Portál:Divadlo/Odporúčaný článok


ObsahUpraviť

1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12

1Upraviť

Opera je hudobno-dramatický žáner v ktorom sa celý príbeh vyjadruje spevom s doprovodom orchestra a často je doplnený aj baletom. Spevácke hlasy sa v opere rozdeľujú podľa hĺbky. Mužské hlasy sú (od najhlbšieho): bas, barytón a tenor, ženské hlasy sú: alt, mezzosoprán a soprán. Spevácke číslo v ktorom postavy vyjadrujú svoje pocity a nálady nazývame ária. Recitatív je pomerne monotónne spievaný dialóg. Podstatou opery je vzájomný súlad literárneho, hudobného a vizuálneho vyjadrenia, vďaka čomu je opera nepochybne jedným z vrcholov ľudskej kultúry.

Po zániku antickej drámy a komédie doprevádzanej hrou na lýre, sa v stredoveku divadelné predstavenia obmädzili na nábožensky ladené predstavenia v chrámoch. S nástupom renesancie v 16. storočí vzrastal aj záujem oživiť antické divadlo. Texty niektorých antických divadelných hier sa zachovali, ale keďže gréci nepoznali noty, nikto nevedel (a nevie dodnes) aká hudba existovala v antickom grécku. Bolo preto potrebné vymyslieť niečo nové - spevácky štýl ktorý by vyjadroval pocity a vášne. V záujme oživenia antickej hudobnej drámy bol v poslednej štvrtine 16. storočia vo Florencii založený spolok Camerata pod vedením grófa Giovanniho Baldiniho.


2Upraviť

JUDr. Ján Jamnický, pseud. Gustáv Marro (* 20. mája 1908, Jasenová - † 4. augusta 1972, Poprad, pochovaný je v Bratislave) bol slovenský herec, divadelný režisér, scenárista a pedagóg. V 40. rokoch patril k najvýznamnejším a najpozoruhodnejším osobnostiam slovenského divadla. Manžel herečky Vilmy Jamnickej.

Ján Jamnický sa narodil v Jasenovej, v okrese Dolný Kubín v rodine evanjelického farára. Ako mladý bol obklopený knihami, ktoré ho neskôr úplne pohltili. Zaujímal sa najmä o filozofiu a rozličné umelecké smery. Obklopovala ho hudba, zaujímalo ho maliarstvo a architektúra.

V Bratislave začal so štúdiom medicíny. Na lekárskej fakulte sa zoznámil so svojou budúcou ženou Vilmou Březinovou, ktorá ho napokon priviedla i k divadlu. Nakoniec vyštudoval právo a dramatický odbor Hudobnej a dramatickej akadémie (1932). Ako študent účinkoval v rozhlase a na javisku Slovenského národného divadla debutoval v roku 1932. Vytvoril tu postavu Petra v hre Pohoršenie v svätofloriánskej doline od slovinského dramatika Cankara.


3Upraviť

Opereta je divadelný hudobno-dramatický žáner, v ktorom sa striedajú hudobné a prozaické časti. Jej názov možno preložiť, ako „malá opera“. Z hudobného hľadiska jej vrcholné diela nezaostávajú za komickými operami, a preto pre ich kvalitné predvedenie sú potrební operní speváci. Dialógy, ktoré sa v opere hudobne doprevádzajú (recitatívy, niektoré časti melodrámy), sú nahradené prózou. Rovnako ako opera, môže opereta obsahovať aj baletnú vložku, avšak tanečné schopnosti sú vyžadované aj od jednotlivých postáv. Žartovné tanečno-spevácke číslo operety označujeme ako „kuplet“.

Za nasledovníka operety možno považovať muzikál, v ktorom však došlo k značnej redukcii hudobnej zložky. Teda na rozdiel od operety, ako hudobného žánru prerušovaného dialógmi, je muzikál skôr prozaické dielo doprevádzané hudobnými vložkami. Napriek týmto rozdielom (týkajúcim sa hlavne známych klasických operiet) nie je rozlišovanie medzi operetou a muzikálom pri niektorých neskorých medzivojnových dielach úplne jasné.


4Upraviť

Jozef Gregor Tajovský (vlastným menom Jozef Gregor) bol slovenský prozaik, dramatik, básnik, redaktor, učiteľ, úradník a politik.

Jozef Gregor Tajovský bol ako prozaik vedúcou osobnosťou druhej vlny slovenského literárneho realizmu a ako dramatik zakladateľom slovenskej realistickej drámy. Jeho hry sú aj v súčasnosti súčasťou kmeňového repertoáru slovenských profesionálnych divadiel, vrátane Slovenského národného divadla, domácich i zahraničných ochotníckych divadiel.

Narodil sa 18. októbra 1874 v stredoslovenskej obci Tajov, v prírodnom prostredí pod Kremnickými vrchmi, ako najstaršie dieťa v mnohodetnej rodine. Otec František Alojz Gregor (1849 – 1922) bol remeselník – obuvník, matka Anna Gregorová, rod. Grešková (1853 – 1925). Tajovský mal 6 bratov a 2 sestry. Tajovského otec bol prísny nielen na seba, ale aj na mladého Jozefa. Detstvo preto často trávil u starých rodičov, ku ktorým sa napokon aj natrvalo presťahoval.


5Upraviť

Libreto je kompletný literárny podklad (väčšinou) hudobného umeleckého diela (hlavne opery, operety, muzikálu prípadne oratória). Slovo pochádza z taliančiny, kde znamená zdrobneninu od slova libro= kniha.

Libreto vo všeobecnosti sa musí prispôsobiť jednak divadelnému prevedeniu ako takému, ako aj hudbe daného diela. Aby nastal súlad medzi hudbou a textom bola potrebná úzka spolupráca medzi skladateľom a libretistom (libreto sa často viackrát upravovalo). Ako literárna predloha pre libreto mohli slúžiť rôzne činoherné diela, romány, poviedky, historické udalosti, legendy či biografie. Niektoré libretá boli napísané bez predlohy, napr. libreto od Huga von Hofmannsthal, napísaného pre Richarda Straussa. Vo väčšine prípadov skladatelia skladali hudbu na už existujúce libreto, ale v niektorých prípadoch muselo byť libreto napísané dodatočne k už skomponovanej hudbe. Operné libretá boli písané vo veršoch. Operetné (a muzikálové) libretá boli písané tak, že spievané texty boli veršované a hovorené boli prozaické.


6Upraviť

Claudio Zuan Antonio Monteverdi (tiež Monteverde) (* 15. máj 1567, Cremona, Taliansko – † 29. november 1643, Benátky, Taliansko) bol taliansky hudobný skladateľ, jeden z najvýznamnejších komponistov svojej doby.

Štýlovo patrí jeho dielo do obdobia prelomu renesancie a baroka. Monteverdi svojimi hudobnými inováciami významne prispel k zrodu barokového štýlu. Bol autorom mnohých profánnych a sakrálnych diel, významný je najmä ako dovŕšiteľ formy madrigalu (skomponoval deväť zbierok madrigalov) a jeden zo zakladateľov opery (napríklad Orfeus, Ariadna, Korunovácia Popey).

Claudio bol najstarším z piatich detí. Mal dve sestry (Maria Domitilla, Clara Massimilla) a dvoch bratov (Giulio Cesare, Luca). Ako syn lekára dostal dobrú výchovu a skoro začal prejavovať vynikajúce hudobné nadanie. Jeho učiteľom hudby bol Marcantonio Ingenieri, kapelník katedrály v Cremone. Ingenieriho vplyv je zjavný na prvom Monteverdiho diele, ktoré skomponoval vo veku pätnásť rokov. Bola ňou zbierka skladieb Sacrae cantiunculae (1582). Roku 1587 mladý skladateľ uverejnil prvú zo svojich deviatich kníh madrigalov.


7Upraviť

Balet je umelecký útvar, zjednocujúci hudbu, libreto, choreografiu, scénu a kostými. Balet môže byť samostatné dielo, alebo môže byť súčasťou opery, alebo operety.

Samotný pojem „balleto“ použil prvýkrát Domenico da Piacenza (1390 – 1470) v diele De Arte Saltandi et Choreas Ducendi pre svoje diela, namiesto pojmu „danza“ (tanec). Za prvé baletné dielo sa vo všeobecnosti považuje Ballet Comique de la Royne (1581), od Baltazára de Beaujoyeulx. V tom istom roku publikoval Fabritio Caroso svoje Il Ballarino, čo bol manuál baletnej techniky. Balet sa ďalej vyvíjal zo spoločenských tancov renesancie, v druhej polovici 16. storočia jednak ako vložka talianskych opier, a jednak ako francúzsky ballet de cour. Títo predchodcovia baletu obsahovali tance, ktoré v boli doplnené špeciálnymi kostýmami a výzdobou.

Balet ako samostatná umelecká forma vznikol vo Francúzsku počas vlády Ľudovíta XIV. (16431715), ktorý bol veľkým prívržencom tanca. Keďže v tom čase dochádzalo k postupnému poklesu kvality tanečných štandardov, založil Ľudovít XIV. v roku 1661 Académie Royale de Danse (Kráľovskú akadémiu tanca). Jeho dvorným hudobným skladateľom bol Jean-Baptist Lully, ktorý v tom istom roku zložil prvý tzv. comédie-ballet.


8Upraviť

William Shakespeare (* apríl 1564; pokrstený 26. apríla 1564, Stratford-upon-Avon – † 23. apríl 1616, Stratford-upon-Avon) bol významný anglický spisovateľ a dramatik.

William Shakespeare sa narodil ako tretí z ôsmich detí. Jeho otec bol v Stratforde považovaný za významného muža. Shakespeare pravdepodobne navštevoval Gymnázium Eduarda VI. v Stratforde. Ako osemnásťročný sa oženil s Anne Hathwayovou. Anne bola dcérou farmára zo Shothery a svadba sa konala neobvykle rýchlo. Dôvodom bolo zrejme Annine tehotenstvo. V roku 1583 sa im totiž narodila dcéra Susanna (pokrstená 27. mája) a v roku 1585 prišli na svet dvojčatá Hamnet a Judith. Shakespearov jediný syn, ktorého meno pripomína aj jedna z jeho najslávnejších hier, Hamlet, však zomrel v mladom veku.

Nie je známe, kedy a prečo sa Shakespeare rozhodol odísť zo Stratfordu do Londýna, ani čo bolo impulzom k jeho londýnskej kariére herca a dramatika. Shakespeare sa stal členom jednej z dvoch najznámejších divadelných skupín v Londýne, a po menej úspešnej kariére herca sa stal populárnym autorom dramatických textov.


9Upraviť

Antická tragédia (z gr. τραγωδία - tragóidiá; "spev kozla") je jeden zo základných a najstarších dramatických žánrov, dráma vážneho obsahu, zobrazujúca tragično.

Podobne ako satyrské hry a komédie sa aj tragédia odvodzuje z bohoslužobných spevov na oslavu boha Dionýza (piesne, tzv. dityramby, prednášal väčšinou zbor preoblečený za satyrov, Dionýzovych sprievodcov, niekedy - najmä na Peloponéze - priamo za kozlov). Postupným dramatizovaním dityrambov sa zrodila dramatická forma, ktorá sa v priebehu vývoja diferencovala najprv na tragédiu a satyrskú hru (iný výklad spája vznik tragédie s piesňou pri obetovaní kozla).

Prvý k vyvoju dramatickej formy prispel Arión, ktorý prerušoval spevy zboru epickým rozprávaním náčelníka chóru, líčiacim Dionýzove príbehy. Z peloponézskych dithyrambov vznikol dramatický útvar až v Atike (jej strediskom boli Atény); Thespis uviedol (podľa tradície v rokoch 536533 pred Kr.) prvú tragédiu, postavil v nej proti chóru sólového herca, ktorý sa rozprával so zborom v jambickom prehovore alebo na otázky chóru, prípadne jeho náčelníka, odpovedal (býval preto označovaný ako hypokrités - ten, kto vysvetľuje).


10Upraviť

Victor Marie Hugo (* 26. február 1802, Besançon – † 22. máj 1885, Paríž) bol francúzsky básnik, prozaik, dramatik, románopisec, politik a jeden z najvýznamnejších predstaviteľov francúzskeho romantizmu.

V roku 1837 bol vymenovaný za dôstojníka Čestnej légie. Roku 1845 vstúpil do politiky a bol vymenovaný za paira, v pairovskej komore sa vyslovoval za návrat Ľudovíta Bonaparta, po zrušení pairstva (1848) úspešne kandidoval do ústavodarného zhromaždenia (na listine Constitutionelu) ako zástanca pravicovej politky. Ľavicovým politikom sa stal až v októbri 1849. Od tej doby vystupoval ako odporca Ľudovíta Bonaparta a zastánca liberálneho socializmu. Z tohto dôvodu odišiel po štátnom prevrate (2. december 1851) do exilu a usadil sa v Bruseli, potom na ostrovoch Jersey a Guernsey. Do Paríža sa vrátil až v roku 1870. Roku 1871 bol zvolený do bordeauxského Zhromaždenia, z ktorého veľmi skoro vystúpil. Roku 1875 sa stal senátorským delegátom a onedlho na to senátorom.


11Upraviť

Portál:Divadlo/Odporúčaný článok/11

12Upraviť

Portál:Divadlo/Odporúčaný článok/12