Westwerk[1][2] (nem. westwerk/westbau, franc. massif occidental, lat. galilaea; v doslovnom preklade: západná stavba[3]) je vežovitá alebo viacposchodová západná sakrálna stavba predrománskej a románskej architektúry.[4][5][6] Ide o vyvýšenú prístavbu nad kryptou k západnej strane biskupských alebo kláštorných bazilík, cez ktorú vedie hlavný vstup. Westwerk sa skladá zo strednej časti a dvoch poschodových veží po stranách. Prízemie plnilo podobnú funkciu ako nartex pri obrade krstu. Na vyšších poschodiach strednej časti sú umiestnené empory s priamym výhľadom na oltár a uličky s vedľajšími galériami. Celý súbor má určité špecifické liturgické využitie.[7][8] Westwerk sa vyvinul z karolínskeho typu západnej priečnej stavby s emporou, preto je často označovaný ako západný transept. Jeho umiestnenie na západe symbolizuje svetskú vládu oproti cirkevnej vláde, ktorú symbolizoval hlavný oltár na východnej strane chrámu.[7] Vyskytoval sa v západnej Európe medzi rokmi 800 – 1200 s niekoľkými variantmi.[8]

Kostol svätého Pantaleona, Kolín nad Rýnom, Nemecko

Terminológia upraviť

Termín westwerk je nemecké označenie. Vo francúzštine existuje niekoľko podobných termínov, ako napríklad clocher-porche (vežové zápražie) alebo massif occidental (západný blok), ktoré majú určité rysy westwerku. V stredoveku sa používal všeobecný latinský termín turris.[8]

Funkcia upraviť

Funkcia a význam westwerku nie sú celkom objasnené.[9] Prototyp westwerku sa objavil v kresťanskej architektúre v Sýrii.[7] Formálne je odvodený od feudálnych profánnych a opevnených stavieb.[9] Westwerk nepriamo súvisí so stratou funkcii nartexu v predrománskej a románskej architektúre, ktorý má tvar pozdĺžnej prístavby pred západnou stenou alebo sa vsúva medzi dvojvežie.[10] Westwerk pôsobí monumentálnym dojmom. Obvykle má dve postranné veže s niekoľkými poschodiami. V prízemí sa nachádza centrálny priestor, ktorým sa vchádza do chrámu. Na prvom poschodí je zaklenutá sieň s vlastným oltárom a emporou. Niekedy je spojená s cisárskou sálou. Horný priestor sa otvára do hlavnej lodi chrámu, aby cisár alebo iná významná osoba sa mohla zúčastniť bohoslužby. Westwerk mal obvykle samostatne zasvätenie (najčastejšie archanjelovi Michaelovi). Niekedy plnil úlohu farského kostola s emporou, alebo ako určitá forma baptistéria. Prípadne slúžil ako hosťovský kostol pre cisára. Vo vnútri sa obvykle nachádzal oltár zasvätený svätému Michalovi (ten bol považovaný podobne ako cisár, bojovník so silami zla). Westwerk predstavuje tak spojenie svetskej a cirkevnej moci spoločne bojujúcej proti neveriacim pohanom prenikajúcich do ríše práve zo západu.[7]

Historický vývoj upraviť

8.storočie – koniec 9. storočia upraviť

 
Fragmenty westwerku v kláštornom Kostole Saint-Riquire v Opátstve Saint-Riquier, medzi rokmi 790 – 799, Saint-Riquier, Francúzsko

Najstarším, ale dnes už nezachovaným westwerkom vybudovaným v rokoch 768 – 774 bol v Opátstve Lorsch. Pre westwerk z tejto doby sa používalo označenie castellum alebo turris.[7] Ďalší najstarší westwerk je v Kostole Saint-Riquier v Centule (dnes Opátstvo Saint-Riquier), ktorý postavil opát Angilbert medzi rokmi 790 – 799. Rekonštrukcie prostredníctvom ilustrácii zobrazujú podlhovastý západný blok s dvoma poschodiami, kupolou a kruhovými vežami. Hlavný vchod viedol cez predsieň krypty s nízkou klenbou nesenou na stĺpoch. Vchod obsahoval krstiteľnicu, oltár a neskôr Angilbertovu hrobku. Z krypty viedlo schodisko do kaplnky Krista Spasiteľa. Centrálny priestor kaplnky bol uzatvorený z troch strán stenami, pričom kaplnku od lode na východe oddeľovala zástena (cancelli). Priestor bol dostatočne veľký na to, aby umožnil celej komunite sa zúčastniť na omši[8] predovšetkým počas Vianoc a Veľkej noci.[7] Westwerk v Centule obsahuje základné prvky väčšiny neskorších typov, najmä pre kultový oltár Krista Spasiteľa a galériu chlapčenského zboru.[8][11]

 
Fragmenty westwerku v Aachenskom dóme (palatínska kaplnka), Aachen, Nemecko

Zachovaný tzv. westwerk palatínskej kaplnky v Aachene má niekoľko úrovní a je úzko prepojený s interiérom dómu. Klenutá predsieň vedie priamo do bočnej lode polygonálneho kostola. Schodiská vo vežiach umožňujú prístup na hornú tribúnu s cisárskym trónom, ktorá je tiež súčasťou galérie chrámu. Na treťom poschodí sa nachádza komora na relikvie. Ústredná tribúna umožňovala priamy prístup do cisárskeho falcu. Napriek tomu westwerk neobsahoval oltárny priestor a neplnil ani žiadnu špecifickú liturgickú funkciu. Tzv. westwerk palatínskej kaplnky v Aachene stál mimo hlavného prúdu rozvoja westwerku, avšak bol zdrojom inšpirácie, napríklad pre menší westwerk z 11. storočia v Opátstve Jumièges.[8][11]

Množstvo raných westwerkov je známych len z písomných zdrojov alebo ilustrácii ako napríklad westwerk v Opátstve Fécamp (okolo roku 825 alebo 980), Katedrále Notre-Dame v Reims (medzi rokmi 850 – 860), a čiastočne zachovaný westwerk Katedrály Panny Márie v Hildesheime (okolo roku 870) alebo zachovaný westwerk kláštorného kostola v Corvey (okolo roku 885), ktorý bol postavený podľa vzoru v Centule medzi rokmi 873 – 885. Na mohutnej západnej stavbe bolo urobených niekoľko úprav. Centrálna veža bola zničená zvýšením celej stavby v románskom období a medzi západné veže bola vložená arkádová galéria, čím sa zmenila fasáda chrámu. Pôvodné usporiadanie pozostávalo zo zachovaného štvorcového bloku rozprestierajúceho sa po celej šírke kostola. Centrálna viacposchodová veranda vyčnievajúca zo stredu západnej fasády a dvoch veží. Nad verandou sa týčila štvorcová veža. Interiér sleduje kostol v Centule. Klenutý vstup do krypty, schodisko do hornej kaplnky svätého Víta s uličkami a galériami na troch stranách a východnou zástenou. Špeciálny dôraz sa kládol na stredo-západný roh na úrovni galérie – možno odkaz na hornú tribúnu s cisárskym trónom v palatínskej kaplnke v Aachene. Interiér na prvom poschodí bol možno zamýšľaný ako Reichskammergericht.[8][11]

Zachovaná časť karolínskeho westwerku Kostola Saint-Ursmer v Lobbes z 9. storočia je oveľa menšia a trochu iného typu. Pôvodne bol exteriér hlboký s dvoma poschodiami s dvojposchodovú západnou verandou s pripojenými vežami. Interiér mal vyvýšený priestor nad klenutým vstupom do krypty, ale s jednoposchodovú bočnou loďou na severe. Westwerk by sa dal považovať skôr za západný transept, ktorý bol otvorenejší ako v kláštore v Corvey a s väčšou vnútornou integráciou priestorov hlavnej a západnej lode.[8][11]

10. – 11. storočie upraviť

 
Kostol svätého Cyriaka, 10./11. storočie, Gernrode, Nemecko

Počas 10. – 11. storočia sa westwerk rozvinul mnohými spôsobmi, pričom niektoré typy sa nepridŕžali presnej definície ako napríklad Kostol svätého Cyriaka v Gernrode založený Ottom I. v roku 961. Westwerk tvorí plochá fasáda s dvoma postrannými vežami. Súčasná západná apsida bola postavená neskôr. Westwerk Kostola svätého Pantaleona v Kolíne nad Rýnom, založený arcibiskupom Brunom (brat Ota I.) v roku 980, pozostáva zo štvorcového priestoru pod vežou. Zároveň tvorí západný uzáver hlavnej lode s dvojposchodovými vyčnievajúcimi krídlami, do ktorých sa vstupuje cez dvojité oblúky na severe a juhu. Dvojposchodová predsieň s priľahlými a pravouhlými vežami bola neskôr prestavaná. Pravdepodobne pripomínal westwerk Kostola Saint-Ursmer v Lobbes, ale interiér sa radikálne líšil. Bol asi otvorený až pod úroveň podlahy lode. Chýba samostatná kaplnka, ktorá bola predtým predpokladom westwerku. Rozdiel medzi westwerkom, západným blokom a massif occidental sa rýchlo stieral. V Kostole svätého Petra vo Werdene bola eliminovaná predsieň a krypta. Hlavný priestor bol vyrovnaný s podlahou lode.[8][11]

Forma westwerku sa pravdepodobne dostala na Britské ostrovy. Konkrétny príklad bol pridaný westwerk (pravdepodobne biskupmi Aethelwoldom a Aelfeahom) medzi rokmi 971 – 994 k Winchesterskej katedrále. Bol umiestený nad hrobkou svätého Swithuna – patrón mesta Winchester. Archeologicky výskum naznačuje, že išlo o obdĺžnikovú stavbu väčších rozmerov s apsidami na severe a juhu. Hlavný vstup viedol cez samostatne stojacu vežu, ktorá bola spojená s predsieňou. Transept na východe spájal priestor s mnohými budovami a kaplnkami. Presná rekonštrukcia je naďalej problematická. Nepochybne výstavba westwerku súvisela s reformným koncilom v roku 973. Kláštory založené na kontinente, ako napríklad vo Fleury, Gente a Gorze boli prispôsobené potrebám reguly (Regularis Concordia), ktorá špecifikovala tri hlavné liturgické oblasti: oratórium, ekklésia a chór. Westwerk Winchesterskej katedrály mohol skôr odpovedať forme oratória.[8][11]

 
Kostol Saint-Hadelin, 1040, Celles-le-Dinant, Belgicko

Mnohé anglosaské a pevninské kostoly pred rokom 1050 majú na západe zvyčajne veže, ktoré sú trochu menej komplexnejšie ako westwerk, napríklad Kostol Saint-Hadelin v Celles-le-Dinant (1040). Západná veža je rovnako široká ako hlavná loď kostola. Na bokoch sa nachádzajú veže so schodiskom. Vo veži nie je žiaden hlavný vstup, uličky alebo galérie. Ide o uzavretý a mierne vyvýšený obdĺžnikový priestor otvorený do lode. Pod ním sa nachádza nízko klenutá krypta. Horné poschodie bolo pravdepodobne otvorené a obsahovalo oltár. Celý súbor sa považuje za westwerk. V Deerhurstskom priorstve sa nachádzajú zvyšky tzv. veža-westwerk s úzkym a podlhovastým štruktúrou rozdelenou na štyri úrovne. Nízka úroveň prvého poschodia so vstupom vedúcim na východ mali pravdepodobne vytvoriť oltárny priestor. Na západnej fasáde sa nachádza vchod, ktorý kedysi tvoril balkón. Najvyššie poschodie má vchod vedúci na východ do pôvodného strešného priestoru nad rovným stropom nad loďou. Interiér je veľmi malý (bez bočných uličiek a galérii) v porovnaní s westwerkom kláštora v Corvey. Zhustenie štruktúry do tak malého priestoru možno ukazuje extrémnu túžbu po oltárnom priestore na západnej strane kostola.[8][11]

 
Kolegiálny Kostol svätej Gertrúdy, 11. storočie, Nivelles, Belgicko

Západná veža Kostola Noter-Dame v Jumiėges (1040) bola väčšia a menej zložitá. Vyčnievajúca predsieň s dvoma postrannými vežami podopiera vysokú klenutú komoru na hornom poschodí, ktorá je otvorená do hlavnej lode. Zdrojom pre westwerk bol Aachen a zároveň odráža otonské formy. Kombinácie liturgických a svetských priestorov cisárskych westwerkov v priebehu 11. a 12. storočia viedli k zložitejším formám, ako napríklad Kolegiálny Kostol svätej Gertrúdy v Nivelles z 10. a 11. storočia. Šlo o menší centrálny vežový blok na západe lemovaný vežami. Do 12. storočia sa rozrástol o apsidu otvorenú do predsiene, ktorá lemuje portály na bokoch. Nad westwerkom sa týčila trojkupolová cisárska komora, ktorá až do novoveku slúžila potrebám miestneho súdu. Dnes sa tam nachádza veľká centrálna veža. Kostol svätého Serváca z Tongeren v Maastrichte má podobný západný blok z 12. storočia. Masívny pravouhlý profil s vežami. Okrem veľkých bočných oltárnych priestorov a komôr je interiér kupolovou sálou, do ktorej vedú točité široké schody. Pôsobí skôr ako palác. Tento posun dôrazu, aspoň v rámci cisárskych westwerkov mohol mať pôvod v Katedrále Panny Márie a svätého Štefana v Speyeri z 11. storočia, kde sa stratila presná podoba westwerku ale funkcia zostala.[8][11]

 
Kostol svätého Philiberta, 1020 – 1030, Tournus, Francúzsko

Vývoj postranných veži westwerku s bočnými loďami na rozdiel od veží so schodiskom ďalej komplikuje históriu vývoja westwerku. Mnohé z nich postavené pred rokom 1050 boli prevýšené jednou pravouhlou vežou s lucernou na vrchu, ktorá plnila skôr estetickú než praktickú funkciu. Dvojvežová fasáda sa objavila okolo roku 1015 na Katedrále Noter-Dame v Štrasburgu alebo Cluny II. Veže sa nachádzali nad chrámovou predsieňou. Západná fasáda skôr uzatvára interiér predsiene, než by tvorila polo samostatnú štruktúru stavby. Zatiaľ, čo tento vývoj nakoniec viedol k gotickým priečeliam s dvomi vežami, ako napríklad katedrála v Reims alebo Kolíne nad Rýnom. V štruktúrach ako Kostol svätého Philiberta v Tournus (1020 – 1030) sa nezávislý viacposchodový westwerk skombinoval so západnou fasádou chrámovej predsiene Cluny II. Westwerk je klenutý a vstup vedie cez kryptu podobne ako v prípade starších westwerkov. Kaplnka na prvom poschodí nebola zasvätená Kristovi Spasiteľovi ale svätému Michalovi podobne ako v Cluny.

12. storočie a neskôr upraviť

V 11. a 12. storočí sa z westwerku stáva skupina troch veží (napr. benediktínsky Kláštor Maria Laach), ktorá je zredukovaná na opornú západnú priečnu loď.[7] Od konca 12. storočia bol westwerk (západný blok/veža) nahradený západným gotickým priečelím s dvoma vežami, hoci v na území dnešného Nemecka bola populárna forma s jednou vežou. Posledným skutočným westwerkom je pravdepodobne Kostol svätého Patrokla v Soeste z roku 1200. Westerk má bočné lode s galériami obklopujúce veľkú centrálnu vežu.[8][11] Počas druhej románskej prestavby (medzi rokmi 1230 – 1263) Dómu svätého Štefana vo Viedni bol pridaný smerom na západ tzv. westwerk.[12] Pôvodná funkcia westwerku sa pomaly vytratila, čo bolo spôsobené vlastnými liturgickými požiadavkami kláštorných kostolov, odlišným liturgickým dôrazom clunyjských reforiem a nástupom gotickej architektúry. Tieto faktory spôsobili to, že westwerk sa stal nemoderným a nepotrebným.[8][11] V Česku sa westwerku blíži mohutná veža s emporou pri Kostole svätého Egídia v Milevsku, Kojicích a vo Svojšíně.[13] Na Slovensku nájdeme zvyšky westwerku v Katedrále svätého Martina v Spišskej Kapitule.[14] Ďalším ale dnes už nezachovaným (kvôli prestavbe v prvej polovici 13. storočia) westwerkom vybudovaným v 11. storočí bol v kláštornom Kostole Panny Márie Nanebovzatej v Diakovciach.[15]

Galéria upraviť

Referencie upraviť

  1. westwerk In: Slovník cudzích slov: akademický [online]. Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied, [cit. 2020-12-02]. Dostupné online.
  2. Aachen In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Encyklopedický ústav SAV; Veda, [cit. 2020-12-02]. Dostupné online.
  3. CHÂTELET, Albert; GROSLIER, Bernard Philip; PÍTROVÁ, Lucie. Svetové dejiny umenia. Praha : Ottovo nakladatelství – Cesty, 2004. ISBN 80-7181-937-9. S. 258.
  4. westwerk. In: Ottova všeobecná encyklopédia M – Ž. Zväzok 2. Bratislava : Agentúra Cesty, 2006. Kolektív autorov. ISBN 80-969159-4-0. S. 642.
  5. westwerk. In: SYROVÝ, Bohuslav. Architektura oborový slovník. 2. vyd. Praha : Státní nakladatelství technické literatury, 1972. S. 151.
  6. westwerk. In: BLAŽÍČEK, Oldřich; KROPÁČEK, Jíři. Slovník pojmů z dějin umění. Praha : Odeon, 2013. ISBN 9788072991044. S. 314.
  7. a b c d e f g WESTWERK. In: DUDÁK, Vladislav. Encyklopedie světové architektury: od menhiru k dekonstruktivismu. Zväzok 2. L – Z.. Praha : Miloš Uhlíř - Baset, 2002. ISBN 80-86223-07-8. S. 988 – 989.
  8. a b c d e f g h i j k l m n Westwork. In: The Grove Encyclopedia of Medieval Art and Architecture. Ed. Colum Hourihane. Vol. 6. Stave to Zyvele. Oxford : Oxford University Press, 2012. ISBN 978-0-19-539536-5. S. 370 – 373.
  9. a b westwerk. In: Malá československá encyklopedie. Svazek 6. Š – Ž. Praha : Academia, 1987. 927 s. S. 710.
  10. nartex. In: Encyklopédia archeológie. Ed. Bohuslav Novotný a kolektív. Bratislava : Obzor, 1986. S. 594.
  11. a b c d e f g h i j Francis Woodman. Westwork. In: The Dictionary of Art. Ed. Jane Turner. Vol. 33. Wax to Zyvele; Appendices. New York : Grove's Dictionaries, 1996. (The Grove Dictionary of Art.) ISBN 1884446000. S. 106 – 109.
  12. NOVÁKOVÁ, Marcela, et al. Památky UNESCO střední Evropy: Česko, Slovensko, Maďarsko, Rakousko. Praha : Reader's Digest, 2013. ISBN 978-80-7406-220-9. S. 270.
  13. westwerk. In: HEROUT, Jaroslav. Slabikář návštěvníků památek. Praha : Tvorba, 2011. ISBN 9788086516400. S. 119.
  14. BIZOŇOVÁ, Monika. Tajné zákutia Katedrály sv. Martina v Spišskej Kapitule. Dejiny (Prešov: Inštitút histórie, Filozofická fakulta Prešovskej Univerzity), 2019, čís. 1, s. 103 – 105. Dostupné online [cit. 2020-03-15]. ISSN 1337-0707.
  15. DIAKOVCE. In: MUK, Jan; ŠAMÁNKOVÁ, Eva. ABC kulturních památek Československa. Praha : Panorama, 1985. S. 104 – 105.

Literatúra upraviť

  • Leslie Brubaker. WESTWORK. In: The Oxford Dictionary of the Middle Ages. Vol. 12. Thaddeus Legend – Zwart. New York : Charles Scribner's Sons, 1988. 751 s. ISBN 9780684182780. S. 622 – 623.
  • westwerk. In: Malá slovenská encyklopédia. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV, Goldpress Publishers, 1993. ISBN 80-85584-12-3. S. 796.
  • WESTWORK. In: MURRAY, Peter; MURRAY, Linda. The Oxford Companion to Christian Art and Architecture. Oxford : Oxford University Press, 1996. 596 s. ISBN 0-19-866165-7. S. 565.
  • Jürgen Krüger. Westwerk. In: BUCHBERGER, Michael; KASPER, Walter, et al. Lexikon für Theologie und Kirche. 3. vyd. Band. 10. Thomaschristen bis Žytomyr. Freiburg im Breisgau : Herder, 2001. ISBN 3-451-22010-5. S. 1126.
  • westwork. In: DAVIES, Nikolas; JOKINIEMI, Erkki. Dictionary of Architecture and Building Construction. Oxford : Elsevier/Architectural Press, 2008. 726 s. ISBN 978-0-7506-8502-3. S. 415.

Pozri aj upraviť

Iné projekty upraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Westwerk