Čching
清朝 (pchin-jin Qīng cháo, v prepise Čching Čchao)
 Kráľovstvo Tungning
 Džungarský chanát
 Dynastia Južný Ming
 Dynastia Šun
 Neskorý Ťin (1616–1636)
16361912 Čínska republika (1912 – 1949) 
Mongolský štát 
Tibet (1912–1951) 
Vlajka štátu
vlajka
Štátny znak
znak
Hymna: 鞏金甌 (Gong Jin'ou)
Geografia
Mapa štátu
Čching v roku 1890
Rozloha
14 700 000 km² (1790)
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov
432 000 000 (1850)
Štátny útvar
wén, liǎng
Vznik
1636 - premenovanie Dynastie Mingu na Čching
Zánik
1912 - vypuknutie Synchajskej revolúcie a následne vyhlásenie Čínskej republiky
Predchádzajúce štáty:
Kráľovstvo Tungning Kráľovstvo Tungning
Džungarský chanát Džungarský chanát
Dynastia Južný Ming Dynastia Južný Ming
Dynastia Šun Dynastia Šun
Neskorý Ťin (1616–1636) Neskorý Ťin (1616–1636)
Nástupnícke štáty:
Čínska republika (1912 – 1949) Čínska republika (1912 – 1949)
Mongolský štát Mongolský štát
Tibet (1912–1951) Tibet (1912–1951)

Čching alebo dynastia Čching (čín. 清朝 - pchin-jin: Qīng cháo, v prepise Čching Čchao; Wade-Giles Ch'ing ch'ao; mandž. daicing gurun; mong. Манж Чин) (čínsky Čistá) bola mandžuská dynastia, ktorá vládla v Číne medzi rokmi 1644 a 1911. Bola poslednou čínskou cisárskou dynastiou. Bola založená v roku 1636 a vládla v rokoch 16441911. Predchádzala mu dynastia Ming a nasledovala Čínska republika. Multikultúrna ríša Čching vydržala takmer tri storočia a tvorila teritoriálnu základňu modernej Číny. Bolo to piate najväčšie impérium vo svetovej histórii. Dynastiu založil Manchu Aisin Gioro v Mandžusku.

Založenie Čchingu

upraviť

Mandžuovia boli nomádsky kmeň, ktorý po stáročia ovládal severnú Čínu (Mandžusko). Ich vodca, Nurhači, v roku 1616 zjednotil kmene Mandžu a založil Mandžusko - dnešná severovýchodná Čína. V roku 1636 sa premenovala na Čching (清 Qīng – „čistá“) a čoskoro zaútočila na čínsku dynastiu Ming, ktorá vtedy ovládala väčšinu územia dnešnej Číny. Čchingská armáda, ktorá pozostávala z roľníkov (s velením Li Cer-ringa) obsadili dynastiu Ming v roku 1644.

Mandžuské armády začali rozsiahlu kampaň na dobytie Číny. Generál Wu San Shan (Vu, Wú Sānguì), veliteľ Mingskej armády, mal dve možnosti:

  1. bojovať proti Mandžusku a byť verný svojmu kmeňu,
  2. alebo sa spojiť s Mandžuskou armádou.

Vybral si druhú možnosť, teda zradil svoj vlastný kmeň.

Nasledujúce štyri desaťročia boli plné vojen. Napriek faktu, že za dynastiu Ming bojovalo 2 000 000 vojakov, zatiaľčo za Nurhačim ich stálo len 290 000, Mandžuovia vyhrávali. Bolo tomu tak preto, lebo dynastiu Ming v tom období postihla kríza. V roku 1683 sa Mandžuom podarilo zjednotiť všetky čínske kmene. Založili dynastiu Čching, pričom hlavným mestom sa stal Peking.

V roku 1661 dynastia Čching obsadila ostrov Taiwan. [1]

Vzťahy medzi kmeňmi

upraviť

Keď sa Mandžuom podarilo zjednotiť všetky čínske kmene do jednotnej krajiny Čching, Mandžuovia chceli donútiť aj ostatné kmene bývalého Mingu, aby sa prispôsobili ich doterajšej kultúre a zvykom. Iné kmene s tým nemali problém, keďže v Čchingu mali lepšie podmienky pre život.

Čchingské hospodárstvo sa rýchlo rozbehlo, najmä vďaka šíreniu amerických plodín cez Filipíny. Medzi rokmi 17001840 sa počet obyvateľov štvornásobne zvýšil (zo 100 miliónov na 414 miliónov). Čchingu sa darilo aj vďaka vzdelaným vládcom, ako boli

  • Kchang-si (1661-1722, 康熙, Kangggī) /počas ktorého vlády zavládol v krajine mier/,
  • Jung-čeng (1723–1736, 雍正 帝, Yōngzhēng),
  • Čchien-lung (1736–1795, 乾隆, Qiánlōng).

Dobývanie území

upraviť

Po úspešnom ekonomickom a sociálnom vývoji začali obyvatelia Čchingu rozširovať hranice dynastie.

S týmito víťazstvami sa územie ríše dvojnásobne zväčšilo. V 18. storočí sa stali obyvatelia Kórey, Vietnamu a Nepálu daňovníkmi Čchingskej ríše. V tomto období dosiahla Čína svoju najväčšiu rozlohu v celých ľudských dejinách. (V porovnaní s dneškom sa jej územie zmenšilo: Mongolsko vyhlásilo nezávislosť v roku 1912 a Rusko získalo menšie oblasti vtedajšieho Čchingu.)[1]

Zastavenie ekonomického a sociálneho vývoja

upraviť

Do 18. storočia dosiahlo čínske hospodárstvo "ekonomický a sociálny strop". To znamená, že v Čchingu už neostala nevyužitá pôda, teda že sa Čína nemohla ďalej rozvíjať bez modernizácie. Počas 18. a zo začiatku 19. storočia bola Čína najvyvinutejšou krajinou na svete.

Zároveň v západnej Európe vypukli priemyselné revolúcie, vďaka ktorým bol Západ technicky, ekonomicky a vojensky silnejší ako akákoľvek iná civilizácia a výrazne predbehol predchádzajúci vývoj Čchingu.

Ópiové vojny

upraviť
Pozri aj: Ópiové vojny

Prvá ópiová vojna

upraviť

Následky

upraviť

Anglicko v roku 1699 v južnej Číne zriadilo svoju vlastnú pobočku, ktorá sa po sto rokoch stala centrom čínsko-západného obchodu.

Čching v tejto dobe razila oficiálne zahraničnú politiku s cieľom maximálne podporiť dovoz a obmedziť vývoz, avšak kantonskí úradníci z Kohongu nedodržiavali oficiálne stanovené colné tarify a mnohonásobne zvyšovali clá na prichádzajúci a odchádzajúci tovar a rozdiel si ponechávali ako úplatky.

Britskí obchodníci tieto podmienky považovali za ťaživé a nevýhodné, a preto sa britská vláda snažila s Pekingom nadviazať diplomatické styky s cieľom dosiahnuť otvorenie ďalších prístavov pre zahraničný obchod. Prvý britský vyslanec, ktorý sa stretol s cisárom Čchien-lungom, bol lord George Macartney, avšak jeho misia bola diplomaticky neúspešná. Číňania považovali Britov za menejcenný národ, aj sa k nim tak správali (v Číne bolo zvykom na znamenie pokory a úcty k cisárovi trikrát udrieť vlastnou hlavou o zem v štyroch smeroch - volalo sa to kou-tou - Macartney sa tomuto poníženiu vyhol). Ani lord William Amherst, ktorý do Číny dorazil v roku 1816 s cieľom získať osobné záruky cisára, že potrestá skorumpovaných obchodníkov a podvodníkov, nebol úspešný. [2]

Výrobky, ktoré odkúpili od Britov, predávali Číňania lacno, totižto ich marketingové pomery boli odlišné od európskych, avšak Briti po nejakom čase marketingovej spolupráce nemali Čchingu ako platiť. Novým platidlom sa stalo ópium, ktoré si Číňania rýchlo obľúbili. Podľa údajov sa do roku 1835 stalo 2 miliónov Číňanov závislých na morfíne. [3][4]

Predohra vojny

upraviť

Ópium ako platidlo bolo pre Britániu výhodné, avšak pre čínske hospodárstvo škodlivé. Preto v roku 1799 vydal cisár Ťia-Čching edikt v ktorom zakázal pestovanie maku v Číne i všetok dovoz ópia zo zahraničia. O to viac však vzrástol nelegálny obchod a pašovanie ópia. [2]

V roku 1838 bol za cisárskeho komisára zvolený Lin Ce-sü, ktorý bojoval proti pašovaniu, predávaniu a užívaniu ópia. Jeho boj sa však začal až 10. marca roku 1839. Uväznil 2000 čínskych fajčiarov ópia, vyzval všetkých dodávateľov ópia, aby odovzdali všetok množstvo drogy, zničil 20 283 debien ópia v hodnote 2-3 miliónov libier (2 200 000 - 3 300 000 ), zatkol britského obchodníka Lancelota Denta (ktorého mal údajne v pláne popraviť, no napokon sa zastal Denta jeho kolega). Podporil aj rázne opatrenia, podľa ktorých mali byť cudzí dovozcovia potrestaní sťatím hlavy a čínski priekupníci uškrtením. [5]

Priebeh vojny

upraviť

12. júla 1839 britský kapitán Elliot narazil do lode čínskeho námorníka Lin Wej-sia, ktorý pri tragédii zahynul. Čchingská vláda žiadal Britov o vydanie vinníka Elliota, avšak Británia odmietla podstúpiť čínske podmienky, čo malo za následok zastavenie dodávania čínskych produktov a výrobkov Británii. 4. septembra 1839 sa kapitán Elliot dorazil do Čchingu. Jeho plánom bolo získať potraviny, vodu a výrobky násilne. Číňania sa bránili džunkami, no Briti i tak prerazili ich blokádu. Toto stretnutie sa často spomína ako bitka pri Kau-lune.

V roku 1840 sa odohrala bitka pri Čchuen-pi, pri ktorej Británia zvíťazila nad Čchingom za necelú hodinu. Ako odpoveď na tento stret dal komisár Lin Ce-sü zastaviť obchodovanie s Britániou, čo predovšetkým využili Američania, ktorí kúpili väčšinu čaju, pôvodne určený Britom.

Briti najprv dobyli ostrov Čou-šan neďaleko Šanghaja a 11. augusta 1840 zakotvili pred pevnosťami v Ta-ku. V tom čase sa k cisárovi dostal list s britskými požiadavkami, čo viedlo k odvolaniu komisára Lin ce-Sua, ktorý bol Pekingom obvinený z vyprovokovania konfliktu. Číňania potom ponúkli mierovú zmluvu, ktorá sa však Britom zdala neuspokojivá. Požadovali predovšetkým väčšiu vojnovú náhradu a otvorenie viac prístavov pre zahraničný obchod, a tak na jar roku 1841 boli obnovené vojnové operácie. V auguste priplávalo ďalších 36 lodí a v zime roku 1842 Briti ovládli Hongkong a zmocnili sa aj prístavu Ning-po. Ten sa Číňania síce na jar pokúsili dobyť späť, ale ich útok úplne stroskotal. 19. júna dobyli Briti aj Šanghaj a v auguste 1842 sa objavili pred bránami Nankingu. Až vtedy cisár pristúpil na ďalšie rokovania, ktoré viedli k ustanoveniu nových mierových zmlúv.

29. augusta 1842 bol na palube britskej radovej lode HMS Cornwallis uzavretý mier, tiež známy ako Nankinská zmluva, ktorá Angličanom dovolila otvoriť v Číne 5 prístavov a obsadenie Hongkongu. [6]

Druhá ópiová vojna

upraviť
 
Druhá ópiová vojna, Briti v Pekingu v roku 1860

Kvôli hospodárskym nezhodám v roku 1856 čínska vláda označila britské lode za pirátske. Čching zadržal britskú loď Arrow a odmietol posádku vydať Spojenému kráľovstvu. Mnohí práve túto udalosť považujú za začiatok Druhej ópiovej vojny. Do vojny sa zapojili aj Francúzi, ktorí podporovali Britov. Víťazmi sa stali Angličania. Vojna sa uzavrela Tiencinskou zmluvou, ktorá bola podpísaná v júni roku 1858. Táto zmluva donútila Číňanov otvoriť ďalšie prístavy na obchodovanie s európskymi obchodníkmi, odovzdať Hongkong do rúk Spojeného kráľovstva a všetky politické rozhodnutia a dokumenty písať v anglickom jazyku. [7][4]

Povstanie proti Mandžuom

upraviť

Tchajpchinské povstanie

upraviť
V období ópiových vojen, medzi rokmi 18501864 v Dynastii Čching prebiehalo Tchajpchinské povstanie. Chung Siou-čchüan chcel vytvoriť spoločnosť, v ktorej by si boli všetci rovní, avšak ani čínska vláda, ani ľud jeho nápad nepodporili. Po jeho sklamaní začal v roku 1850 povstanie proti mandžuskej vláde. Po začatí povstania mal viac priaznicov, ktorí neboli spokojní s preľudnením krajiny, korupciou a so zanedbávaním čínskeho vodohospodárstva. Taktiež žiadali spravodlivé rozdelenie pôdy. Chung Siou-čchüanovi sa podarilo obsadiť aj nemalé územie vrátane Nankingu. Dynastia Čching však napokon povstanie potlačila s pomocou zahraničných mocností, ktoré si želali aby dynastia Čching panovala ďalej a zachovala sa tak platnosť doterajších zmlúv. Počas tohto povstania zahynulo 20 až 30 miliónov ľudí. [8]

Iné povstania

upraviť

Medzitým vypukli povstania v iných častiach dynastie. Pozdĺž Veľkého kanála v 50-tych rokoch povstalci organizovaní tajnými spoločnosťami vytvorili svoje vlastné malé štáty (1853 - 1868). V Jün-nane moslimskí povstalci vládli desaťročia nad rozsiahlymi oblasťami a založili si vlastný sultanát (1855 - 1873). Proti čínskej vláde sa vzbúrili ľudia z provincie Kuej-čou, napokon vyvolali vzburu aj Ujgurovia vo východnom Turkestane (1862 - 1873). Počas týchto nepokojov sa obyvateľstvo v Čchingu znížilo z 410 miliónov na 350 miliónov. [9] Dynastia Čching zažila v 50. rokoch 19. storočia najťažšiu hospodársku krízu. [8][4][2]

Dočasné posilnenie dynastie

upraviť

Po ópiových vojnách a rôznych povstaniach sa Mandžuom za pomoci európskych mocností podarilo posilniť dynastiu. Po tom, ako Európania dosiahli čo chceli, pomohli Mandžuom posilniť ich postavenie v Čchingu. Nejednalo sa o dobrovoľnú pomoc, ale obchodovanie s madžuovskou vládou im vyhovovalo. Pád Čchingu by im hospodársky neprospel, preto bolo posilnenie dynastie pre Európu nevyhnutné.

Prvá čínsko-japonská vojna

upraviť

V roku 1893 v Kórei, ktorá bola súčasťou Čchingu, vypuklo roľnícke povstanie. Japonci využili situáciu, napadli Čching a ako zámienku použili záchranu kórejského kráľa. Mandžuom sa toto konanie nepozdávalo, preto 1. augusta 1894 vypukla prvá čínsko-japonská vojna. Počas tejto vojny Čching ponížene prehral, totižto Japonsku sa podarilo obsadiť Kórejský polostrov, Liao-tung a väčšiu časť Taiwanu. Vo februári roku 1895 sa Číňania vzdali a v apríli sa podpísaním Šimonoseckej mierovej zmluvy vzdali Kórejského polostrova, Liao-tungu a aj Taiwanu. Európske veľmoci napokon kvôli zachovania mieru donútili Japonsko, aby Čchingu vrátilo Liao-tung. [10][11]

Stodňová reforma

upraviť

Straty Čchingu v prvej čínsko-japonskej vojne mali na dynastiu veľký dopad. Číňania boli s mandžuovskou vládou taktiež nespokojní. Cisár sa napokon rozhodol zaviesť Stodňovú reformu, ktorej cieľom bolo za sto dní zmeniť čínsky školský, zdravotnícky, hospodárksy, vojenský a vedecký systém. Systém chceli viac prispôsobiť Západnej Európe. Cisárov plán však zlyhal, čo malo za následok pomalý rozpad Čchingu. [12]

Rozpad Čchingu

upraviť

Číňania boli s mandžuovskou vládou čoraz viac nespokojní. Prehrali prvú čínsko-japonskú vojnu, počas ktorej stratili Taiwan a Kóreu. Čchingská vláda sa snažila reformovať systém v krajine, avšak krátko po smrti cisárovnej Cch'-si sa v roku 1911 v krajine spustili nepokoje, ktoré prerástli v Sinchajskú revolúciu, ktorej výsledkom bola v roku 1912 rezignácia posledného čchingského cisára Pchu-iho a vyhlásenia Čínskej republiky. [13]

Referencie

upraviť
  1. a b DREAMWARE.CZ. AsianStyle.cz - Dynastia Čching [online]. www.asianstyle.cz, [cit. 2020-07-13]. Dostupné online. (po česky)
  2. a b c Western Powers - an overview | ScienceDirect Topics [online]. www.sciencedirect.com, [cit. 2020-06-14]. Dostupné online.
  3. CARTIER, Michael. Říše a Kolonie. Praha : Knižní Klub – Cesty, 1996. ISBN 80-7176-289-X. (po česky)
  4. a b c 1750-1919: China and the West: Imperialism, Opium, and Self-Strengthening (1800-1921) | Central Themes and Key Points | Asia for Educators | Columbia University [online]. afe.easia.columbia.edu, [cit. 2020-06-14]. Dostupné online. Archivované 2020-06-11 z originálu.
  5. FAIRBANK, John King. Dějiny Číny. 1. vyd. Praha : NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 1998. ISBN 80-7106-919-1. S. 656. (po česky)
  6. TSANG, Steve. A Modern History of Hong Kong: 1841-1997. [s.l.] : Bloomsbury Academic, 2007-08-15. Google-Books-ID: 7JC856mG72EC. Dostupné online. ISBN 978-1-84511-419-0. (po anglicky)
  7. Opium Wars [online]. www.mtholyoke.edu, [cit. 2020-07-05]. Dostupné online. Archivované 2017-10-19 z originálu.
  8. a b RHEE, Hong Beom. Asian Millenarianism: An Interdisciplinary Study of the Taiping and Tonghak Rebellions in a Global Context. Youngstown : Cambria Press, 2007. ISBN 9781934043424. S. 163 - 195. (po anglicky)
  9. FAIRBANK, John King. Dějiny Číny. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 1998. ISBN 80-7106-249-9. S. 363.. (po česky)
  10. Prvá čínsko-japonská vojna z roku 1894 do roku 1895 · www.greelane.com - Najväčšia svetová Education Resource [online]. www.greelane.com - Najväčšia svetová Education Resource, 2019-01-20, [cit. 2020-07-14]. Dostupné online.
  11. encyklopediapoznania.sk, [cit. 2020-07-14]. Dostupné online.
  12. Hundred Days of Reform | Chinese history [online]. Encyclopedia Britannica, [cit. 2020-07-14]. Dostupné online. (po anglicky)
  13. China's Early Encounters with the West: A History in Reverse - Foreign Policy Research Institute [online]. https://www.fpri.org/, [cit. 2020-06-14]. Dostupné online. (po anglicky)

Externé odkazy

upraviť

Použitá literatúra

upraviť