Wikipédia

Referendum na Slovensku v roku 1997

Referendum na Slovensku v roku 1997 bolo druhé referendum na Slovensku, ktoré sa konalo 23.–24. máj 1997 a zaužíval sa preň prívlastok „zmarené“[1]. Referendum sprevádzali spory pred, počas aj po jeho uskutočnení. Bolo neplatné, pretože účasť voličov bola len 9,53%[2] namiesto požadovaných 50% a potom bolo vyhlásené za zmarené. Podľa Ústrednej komisie pre referendum ho zmaril minister vnútra Gustáv Krajči, pretože nechal vytlačiť a distribuovať hlasovacie lístky len s tromi otázkami. Páchatelia zmarenia boli amnestovaní Mečiarovými amnestiami v marci 1998. Prípad bol znovu obnovený v roku 2018.

Politika na Slovensku
Ústava Slovenskej republiky
Ústavní činitelia
Prezidentka SR: Zuzana Čaputová

Predseda NR SR: Peter Žiga

Predseda vlády SR: Robert Fico
Štátne orgány
Národná rada · Vláda · Prezident
Ústavný súd · Súdna rada · Najvyšší súd
Prokuratúra · Verejný ochranca práv · Najvyšší kontrolný úrad
Politické strany v Národnej rade
Koalícia
SMER – SD · HLAS – SD · SNS
Opozícia
PS · SaS · SLOVENSKO · KDH
Vlády
1989 – 1990 · 1990 – 1991 · 1991 – 1992
1992 – 1994 · 1994 – 1994 · 1994 – 1998
1998 – 2002 · 2002 – 2006 · 2006 – 2010
2010 – 2012 · 2012 – 2016 · 2016 – 2018
2018 – 2020 · 2020 – 2021 · 2021 – 2023
2023 · od 2023
Poslanci NR SR
1992 – 1994 · 1994 – 1998 · 1998 – 2002
2002 – 2006 · 2006 – 2010 · 2010 – 2012
2012 – 2016 · 2016 – 2020 · 2020 – 2023
2023 – 2027
Voľby na Slovensku
Prezidentské voľby
(1989) · 1993 · 1998 · 1999 · 2004
2009 · 2014 · 2019 · 2024
Parlamentné voľby
1990 (fed.) · 1992 (fed.) · 1994 · 1998 · 2002
2006 · 2010 · 2012 · 2016 · 2020 · 2023
Krajské voľby
2001 · 2005 · 2009 · 2013 · 2017 · 2022
Komunálne voľby
1990 · 1994 · 1998 · 2002
2006 · 2010 · 2014 · 2018 · 2022
Európske parlamentné voľby
2004 · 2009 · 2014 · 2019 · 2024
Referendá
1994 · 1997 · 1998 · 2000
2003 · 2004 · 2010 · 2015 · 2023
Zahraničná politika
Európska únia · NATO · OSN · WTO
OECD · OBSE · Vyšehradská skupina

Otázky a ich história upraviť

  1. "Ste za vstup SR do NATO?"
  2. "Ste za rozmiestnenie jadrových zbraní na území SR?"
  3. "Ste za rozmiestnenie vojenských základní na území SR?"
  4. "Súhlasíte, aby prezidenta SR volili občania SR podľa priloženého návrhu ústavného zákona priamo?"

Prvá otázka o vstupe do NATO (uznesenie NR SR zo dňa 14. februára 1997) bola oficiálne podporovaná vládou koalíciou (HZDS, Slovenská národná strana (SNS) a Združenia robotníkov Slovenska (ZRS)). Otázka bola len hypotetická, pretože Slovensko vedené premiérom Vladimírom Mečiarom americká ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová označila ako "čiernu dieru na mape Európy" a NATO by pravdepodobne aj tak Slovensko za člena vtedy nepozývalo[3]. Druhá a tretia otázka súviseli s prvou a boli úmyselne formulované tak aby odradili voliť "áno" na všetky tri otázky.[4] Otázky boli mätúce, pretože NATO už dávno predtým avizovalo úmysel nerozmiestňovať na území nových členských štátov jadrové zbrane ani vojenské základne.

Praktickým dôsledkom, ak by referendum bolo platné a občania by v referende vstup do NATO zamietli, by bolo to, že aj keby SR dostala od NATO pozvánku, nemohla by ju prijať, pretože podľa čl. 99 ods. 1 ústavy SR možno výsledok referenda zmeniť alebo zrušiť ústavným zákonom až po uplynutí troch rokov od jeho účinnosti. Aj v prípade iného výsledku (neplatné referendum alebo platné s väčšinou za vstup) by slovenskí voliči odhlasovali kontroverzné posolstvo kritizujúce NATO mnohými hlasmi za rozmiestňovanie jadrových zbraní a vojenských základní. Ani nie dva mesiace po našom zmätočnom referende sa konal 8.-9. júl 1997 summit NATO v Madride, ktorý rozhodol, že na konzultácie o rozširovaní aliancie budú v prvej vlne prizvané krajiny Poľsko, Maďarsko a Česko.[5]

Vládu V. Mečiara Západ v tom období už dlhšie kritizoval (pozri aj Politický vývoj#Volebné obdobie 1994 – 1998). Správa americkej vlády pre Kongres USA o rozširovaní NATO označila Slovensko a Albánsko ako krajiny, v ktorých sú problémy s rešpektovaním demokracie.[6] Pozícia Slovenskej republiky bola nepriaznivá nielen v otázke prijatia do NATO, ale aj o vstupe do Európskej únie. Predseda zmiešaného výboru Európsky parlament - Slovensko Herbert Bösch povedal, že na Slovensku dochádza k veciam, ktoré nemožno tolerovať: „Deľba moci nemôže vyzerať tak, že kontrolné výbory pre televíziu, rozhlas, tajnú službu a privatizáciu sa viac alebo menej obsadzujú len ľuďmi vernými vláde.“ [6]

Na mítingu HZDS v marci 1997 v Trnave Vladimír Mečiar priznal, že Slovensko nebude pravdepodobne prijaté do aliancie v prvej vlne rozšírenia. Ako dôvod uviedol „globálne dohody“ medzi USA a Ruskom. Toto vyjadrenie však neskôr popreli Spojené štáty aj ruský premiér Viktor Černomyrdin. Premiér tvrdil, že o negatívnom postoji USA vie už od júla 1996, kedy mu ho oznámila Albrightová počas návštevy Bratislavy.[6]

Štvrtá otázka upraviť

Štvrtá otázka o priamej voľbe prezidenta vznikla ako úplne prvá na základe petičnej akcie a podpory 521 000 podpisov. Opozícii sa predtým nepodarilo presadiť na pôde parlamentu ústavný zákon o priamej voľbe prezidenta[1] a preto podporovala túto petíciu. Opozícia, sa obávala, že po skončení funkčného obdobia prezidenta Michala Kováča v marci 1998 bude vládnúca koalícia odkladať voľbu prezidenta [7] v Národnej rade aby konsolidovala svoju moc tým, že prevezme minimálne do jesenných volieb 1998 prezidentské právomoci.

Prvé tri referendové otázky o vstupe do NATO, rozmiestnení jadrových zbraní a vojenských základní vznikli až v čase už prebiehajúcej petičnej akcie o otázke o priamej voľbe prezidenta. Podľa Erika Láštica ich účelom bola snaha koalície znížiť politický zisk opozície z kampane o priamej voľbe prezidenta.[8] Postoj vládnej koalície k vstupu Slovenska do NATO bol skôr negatívny. Potvrdila to nielen formulácia otázok ale aj hlasovanie o uznesení NR SR, ktorým by parlament odporučil občanom v referende o vstupe SR do NATO hlasovať kladne. Väčšina poslancov vládnej koalície hlasovala proti takémuto odporúčaniu alebo sa zdržala hlasovania.[8]

Prezident SR Michal Kováč rozhodol o spojení všetkých štyroch otázok do jedného referenda a 13. marca 1997 ho vyhlásil.

(Napriek zmareniu referenda bola "populárna" priama voľba prezidenta napokon prijatá ústavným zákonom začiatkom roku 1999, po zmene politických pomerov.)

Spory pred referendom upraviť

Otázka o priamej voľbe prezidenta sa stala predmetom konfliktu medzi Ústrednou komisiou pre referendum a vládou, resp. ministerstvom vnútra z dôvodu rôznych právnych výkladov Ústavy SR a zákona o spôsobe vykonania referenda. Dňa 24. apríla 1997 sa vláda obrátila na Ústavný súd SR s návrhom uznesenia: „Referendom nemožno meniť Ústavu Slovenskej republiky“ avšak už dva dni predtým, 22. apríla 1997, uložila ministrovi vnútra Gustávovi Krajčimu nedoručovať obciam hlasovacie lístky so štvrtou otázkou.[9] Dňa 13. mája 1997 Ústavný súd odmietol návrh Vlády SR.[10] Dňa 21. mája 1997 (dva dni pred referendom) Ústavný súd prerokoval podnet skupiny 35 poslancov NR SR a vydal uznesenie č. 139/1997 Z.z., že Ústava Slovenskej republiky neobsahuje zákaz, aby predmetom referenda bola otázka o zmene Ústavy. Zároveň však Ústavný súd rozhodol, že nie je v poriadku, že k štvrtej otázke bola priložená písomná príloha. Teda, že príloha rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky o vyhlásení referenda k štvrtej otázke odporuje § 2 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 564/1992 Zb. o spôsobe vykonania referenda.[11] Otázka teda mohla zostať, ale hlasovanie o nej by podľa súdu bolo irelevantné. Minister vnútra Gustáv Krajči nechal na vlastnú zodpovednosť nanovo vytlačiť lístky len s prvými tromi otázkami, pričom argumentoval aj uvedeným uznesením Ústavného súdu. Vznikla tak situácia, kedy sa v niektorých oblastiach SR distribuovali lístky so štyrmi otázkami a v niektorých len s prvými tromi. Niektorí členovia referendových komisií odmietali prijať zmenené lístky,[12] respektívne niektoré samosprávy odmietli lístky distribuovať do hlasovacích miestností[13].

Spory po referende upraviť

Ústredná komisia pre referendum sa 25. mája 1997, teda deň po skončení referenda uzniesla, že referendum bolo zmarené v dôsledku nedistribuovania lístkov so štyrmi otázkami. Ústavný súd dňa 6. februára 1998 na podnet opozičného poslanca Ivana Šimka deklaroval, že minister vnútra svojím konaním a postupom v súvislosti s referendom porušil ústavné a základné práva občanov SR.[14]

Na jeden z ďalších návrhov občanov Ústavný súd vydal uznesenie, že Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky o vyhlásení referenda je platné a nemeniteľné. Žiadny štátny orgán, prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky, Ústavný súd Slovenskej republiky, ministerstvá alebo iné štátne orgány nemôžu meniť formuláciu, počet alebo poradie otázok vyhlásených pre referendum týmto rozhodnutím prezidenta republiky.[15]

Gustáv Krajči sa k tejto téme v roku 2003 vyjadril "Mal som dve možnosti - podať demisiu, alebo realizovať vládne uznesenie", avšak s odstupom času uznal, že mohol aj rešpektovať návrhy prezidenta Kováča a počkať na výsledok referenda.[16]

V Národnej rade Slovenskej republiky prebehlo niekoľko hlasovaní[17] o zrušení Mečiarových amnestií, platných od roku 1998. Amnestie sa týkajú zavlečenia Michala Kováča ako aj zmarenia referenda. Dňa 31. mája 2017 Ústavný súd potvrdil zrušenie amnestií slovenským parlamentom z 5. apríla 2017.[18] Po zrušení amnestií sa pred súd dostať aj Krajči,[19] ktorého obvinili z trestného činu marenia prípravy volieb a referenda, zneužívania právomoci a pozmeňovania úradnej listiny.[13]

Výsledky, dôsledky a hodnotenie referenda upraviť

Opozícia vyzvala svojich priaznivcov aby bojkotovali referendum. Bojkot bol úspešný a referenda sa zúčastnilo len 9,5% voličov. Volebná účasť dosiahla oveľa menej ako potrebných 50% a referendum bolo vyhlásené za neplatné. 26. mája 1997 na protest proti postupu vlády počas referenda rezignoval minister zahraničia Pavol Hamžík. V júli 1997 (summit v Madride 8.-9. júla 1997[5]) NATO potvrdilo, že pozývajú Česko, Maďarsko a Poľsko aby sa stali členmi, ale nie Slovensko. O týždeň neskôr Európska komisia taktiež odmietla pozvať Slovensko na vstup do Európskej únie z dôvodu nesplnenia "demokratických kritérií" ale vyzvala na vstup okolité krajiny.[7]

Erik Láštic označil toto referendum ako spor o povahu režimu: "ako nástroj pre politické strany na presadenie ich vlastnej agendy (petičná akcia opozičných strán), ale i referendum ako prostriedok politického zápasu v snahe znížiť zisky politických oponentov (vládnou koalíciou iniciované uznesenie NR SR s troma otázkami)".[8]

Podľa iných autorov[4] bola výsledkom tohto, v poradí druhého referenda, polarizácia spoločnosti a politickej elity a malo negatívny dopad na rozvoj slovenskej demokracie. Nepriamym dôsledkov naštrbenia dôvery voličov v samotné referendum ako metódu uplatňovania priamej demokracie je tiež to[chýba zdroj], že zo všetkých ďalších šiestich referend do roku 2017 bolo platné (teda s účasťou voličov nad 50%) len jediné referendum o vstupe do EÚ v roku 2003.[20]

Prípad tzv. „zmarené referendum" - obvinenie G. Krajčiho upraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Mečiarove_amnestie#Gustáv_Krajči_-_marenie_referenda

Okresný súd (OS) Bratislava I v roku 2000 zastavil trestné stíhanie, už vtedy obžalovaného Krajčiho z trestného činu marenia referenda, v roku 1997 [12] s odvolaním sa na platnosť amnestií. Po zrušení amnestií v roku 2017 sa prípadom začal znovu zaoberať Okresný súd Bratislava I. Krajčimu hrozí väzenie od troch do desiatich rokov. Zmarením referenda podľa obžaloby spôsobil škodu viac ako 79 miliónov korún.[13] Obhajoba Gustáva Krajčiho už na prvom pojednávaní v marci 2018 podala podnet, aby prípad preveril Súdny dvor Európskej únie. Podnet obsahuje aj žiadosť, aby sa súd obrátil na Súdny dvor Európskej únie na vydanie predbežného rozhodnutia. Keď súd dospeje k záveru, že podnet nie je dôvodný, vytýči nový termín pojednávania, ak dospeje k záveru, že je dôvodný, tak vytýči termín neverejného zasadnutia, na ktorom pojednávanie preruší, vysvetlil sudca. [88] Súd žiadosti obhajoby vyhovel, konanie prerušil a do Luxemburgu poslal dve otázky, ktorými chce zistiť, ako môže postupovať. V prvej otázke sa pýta, či možno po zrušení Mečiarových amnestií súdiť ľudí, ktorí boli pôvodne oslobodení. Druhá sa týka spôsobu, ako boli zrušené samotné amnestie. [21]

Referencie upraviť

  1. ↑ a b ČENTÍK, Tomáš: Referendum ako druh ľudového hlasovania. (diplomová práca). Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Právnická fakulta. Košice 2011. 89 s (online)
  2. ↑ Referendá v Slovenskej republike [online]. Štatistický úrad SR, 2010-09-03, [cit. 2010-09-19]. Dostupné online. Archivované 2010-10-13 z originálu.
  3. ↑ Szczerbiak, Aleks; Taggart, Paul A. (2008). Opposing Europe?: The Comparative Party Politics of Euroscepticism Volume 1: Case Studies and Country Surveys. Oxford: Oxford University Press. p. 285. ISBN 978-0-19-925830-7. (anglicky)
  4. ↑ a b BELKO, Marián; KOPEČEK, Lubomír. CEPSR - Referendum in theory and practice: the history of the Slovak referendums and their consequences [online]. Mezinárodní politologický ústav, [cit. 2017-06-12]. Dostupné online. Archivované 2011-07-25 z originálu. (anglický)
  5. ↑ a b Cesta Slovenska do NATO - Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR [online]. www.mzv.sk, [cit. 2019-08-14]. Dostupné online. Archivované 2019-07-19 z originálu.
  6. ↑ a b c VANYA, BORIS. Rok 1997: Slovensko ako Albánsko. Do NATO pozvali iba susedov. domov.sme.sk (Petit Press), 15. dec 2017. Dostupné online [cit. 2017-12-17].
  7. ↑ a b Henderson, Karen (2002). Slovakia: The Escape From Invisibility. London: Routledge. p. 47. ISBN 978-0-415-27436-4. (anglicky)
  8. ↑ a b c LÁŠTIC, Erik. V rukách politických strán Referendum na Slovensku 1993 – 2010. ISBN 978-80-223-3000-8 [online]. Univerzita Komenského v Bratislave, 2011, [cit. 2017-06-12]. S. 39. Dostupné online.
  9. ↑ UZNESENIE VLÁDY SR 278/1997 [online]. Vláda SR, 1997-04-22, [cit. 2010-09-18]. Dostupné online.
  10. ↑ Uznesenia o výklade ústavných zákonov - č. 25 - II. ÚS 30/97 - Vznik sporu o výklad ústavných zákonov [online]. Ústavný súd SR, 1997-05-13, [cit. 2017-06-12]. Dostupné online.
  11. ↑ Uznesenia o výklade ústavných zákonov - č. 26 - II. ÚS 31/97 - Referendum a zmena Ústavy Slovenskej republiky [online]. Ústavný súd SR, 1997-05-21, [cit. 2017-06-12]. Dostupné online.
  12. ↑ Bartl, Július (2002). Slovak History: Chronology & Lexicon. Chicago: Bolchazy-Carducci. p. 179. ISBN 978-0-86516-444-4. (anglicky)
  13. ↑ a b c CUPRÍK, Roman. Krajčiho zmarené referendum posúdi Súdny dvor. domov.sme.sk. Dostupné online [cit. 2018-11-30].
  14. ↑ Uznesenia o výklade ústavných zákonov - č. 20 - I. ÚS 76/97 - Priama forma účasti konkrétneho občana na správe vecí verejných ako jeho základné subjektívne právo zúčastniť sa na vyhlásenom referende [online]. Ústavný súd SR, 1998-02-06, [cit. 2010-09-18]. Dostupné online.
  15. ↑ Uznesenia o výklade ústavných zákonov - č. 19 - I. ÚS 60/97 - Referendum podľa rozhodnutia prezidenta SR vyhláseného v Zbierke zákonov pod číslom 76/1997 Z. z. - K ústavnému právu občanov zúčastniť sa na referende, ktoré vyhlásil prezident SR v Zbierke zákonov, a práva a povinnosti ďalších štátnych orgánov [online]. Ústavný súd SR, 1998-01-22, [cit. 2010-09-18]. Dostupné online.
  16. ↑ Krajči priznal zodpovednosť za zmarené referendum [online]. Ústavný súd SR, 2003-02-06, [cit. 2010-09-18]. Dostupné online.
  17. ↑ Mečiarove amnestie ostávajú v platnosti, parlament ich nezrušil [online]. pravda.sk, 03.02.2012, [cit. 2013-07-29]. Dostupné online.
  18. ↑ KERN, Miro. Ústavný súd potvrdil zrušenie Mečiarových amnestií, únos prezidentovho syna môže ísť pred súd. Denník N. Dostupné online [cit. 2017-05-31].
  19. ↑ GALIS, Tomáš. Vymyslel si pečiatky a zmaril referendum – Krajči sa po zrušení amnestií môže chystať pred súd [online]. N Press, 2017-06-01, [cit. 2017-06-03]. Dostupné online.
  20. ↑ Referendum: V Polsku i na Slovensku platilo jen jednou, velmocí je Švýcarsko [online]. Česká televize, 2016-03-11, [cit. 2017-06-12]. Dostupné online.
  21. ↑ KOVÁČ, PETER. Súd naznačuje, že Krajčiho za zmarené referendum nepotrestá [online]. domov.sme.sk, [cit. 2019-08-13]. Dostupné online.

Literatúra upraviť

  • Erik LÁŠTIC. V rukách politických strán Referendum na Slovensku 1993 – 2010. ISBN 978-80-223-3000-8. Univerzita Komenského v Bratislave, 2011, 130 strán. Dostupné aj online.
  • Grigorij Mesežnikov, Martin Bútora: Slovenské referendum '97: zrod, priebeh, dôsledky, Inštitút pre verejné otázky, 1997, 305 strán, ISBN 8096773925, 9788096773923

Pozri aj upraviť

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Referendum_na_Slovensku_v_roku_1997&oldid=7663365“