Margaret Thatcherová

Margaret Hilda Thatcherová LG (nositeľka Podväzkového rádu), OM (nositeľka radu Za zásluhy), PC (členka Kráľovskej rady), FRS (nositeľka titulu Kolega Kráľovskej vedeckej spoločnosti), FRIC (nositeľka titulu Kolega Kráľovského inštitútu chémie) (rod. Robertsová; * 13. október 1925, Grantham - † 8. apríl 2013, Londýn) bola britská politička, predsedníčka britskej vlády a Konzervatívnej strany. Vďaka svojej nekompromisnosti a rozhodnosti získala prezývku „Železná lady“.

Margaret Thatcherová
Bývalá Premiérka Spojeného kráľovstva
V úrade 4. máj 1979 – 28. november 1990
James Callaghan John Major
Bývalá Vodkyňa opozície
V úrade 11. február 1975 – 4. máj 1979
Edward Heath James Callaghan
Bývalá Predsedníčka Konzervatívnej strany
V úrade 11. február 1975 – 28. november 1990
Edward Heath John Major
Bývalá Ministerka školstva a vedy
V úrade 20. jún 1970 – 4. marec 1974
Edward Short Reginald Prentice
Bývalá Poslankyňa Parlamentu volebný obvod Finchley
V úrade 8. október 1959 – 9. apríl 1992
John Crowder Hartley Booth
Biografické údaje
Rodné meno	Margaret Hilda Robertsová
Narodenie	13. október 1925 Grantham, Lincolnshire, Spojené kráľovstvo
Úmrtie	8. apríl 2013 (87 rokov) Londýn, Spojené kráľovstvo
Politická strana	Konzervatívna strana
Alma mater	Sommerville College, Oxford
Profesia	chemička, právnička
Vierovyznanie	Anglikánska cirkev (1951–2013) Metodizmus (1925–1951)
Rodina
Manžel	Sir Denis Thatcher, Bt.
Deti	Carol Thatcherová Mark Thatcher
Odkazy
Margaret Thatcherová na margaretthatcher.org
	Margaret Thatcherová (multimediálne súbory)
Politický portál  Britský portál  Biografický portál

Do aktívnej politiky sa zapojila v 50. rokoch 20. storočia. V roku 1959 bola zvolená do Dolnej snemovne ako poslankyňa za britskú Konzervatívnu stranu. Následne pôsobila v niekoľkých konzervatívnych vládach. V roku 1974 podrobila svoju stranu po prehratých voľbách kritike a bola následne zvolená jej predsedníčkou. V roku 1979 sa stala po predčasných voľbách premiérkou, ktorou zostala viac ako jedenásť rokov až do roku 1990. Po skončení politickej kariéry sa stala členkou Snemovne lordov, ale v posledných mesiacoch života sa už jej zasadnutia nezúčastnila.

Vo svojom pôsobení v čele britských vlád po dobu troch volebných období presadzovala konzervatívne hodnoty spojené s ekonomickým liberalizmom, politiku nízkych daní, obmedzovanie imigrácie a vplyvu odborov a tiež silnú a samostatnú zahraničnú politiku Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, ktorej výrazom bola najmä vojna o Falklandy v roku 1982.

Mladosť a vzdelanie

Narodila sa v meste Grantham v grófstve Lincolnshire v Anglicku. Jej otec Alfred Roberts vlastnil mäsiarstvo a bol aktívny v komunálnej politike ako príslušník liberálnej strany. Bol tiež laickým metodistickým kazateľom. V roku 1952 prišiel o svoje kreslo v mestskej rade, keď vo voľbách vyhrala Labouristická strana. Mala sestru Muriel.

Najprv dochádzala na základnú školu v Kestevene a neskôr študovala Somerville College v Oxforde. V roku 1944 začala študovať chémiu na Oxfordskej univerzite a nejaký čas potom pracovala ako chemická laborantka. Neskôr vyštudovala v Oxforde aj právo.

Politická činnosť

Od začiatku 50. rokov bola aktívna v komunálnej politike v Dartforde, v roku 1959 bola prvýkrát zvolená do Dolnej snemovne. V dobe vlády Konzervatívnej strany (do roku 1964) bola aktívna v oblasti sociálneho zabezpečenia. Počas svojho pôsobenia v opozícii bola postupne hovorca konzervatívcov pre oblasť bývania a vidieka, tieňovou ministerkou financií, potom priemyslu a nakoniec tieňovou ministerkou školstva. Ako jedna z mála konzervatívnych poslancov a poslankýň napríklad podporila dekriminalizáciu homosexuality.

Ministerka školstva

Roku 1970 bola vymenovaná ministerkou školstva vo vláde Edwarda Heatha. Verejné protesty vyvolalo jej zrušenie podávania mlieka zdarma pre žiakov do 11 rokov. Jej činnosť v úrade bola zameraná na podporu úplného stredoškolského vzdelávania na úkor prostého základného. Podarilo sa jej tiež uchrániť novozaloženú Open University pred zrušením. Súčasne obmedzovala finančné prostriedky neproduktívnym vzdelávacím programom, čím si znepriatelila ľavicových akademických funkcionárov (ktorých bola na univerzitách väčšina).

Na čele opozície

Po prehre konzervatívcov vo voľbách v roku 1974 sa stala tieňovou ministerkou životného prostredia. 11. februára 1975 bola po odstúpení Edwarda Heatha zvolená za predsedníčku Konzervatívnej strany. V zahraničnej politike vystupovala útočne proti Sovietskemu zväzu, jeden z jej prejavov jej vyniesol v sovietskych novinách Červená hviezda prezývku Železná lady. Thatcherová prestala podporovať predchádzajúce iniciatívy konzervatívcov k preneseniu vládnych kompetencií pre Škótsko, kritiku vyvolali aj jej výroky o ľuďoch inej farby pleti.

V zime 1978-1979 dokázala dobre využiť vlny štrajkov a rastúcej nezamestnanosti za labouristickej vlády a zvíťazila vo voľbách roku 1979.

Predsedníčka vlády

Predsedníčkou vlády Spojeného kráľovstva sa Margaret Thatcherová stala 4. mája 1979 a ako hlavné úlohy si vytýčila zastavenie ekonomického prepadu a zoslabenie úlohy štátu v národnom hospodárstve. V zahraničnej politike sa snažila posilniť pozíciu Spojeného kráľovstva, najmä prostredníctvom spolupráce so Spojenými štátmi americkými (USA), vedenými prezidentom Ronaldom Reaganom.

Domáca politika

Na začiatku svojej vlády musela čeliť hladovke prívržencov Írskej republikánskej armády, ktorí sa domáhali obnovenia štatútu politických väzňov pre svojich kolegov. Hoci tieto požiadavky odmietla, pripustila v Anglo-írskej dohode z roku 1985 právo Írskej republiky na spoločný dohľad nad situáciou v Severnom Írsku.

V ekonomickej oblasti išlo o prívrženkyňu teoretického smeru zvaného monetarizmus, amerického ekonóma Miltona Friedmana. Mala tiež blízko k tzv. rakúskej škole ekonómie, ktorej popredným predstaviteľom bol Friedrich Hayek, hoci monetarizmus a rakúska škola sa od seba značne líšia napríklad v oblasti peňažnej politiky. Uprednostňovala nepriame dane pred daňami priamymi, predovšetkým pred daňou z príjmu.

Keď Margareth Thatcherová prevzala vládu, Veľká Británia, nazývaná "chorým mužom Európy", prechádzala obdobím hlbokej stagnácie. Prepadla sa z 1. miesta v Európe na miesto 4. (Za SRN, Francúzsko a Taliansko) ako v raste HDP, tak v parite kúpnej sily a v rokoch po ropnej kríze a páde akcií v roku 1973 dokonca jej HDP klesal. Štátne podniky, zamestnávajúce vyše 30% pracovných síl krachovali jeden po druhom. Veľká moc odborov bránila ich reštrukturalizácii alebo ich likvidácii. Výdavky vlády pritom stále rástli, navzdory klesajúcemu HDP a tak sa Británia čoraz viac zadlžovala. Ročná miera inflácie sa pohybovala okolo 18%.

Prvými opatreniami jej vlády teda bolo znižovanie vládnych výdavkov, zníženie, či zastavenie podpory krachujúcim podnikom, privatizácia podnikov, ktoré ešte bolo možné zachrániť a stabilizácia cien.

Okamžitým výsledkom týchto opatrení bolo prudké zvýšenie nezamestnanosti z 1 milióna na tri milióny v roku 1984 (z necelých 5% na viac ako 12%), na čo nebola Británia ani zvyknutá, ani pripravená. To vyvolalo mohutné protesty odborov, ktoré vyvrcholili štrajkom usporiadaným Odborovým zväzom baníkov, ktorý nesúhlasil s uzatvorením dvadsiatich stratových baní. Štrajk, trvajúci od marca 1984 do apríla 1985 bol súdom vyhlásený za nezákonný, pretože vodca zväzu Arthur Scargill odmietol vyhlásiť hlasovanie o jeho konaní. Následkom neúspešného štrajku bolo uzavretie dvadsiatich piatich baní ihneď, ďalšie (celkom 97) boli uzavreté postupne do roku 1992. Boj proti štrajku baníkov bol súčasťou jej úsilia o oslabenie doteraz veľmi silného vplyvu odborov v hospodárskom živote Spojeného kráľovstva. V dôsledku jej politiky bolo odborové hnutie na niekoľko rokov ochromené a demoralizované.

Od druhej polovice roka 1984 nezamestnanosť klesala až do konca jej vlády, kedy predstavovala 7%.

Infláciu sa podarilo stabilizovať už v roku 1981; počas prvého obdobia výrazne klesla, v druhej polovici 80. rokov začala opäť mierne stúpať.

Výsledkom politiky Thatcherovej a Konzervatívnej strany bolo paradoxne víťazstvo vo voľbách v roku 1983, kde konzervatívci získali väčšinu 397 kresiel (oproti 339 vo voľbách v roku 1979).

V druhom volebnom období sa zamerala na redukciu štátneho vplyvu v ekonomike a začala rozsiahlu privatizáciu štátom vlastnených podnikov. Tieto kroky v oblasti hospodárskej politiky vyvolali rad protestov. Napríklad jej materská Oxfordská univerzita jej odmietla udeliť čestný doktorát, ktorý spravidla dostávali absolventi, ktorí sa stali predsedami vlády. Presadila aj presunutie časti daní na lokálnu úroveň. Tieto dane boli však potom výrazne vyššie a nepopularita týchto dávok bola pravdepodobne jednou z hlavných príčin jej politického pádu.

Politika v rámci Európskeho spoločenstva

V roku 1979 na konferencii v Dubline požadovala zaručenie spätných platieb vtedajšieho Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) Spojenému kráľovstvu minimálne v takej výške, aké dosahovali vlastné britské platby. Od roku 1984 je Spojenému kráľovstvu priznaný každoročné rabat vo výške 66% rozdielu medzi platbami pre potreby Európskeho spoločenstva, teraz Európskej únie (EÚ), a britskými príjmami od neho. Spory o jeho redukciu sú na európskej úrovni vedené dodnes. Koncom 80. rokov sa dostala do rozporu s ministrom financií Nigelom Lawsonom, ktorý pripravoval Britániu na vstup do Európskeho menového systému (EMS). Tento prvý krok k vytvoreniu spoločnej európskej meny (eura) a eventuálnemu zrušeniu britskej libry za svoju krajinu odmietla. V dôsledku toho si Spojené kráľovstvo dodnes ponechalo svoju vlastnú menu.

Zahraničná politika

Ako Margaret Thatcherová, tak americký prezident Ronald Reagan presadzovali dereguláciu cien, menšiu úlohu vlády a väčší podiel voľného obchodu v riadení ekonomiky.

V 80. rokoch jej vláda odmietala politiku embarga OSN voči režimu apartheidu v Juhoafrickej republike, aj keď embargo v podstate dodržiavala. Africký národný kongres, za ktorý bol neskôr zvolený prezidentom Nelson Mandela, označila v roku 1987 za "typickú teroristickú organizáciu".

2. apríla 1982 vykonala armáda Argentíny inváziu na Falklandy, čo je britské zámorské územie, na ktoré Argentína uplatňuje nárok už od jeho obsadenia Veľkou Britániou v roku 1830. Po dvoch mesiacoch a ťažkých stratách na lodiach Argentíny aj Spojeného kráľovstva boli boje ukončené britským víťazstvom. Súčasne boli posilnené vzťahy s vojenskou diktatúrou Augusta Pinocheta v Čile; Thatcherová okrem iného obdivovala reformy v prospech voľného trhu, ktoré jeho režim presadil.

Vojna bola spojená so zdvihnutím militaristickej vlny v Spojenom kráľovstve. Jej úloha vo Falklandskej vojne vzbudzuje dodnes kontroverzie, avšak jej volebné preferencie počas vojny vzrástli a umožnili jej prekonať nepriaznivé vplyvy v prvom období jej vedenia krajiny, trápenej vysokou nezamestnanosťou a infláciou.

V studenej vojne medzi západnými demokraciami a tzv socialistickým táborom trvala až do roku 1984 na ostro protisovietskom postoji. Aj potom túto svoju politiku len zmiernila vzhľadom na zmeny v samotnom Sovietskom zväze po nástupe Michaila Gorbačova do vedenia tejto veľmoci.

V čase masového medzinárodného hnutia za jadrové odzbrojenie a prevahy politiky détente v Západnej Európe súhlasila s prítomnosťou amerických lodí s atómovými hlavicami v britských vodách. Toto rozhodnutie viedlo Sovietsky zväz k tomu, že znovu sprevádzkoval flotilu ponoriek 667A triedy Yankee a začal tak svojimi 24 ponorkami s 16 jadrovými silami ohrozovať pobrežia Spojeného kráľovstva a USA. Toto opatrenie viedlo až k stretu dvoch ponoriek v roku 1986 a potopenie sovietskej ponorky K-219 po zrážke s americkou ponorkou. Po tejto udalosti, po ktorej v Sargasovom mori leží na dne sovietska ponorka s 48 jadrovými hlavicami a dvoma jadrovými reaktormi, a po Černobyľskej jadrovej katastrofe došlo v roku 1987 k uzavretiu zmluvy INF aj cez jej nesúhlas.

Podľa bývalého nemeckého kancelára Helmuta Kohla bola Thatcherová po skončení studenej vojny odporkyňou znovuzjednotenia Nemecka. Jej aktívne angažmán proti rýchlemu zjednoteniu Nemecka potvrdzujú aj dokumenty sprístupnené verejnosti britským ministerstvom zahraničia v roku 2009.

V roku 1984 uzavrela počas svojej návštevy vtedajšej britskej korunnej kolónie Hongkongu zmluvu s Čínou o pripojení tejto kolónie k Čínskej ľudovej republike s platnosťou od roku 1997 s tou výhradou, že nasledujúcich 50 rokov bude zachovaná politická autonómia Hongkongu s početnými, obzvlášť ekonomickými privilégiami a odlišnosťami.

Za jej vlády sa začala, za britskej účast, druhá vojna v Perzskom zálive, ktorá viedla k oslobodeniu Irakom okupovaného štátu Kuvajt.

Politický pád

Patrila k najmenej populárnym ministerským predsedom Veľkej Británie. Jej popularita neprekročila 50%, s výnimkou vojny o Falklandy, kedy jej popularita dosiahla 55%. Konzervatívna strana ako taká bola po celú dobu jej vlády obľúbenejšia, než jej ministerka.

Jej nepopularita bola spojená predovšetkým so škrtmi vo verejných výdavkoch a s ostrým postupom proti odborom. Tie síce často ochromovali krajinu štrajkmi, avšak tvrdý postup zo strany vlády prispel k eskalácii napätia, ktorého symbolom sa stal 11 mesiacov trvajúci štrajk baníkov proti prepúšťaniu na severe Anglicka. Baníci boj nakoniec vzdali, nezamestnanosť ale na začiatku 80. rokov stúpla na tri milióny.

Koncom 80. rokov rapídne klesala popularita Konzervatívnej strany, a potom, čo konzervatívci prehrali európske voľby v júni 1989, narastalo napätie a pochybnosti o jej predsedníctve aj vo vnútri strany. Na jar 1990 klesla popularita konzervatívnej strany na 30%, naopak popularita labouristov stúpla na 53%.

Nespokojnosť s vládou bola vyvolaná predovšetkým zavedením miestnej dane, všeobecne známej ako "Daň z hlavy." Išlo o jednotnú daň, ktorou mali prispievať všetci registrovaní voliči v danej obci na komunálne služby. Výška dane nebola viazaná na výšku nehnuteľného majetku ako tomu bolo predtým, kedy platili daň iba majitelia domov, zatiaľ čo nájomníci daň neplatili. Počet platcov dane sa mal zvýšiť zo 14 miliónov na 38 miliónov obyvateľov. Symbolom protestov sa stala tzv. "Bitka na Trafalgare", čo bolo označenie pre londýnske nepokoje proti dani z hlavy.

Margaret Thatcherová mala celé obdobie svojho vládnutia v konzervatívnej strane svojich odporcov (tzv. "wets" - ufňukaní, mokrí), odpor proti jej politike aj štýlu vedenia vlády sa zvyšoval. Keď 1. novembra 1990 rezignoval jej zástupca a dlhoročný spolupracovník sir Geoffrey Howe, prišla o dôležitého spojenca. Hlavným dôvodom Howeovho odstúpenia bola premiérkina protieurópska politika.

Kombinácia týchto troch faktorov viedla členov konzervatívnej strany k tomu, že o jej schopnostiach vyhrať blížiace sa voľby začali silne pochybovať. Obávali sa, že im menová politika a daňové škrty spolu s chystanou daňou z hlavy uberú potrebné voličské hlasy. Než aby riskovala oficiálne zosadenie v druhom kole voľby predsedu Konzervatívnej strany roku 1990, radšej sama odstúpila a prenechala post Johnovi Majorovi, ktorého si sama priala za svojho nástupcu.

Po odchode z vlády

Margaret Thatcherová na pohrebe Ronalda Reagana v roku 2004

Po odchode z predsedníctva britskej vlády zostala naďalej politicky aktívna. Kriticky sa vyjadrovala napríklad k Maastrichtskej zmluve o prehĺbení politickej spolupráce v rámci EÚ.

V roku 1992 bola Margaret Thatcherová povýšená do doživotného šľachtického stavu (tzv. life peerage) ako barónka (Baroness Thatcher of Kesteven). Tým získala členstvo v Snemovni lordov. V roku 1995 dostala barónka Thatcherová najvyšší britský rad, ktorým je tradičný Podväzkový rád (Order of the Garter), udeľovaný anglickými panovníkmi už od stredoveku. V roku 1998 Thatcherová dostalo ocenenie Ronald Reagan Freedom Award.

Na jeseň 1998 pricestoval do Británie bývalý čilský diktátor Augusto Pinochet, priateľ Thatcherovej; bol tu zatknutý a následne mal byť súdený pre zločiny proti ľudskosti. Thatcherová ho výslovne podporila, navštívila ho v byte v blízkosti Londýna a znova ocenila jeho pomoc počas vojny o Falklandy.

V roku 2008 sa objavili správy o zhoršujúcom sa jej zdravotnom stave. Podľa lekárov a rodiny dochádzalo k zhoršovaniu jej duševných schopností.

Roku 2011 vznikol britský životopisný film o jej osobe pomenovaný Železná lady, v ktorého hlavnej úlohe vystupuje herečka Meryl Streepová.

Zomrela 8. apríla 2013 po mozgovej mŕtvici vo veku 87 rokov v hoteli Ritz v Londýne, kde bývala od Vianoc 2012 vzhľadom na to, že mala problémy s vyjdením schodov vo svojom dome na Chester Square. Niekoľko posledných rokov mala silné zdravotné ťažkosti.

S ohľadom na jej vôľu nemala priamo štátny pohreb. Pohreb sa konal ako obradný s vojenskými poctami 17. apríla 2013 s bohoslužbou v katedrále svätého Pavla.

Rodina

Od roku 1951 bola vydatá za obchodníka Denisa Thatchera, ktorý zomrel roku 2003. V roku 1953 sa manželom Thatcherovým narodili dvojčatá, dcéra Carol a syn Mark.

Zaujímavosti

V novembri roku 1999 navštívila Prahu. Dňa 17. novembra 1999 na Žižkově na Námestí Winstona Churchilla spoločne s predsedom Poslaneckej snemovne PČR Václavom Klausom odhalila sochu britského štátnika Winstona Churchilla.

Britská organizácia The Historical Writers’ Association Margaret Thatcherovú vyhodnotila ako najhoršiu premiérku za posledných 100 rokov (vyhodnocovalo sa obdobie 1916 – 2016).

Britský rebríček Women’s Hour List ju vyhlásil za najvplyvnejšiu ženu za posledných 70 rokov. Emmy Barnettová bola šéfkou tejto komisie a pre britský denník povedala: “Thatcherová bola jedným z najikonickejších lídrov 20. storočia, bez ohľadu na pohlavie. To sú nepopierateľné fakty. Rozbila sklený strop na malé črepiny iba tým, že bola ženou pri moci, malé dievčatá si uvedomili, že to môžu dokázať aj ony.”

Prieskum vlastníkov malých podnikov vo všetkých hlavných odvetviach rozhodlo, že Margaret Thatcherová bola najlepší nedávny premiér na podporu malého podnikania za posledných 30 rokov. Rozhodlo o tom 38 % opýtaných. 

Knihy v češtine

• Roky na Downing Street. Preklad Antonín Mikeš, Prokop Pitter, Alena Vacková. Vyd. 1. Praha : Naše vojsko, 1996. 632 s. ISBN 80-206-0471-5.
• Umění vládnout : strategie pro svět v pohybu. Preklad Eduard Geisler. V českém jazyce vyd. 1. Praha : Prostor, 2003. 441 s. (Obzor; zv. 48.) ISBN 80-7260-089-3.

Pozri aj

• Zoznam predsedov vlády Veľkej Británie a Spojeného kráľovstva
• Thatcherizmus
• Studená vojna
• Euroskepticizmus
• There is no alternative

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Margaret Thatcherová

Externé odkazy

• Margaret Thatcher Foundation (po anglicky)
• Margaret Thatcher na stránke Downing Street. (po anglicky)
• Prejavy Margaret Thatcherovej (po anglicky)

Zdroj

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Margaret Thatcherová na českej Wikipédii.