová

ŽivotopisUpraviť

Ivan Horváth sa narodil v národne uvedomelej rodine slovenského advokáta Cyrila Horvátha.

Starý otec Ivana Horvátha, evanjelický kňaz Jozef Horváth stál pri vzniku Matice slovenskej, martinského gymnázia a jeho otec, advokát Cyril Horváth, bol signatárom Deklarácie slovenského národa; člen Slovenskej národnej rady a Národného zhromaždenia v Prahe.[1] Sestra Ivanovho otca – Marína Oľga – bola známou martinskou ochotníckou divadelníčkou a autorkou niekoľkých dramatických diel a detskej literatúry.[2] Do rodiny Ivana Horvátha patrila tiež prvá slovenská akademická maliarka Želmíra Duchajová Švehlová.

Vzdelanie získal najprv na evanjelickej ľudovej škole v Senici, následne v Bratislave na Evanjelickom maďarskom lýceu, aby v roku 1919 prestúpil na Československé štátne reálne gymnázium (dnes Gamča), kde zmaturoval v roku 1922. V štúdiách pokračoval na Právnickej fakulte Karlovej univerzite v Prahe odkiaľ prešiel na Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Zároveň v rokoch 1924 – 1926 absolvoval na parížskej École libre des sciences politiques diplomatické vedy. Doktorát získal v Bratislave v roku 1928.[3]

Najskôr bol zamestnaný na súde v Bratislave, neskôr pôsobil v Senici.

Oženil sa za Máriu Kunertovú, dcéru básnika, dramatika, publicistu Maxmiliána Kunerta. Ich deťmi sú: hudobným skladateľ Ivan Horváth ml. (*1935) a dcéra Jana Schillerová-Horváthová (*1938).

Bol blízky generácii davistov, zúčastnil sa I. kongresu slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach, organizoval a viedol protifašistický odboj v Senici (po boku Juraja Zuščíka Kunova, JUDr. Ivana Hatalu, Milana Hatalu, Jána Kovára a ďalších bol členom ilegálneho odboja v Senici; pomáhal utekajúcim občanom českej národnosti a utečencom z koncentračných táborov; zaslúžil sa o informovanie Reptovho oddielu počas gardistického honu na partizánov v Prietrži[4]).

Spolupracoval pri vzniku Vianočnej dohody, konštituovaní ilegálnej Slovenskej národnej rady a stal sa jej členom ako sociálny demokrat.[1] Po oslobodení mesta Senica 7. 4. 1945 sa stal predsedom prvého provizórneho ONV. Stal sa spoluzakladateľom a zodpovedným redaktorom časopisu Kultúrny život.[4]

Bol členom Ústredného výboru KSČ od 1944. Po roku 1945 vykonával vysoké politické funkcie Slovenskej národnej rade (podpredseda Slovenskej národnej rady v rokoch 1945 až 1948); v Národnom zhromaždení ČSR[5] a napokon ako veľvyslanec ČSR v Maďarsku.

Po dvojne získal Rad SNP 1. triedy, Československý vojnový kríž 1939 a Československú medailu za zásluhy - I. stupňa.[4]

Po boku Vladimíra Clementisa[6][7] sa zúčastnil významných udalostí ako napr. mierovej konferencie v Paríži roku 1946 a bol poverený vypracovaním mierovej zmluvy pre Taliansko. Zastupoval tiež Československo ako vyslanec na 1. valnom zhromaždení v New Yorku ako vedúci československej delegácie. Spolu s Danielom Okálim bol pri uzatvorení mierovej zmluvy s Maďarskom, vymedzení hraníc, výmene obyvateľstva a na starosť dostal taktiež navrátenie kultúrneho dedičstva odvezeného koncom 19. storočia.[8]

V roku 1950 bol nespravodlivo obvinený spolu s tzv. buržoáznymi nacionalistami a väznený deväť rokov. Obvinení boli z velezrady, sabotáže, a Horváth dokonca zo špionáže pre kontakty s francúzskym konzulom Étiennom Mannachom.[1]

Krátko po prepustení bol hospitalizovaný a zomiera v Bratislave. Pochovaný je na cintoríne pri Kozej bráne sektor II, hrob č. 22.[9]

Občiansky a stranícky rehabilitovaný bol až po smrti, v roku 1963. In memoriam dostal ocenenie Rad republiky (1963) a Rad práce (1969).[4]

TvorbaUpraviť

V reedíciách vychádza Horváthova tvorba v 70. a 80. rokoch. Ucelené dielo Ivana Horvátha vychádza v Tatrane roku 1987 a v roku 2010 v Kaligrame pod názvom Prózy (doplnené o eseje, listy, rozhovory a názory literárnej vedy).[10] Vydavateľstvo Matice slovenskej Ivanovi Horváthovi vydalo v roku 2004 výber Európa koktail, ktorý obsahuje tituly Vízum do Európy, Návrat do Paríža a Život s Laurou.[1]

Okrem literárnej tvorby sa tiež venoval fotografii a filmu.

Autorove diela:

  • 1923 – Mozaika života a snov
  • 1928 – Človek na ulici (súbor noviel)
  • 1929 – Strieborný prach (novela)
  • 1930 – Vízum do Európy (Rumová rozprávka - novela)
  • 1944 – Tak sa to malo stať (tri novely – Peter odíde, Očami milenky, Nešťastný hrdina)
  • 1948 (reedícia vo VSSS, 2004[11]) – Život s Laurou
  • 2004 – Európa koktail – zbierka esejí – portrétov slovenských spisovateľov, 1. vydanie, Matica slovensk

Mozaika života a snovUpraviť

Tvoriť začal veľmi zavčasu. Svoju prvotinu nazval Mozaika života a snov, a sústredil do nej prózy uvedené časopisecky a doplnil ich novými. V prózach naznačil vlastný umelecký prístup k látke, založený na rozpore medzi skutočnosťou a snom. Veľkú pozornosť venoval zachyteniu emócií.

Karol Rosenbaum si v textoch všíma otázky lásky a sklamania, vášní a pocitov viny, hrubý nános sentimentality, ale aj úsilie o vlastný nový pohľad na ľudské vzťahy. Horváthove diela spája kompozičná hutnosť, snovosť, asociatívnosť a silné emócie a pudy u postáv.[1]

Človek na uliciUpraviť

Princípy aplikované v debute naplno rozvinul v druhej knihe Človek na ulici, ktorú tvorí cyklus piatich noviel Bratia Jurgovci a jednej dlhšej Laco a Bratislava. Prvá časť je novelistickým spracovaním osudu 4 bratov, ktorí idú za ilúziami šťastia. Postavy hrdinov trpia vnútornými kolíziami a citovou rozkolísanosťou. Novela „Laco a Bratislava“ je sviežim, lyricky zafarbeným obrazom zo života vysokoškolákov v medzivojnovej Bratislave. Pre túto novelu sú príznačné prvky poetizmu.

Literárny kritik Daniel Okáli z Horváthovi blízkemu DAVu opisuje dielo Človek na ulici ako strindbergovsky ladenú „čiernu komnatu“, humsonovskú metódu nakoľko podľa Okáliho autor zámerne vynechal zo svojho postupu príčinnú súvislosť so zdôvodnením. Významnú rolu hrá vo forme „strašenia“ podľa Okáliho štatistická osudovosť František Votruba o diele napísal, že aplikuje vo svojej tvorbe kúzlo náznakov pre radosť z umeleckej hry a taktiež si všíma jeho zmysel pre detaily od všednosti kuchýň až po determinujúce obkresľovanie novelistických a románových postáv. Kniha vyšla v Edícii mladých slovenských autorov (viedol Ján Smrek).[1]

Strieborný prachUpraviť

Silný vnútorný dramatizmus je obsiahnutý v novele Strieborný prach, kde sa hlavná postava Ján Martinák zaľúbi do bohatej Márie, ale nevie, že je to jeho nevlastná sestra. Keď sa to dozvie, rozhodne sa, že otca, ktorý sa má vrátiť z Ameriky, zabije. Na Vianoce ho však stretne ako slepého úbožiaka na mizine a jeho túžba po pomste vyhasne. Hlavná myšlienka novely má etické vyznanie: človek sa môže zbaviť viny a zla utrpením, ktoré ho očisťuje (Martinákov otec), alebo pozitívnym činom (Ján). Krikľavo expresionistické dielo (ako ho pomenoval Ján Števček) nadväzuje na motívy patologických javov z Bratov Jurgovcov.[1]

Vízum do EurópyUpraviť

Za jeho najúspešnejšie dielo sa pokladá súbor piatich noviel Vízum do Európy, kde približuje atmosféru veľkých európskych miest, no dôraz kladie predovšetkým na človeka, čím napĺňa jeho vlastné tvrdenie: "Človek poznáva mesto prostredníctvom ľudí". Prózy vynikajú pútavým dejom a psychologickou hĺbkou. Toto dielo ukončilo prvé obdobie jeho tvorby.

Išlo všeobecne o najúspešnejšie autorovo dielo. Dominujú motívy lásky, alkoholu, študentsko-bohémskeho života, očarenie životom atď, a popri tom hľadanie ľudského vnútra a seba-poznávanie na pozadí zmyslovosti. Periodikum Elán počas marca 1931 opisuje toto dielo ako exotickú kvetinu vo všednej izbe. Horvátha ako autora, ktorému nepostačuje idylický život dedinského ľudu, ale lákajú ho ďaleké kraje, veľkomestá, chuť mora a hmlistá krása fjordov. Túla sa po svete ako lovec, aby prišiel domov s bohatou korisťou, ktorú predstavuje domácim. Časopis Považský hlas hodnotil v roku 1928 Horvátha ako sľubný talent s bohatou slovnou zásobou inšpirovaný francúzskymi vzormi, ktorý vo svojich novelách účinne stelesňuje smútok a túžby zakríknutých sŕdc s modernou melanchóliou „dnešného človeka“. Píšu tiež o nedostižných krásach a precítenými pravdami udalostí. Taktiež si všímajú obálku modernistu Martina Benku.[1][12]

Ďalšia tvorbaUpraviť

V rokoch 1934 až 1938 uverejňuje v Slovenských pohľadoch dve novely – Zločin neživých vecí, Tieň okolo nás, Posledná kauza a Zbytočný návrat. Ide o portréty ľudí, ktorí občiansky zlyhali a novely mali vyjsť pod názvom Nepravdepodobný pravotár (napokon kniha nevyšla). Horváth cestuje do Paríža, plánuje vydať knihu Návrat do Paríža, ale pomníchovská atmosféra tento zámer odložila.[1]

Novú knihu vydal až v roku 1944 pod názvom Tak sa to malo stať, v ktorej sú tri novely, kde autor prehĺbil svoj ponor do vnútra človeka, hľadajúc zmysel života pre svoje postavy. Podľa Petra Cabadaja opäť prehĺbil psychologickú kresbu protagonistov deja a popri tom analyzoval pozadie dobovej atmosféry, mravné problémy a vnútorné konflikty.

V roku 1947 napokon vydáva Návrat do Paríža a je podľa Petra Cabadaja považované za najpresvedčivejšie zobrazenie Paríža v slovenskej literatúre.

V r. 1948 vyšla posledná spisovateľova kniha Život s Laurou, poetický dokument o tvorivom ovzduší umeleckej generácie 20. storočia. Vyjadruje lásku umelcov k Laure – žene múze, raz konkrétnej, inokedy vybájenej. Jana Kuzmíková zdôrazňuje v kontexte tohto diela túžbu po živote a zmysel literatúry – dielo pomenúva zásadné princípy modernistickej tvorby 20. a 30. rokov Peter Cabadaj hodnotí dielo ako pocitovo-epickú evokáciu bratislavskej bohémy, ktorá opisuje lásku umelcov k Lauere, k „večnej“ žene-inšpirátorke, raz konkrétnej, inokedy vymyslenej a pripomína – podľa Cabadaja – Tatarkovo dielo Panna zázračnica z roku 1944.[1]

Ivan Horváth písal aj eseje, glosy či populárno-náučné texty. Zaujímavým je napríklad jeho text o nadrealizme, úvahu o plagiátoch, o Oscarovi Wildeovi, o freudizme, atď.[1]

Preložil tiež dielo Život od Maupassanta.[4]

Ohlasy literárnej kritikyUpraviť

Alexander Matuška víta nový inovatívny prístup Horvátha k francúzskej kultúre. Na rozdiel od starších generácií sa nepohoršuje, nemoralizuje nad dekadentnosťou a zmyselnosťou, ale cez psychologizáciu sa ju snaží pochopiť, poznať. Český kritik Stanislav Šmatlák oceňuje Horvátha ako umelca nevšedného a zvláštneho talentu a Karol Rosenbaum ako autora, ktorý lyrizuje viac situáciami ako slovami, a ktorý predznačil nové cesty modernej slovenskej literatúry. Ján Hamaliar nazval Horvátha vďaka jeho geniálnemu talentu opisovania citovosti slovenským impresionistom. Andrej Mráz konštatuje, že Horváthova tvorba je silne ovplyvnená filozofiou relativizmu a iluzionizmu a nachádza v nej vplyv Ernsta Macha, Freuda, Einsteina a Bergsona.[1]

Pocta Ivanovi HorváthoviUpraviť

Ladislav Novomeský (po rehabilitácii v 60. rokoch) pri príležitosti odhalenia pamätnej tabule na jeho rodnom dome (dom bol začiatkom 70-tych rokov asanovaný a pamätná tabuľa je odvtedy nezvestná[13]) o Ivanovi Horváthovi povedal[14]:

Senica, tá stará súveká Senica mladých liet Ivana Horvátha, sotva tušila, že má, či už v mladom, vždy uhladenom a zdržanlivom študentovi, či neskoršie družnom pánovi doktorovi Ivanovi Horváthovi aj talentovaného spisovateľa, autora niekoľkých nadaných prozaických kníh, ktoré - ako na to súčasná kritika právom poukazuje - tvoria základy slovenskej modernej prózy. ... Božemôj, či raz vyčítali práve oni Horváthovým hrdinom, že "nič nevedia o kríze sveta", a či miestni jakobíni iba raz nabádali Horvátha, aby "kotvy svojich myšlienok zarazil hlbšie do sociálneho súčasna a vedomia doby?" Zdalo sa teda, že všetky tieto myšlienky o národe a na národ, o bolestiach spoločnosti a na ne - mu boli bytostne cudzie. Ako by sme si však vysvetlili, že v Ivanovi Horváthovi mala ešte ilegálna Slovenská národná rada, pripravujúca sa a vedúca Slovenské národné povstanie, teda vysoký orgán revolučného hnutia a pokolenia Slovenska, veľmi aktívneho a mysliaceho účastníka a spolupracovníka?! ... Horváth sa pospolu so svojimi priateľmi "votrel do vedenia" povstania, čomu sa konečne v päťdesiatych rokoch ani nevyhol a doplatil na túto infámnu konštrukciu mnohoročným väzením, čo sa už nedalo rehablitovať. Ale tu by som chcel povedať... že I. Horváthovi boli takéto jágovské intrigy, takéto dobrodrúžne žánre cudzie. Nestačil na ne. Ani v literatúre, a tým menej v živote. ... Horváth však dospel k názoru, ktorý zastával svojim intelektuálnym uvažovaním, prekonávaním možností, čo sa mu poskytovali z titulu príslušnosti k spoločnosti, z ktorej vzišiel. ... Neviem, čo všetko sa ešte patrí povedať, keď sa odovzdáva pamätná tabuľa. Ani Horváth to nevedel. Zaťahal by ma za rukáv a pošepol by mi asi: Nechaj to! Nehovor už o mne! Poď už. Jednako by som ešte dodal nakoniec svoju prosbu, o ktorú by vás Ivan Horváth naisto nepožiadal: zachovajte v dobrej, zhovievavej a láskavej pamäti jeho pamiatku a naučte sa, ak sa to už nestalo, vážiť si jeho kníh.

Záhorské osvetové stredisko pripravilo 1. mája 2022 vernisáž a výstavu podrobne mapujúcu život a dielo Ivana Horvátha. Podujatia, ktoré zorganizovala Ľubica Krištofová, sa zúčastnila aj dcéra Ivana Horvátha (Jana Schillerová-Horváthová), či neter Ladislava Novomeského Oľga Hauskrechtova a rodinní príbuzní Ivana Horvátha. Vedecký článok o Ivanovi Horváthovi predniesol Lukáš Perný.[2] Meno Ivana Horvátha bolo následne doplnené na Záhorácku stenu slávy v Senici spolu s futbalistom Fridrichom Huttom.[15]

Po Ivanovi Horváthovi je pomenované Gymnázium Ivana Horvátha.

ReferencieUpraviť

  1. a b c d e f g h i j k l PERNÝ, Lukáš: K odkazu neprávom zabudnutého Ivana Horvátha – právnika, ktorý písal kvalitné knihy. In: KRIŠTOFOVÁ, Ľubica (ed.), SCHILLEROVÁ-HORVÁTHOVÁ, J., PERNÝ, Lukáš: JUDr. Ivan Horváth. Senica : Záhorské osvetové stredisko v Senici, 2022. ISBN 978-80-7091-100-6.
  2. a b PERNÝ, Lukáš. Senica si pripomenula odkaz spisovateľa Ivana Horvátha [online]. 2022-05-03, [cit. 2022-05-12]. Dostupné online.
  3. Naša advokácia, JUDr. Peter Kerecman, PhD. [online]. www.nasaadvokacia.sk, [cit. 2022-05-13]. Dostupné online.
  4. a b c d e SCHILLEROVÁ-HORVÁTHOVÁ, Jana, KRIŠTOFOVÁ, Ľubica: Dr. Ivan Horváth život a dielo. Zabudnutá osobnosť. Senica : Záhorské osvetové stredisko v Senici, 2022. ISBN 978-80-7091-099-3.
  5. Dočasný parlament ČSR
  6. Československá delegácia na čele so štátnym tajomníkom Dr. Vladimírom Clementisom, ktorá ide do Budapešti, zastavila sa v Bratislave. Štátneho tajomníka Dr. V. Clementisa privítal podpredseda Slovenskej národnej rady Dr. Ivan Horváth. [online]. vtedy.tasr.sk, [cit. 2022-05-16]. Dostupné online.
  7. Československá delegácia na čele so štátnym tajomníkom Dr. Vladimírom Clementisom, ktorá ide do Budapešti, zastavila sa v Bratislave. Štátneho tajomníka Dr. V. Clementisa privítal podpredseda Slovenskej národnej rady Dr. Ivan Horváth. [online]. vtedy.tasr.sk, [cit. 2022-05-16]. Dostupné online.
  8. PERNÝ, Lukáš: Ivan Horváth politologickou optikou.
  9. Hrob Ivan Horváth | Spolek pro vojenská pietní místa [online]. www.vets.cz, [cit. 2022-05-13]. Dostupné online.
  10. HORVÁTH, Ivan: Prózy. Bratislava : Kaligram, 2010
  11. Život s Laurou. [s.l.] : [s.n.]. Dostupné online.
  12. Naša advokácia, JUDr. Peter Kerecman, PhD. [online]. www.nasaadvokacia.sk, [cit. 2022-05-12]. Dostupné online.
  13. CHROMEK, Stanislav. Zaniknuté - Ivan Horváth (1904 - 1960), Senica [online]. pam.epocha.sk, [cit. 2022-05-16]. Dostupné online.
  14. NOVOMESKÝ, Ladislav. O Ivanovi Horváthovi. In: Splátka veľkého dlhu I. Bratislava : Nadácia Vladimíra Clementisa, ISBN: 80-85555-06-3, s. 253
  15. Na Záhorácku stenu slávy pribudli mená Fridricha Huttu a Ivana Horvátha [online]. 2022-05-03, [cit. 2022-05-12]. Dostupné online.

ZdrojeUpraviť