Alchýmia je historická protovedecká a filozofická disciplína, ktorá kombinovala prvky chémie, metalurgie, fyziky, medicíny, astrológie, sémiotiky, mystiky a umenia. Alchýmiu praktizovali v starovekom Egypte, Indii, Číne, starovekom Grécku, Ríme, islamskej ríši a nakoniec v Európe do konca 18. storočia v rámci rôznych škôl a filozofických systémov. S rozvojom moderných vied a technológií ako chémia, fyzika, metalurgia, medicína atď. jej význam úplne zanikol. Na jej mystické a filozofické aspekty sa niekedy zvyknú odvolávať umelci, ale aj moderné ezoterické a pseudovedecké kruhy.

Pietro Longhi (1702 – 1785) – Alchymisti

Alchýmia kombinovala vedecký prístup s nevedeckým až vyslovene šarlatánskym. Vychádzala z náuky o príbuznosti a premenách látok a zameriavala sa na proces zdokonaľovania prírody, skúmala "prirodzenosť tiel a ich meniacu sa silu".

Snahy alchymistov sa označovali ako Veľké dielo (Opus Magnum), čo v myslení alchymistov malo symbolizovať, že človek nemôže urobiť strom, ale môže sa podieľať na jeho pestovaní (v prenesenom slova zmysle: podieľať sa na "Diele Božom"). Keďže alchymisti zväčša nepoužívali čisto vedeckú metódu, ale kombinovali ju s mystickými, hermetickými a ďalšími prvkami, ktoré dnes spadajú do oblasti pavedy, ezoteriky a šarlatánstva, väčšinu ich „poznatkov“ neskôr materialistická veda označila za banálne, obmedzené, nesprávne alebo aspoň nezmyselné. Snahy alchymistov v stredoveku smerovali k cieľom ako premena kovov z menej ušľachtilých na zlato ("Transmutatio Magna", Veľká premena), výrobe mýtického "Kameňa mudrcov", ktorý mal zaručiť večnú mladosť a podobne. Je dokázané, že v tých časoch už vedeli vyrobiť napr. kovový antimón, hoci netušili, že ide o nový chemický prvok a považovali ho za "biele olovo". Mnohí alchymisti pôsobili na dvoroch šľachticov a mámili od nich peniaze s prísľubom, že dokážu nájsť spôsob výroby zlata z neušľachtilých kovov a sú známe aj prípady, keď údajnú "transmutáciu" svojim mecenášom predviedli, samozrejme, s použitím podvodov a trikov. Nejeden z nich skončil za takéto klamlivé praktiky na popravisku. Napriek tomu bola alchýmia jedným z hlavných predchodcov moderných vied, predovšetkým chémie, vyvinula niektoré laboratórne a metalurgické postupy a starým alchymistom vďačíme za objavenie viacerých látok a procesov (destilácia a i.), z ktorých niektoré sú aj dnes (očistené od mystického balastu) významné v modernej chémii a metalurgii. V súčasnosti je alchýmia zaujímavá prakticky výlučne pre historikov vedy a filozofie, pre svoj mystický, ezoterický a umelecký aspekt.

EtymológiaUpraviť

Slovo alchýmia pochádza z arabského الكيمياء al-kímijá alebo الخيمياء al-chímijá, ktoré je pravdepodobne vytvorené z predpony al- a gréckeho slova chymeia (χυμεία) znamenajúceho „zlievať spolu“, „zvárať“, „spájať“ (z chymatos „ten ktorý je poliaty“). Podľa predpisu Diokleciána, napísaného asi v roku 300 po Kr. v Grécku, proti „starovekým dielam Egypťanov, ktoré vyjadrovali chémia ako transmutáciu zlata a striebra“.

Podľa iných názorov arabské slovo al-kímijá vlastne znamená „egyptskú vedu“, vypožičaním koptského slova pre „Egypt“ kéme (alebo jeho ekvivalentu v starovekom bohairickom dialekte koptčiny, chéme). Koptské slovo bolo vytvorené z démotického kmí, zo starého egyptského jazyka kmt. Staroveké egyptské slovo uvádza obe krajiny a farbu „čierna“ (Egypt bola čierna krajina na rozdiel od „červených krajín“ púštnych oblastí), preto tento etymologický význam môže taktiež vyjadrovať označenie „egyptskej čiernej mágie“.

Celkový prehľadUpraviť

 
Alchymista – od Sira Williama Douglasa

Protovedecká alchýmiaUpraviť

Alchymisti boli všeobecne vnímaní ako podvodníci, blázni a šarlatáni ktorí sa snažili zmeniť olovo na zlato a verili, že vesmír sa skladá zo štyroch základných prvkov – zeme, vzduchu, ohňa a vody. Trávili väčšinu svojho času vytváraním zázračných liekov (všeliekov), jedov a magických elixírov.

Tento názor možno z určitého pohľadu označiť za nelichotivý. Mnohí alchymisti boli skutočne šarlatáni a podvodníci, mnohí však boli „protovedeckí“ – skúmali a robili pokusy s prírodnými chemickými látkami bez vedeckých pomôcok a postupov, ktoré sú dnes k dispozícii. Museli sa spoliehať na nesystematické pokusy, tradičné znalosti, odhady a množstvo špekulatívnych myšlienok, ktorými napĺňali už existujúce vedomosti. Táto chyba mysticizmu bola neodvratná: raní alchymisti sa mýlili v tom, že chemické transformácie opisovali ako magické javy riadené nezrozumiteľnými zákonmi, ktoré vtedy nebolo možné pochopiť. Objavenie špecifickej metódy zmeny hrudy zeme (rudy) na lesklý kov znamenalo začatie špekulácii o zmene kovu na nejaký iný.

V rovnakom čase bolo alchymistom jasné, že „niečo“ sa v chemických procesoch zachováva, dokonca aj v najviac dramatických zmenách fyzického štádia alebo zovňajšku. Látka obsahuje nejaké „princípy“ ktoré môžu byť ukryté pod mnohými vonkajšími znakmi, ale napriek tomu môžu byť rôznymi metódami odhalené. Počas celej histórie tejto disciplíny alchymisti bojovali s pochopením týchto metód, hľadali nejaký zmysel vo výsledných chemických reakciách, ktoré boli často ovplyvňované nečistými alebo zle označenými činidlami, nedostatkom presných meraní a mätúcimi názvami.

Napriek ťažkostiam a mnohým zlým výkladom, alchymisti zaznamenali veľký pokrok v porozumení prirodzeného sveta. Ďakujeme im za objavenie dôležitých látok a chemických procesov, ktoré vydláždili cestu pre modernú chémiu a nesú stále hlavnú oporu pre dnešnú chémiu a metalurgické procesy.

Zmena smerovania alchýmieUpraviť

Najznámejšie ciele alchymistov boli premena obyčajných kovov na zlato alebo striebro, vytvorenie „všelieku“, odstránenie všetkých chorôb a predĺženie života. V stredoveku európski alchymisti investovali najviac času na hľadanie „kameňa mudrcov“ – mystickej látky, ktorá by mohla odstrániť všetky choroby a zároveň predĺžiť život. Napriek tomu, nemožno zabudnúť na hlavný dôvod, prečo sa alchymisti stáročia tešili takej obľube a podpore. Nebol to mysticizmus a filozofické premýšľanie, ale ich svetské príspevky pre dobový „chemický“ priemysel, testovanie a rafinácia rudy, spracovanie kovov, tvorba atramentu, farieb, kozmetiky, pokrok pri výrobe keramiky a v sklenárstve, výťažkov z rastlín, nápoje, a podobne (Zdá sa, že zhotovenie Aqua vitae "vody života" bol pre európskych alchymistov veľmi populárny „experiment“).

Na druhej strane, alchymisti nikdy nemali dôvod na oddeľovanie fyzikálnych (chemických) aspektov z metafyzických interpretácií. Na jednej strane nedostatok pomenovaní pre chemické koncepty a procesy a na druhej strane potreba utajovania viedli alchymistov k tomu, aby si prepožičiavali termíny a symboly z biblickej alebo pohanskej mytológie, astrológie, kabbalahu a iných mystických a tajuplných oblastí. Toto zmenilo jednoduchý návod na ťažko pochopiteľné magické zaklínadlo.

Počnúc starovekom, alchymisti kládli čoraz väčší dôraz na metafyzické aspekty, metafory pre duchovné podstaty a transformácie ako na ozajstné základy alchýmie – chemické látky a materiálne procesy. Premena obyčajných kovov na zlato a vytvorenie všelieku symbolizovala evolúciu nedokonalého, chorého, pominuteľného štádia ku perfektnému, zdravému a neskorumpovateľnému štádiu. Kameň mudrcov vtedy reprezentoval mystický kľúč, ktorý spôsobil napredovanie tohto „zlého“ vývoja. Tieto ciele symbolizovali vývin alchýmie z nevzdelanosti ku osvietenej vede a kameň predstavoval nejakú skrytú, spirituálnu pravdu alebo moc, ktorou smeroval ku „najvyššiemu“ cieľu. V dielach, ktoré sú napísané k tejto téme, sa nachádzajú tajné alchymistické symboly, diagramy a textové obrazce, v ktorých alchymisti typicky zaznamenávali viacnásobné významy, alegórie a odkazy na rovnako tajuplné práce. Tie museli byť laboratórne „dekódované“ s cieľom objaviť ich pravých významov.

Niektorí vedci teraz vidia duchovnú a metafyzickú alegóriu ako najcennejší aspekt alchýmie a zdôrazňujú, že vývoj chémie mimo alchýmie bola „chyba“ z originálnej hermetickej tradície. Iná názorová skupina na to pozerá z druhého hľadiska: pre nich, cesta od materiálnej strany alchýmie k modernej chémii bola „priama“, zatiaľ čo metafyzicky orientovaná alchýmia bola „zle orientovaná“, nikam neviedla. V každom prípade, interpretácie niektorých podvodníkov zmenšovalo úsilie tých, ktorí sa snažili rozšíriť vtedajšie poznanie.

Alchýmia a astrológiaUpraviť

Pre hlavný článok, pozri alchýmia a astronómia.

Alchýmia v západnom svete a v iných lokalitách bola tesne spojená a prepletená s tradičným babylonsko-gréckym typom astrológie. Alchymisti a astrológovia sa snažili spojiť svoje vedomosti s cieľom pokroku vo svojich "vedných disciplínach". Každá známa planéta v slnečnej sústave bola spojená a ovládaná jednotlivým kovom.

Alchýmia v dobe vedyUpraviť

Na začiatku 18. storočia bola alchýmia v Európe považovaná za serióznu vedu. Isaac Newton strávil podstatne väčšiu časť svojho života skúmaním a opisovaním alchýmie než venovaním sa optike alebo fyzike. Iní vynikajúci alchymisti západného sveta boli napríklad Roger Bacon, Saint Thoman Aquinas, Tycho Brahe, Thomas Browne a Parmigianino. Rozpad alchýmie začal v 19. storočí zrodom modernej chémie, ktorá poskytovala presnejšie a spoľahlivejšie vysvetlenia pre zmeny látok.

V prvej polovici 19. storočia jeden uznávaný chemik, Baron Carl Reichenbach, skúmal nápady podobné tým v starej alchýmii, napríklad Ódicku silu. Jeho výskum však nepostúpil do hlavného prúdu vedeckej diskusie.

Zmena hmoty – stará myšlienka alchýmie – sa znovu dostala do popredia v 20. storočí, keď fyzici dokázali vďaka nukleárnej reakcii zmeniť atómy kovov na atómy zlata. Vzniknuté zlaté atómy však boli nestabilné a zanikali do piatich sekúnd.

Alchymistické symboly boli občas použité v 20. storočí psychológmi a filozofmi. Carl Jung znovu preskúmal alchymistické symboly a teóriu. Alchymistická filozofia, symboly a metódy boli často používané v renesančných a v post-moderných kontextoch. Niektorí fyzici si zahrávali s alchymistickými myšlienkami v knihách – napr. Tao fyziky alebo Tancujúci Wu Li Masters.

Alchýmia ako veda historického skúmaniaUpraviť

História alchýmie sa stala predmetom na niektorých vysokých školách. Záhadná – hermetická reč alchymistov je postupne dešifrovaná, historici si začínajú viac uvedomovať intelektuálnu spojitosť medzi touto disciplínou a inými aspektami západnej histórie, ako napríklad sociológia a psychológia duchovných spoločností, kabalizmus, spiritualizmus, Rosikrucianizmus, šifrovanie, čarodejníctvo a samozrejme vývoj vedy a filozofie.

Psychologická interpretácia alchýmieUpraviť

Carl Gustav Jung vyslovil názor, že alchýmia sa dá chápať ako projekčná technika nevedomých psychických procesov. Prirodzenosť ľudskej duše smeruje k celistvosti a alchýmia nesie všetky znaky individuality. Tendenciu ľudskej psyché nájsť cieľ v bytostnom Ja, ktoré zahŕňa vedomie aj nevedomie, má alchymistickú analógiu pri snahe o zjednotenie protikladov. Jung interpretoval alchymistické obrazové série v svetle svojej terapeutickej metódy nazývanej aktívna imaginácia. Práca, ktorá sa odohráva v alchymistovem tégliku je víziou, imagináciou a produkuje obrazy medzi spánkom a bdením. Dôsledkom je premena (transmutácia) samotného adepta integráciou nevedomých archetypov vystupujúcich ako symboly s vedomým ja.

Dôležité na pochopení vzťahu alchýmie a psychológie je vnímanie chemického experimentu ako cesty plnej prekážok. Na tejto ceste sa dajú urobiť chyby, ktoré nezostanú bez následkov na adeptovej duši. Podobne v procese individuácie hrozí pohltenie nevedomím alebo naopak prílišná inflácia vedomím. Zaobchádzanie s pravdou ako s mystériom je psychicky príznačné pre alchymistické vnímanie javov, jej metódam práce a spôsobom poznávania skutočnosti.

DejinyUpraviť

 
Vysvetlenie symbolu zo 17. storočia. Symboly sa používali v alchýmii aj v astrológii.

Alchýmiu obklopuje niekoľko filozofických tradícií, preklenutých niekoľkými stovkami rokov a troma kontinentmi. Tieto tradície majú záľubu v tajuplných symboloch, ktoré robia jazyk alchymistov ešte viac zložitejším.

Alchýmia sa vyvíjala v najmenej v dvoch hlavných smeroch, ktoré boli prevažne nezávislé, hlavne v ich začiatkoch:

  • Čínska alchýmia – centralizovaná v Číne a v zóne jej kultúrneho vplyvu,
  • Západná alchýmia – ktorej centrom bol Egypt, Grécko a Rím, islamské krajiny a nakoniec Európa.

Čínska alchýmia bola úzko spojená s Taoizmom, zatiaľ čo západná alchýmia sa rozvinula do vlastného filozofického systému s iba povrchnými spojeniami s hlavnými západnými náboženstvami. Je naďalej otvorenou otázkou, či tieto dva hlavné prúdy mali spoločný alebo odlišný pôvod a či sa mohli navzájom ovplyvniť.

Alchýmia starovekom EgypteUpraviť

Za pôvodnú krajinu západnej alchýmie môžeme považovať staroveký Egypt. Metalurgia a mysticizmus boli v starovekom svete neoddeliteľne spojené, zmena zemitej rudy na lesklý kov sa ľuďom vtedajšej doby pripadala ako mágia riadená tajuplnými pravidlami. Predpokladá sa, že alchýmia bola v starom Egypte doménou kňazskej triedy.

Egyptská alchýmia je známa hlavne vďaka helénskym (gréckym) filozofom, ktorí často prepisovali egyptské diela do gréčtiny a z nej sa neskôr dostali do arabských prekladov, ktoré pretrvali omnoho dlhšie, ako egyptské a cez Arabov sa s nimi zoznámila aj stredoveká Európa. Prakticky žiadne originálne egyptské dokumenty sa nezachovali. Tie spisy, ktoré existovali, sa pravdepodobne stratili, keď cisár Dioklecián nariadil spálenie alchymistických kníh pri povstaní v Alexandrii (292), ktorá bola centrom Egyptskej alchýmie.

Napriek tomu, nedávne archeologické výpravy našli možné dôkazy o praktizovaní alchýmie v priebehu obdobia Naqada. Napríklad medený nástroj datovaný do tohto obdobia, ktorý sa používal na experimenty (odkaz: artefakt 5437 zobrazený na [1]). Taktiež proces spracovania zvieracích koží s použitím tzv. nátronu bol známy už z pred-dynastického Egypta, aj keď možno bol objavený náhodne a určite nie alchymistami.

Iné dôkazy naznačujú, že už raní Egypťania objavili maltu asi 4 tisíc rokov pred Kr., a hrnčiarske techniky asi 1500 rokov pred Kr. Chemická reakcia spojená s výrobou oxidu vápenatého je jednou z najstarších známych chemických reakcií:

 

Staroveký Egypt už vyrábal kozmetiku, cement, fajansovú keramiku, mydlo, sklo a tiež smolu pre stavbu lodí. Papyrus bol používaný v Egypte už 3000 rokov pred Kr. Aj keď žiadne z uvedených látok neobjavili alchymisti, je zrejmé, že Egyptská kultúra mala skúsenosti so spracovaním a premenou materiálov.

V legendách sa píše, že zakladateľom egyptskej alchýmie bol boh Thoth, v Grécku niekedy stotožňovaný s Hermes-Thothom, ev. pod menom Hermes Trismegistos ("Hermes Trikrát Veľký"). Podľa legendy napísal dielo s názvom Štyridsať dva kníh Vedomostí ktoré mali zahŕňať všetky vtedajšie znalosti, vrátane alchýmie. Hermovým symbolom bolo Merkúrovo žezlo alebo tyč obkrútená hadom – stal sa jedným z hlavných symbolov alchýmie. „Smaragdová doska“ alebo Hermetica of Thrice-Greatest Hermes z gréckych a arabských prekladov (podľa textovej analýzy má viacerých autorov), je v západnej alchymistickej filozofii základom hermetiky (hermetické vedy, hermetická filozofia, populárnej aj dnes v ezoterických a šarlatánskych kruhoch).

Prvý kontakt so „Smaragdovou doskou“ názorne ukazuje krkolomný, špekulatívny a hmlistý jazyk hermetickej vedy: To, čo je hore, je ako to, čo je dole... A tak ako všetko bolo odvodené z jedného... tak všetky veci pochádzajú z jedného.[1] Táto banálna pseudofilozofia je centrom viery hermetickej filozofie. "Ľudské telo (mikrokozmos) je ovplyvňované vonkajším svetom (makrokozmom), ktoré zahrňuje oblohu cez astrológiu a zem cez prírodné živly."[2]

V 4. storočí pred Kr. po grécky hovoriaci Macedónci dobyli Egypt a v roku 332 založili Alexandriu. To ich doviedlo ku kontaktu s egyptskou alchýmiou (alchýmia v Gréckom svete).

Čínska alchýmiaUpraviť

Zatiaľ čo západná alchýmia sa koncentrovala na premenu základných kovov na zlato alebo striebro, čínska alchýmia mala iný cieľ, medicínu. Kameň mudrcov európskych alchymistov možno prirovnať k Veľkému elixíru nesmrteľnosti čínskych alchymistov.

Čierny prach bol dôležitý čínsky vynález. Bol opísaný v 9. storočí a použitý v ohňostrojoch v 10. storočí. V delách sa začal používať okolo roku 1290. Použitie pušného prachu sa z Číny rozšírilo do Japonska, Mongolska, arabského sveta a nakoniec do Európy. Strelný prach bol použitý Mongolmi proti Maďarom v roku 1241 a v Európe na začiatku 14. storočia.

Čierny prach bol najpravdepodobnejšie vynájdený na strednom východe Číny. Liadok (dusičnan draselný), hlavná (oxidačná) zložka, sa ťažila v Indii a pozdĺž obchodných ciest na Strednom východe.

Čínska alchýmia bola úzko prepojená s taoistickou formou medicíny, akupunktúrou.

Indická alchýmiaUpraviť

Na západe je charakter Indickej alchýmie málo známy. V 11. storočí Perzský alchymista Abú Rajhán Muhammad ibn Ahmad Bírúní oznámil, že oni „majú vedu podobnú alchýmii, ktorá je celkom podobná ich, a tá sa volá Rasavātam. To znamená, že toto umenie je špecializované na spoľahlivé operácie, lieky, zlúčeniny a medicínu, ktorá je väčšinou vzatá z rastlín. V princípe, lieky vrátili zdravie tým, ktorí boli beznádejne chorí a vrátilo mladosť tým, ktorí boli starí“. Príklad textu založeného na tomto učení je The Vaishashik Darshana z Kanad (600 rokov n.l.), ktorý opisoval atómovú teóriu takmer storočie pred Demokritom.

Dielo Ajurvédska medicína a veda údajne tiež obsahovala aspekty týkajúce sa alchýmie.

Alchýmia v Gréckom sveteUpraviť

Grécke mesto Alexandria v Egypte bolo centrom gréckej vzdelanosti. Toto postavenie si zachovalo aj počas obdobia rímskej nadvlády. Gréci si osvojili hermetické názory Egypťanov a spojili ich s filozofiami Pytagora, ionianizmu a gnosticizmu. Pytagorejská filozofia je založená na viere v číselne uchopiteľné usporiadanie vesmíru, ktorá vznikla z pozorovania zvuku, hviezd a geometrických tvarov.

Iónska filozofia má pôvod v Tálesovi a jeho žiakovi Anaximandrovi. Neskôr bola ďalej rozvinutá Platónom a Aristotelom, ktorých diela sa stali neoddeliteľnou súčasťou európskych filozofických smerov a katolíckej teológie a z nich sa dostali niektoré prvky aj do alchýmie. V žiadnom prípade však v alchýmii netvorili súvislý myšlienkový celok, boli skôr účelovo vytrhnuté z kontextu, väčšinou prekrútené a/alebo použité ad-hoc v špekulatívnych konštruktoch. Podľa nich môže byť napríklad vesmír opísaný niekoľkými prírodnými zákonmi, ktoré môžu byť odhalené iba cez opatrnosť (?), dokonalosť (?) a náročné filozofické výskumy.

Tretia zložka uvedená do gréckej hermetickej filozofie bol gnosticizmus, viera konkurujúca (a v niečom podobná) kresťanstvu v ranej Rímskej ríši. Filozofia opisuje svet ako nedokonalý, pretože bol stvorený chybným spôsobom. Učenie o duchovnej podstate skutočnosti smerovalo ku spaseniu duše. Podľa gnosticizmu Boh nevytvoril vesmír v klasickom vnímaní, ale vesmír bol vytvorený z neho. Časom sa však pokazil (skôr, ako bol skazený hriechom Adama a Evy). Gnostická filozofia uctievala vesmír, prírodu, bytosti sveta a jedného skutočného Boha. Gnostici nehľadajú spásu zo svojich hriechov, ale snažia sa vzdelávať, pretože veria, že hriech je dôsledkom nevzdelanosti. Prijímajú tiež platónsku a neoplatónsku teóriu o celkovej všemohúcnosti Boha. Prvky gnosticizmu bývajú aj dnes súčasťou rôznych ezoterických konštruktov.

Z gréckej filozofie sa do alchýmie dostal koncept štyroch elementov, pravdepodobne pochádzajúci od Empedokla, rozvinutý Aristotelom. Podľa neho všetky veci vo vesmíre boli vytvorené iba zo štyroch základných prvkov: zeme, vzduchu, vody a ohňa. Podľa Aristotela "každý prvok má rozsah do ktorého spadá a do ktorého sa vráti, ak opustí svoju pozíciu".[3] Grécke štyri elementy boli považované predovšetkým za kvalitatívne aspekty hmoty, nie kvantitatívne. „Pravdivá alchýmia nikdy nepovažovala zem, vzduch, vodu a oheň za hmotné alebo chemické látky ako ich vnímame v dnešnej dobe. Štyri prvky sú jednoducho prvotné a väčšinou hlavné kvality, pomocou ktorých sa amorfné a čisté kvantitatívne látky všetkých tiel prvýkrát odhaľujú v rozličných formách. (sic)“[4] Neskorší alchymisti tiež prevzali tento koncept štyroch elementov.

Alchýmia v Rímskej ríšiUpraviť

Rimania si prisvojili grécku alchýmiu a metafyziku, tak ako si prisvojili väčšiu časť ich vedomostí a filozofie. Na konci Rímskeho impéria sa grécka alchymistická filozofia spojila s egyptskou a vytvorila kult Hermecizmus.[5]

Ale vývoj kresťanstva v impériu priniesol nepriaznivú líniu myslenia, ktorá pochádzala od Augustína (354 – 430), raného kresťanského filozofa, ktorý napísal o jeho viere krátko pred pádom Rímskeho impéria. V podstate cítil, že úsudok a vernosť by mohli byť použité na pochopenie Boha, ale experimentálna filozofia bola hriešna: „V duši sa tiež nachádza, prostredníctvom rovnakého fyzického zmyslu, istá prázdna túžba a zvedavosť, ktorá nemá za cieľ hľadať telesné ukojenie, ale prežívať zážitky pomocou tela, a táto nenaplnená zvedavosť sa ctí názvom učenie a veda.“[6]

Augustiniánske myšlienky boli uznané za protiexperimentálne, keď sa Aristotelovské experimentálne techniky stali prístupnými na západe (?), nevyvíjali sa. Augustiánske myšlienky boli zakorenené v stredovekej spoločnosti a používatelia alchýmie boli podľa nich bezbožníci.

Alchýmia v islamskom sveteUpraviť

Po páde Rímskeho impéria sa ohnisko alchymistického vývoja presunulo na Blízky východ. Islamská alchýmia je omnoho známejšia, pretože je lepšie doložená. Väčšina spisov sa dostala do islamského sveta, kde sa preložené do arabských dialektov zachovali a neskôr sa dostali najmä cez Cordóbsky kalifát aj do Európy. Islamský svet v ranom stredoveku bol centrom vied a umení, vrátane alchýmie. Islamskí alchymisti, ako napríklad al-Razi (Latinizovaná forma: Rasis alebo Rhazes), prispievali kľúčovými znalosťami, ako napríklad technikou destilácie (slovo alemic (?) a alkohol sú arabského pôvodu), objavením potašu a inými. (Arabský názov potašu al-qali-y sa stal základom slova "alkalický" a tiež latinského pomenovania draslíka - Kalium.) Je možné, že objavenie lúčavky kráľovskej, zmesi kyseliny dusičnej a chlorovodíkovej, ktorá dokáže rozpustiť "najvznešenejší kov", zlato, patrí tiež do tohto obdobia.

Islamskí alchymisti sa tiež zaoberali hermetizmom. Najvplyvnejší autor v tomto smere bol Jabir Ibn Hayyan (arabsky جابر إبن حيان, latinsky Geberus, v angličtine známy ako Geber). Jabirov konečný cieľ bol takxwin, umelé vytvorenie života v alchymistickom laboratóriu, vrátane ľudského života. Analyzoval "každý Aristotelov element v štyroch základných akostiach: teplotu, chlad, sucho a vlhkosť" (sic).[7] Podľa Gebera v každom kove dve z týchto akostí sú interné a dve externé. Napríklad, olovo je navonok studené a suché, zatiaľ čo zlato je horúce a vlhké. Takto Jabir predpokladal, že pri zmene jednej alebo viacerých akostí, nastane zmena kovu.[7] Podľa tejto teórie následne hľadali "kameň mudrcov" aj v západnej alchýmii.

Keďže Arabi mali obchodné aj kultúrne styky s Indiou, je možné, že indická a čínska alchýmia ovplyvnila islamskú.

Alchýmia v stredovekej EurópeUpraviť

 
Alchymisti skúmajúci kameň mudrcov. (Joseph Wright of Derby, 1771)

Kvôli silnému spojeniu s Gréckou a Rímskou kultúrou alchýmia začala byť ľahšie akceptovaná v kresťanskej filozofii a stredovekí európski alchymisti prijali aj islamské vedomosti. Gerbert z Aurillacu, ktorý sa neskôr stal pápežom Silvestrom II. († 1003) bol medzi prvými, ktorí priniesli islamskú vedu do európy zo Španielska. Neskôr, muži ako Adelard z Bathu, ktorý žil v 12. storočí, priniesli ďalšie učenie.[8]

V tomto čase sa objavili drobné odchýlky od augustiánskych zásad raných kresťanských mysliteľov. Anselm z Canterbury (* 1033 – † 1109) bol benediktín ktorý veril, že vernosť musí predchádzať racionalizmus. Anselm vyslovil názor, že vernosť a racionalizmus sú zlúčiteľné a povzbudil racionalizmus v kresťanskom kontexte. Pierre Abélard nasledoval Anselmovu prácu, položil základy pre akceptáciu Aristotelovho myslenia predtým ako prvá Aristotelova práca dorazila na západ. (?) Jeho hlavný vplyv na alchýmiu bola viera v to, že Platónov vesmír nemal oddelenú existenciu od ľudského myslenia. Abélard tiež zorganizoval analýzy filozofických protirečení.[9]Robert Grosseteste (* 1170 – † 1253) bol priekopník vedeckej teórie, ktorá bola neskôr použitá a upravená alchymistami. Zobral Abelardovu metódu analýzy a pridal používanie pozorovania, pokusy a zhrnutie vo vytváraní vedeckých hodnotení. Grosseteste tiež urobil veľký pokrok pre premostenie Platónového a Aristotelového uvažovania.[10]

Albert Veľký (* 1193 – † 1280) a Tomáš Akvinský (* 1225 – † 1274) boli dominikáni, ktorí študovali Aristotelove myšlienky a pracovali na uzmierení rozdielov medzi jeho filozofiou a kresťanstvom. Akvinský taktiež pracoval na utváraní vedeckej metódy. Dokonca zašiel tak ďaleko, že tvrdil, že univerzáliá (všeobecné pojmy) je možné objasniť iba logickým zdôvodňovaním, a keďže myseľ nemôže ísť proti Bohu, rozum musí byť kompatibilný s teológiou.[11] Toto bolo v protiklade voči zvyčajnej Platonistickej viere, že vesmír bol založený cez božské osvietenie.

Prvý pravý alchymista (wtf?) v stredovekej Európe bol Roger Bacon. Jeho práca urobila toľko pre alchýmiu ako urobila Galileova práca pre astronómiu a fyziku alebo Boylova práca pre chémiu. Bacon (* 1214 – † 1294) bol oxfordský františkán. Františkánska idea prijatia sveta namiesto jeho odmietania ho viedla k presvedčeniu, že experimentovanie je omnoho dôležitejšie ako vysvetľovanie: „Tri spôsoby, ktorými ľudia získavajú vedomosti sú: autorita, myslenie a skúsenosť a iba ten posledný je účinným prínosom pre intelekt.“ (Bacon, strana 367) „Experimentálna veda ovláda zhrnutie mnohých ďalších vied. Odhaľuje pravdu, ktorá vyplýva zo všeobecných zásad, ktoré by nikdy neboli odhalené.“[10] Baconovi bol taktiež prisúdený výrok dávaný do súvisu s hľadaním kameňa mudrcov a elixíru života: „Medicína, ktorá odstráni všetky nečistoty a skazenosti z lacných kovov, uberie toľko zo skazenosti ľudského života, že pozemský život môže byť predĺžený na mnoho stáročí.“ Myšlienka nesmrteľnosti bola nahradená predstavou dlhého života. Napokon, život človeka na zemi bol podľa kresťanstva iba prípravou pre nesmrteľný život v nebi. Nesmrteľnosť na zemi sa nezhodovala s kresťanskou teológiou.[12]

Baconove práce boli použité alchymistami (?) od 15. do 19 storočia. Bolo to preto, lebo iba zopár ľudí mimo kláštornú vzdelanú vrstvu bolo schopných preskúmať arabské práce. Tiež, alchýmia v tomto čase bola schválená cirkvou ako dobrá metóda skúmania a vyvíjania teológie. Alchýmia bola zaujímavá pre široké spektrum kňažstva, pretože ponúkala racionalistický pohľad na svet v čase, keď sa ľudia iba začali učiť o racionalizme.[13]

Počas vrcholného stredoveku sa upevňovala previazanosť experimentálnej a mystickej zložky v alchýmii. Verilo sa, že proces, ktorý pôsobí na minerály a iné látky, môže mať efekt aj na ľudské telo (napríklad ak sa niekto môže naučiť tajomstvo rafinácie zlata (?), druhý môže túto techniku použiť na očistenie ľudskej duše.) Verili v "štyri elementy a štyri kvality" a mali silnú tradíciu v zahaľovaní ich napísaných myšlienok v labyrinte kódovaného žargónu s pascami, ktoré môžu nezasvätených naviesť k omylu. Nakoniec, alchymisti si cvičili svoje umenie: aktívne experimentovali s rôznymi látkami a robili poznámky k teóriám ako je vesmír ovládaný (?). Celá filozofia sa krúti okolo ich viery, že ľudská duša bola rozdelená potom ako Adam spáchal hriech. Podľa tejto viery "vyčistením dvoch častí ľudskej duše sa človek môže stretnúť s Bohom."[14]

V 14. storočí tieto hľadiská prešli hlavnou zmenou. William Occam, oxfordský františkán, ktorý zomrel v roku 1349, zaútočil na Tomizmusský náhľad na kompatibilitu medzi vierou a dôvodom. Jeho pohľad je značne akceptovaný dodnes, boh musí byť prijatý vo viere a nemôže byť limitovaný ľudskými dôvodmi. Samozrejme, že tento náhľad nebol správny ak jeden akceptoval predpoklad nekonečnosti Boha proti ľudskému nadaniu myslieť, ale prakticky vymazal alchýmiu z praxe v 14 a 15 storočí.[15] Pápež Ján XXII. v skorých 30 rokoch 14. storočia vydal nariadenie proti alchýmii, ktorým definitívne odstránil všetkých kostolných pracovníkov z tejto pravedy.[16] Ale podmienky sa zmenili, Čierny mor, vzrastajúci vojnový stav a hladomor, ktorý charakterizoval toto storočie, nesporne taktiež slúžilo ako brzdiaci prostriedok filozofickým záležitostiam vo všeobecnosti.

 
Nicolas Flamel mal napísané tieto záhadné symboly v jeho hrobke v kostole Holy Innocents v Paríži.

Alchýmia zostala nažive vďaka mužom ako bol Nicolas Flamel, ktorý bol pozoruhodný hlavne preto, že ako jeden z mála alchymistov písali v týchto nepokojných časoch. Flamel žil v rokoch 13301417 a neskôr žil ako vzor pre nasledujúce generácie alchymistov a fázy alchýmie. Nebol náboženský odborník ako mnoho jeho predchodcov a jeho celý záujem v tomto predmete sa krútil okolo snahy vynájsť kameň mudrcov, ktorý ho preslávil, pretože sa predpokladá, že ho aj vytvoril. Jeho práca opisuje ohromný čas strávený nad experimentami a reakciami, ale nikdy v skutočnosti nedal vzorec pre vytvorenie kameňa. Väčšina z jeho práce smerovala ku zhromažďovaniu alchymistických vedomostí, ktoré boli zistené v minulosti, hlavne tie, ktoré sa týkali kameňa mudrcov.[17]

Počas stredoveku (1300 – 1500) alchymisti ako Flamel sa koncentrovali na hľadanie kameňa mudrcov a elixíru mladosti, vo viere, že sú to odlišné veci. Ich zložité a tajomné domnienky a symbolizmus viedli k širokým striedaniam interpretácii umenia. Napríklad, mnoho alchymistov počas tohto obdobia interpretovali očistenie duše ako význam transmutácie olova na zlato (v ktorom verili, že ortuť hrá dôležitú úlohu v tomto procese). Títo muži boli videní ako kúzelníci a čarodejníci mnohými ľuďmi, a boli mnohokrát prenasledovaní pre ich praktiky.[18][19]

Jeden z mužov, ktorí sa vynorili na začiatku 16. storočia, bol Heinrich Cornelius Agrippa. Tento alchymista veril, že je čarodejník a je schopný v skutočnosti využívať kúzla. Jeho vplyv bol nepatrný, ale ako Flamel, napísal spisy, ktoré boli využívané alchymistami v neskorších rokov. Tak ako Flamel, urobil veľa pre zmenu alchýmie z mysterióznej filozofickej vedy na okultistickú mágiu. Udržiaval myšlienku ranej filozofickej alchýmie, vrátane experimentov, numerológie a iného, ale pridal magickú teóriu, ktorá zosilnila považovanie alchýmie ako dokultizmu. Napriek všetkému tomuto, Agrippa sa stále považoval za kresťana, aj keď jeho zmýšľanie sa nezhodovalo s postojom cirkvi.[20][21]

Alchýmia v modernej dobe a renesanciiUpraviť

Európska alchýmia pokračovala v tejto ceste aj počas začiatku renesancie. Éra taktiež ukázala kvitnúci nárast podvodníkov, ktorí používali chemické triky a šikovnosť ruky na demonštrovanie premeny obyčajného kovu na zlato, alebo tvrdili, že vlastnia nejaké vedomosti, ktoré za malú počiatočnú investíciu ich nasmerujú na správny cieľ zmeny kovu na zlato.

Najdôležitejšie meno v tomto období je Philippus Aureolus Paracelsus, (Theophrastus Bombastus von Hohenheim, 1493 – 1541), ktorý vrhol alchýmiu do novej formy, odmietaním niektorých okultizmov, ktoré sa nahromadili v priebehu vekov a poukazoval na poznámky, ktoré viedli ku liečbe ľudského tela. Vrátil gnostickú tradíciu, ale nechal väčšiu časť Hermetizmu, neo-platinizmu a pytagorasovu filozofiu. I keď Hermetická veda mala tak veľa Aristotelovej teórie, že jeho vrátenie gnosticizmu bolo takmer bezvýznamné. Paracelsus, predovšetkým, vrátil čarovné teórie Agrippa a Flamela. Nemyslel si, že je čarodejník a opovrhoval tými, ktorí si to mysleli.

Paracelsus ako prvý začal používať chemické látky a minerály v medicíne, napísal „Mnoho bolo povedané o alchýmii iba to, že je pre tvorbu zlata a striebra. Pre mňa to nie je cieľ, ale akási sila, ktorá môže ležať v liekoch.“[22] Jeho hermetické náhľady boli, že nevoľnosť a zdravie v ľudskom tele existovali v harmónii mužskom mikrokozme a v prírodnom makrokozme. Tento prístup zobral inak ako jeho predchodcovia, použitím analógie nie v spôsobe duša-očista ale v metóde, že ľudia musia mať bezpodmienečne stabilnú bilanciu minerálov v ich tele a tieto škodlivé choroby tela môžu byť odstránené chemickými látkami, ktorými sa dá liečiť.[23] Aj keď niektoré jeho poznatky o liečení tela ortuťou môžu byť nerozumné v tej dobe moderného aspektu, jeho základná myšlienka, že chemické látky tvoria lieky, sa ujala napodiv dobre.

 
Alchymik Michał Sędziwój, olejový obraz od Jan Matejko, 73 x 130 cm, Múzeum umenia Lodž.

V Anglicku téma alchýmie v tom čase je často spojená s doktorom Johnom Deenom (* 13. júl 1527 – † december 1608), známy hlavne ako astronóm, kryptograf a všeobecný „vedecký konzultant“ kráľovnej Elizabet I. Dee bol považovaný za autoritu v dielach Rogera Bacona a zaujímal sa o alchýmiu tak, že ovplyvnený kabbala napísal knihu o tejto téme (Monas Hieroglyphica, 1564). Dee bol v úzkom spojení s Edward Kelleym, ktorý tvrdil, že konzultuje s anjelmi cez krištáľovú guľu a vlastní prášok, ktorý premení ortuť na zlato. Tieto znaky boli častým a populárnym znakom alchymistu-šarlatána.

Iný, menej známy alchymista bol Michael Sendivogius (Michał Sędziwój, *1566 – † 1636) poľský alchymista, filozof, lekár (?). Podľa niektorých zdrojov údajne objavil kyslík v jeho laboratóriu niekedy v roku 1600, o 170 rokov skôr ako Scheele a Priestley, ohrievaním dusičnanu (liadku). Myslel si, že vytvoril elixír života. Táto informácia je však nepodložená. Sendivogious údajne naučil túto techniku Corneliusa Drebbela.

Tycho Brahe (* 1546 – † 1601), viac známy pre jeho astronomické a astrologické pozorovania. V jeho Uraniborg observatóriu mal postavené laboratórium, ktoré mu slúžilo na alchymistické účely. (?)

Úpadok západnej alchýmieUpraviť

Zánik západnej alchýmie bol spôsobený vzostupom osvietenstva a najmä modernej vedy s dôrazom na prísne kvantitatívne experimenty a dôsledným očistením myslenia od mystiky, hermetiky a podobných iracionálnych bludov. I keď tento úpadok alchýmie sa začal už v 17. storočí, alchýmia sa udržala ešte niekoľko desaťročí.

Robert Boyle (* 1627 – † 1691), známy pre svoje štúdium správania plynov (Boylov zákon) bol priekopníkom vedeckej metódy v chemických experimentoch. Nepredpokladal žiadne priebehy v reakcii (?), ale preveroval každú časť chemického pokusu. Boyle zaznamenal miesto, kde sa konal experiment, chovanie vetra, pozíciu slnka a mesiaca a prepisoval barometrické merania, všetko iba pre prípad, že by tieto informácie boli relevantné pre reakciu.[24] Tento prístup napokon viedol k založeniu modernej chémie v 18. a 19. storočí, založenej na revolučných objavoch Lavoisiera a Johna Daltona, ktorí konečne poskytli logické, kvantitatívne a spoľahlivé práce, teórie a replikovateľné výsledky experimentov, ktoré umožnili pochopenie prírodných zákonov a odhalili nezmyselnosť dlhoročných alchymistických cieľov ako bol napríklad kameň mudrcov.

S rozvojom vedy sa alchýmia dostávala na okraj záujmu aj vo svojej "medicínskej" zložke. Učenci postupne objavovali funkcie ľudského tela, od cirkulácie krvi (Harvey, 1616), až po objavy mikroorganizmov a ich patogenity (Koch a Pasteur, 19 storočie) a funkcie vitamínov (Lind, Eijkman, Funk a iní).

Moderná „alchýmia“Upraviť

Jeden z cieľov alchýmie - transmutácia kovov - bol dosiahnutý v 20. storočí, avšak úplne inými prostriedkami. V roku 1919, Ernest Rutherford objavil jadrové reakcie, keď ostreľoval jadrá ľahkých atómov alfa časticami. V roku 1980 Glenn Seaborg transmutoval olovo (?) na zlato, pričom získal stopové množstvo zlata za použitia obrovského množstva energie. Tieto jadrové premeny majú rýdzo vedecký význam, nedajú sa použiť na produkciu zlata v praxi a s alchýmiou ich možno spájať výlučne metaforicky. Predovšetkým preto, lebo jadrová fyzika je veda a alchýmia je v historickom význame protovedou a v kontexte, v akom je predstavovaná súčasnými ezoterickými aktivistami, je (spolu s astrológiou a ďalšími hermetickými "vedami") bezvýznamnou pavedou.

Hlavné ciele alchýmieUpraviť

Kameň mudrcovUpraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Kameň mudrcov

Kameň mudrcov (lat. Lapis philosophorum) bol druh fermentu ktorý urýchlil zrenie a dokázal premeniť (transmutovať) bežné kovy na zlato – dokonalý kov. Rozpustený vo víne pôsobí ako všeliek (panacea). Je to červený projekčný prášok ktorý sa vhadzuje do taveniny bežného kovu.

Podobne ako Ježiš Kristus spasil mikrokozmos človeka, kameň mudrcov spasí makrokozmos. Medzi známych výrobcov Kameňa sú zaradení Nicolas Flamel, ktorý vlastnil okultnú knihu, podľa ktorej vyrábal zlato, Basilius Valentinus, ktorý vlastnil projekčný prášok, Alexander Setonius Scotus nazývaný Seton Kosmopolita, ktorý urobil niekoľko úspešných transmutácii. Ďalej to boli Ireneus Philaletha, mních Laskaris alebo Michał Sędziwój.

Elixír životaUpraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: panacea

Lat. panacea. V rámci alchymistického procesu premeny bežných kovov na zlato sa tiež označuje ako „Pitné zlato“ (lat. aurum potabile). Na jednej strane má byť liekom na choroby (napríklad rakovinu) a tým zaistiť predĺženie života. Na druhej strane má predĺžiť život. Liek má účinkovať regeneratívne, tak ako had vyzlieka starú kožu, alebo ako regenerácia, omladnutie.

V čínskej tradícii je známa ako dosiahnutie diamantového tela, v indickej je známa ako ayurvéda.

Materia primaUpraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Materia prima

Alebo pralátka z ktorej môže zmenou formy vzniknúť nekonečný rad rôznej hmoty. Je nazývaná aj semenom, chaosom alebo univerzálnou substanciou. Nie je ľahké ju v prírode nájsť, i keď je obsiahnutá vo všetkých substanciách. Materia prima je východzou látkou Veľkého diela, jeho vyjadrenie spočíva v téze, že všetko je v jednom. Pretože alchymista nie je zásluhou svojej nedokonalosti schopný pracovať s materiou prima, volí iné východzie látky.

Z pralátky pramenia protiklady duality hore/dole, mužské/ženské, sulfur/merkur. Cieľom alchymistického procesu je protilátky opäť zjednotiť (coniunctio oppositorum). Výsledkom má byť hermafrodit (androgyn, filozofický rebis, compositum de compositiis).

Tria principiaUpraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Tria principia

Alebo tri piliere (arkány), z ktorých je tvorený celok sveta.

Delenie vychádza zo starej hermeticko-gnostickej tradície. V spojení s alchýmiou došlo k novým interpretáciám v smere prírodných poznatkov, hlavne k prehodnoteniu prirodzenosti. Sal ako prirodzenosť je sprostredkovateľ spojenia medzi Sulfurom (dušou) a Merkurom (Duchom). Duša je fixovaná na telesnosť a Merkur (analogicky k Hermovi ako sprostredkovateľovi spojenia medzi Olympom a podsvätím) je aktívnym princípom protikladov duše a tela.

Tento koncept prijal Jakub Böhme a neskôr zneho čerpá nemecká naturofilozofia (Friedrich Schelling a G. W. F. Hegel).

AlkahestUpraviť

Alebo alkali est je univerzálne rozpúšťadlo ktoré dokáže rozpustiť všetky látky (ale aj nádobu v ktorej sa nachádza). Je dôležitou zložkou pri procese Veľkého Diela. Za rozpúšťadlá sa považuje potaš alebo lúčavka kráľovská.

John Rudolf Glauber (1604 – 1668) pracoval na univerzálnom rozpúšťadle a ako vedľajší produkt svojho snaženia získal síran sodný.

KvintesencieUpraviť

Získanie najaktívnejších zložiek danej látky.

Tekuté zlatoUpraviť

Energetický liek, prepožičiavajúci telu maximálnu odolnosť proti všetkým ochoreniam.

SpagyriaUpraviť

Príprava hermetických liekov v najširšom zmysle slova. Obvykle sa esencia získava z rastlín alchymistickou cestou.

Spiritus mundiUpraviť

Separácia "Ducha sveta", to jest látky, nasýtenej všetkými planetárnymi vplyvmi, oživujúcej zoslabnutú hmotu.

  • De Respour, Rares expériences sur l'esprit minéral. (France)

HomunkulusUpraviť

Vytvorenie živej bytosti z mäsa a kostí alchymistickou cestou.

PalingenézaUpraviť

Alchymistická rekonštrukcia organizmov z ich popola.

Iné ciele alchýmieUpraviť

Monáda.

Alchýmia v umení a zábaveUpraviť

KnihyUpraviť

Mnohí autori zosmiešnili alchymistov a využívali ich k posmešným útokom. Dve najznámejšie príklady sú:

  • Geoffrey Chaucer, Canon Yeomanové príbehy (asi 1380)
  • Ben Johnson, Alchymista Je päť aktovka, hrdinovia postavia alchymistické laboratórium aby podvádzali ľudí.

V iných dielach sa alchymisti objavili ako romantický, mystický alebo tajuplný hrdinovia:

 
Chemické laboratórium z príbehu The Story of Alchemy and the Beginnings of Chemistry

Komiks, manga a video hryUpraviť

ReferencieUpraviť

  1. BURCKHARDT, Titus. Alchemy: Science of the Cosmos, Science of the Soul.. Baltimore : Penguin, 1967. S. 196 – 7. Trans. William Stoddart.
  2. BURCKHARDT, Titus. Alchemy: Science of the Cosmos, Science of the Soul.. Baltimore : Penguin, 1967. S. 34 – 42. Trans. William Stoddart.
  3. Lindsay, Jack. The Origins of Alchemy in Graeco-Roman Egypt. London : Muller., 1970. ISBN 0-389-01006-5. S. 16.
  4. Hitchcock, Ethan Allen. Remarks Upon Alchemy and the Alchemists. Boston : Crosby, Nichols, 1857. S. 66.
  5. Lindsay, Jack. The Origins of Alchemy in Graeco-Roman Egypt. London : Muller., 1970. ISBN 0-389-01006-5.
  6. Augustine. The Confessions. New York : Mentor Books, 1963. S. 245. Trans. Rex Warner.
  7. a b BURCKHARDT, Titus. Alchemy: Science of the Cosmos, Science of the Soul.. Baltimore : Penguin, 1967. S. 29. Trans. William Stoddart.
  8. Hollister, C. Warren. Medieval Europe: A Short History. Blacklick, Ohio : McGraw-Hill College, 1990. ISBN 0-07-557141-2. S. 124, 294. 6th ed.
  9. Hollister, C. Warren. Medieval Europe: A Short History. Blacklick, Ohio : McGraw-Hill College, 1990. ISBN 0-07-557141-2. S. 287 – 8. 6th ed.
  10. a b Hollister, C. Warren. Medieval Europe: A Short History. Blacklick, Ohio : McGraw-Hill College, 1990. ISBN 0-07-557141-2. S. 294-5. 6th ed.
  11. Hollister, C. Warren. Medieval Europe: A Short History. Blacklick, Ohio : McGraw-Hill College, 1990. ISBN 0-07-557141-2. S. 290 – 4, 355. 6th ed.
  12. Edwardes, Michael. The Dark Side of History. New York : Stein and Day, 1977. S. 37-8.
  13. Edwardes, Michael. The Dark Side of History. New York : Stein and Day, 1977. S. 24 – 7.
  14. BURCKHARDT, Titus. Alchemy: Science of the Cosmos, Science of the Soul.. Baltimore : Penguin, 1967. S. 149. Trans. William Stoddart.
  15. Hollister, C. Warren. Medieval Europe: A Short History. Blacklick, Ohio : McGraw-Hill College, 1990. ISBN 0-07-557141-2. S. 335. 6th ed.
  16. Edwardes, Michael. The Dark Side of History. New York : Stein and Day, 1977. S. 49.
  17. BURCKHARDT, Titus. Alchemy: Science of the Cosmos, Science of the Soul.. Baltimore : Penguin, 1967. S. 170 – 181. Trans. William Stoddart.
  18. Edwardes, Michael. The Dark Side of History. New York : Stein and Day, 1977. S. 50 – 75.
  19. Norton, Thomas (Ed. John Reidy). Ordinal of Alchemy. London : Early English Text Society, 1975. ISBN 0-19-722274-9. pp lxiii-lxvii
  20. Edwardes, Michael. The Dark Side of History. New York : Stein and Day, 1977. S. 56 – 9.
  21. Wilson, Colin. The Occult: A History. New York : Random House, 1971. ISBN 0-394-46555-5. S. 23 – 9.
  22. Edwardes, Michael. The Dark Side of History. New York : Stein and Day, 1977. S. 47.
  23. Debus, Allen G. and Multhauf, Robert P.. Alchemy and Chemistry in the Seventeenth Century. Los Angeles : William Andrews Clark Memorial Library, University of California., 1966. S. 6 – 12.
  24. Pilkington, Roger. Robert Boyle: Father of Chemistry. London : John Murray, 1959. S. 11.

LiteratúraUpraviť

  • Gettgins, Fred. Encyclopedia of the Occult. London : Rider, 1986.
  • Marius. On the Elements. Berkeley : University of California Press, 1976. ISBN 0-520-02856-2. Trans. Richard Dales.
  • Weaver, Jefferson Hane. The World of Physics. New York : Simon & Schuster, 1987.
  • Zumdahl, Steven S.. Chemistry. Lexington, Maryland : D. C. Heath and Co., 1989. ISBN 0-669-16708-8. 2nd ed.
  • Greenberg, Adele Droblas. Chemical History Tour, Picturing Chemistry from Alchemy to Modern Molecular Science. New York : Wiley-Interscience, 2000. ISBN 0-471-35408-2.

Pozri ajUpraviť

Iné projektyUpraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Alchýmia

Externé odkazyUpraviť