Wikipédia

Habsbursko-osmanské vojny v Uhorsku (1526 – 1568)

Habsbursko-osmanské vojny v Uhorsku v rokoch 1526 až do roku 1568, predstavovali súhrn ozbrojených výprav, ťažení a bitiek a to medzi rakúskymi Habsburgovcami a Osmanskou ríšou, ktoré prebiehali na území terajšieho Chorvátska, Maďarska, časti Sedmohradska ako aj južného Slovenska počnúc Bitkou pri Moháči až do uzavretia Drinopolského mieru dňa 17. februára roku 1568. Počas celého obdobia samotných výbojov sa jasne ukázalo, že osmanské výboje v Uhorsku znamenali spočiatku snahu Osmanskej ríše dobyť Viedeň ako sídlo Ferdinanda Habsburského, sídla sultánovho najväčšieho súpera lenže bez úspechu. Z vojenského hľadiska dali ozbrojené výpravy Osmanskej ríše jasne najavo, že sila jej armád nie je natoľko silná, že by dokázala úspešne napredovať na bojovom poli v strednej Európe presne tak, ako na Balkánskom polostrove.[1]

Habsbursko-osmanské vojny v Uhorsku (1526 – 1568)
Súčasť Osmanských vojen v Európe

Obliehanie Jágru v roku 1552
Dátum 29. august 1526 – 17. február 1568
Miesto dolné a horné Zadunajsko, Sedmohradsko a južné Slovensko
Výsledok Osmanská ríša obsadila územie južného a stredného Maďarska spolu s Poiplím.
Vojenská neschopnosť Osmanskej ríše preniknúť do západnej Európy
Protivníci
Habsburská monarchia
Uhorské kráľovstvo
Krajiny českej koruny
Chorvátske kráľovstvo (1526 – 1868) 		Osmanská ríša
Sedmohradské kniežatstvo
Krymský chanát
Velitelia
Ľudovít II. Jagelovský
Ferdinand I. Habsburský
Maximilián II. Habsburský
Ján Katzanier
Viliam Rogendorff
Mikuláš zo Salmu
Nikola Jurišič
Mikuláš IV. Zrínsky 		Sulejman I.
Ján I.
Ján II. Žigmund Zápoľský
Selim II.

Bitka pri Moháči a jej bezprostredné dôsledky (29. august 1526)

upraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Bitka pri Moháči

Dňa 29. augusta roku 1526 došlo k ozbrojenému stretu uhorského vojska v počte 25-tisíc mužov pod velením kaločského arcibiskupa a hlavného dolnouhorského kapitána Pavla Tomoriho spolu so 60-tisícovou osmanskou armádou pod velením osmanského sultána Sulejmana I. Uhorské zbory v počte desaťtisíc vojakov, ktorým velil sedmohradský vojvoda Ján Zápoľský, táborili blízko Segedína, pričom na bojisko nedorazili. Na bojisko nestihli prísť ani ozbrojené oddiely z Chorvátska na čele s Krištofom Frangepánom. Bitka trvala približne poldruha hodiny, pričom sa skončila katastrofálnou porážkou pre uhorskú stranu. Krátko po bitke sa v Csele ako prítoku Dunaja utopil samotný kráľ Čiech a Uhorska Ľudovít II. Jagelovský. Správe o uhorskej porážke na bojovom poli dorazila do Budína o polnoci, dňa 30. augusta toho istého roku, teda po tridsiatich hodinách.[2] Bitka pri Moháči znamenala pre Uhorsko vážne ohrozenie, keďže práve ďalšie vojenské nájazdy a ťaženia sa stali takmer každodennou realitou nasledujúcich desaťročí. Uhorsko tak na jednej strane prestalo existovať vo svojej stredovekej podobe. Na druhej strane sa však opäť prebudovalo na hrádzu, ktorá podobne ako pri vpáde Mongolov v roku 1242, tentoraz nepustila turecký nápor do západnej Európy.[3]

 
Nájdenie Ľudovíta II. po bitke pri Moháči. Maľba Bertalána Székelya.

Diplomatická rozbuška po moháčskej bitke (1526 až 1527)

upraviť

Po prehratej bitke pri Moháči roku 1526 vnútorný rozklad a mocenský boj v Uhorsku pokračoval. Časť šľachty dala korunovať za uhorského kráľa sedmohradského vojvodu Jána Zápoľského. Druhá prešla na stranu rakúskeho arcivojvodu Ferdinanda Habsburského.[4] Smrť panovníka Ľudovíta II. Jagelovského znamenala uprázdnenie kráľovského trónu, v dôsledku čoho sa tak rozpútal boj medzi sedmohradským vojvodom Jánom Zápoľským ako kandidátom tzv. národnej strany a rakúskym arcivojvodom Ferdinandom Habsburským.[5]

Osobnosť Jána Zápoľského

upraviť

Ján Zápoľský bol známy ako potomok Štefana Zápoľského, ktorý zastával v čase vlády českého a uhorského kráľa Vladislava II. Jagelovského funkciu palatína. Z matkinej strany mal kráľovský pôvod, keďže ako princezná pochádzala z dynastie Piastovcov.[6] Už vo veku trinásť rokov sa stal hlavným županom Liptova, Spiša a Šariša. Okrem iného disponoval bohatstvom, ktoré zahŕňalo viac než 72 hradov a panstiev a približne 12 000 poddanských usadlostí, čo predstavovalo takmer osem percent všetkej pôdy. Sám Zápoľský si získal popularitu vďaka presadeniu zákona z roku 1505, ktorý naznačoval, že uhorský kráľovský stolec nesmie získať cudzinec. V roku 1510 získal titul sedmohradského vojvodu. Neskôr, v roku 1514, vzbudil u uhorskej šľachty silné sympatie za potlačenie nespokojnosti sedliakov počas Dóžovho povstania. Podporu získal najmä zo strany strednej a nižšej šľachty. Odpor voči nemu však prejavili vyšší cirkevní hodnostári a magnáti.[7]

 
Posledný uhorský kráľ domáceho pôvodu Ján I. Zápoľský (* 1487 – † 1540) vládol v rokoch 1526 až 1540.

Ferdinand Habsburský a jeho spojenci

upraviť

Opozíciu proti tzv. národnému kandidátovi predstavoval Ferdinand Habsburský ako brat uhorskej kráľovnej Márie. Zároveň išlo o mladšieho brata rímsko-nemeckého cisára a španielskeho kráľa Karola V.[8] Svoju legitimitu dokazoval prostredníctvom dynastických dohôd z roku 1515, ktoré boli uzavreté ešte medzi jeho starým otcom, cisárom Maximiliánom I. Habsburským a uhorským kráľom Vladislavom II. Jagelovským. Dohoda znamenala v politickej praxi, že ak by niektorý z kráľov umrel bez mužského potomka, krajina má byť pod vládou jeho švagra.[9]

 
Rakúsky arcivojvoda Ferdinand I. Habsburský na olejomaľbe Jána Kornela Vermeyena.

Potýčky na snemoch

upraviť

Dňa 10. novembra roku 1526 sa uskutočnilo zasadnutie uhorského snemu. Stalo sa tak v meste Stoličný Belehrad, kde sa šľachta rozhodla zvoliť si kráľa. Vyslanci Ferdinanda Habsburského sa však nedostali k slovu. O deň neskôr bol napokon aklamáciou zvolený za kráľa Ján I. Zápoľský, čo znamenalo nerešpektovanie dynastických dohôd z roku 1515. Ferdinand sa ešte skôr, dňa 23. októbra toho istého roku stal českým kráľom korunováciou v Prahe. Voľba bola úspešná najmä prísľubu ochrany pred osmanskými Turkami.[10] V decembri sa dočkal priazne zo strany uhorských prívržencov ako taverníka Alexia Thurza, palatína Štefana Bátoriho a magnáta Petra Révaia, dôsledkom čoho bol dňa 16. decembra roku 1526 zvolený za uhorského kráľa na zasadnutí snemu v Prešporku. Zároveň si získal aj podporu chorvátskych stavov a to voľbou z dňa 1. januára roku 1527 na hrade Cetín.

Vojna protikráľov v Uhorsku (1526 až 1528)

upraviť

Dvojitá korunovácia mala za následok vznik dvojvládia, čo napokon viedlo k vypuknutiu vnútornej vojny dvoch protikráľov[11]. Na konci júla roku 1527 sa podarilo habsburským žoldnierom prekročiť hranice blízko Prešporku. Po týždni sa podarilo vojskám úspešne dobyť od Zápoľského prívržencov hrad Devín. Po obsadení Prešporku došlo k rozdeleniu vojsk na dva smery. Prvá časť habsburských žoldnierov pod velením Jána Kaciána úspešne obľahla Trnavu a Nitru. Po obsadení týchto dvoch miest nasledovalo dobytie stredoslovenskej banskej oblasti.

Druhá časť cisárskych žoldnierov na čele s Mikulášom zo Salmu a Viliamom Rogendorfom napredovala vojensky v oblasti pravého brehu rieky Dunaj takmer bez odporu. Dňa 20. augusta roku 1527 sa cisárskym žoldnierom podarilo obsadiť Budín. Ján I. Zápoľský tak musel opustiť kráľovský palác, pričom po tomto kroku odtiahol spolu so svojimi prívržencami na východ Uhorska. Ján I. Zápoľský tak musel hľadať nových spojencov. K významnému bojovému stretu došlo dňa 8. marca roku 1528 v bitke pri Seni blízko Košíc, kde došlo k vojenskému víťazstvu o uhorskú korunu, keďže veliteľ habsburských žoldnierov, Ján Kacián, zvíťazil nad oddielmi Zápoľského, keďže časť vojakov národného kráľa prešla na stranu Ferdinanda. Táto vojenská porážka znamenala pre Zápoľského to, aby našiel nové útočisko. Napokon sa mu podarilo aj s jeho najvernejšími prívržencami dostať do hradu krakovského biskupa Jána Tarnovského.[12]

 
rakúsky veliteľ Viliam von Roggendorf.

Výprava Sulejmana I. a podpora Jána Zápoľského (1528 až 1529)

upraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Ťaženie Sulejmana I. v roku 1529

Na jar roku 1529 sa situácia začala meniť v prospech Jána I. Zápoľského. Začiatkom mája roku 1529 sa vyše dvestotisícová armáda osmanských Turkov na čele so samotným sultánom vydala na pochod do Uhorska. Pri meste Moháč sa národný kráľ zišiel so sultánom, ktorému preukázal lojalitu bozkom ruky. Dňa 3. septembra roku 1529 prenikli osmanské armády k Budínu, ktorý bránili vojaci pod velením Tomáša Nádašdyho. Nemeckí žoldnieri však odmietli položiť život za Ferdinanda I. Habsburského a po piatich dňoch odtiahli z pevnosti. Sultán prenechal hlavné mesto svojmu kresťanskému spojencovi a ďalej postupoval popri Dunaji k Viedni.[13]

 
Osmanský sultán Sulejman I. (* 1494 – † 1566) stál na čele Osmanskej ríše v rokoch 1520 až 1566. Maľba od Tiziana.

Výboje pri Viedni (25. september až 14. október 1529)

upraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Obliehanie Viedne

Na sklonku septembra roku 1529 armády osmanských Turkov postúpili natoľko, že mohli obliehať Viedeň. Mesto však dokázalo ich vojenskému tlaku odolať šesť týždňov, kým začiatok zimy a predlžené zásobovacie línie neprinútili Turkov obrátiť sa.[14] V polovici októbra tak museli obliehanie ukončiť. Počas spiatočného pochodu zanechal sultán Jánovi I. Zápoľskému pomocné oddiely. Takouto podporou vďaka osmanskej intervencii získal kontrolu nad veľkou časťou uhorskej krajiny.[15]

Opätovná snaha dobytia „Zlatého jablka“ (5. až 30. august 1532)

upraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Obliehanie Kőszegu

V roku 1532 sa armáda osmanského sultána Sulejmana I. znovu vydala na vojenský pochod s cieľom opätovného dobytia Viedne ale plány jej skrížila nečakane húževnatá obrana hradu Kysek na čele s jeho kapitánom Mikulášom Jurišičom.[16]

Varadínsky mier a zrada kráľovnej Izabely (1538)

upraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Nagyvarádsky mier

Vzájomná vyčerpanosť obidvoch bojujúcich uhorských panovníkov viedla napokon v roku 1538 k podpisu mierovej zmluvy v meste Veľký Varadín (Oradea, Rumunsko). Ján I. Zápoľský získal pod svoju vládu oblasť Sedmohradska, severovýchodného Uhorska spolu s mestom Košice. Na druhej strane Ferdinand I. Habsburský si udržal pod svojou kontrolou západnú časť kráľovstva, pričom išlo o oblasť Chorvátska ale aj časti dnešného západného a stredného Slovenska.[17] Ján I. Zápoľský však dňa 17. júla roku 1540 umrel v Šebeši.[18] Po jeho smrti malo dôjsť k spojeniu celého Uhorska pod vládou Habsburgovcov. Osmani, ktorí bránili nástupnícke práva jeho maloletého syna Jána II. Žigmunda sa napokon rozhodli vtrhnúť do Uhorska.[19]

Predohra zadunajskej expanzie (1536 až 1537)

upraviť

Osmanskí Turci, ktorí získali silnejšie sebavedomie vojenskými ústupkami Ferdinanda I. Habsburského, sa rozhodli opäť rozšíriť svoje územie na bývalej južnej hranici Uhorska. V lete roku 1536 získali ďalšie hrady na území Chorvátska a Slavónska, pričom išlo Požegu, Dubicu a Jasenovac. Ferdinand I. Habsburský však reagoval na tieto ťaženia rovnako vojensky. V roku 1537 sa mu podarilo úspešne v sile približne 16-tisíc mužov a to na území dedičných a českých krajín. Na konci leta roku 1537 sa táto armáda, ktorej velil Ján Katzianer odobrala smerom do Chorvátska, s cieľom obľahnúť opevnený turecký tábor. Napokon po niekoľkých týždňoch, ktoré sa prejavovali nečinnosťou sa hlavný veliteľ žoldnierov v čase, keď prišlo jesenné počasie, rozhodol bez boja odtiahnuť. Išlo však o veľkú chybu. Armády osmanských Turkov sa rozhodli pre nečakaný útok, dôsledkom čoho silnejšie Ferdinandovo vojsko tak utrpelo v októbri roku 1537 zdrvujúcu porážku.[20]

Dobytie horného Zadunajska (1541 až 1543)

upraviť

Diplomatický boj o nástupnícke právo však naďalej pokračoval. Prejavilo sa to vojenským obliehaním Budína v polovici júna roku 1541, keď cisárski žoldnieri pod velením veliteľa Viliama Rogendorffa chceli získať pre Ferdinanda I. samotné mesto. Izabela Jagelovská, vdova po zosnulom Jánovi I. Zápoľskom, napokon mesto vydala. Po tomto kroku bola napokon internovaná na základe rozhodnutia členov krajinskej rady na čele s regentom Jurajom Utešenovičom. Dňa 29. augusta roku 1541 sa však k Budínu priblížila osmanská armáda pod velením samotného sultána Sulejmana I., ktorého pozvanie kráľovná Izabela napokon prijala. Habsburskí žoldnieri bojujúci proti Zápoľského prívržencom tak museli obliehanie Budína ukončiť a prejsť do ofenzívy proti armádam osmanských Turkov, čo malo katastrofálne následky, keďže polovica Rogendorffových oddielov bola zmasakrovaná. Janičiari následne vtrhli do hradu a prekvapeným strážcom odobrali zbrane. Sultán Sulejman I. tak obsadil Budín, ktorý sa stal centrom nového pašalíka. V dôsledku tejto vojenskej operácie sa Uhorsko rozpadlo na tri časti, pričom jeho severná oblasť, v ktorej panoval Ferdinand I. sa tak dostala do trvalej hrozby osmanskej expanzie. Oblasť medzi riekami Dunaj a Tisa bola vyhlásená za chránené územie Osmanskej ríše. Bývalé sídlo uhorských kráľov sa tak stalo centrom osmanskej moci, kde sa usídlil paša. Izabela Jagelovská sa však musela spolu so svojím synom a veľmožmi na príkaz osmanského sultána presunúť do oblasti Zátisia a Sedmohradska, pričom práve tam im bola zverená nová vláda.

V roku 1543 dorazilo do Uhorska hlavné turecké vojsko pod velením osmanského sultána.[21] Na začiatku leta istého roku sa mu podarilo prekročiť rieku Drávu, obsadiť Valpovo a vtrhnúť do Zadunajska. Armády sa však stretli iba s minimálnym odporom obrancov. Osmanským Turkom sa bez boja vzdávali významné hrady ako Siklós, Päťkostolie, Szásvár aj Tata.[22] Dňa 10. augusta roku 1543 sa podarilo osmanským armádam dobyť Ostrihom. Išlo o rezidenciu uhorského prímasa, ktorú dobýjali dovedna tri týždne. Ostrihomské arcibiskupstvo sa napokon prenieslo do bezpečnejšej Trnavy, pričom tá sa neskôr stala známou vďaka stredisku slovenského katolicizmu, školstva ale aj vzdelanosti.[23]

 
Obliehanie Ostrihomu v roku 1543 na maľbe od Sebastiána Vrancsksa.

Najväčšie boje boli osmanské vojská nutné zviesť o korunovačné mesto Stoličný Belehrad. Po tomto vojenskom triumfe sa osmanský sultán Sulejman I. rozhodol ukončiť ťaženia a obrátiť sa späť. Aj napriek tomu, že Ferdinand I. Habsburský mal k dispozícii žoldnierske vojsko v počte 30-tisíc mužov, neodvážil sa zasiahnuť proti sultánovi. Po odchode hlavných osmanských síl prikázal vojsko rozpustiť.

Prvé preniknutie do Novohradu (1544)

upraviť

Po osmanskom dobytí Ostrihomu a Stoličného Belehradu sa nové vojnové ťaženia organizovali tentokrát pod velením budínskeho pašu, ktorým bol Mehmed Sokolovič, pôvodne kresťanský Srb. Jeho armádam sa podarilo úspešne dobyť Vyšehrad. Nasledovalo obľahnutie a dobytie takých pevností ako Ozora, Simontornya a Döbrököz. Osmanským armádam sa podarilo úspešne prekročiť rieku Dunaj, pričom po tomto kroku získali Hatvan spolu s Novohradom.[24]

Prvý Drinopolský mier (1547)

upraviť

Po predošlých vojenských úspechoch v Novohrade však nastal pre Osmanskú ríšu obrat na bojovom poli v strednej Európe a to prerušením operácii z dôvodu ďalšieho ozbrojeného konfliktu so safíjovskou Perziou pre snahu získať Basru a Jemen.[25] Cisár Ferdinand I. Habsburský mal takisto v pláne dať bokom vojnové starosti a to v súvislosti s prípravou zasadnutia Tridentského koncilu. Zároveň však chcel vojensky podporiť svojho staršieho brata, španielskeho a neapolského kráľa Karola V. počas zápasu so Šmalkaldským spolkom nemeckých protestantských kniežat. Dňa 19. júna roku 1547 bola podpísaná mierová zmluva v Drinopoli (Edirne). Jej platnosť bola stanovená v dĺžke trvania päť rokov. Podľa podmienok mierovej zmluvy si Osmanská ríša podržala všetky dobyté územia, pričom cisár a kráľ Ferdinand I. Habsburský sa zaviazal každoročne odvádzať najneskôr do konca marca sultánovi čestný dar a to 30-tisíc zlatých dukátov.

Nová politika v Sedmohradsku a vypuknutie ďalšej vojny (1551)

upraviť

V lete roku 1550 prepukol v Sedmohradsku politický spor medzi prívržencami frátra Juraja Utešeniča a Izabely Jagelovskej, ako vdovy po Jánovi I. Zápoľskom.[26] Juraj Utešenič, ako pôvodný ochranca práv maloletého syna zosnulého Zápoľského, Jána Žigmunda, presadil zmenu politickej orientácie od sultána k Ferdinandovi I. Habsburskému a to práve po dobytí Budína v roku 1541.[27] Napriek opakovanej žiadosti kráľovnej Izabely pre podporu od sultána zvíťazil Juraj Utešenič. Izabela Jagelonská bola napokon prinútená po vojenskom zásahu talianskeho generála Castalda, ktorého poslal sám Ferdinand Habsburský, podpísať abdikačnú listinu. Stalo sa tak dňa 19. júla roku 1551 v Albe Iulii. Po tomto akte napokon spoločne so svojím synom Jánom II. Žigmundom opustila územie Sedmohradska. Tamojšie stavy uznali za nového vládcu Ferdinanda I.[28] Angažovanie Habsburgovcov v Sedmohradsku malo za následok spustenie vlny ďalších bojových akcií. Matka Jána Žigmunda napokon oslovila osmanského sultána o zrade Juraja Utešeniča ako jej bývalého spojenca. V dôsledku nadviazania spojenectva samotného sultána a Izabely Jagelovskej sa osmanské oddiely na čele s beglerbegom Mehmedom Sokolovičom sa vybrali chrániť záujmy a dedičstvo Zápoľského rodu.

 
Rozlúčenie sa kráľovnej Izabely so Sedmohradskom. Maľba Alexandra Wagnera.

Vojenské operácie Osmanov na juhovýchode Uhorska (október 1551 až september 1552)

upraviť

Dobytie Lippy (august 1551 až august 1552) Vojenský zákrok španielskeho generála Castolda v Sedmohradsku na strane frátra Juraja znamenal zorganizovanie trestnej výpravy zo strany osmanského sultána, ktorý proti nemu poslal armádu v počte 50-tisíc vojakov pod velením bosenského beglerbega Mehmeda Sokoloviča. Najväčší vojenský úspech zaznamenali armády osmanských Turkov začiatkom októbra roku 1551, keď došlo k dobytiu pevnosti Lippa. Frátrovi Jurajovi sa však podarilo zaplatiť daň a presvedči pašu svojou lojalitou, čo znamenalo odtiahnutie osmanských vojsk. V auguste roku 1552 však došlo opäť k jej znovudobytiu.[29]

 
Juraj Utešenič Martinuzzi (* 1482 – † 1551).

Obliehanie Temešváru (jún 1552) Bližšie informácie v hlavnom článku: Obliehanie Temešváru

Potýčky o sedmohradský kniežací stolec znamenali politické vyhrotenie ďalšej vojny s osmanským sultánom. Armádam osmanských Turkov sa podarilo zmocniť dôležitých pevností, medzi ktorými bol aj Temešvár. Jeho pád znamenal citeľné oslabenie obrannej línie.[30]

 
Obliehanie Temešváru v roku 1552.

Boje v Solnoku a prienik k Jágru (september 1552) Po dobytí Temešváru nasledoval prienik spojených osmanských armád pod baštami pevnosti Solnok. Aj napriek skutočnosti, že v hrade bola umiestnená posádka so silnou delostreleckou výzbrojo a dostatkom zásob, väčšina žoldnierov opustila priestory.[31] V pevnosti zostal samotný kapitán František Ňári.[32] Ten disponoval obranou v počte 500 vojakov[33]. Išlo o armádu obrancov jednak uhorských, taktiež českých ale aj moravských či dokonca španielskych žoldnierov. Armádam osmanských Turkov sa bezpochyby podarilo túto pevnosť dobyť. Kapitán skončil ako zranený v zajatí lenže podarilo sa mu ujsť.

Boje v Honte a Tekove (9. až 10. august 1552)

upraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Bitka pri Plášťovciach

Začiatkom augusta roku 1552 sa pri Plášťovciach zhromaždilo vojsko habsburských žoldnierov pod velením Erazma Teuffela spolu s posilou 1 500 talianskych vojakov pod velením Sfory Palaviciniho s cieľom zablokovať armádam osmanských Turkov prístup k banským mestám.[34] Pri tejto hontianskej dedine však kresťanské armády utŕžili katastrofálnu porážku, pričom do zajatia sa dostal aj samotný veliteľ Erazmus Teuffel. Na území, ktoré armády osmanských Turkov dobyli, vznikol sečiansky sandžak. Dôsledkom tohto kroku sa nový sandžak stal základňou pre výboje jednak na území Gemerskej a Novohradskej stolice.[35]

Obliehanie Jágru (september až október 1552)

upraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Obliehanie Jágru

V rovnakom čase, keď sa armádam osmanských Turkov podarilo dobyť Temešvár, došlo k pokusu dobyť jágerskú pevnosť, ktorú však obrancovia pod velením kapitána samotnej pevnosti, Štefana Dobóa, úspešne ubránili. Začiatkom septembra roku 1552 sa spojené osmanské oddiely pohli smerom k Jágru. Po stratách, ktoré utŕžili počas obliehania, sa v októbri toho istého roku napokon stiahli. Slávna obrana pevnosti Jáger sa po dlhom čase stala motívom viacerých diel maďarskej literatúry ale aj výtvarného umenia.[36]

 
Obliehanie Jágru v roku 1552 na obraze od Bela Vízkeletyho.

Dobytie Fiľakova (september 1554)

upraviť

Dňa 21. septembra roku 1554 sa podarilo osmanským vojskám dobyť Fiľakovo. Viedol ich sečiansky sandžakbeg Kara Hamza.[37] Dobytiu predchádzal tichý útok Turkov, ktorým sa podarilo využiť neprítomnosť hradného kapitána Františka Bebeka. Nasledovala pomoc tureckého zajatca, vďaka ktorému využili osmanské vojská okno na vyhadzovanie odpadkov, pričom po tomto kroku prekvapili podnapitých strážcov hradu na vyšších poschodiach. Prekvapená časť uhorských obrancov sa snažila osmanských útočníkov vytlačiť lenže bez diel však nemala nijakú nádej na úspech.[38] Turkom sa tak podarilo vytvoriť z Fiľakova sídlo obvodu správy – sandžaku. Práve z Fiľakova sa im dostala možnosť ovládať takmer celý Novohrad. Zároveň sa im z hľadiska vojenskej cesty podarilo vytvoriť si tak cestu dobýjania do oblasti stredoslovenských banských miest a na severovýchod, ktorý bol dovtedy chránený pred organizovaním ich lúpežných prepadov.[39]

Dobýjanie dolného Zadunajska (1555 až 1556)

upraviť

Po obsadení Fiľakova sa vojnové ťaženia preniesli tentokrát na územie južného Zadunajska a to z dôvodu rozšírenia moci budínskeho pašu. Osmanským vojskám sa podarilo úspešne zaujať hrady ako Kaposújvár, Korotna a Babócsa.

V roku 1556 sa armády budínskeho pašu rozhodli obľahnúť pevnosť Sihoť (Szigetvár) Spočiatku sa zdalo, že niekoľko stoviek obrancov pod velením Marka Horvát-Stančiča podľahne, pričom neskôr ich zachránila protiofenzíva stoličných vojsk, ktoré viedol Tomáš Nádašdy. Po jeho vojenskom protiútoku sa armády osmanských Turkov stiahli.

 
Uhorský palatín Tomáš Nádašdy.

Boje v Satmári (1555)

upraviť

V rovnakom čase, keď prebiehali boje v dolnom Zadunajsku sa armády osmanských Turkov rozhodli podniknúť ťaženie v Satmári. To sa im však nepodarilo. Práve po tomto boji došlo k uzavretiu mieru medzi Ferdinandom I. a samotným sultánom s platnosťou na osem rokov.[40]

Neúspešný boj Uhrov pri Sečanoch (apríl 1562)

upraviť

V roku 1552 sa Sečany na juhu dnešného Slovenska stali centrom nového osmanského sandžaku.[41] Na jar roku 1562 sa Jánovi Balašovi podarilo začať organizovať vojsko jednak zo slovenských stolíc, mestských posádok a vojsk banského kapitanátu.[42] Balaša ako zvolenský župan a kapitán banských miest si zvolil za vojenský cieľ oslabiť turecké posádky v dôsledku zaneprázdnenosti Turkov na území Sedmohradska a to znovudobytím pevnosti Sečany, po ktorom by jeho vojská pretrhli tureckú líniu obrany v Poiplí.[43] Zhromaždil približne 12-tisíc vojakov. Armáda však bola slabo vycvičená. Chýbali jej najmä strelné zbrane. Dňa 4. apríla roku 1562 sa začal útok uhorských vojsk na hrad Sečany, ktorý sa však skončil bez úspechu. Na druhý deň, 5. apríla toho istého roku boli zvyšky Balašových vojsk na ústupe, počas ktorého sa armádam osmanských Turkov podarilo zablokovať samotné cesty. Následne rozobrali most ponad rieku Ipeľ, čím vytlačili Uhrov na čistinku, kde väčšina z nich našla smrť.[44] Vojenská katastrofa pri Sečanoch pripomínala Bitku pri Moháči. Balaša stratil desaťtisíc vojakov.[45] Zo 700 bojovníkov sa do Banskej Bystrice dostalo iba šesť.[46] Mierové rokovania mali za následok zábranu využiť víťazstvo pre osmanských Turkov v dôsledku čoho napokon zaútočili na stredoslovenské banské mestá.[47]

Posledné boje osmanského sultána (august až september 1566)

upraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Obliehanie Szigetváru

K poslednému stretu na bojovom poli habsbursko-osmanských vojen došlo v roku 1566, pričom práve vtedy osmanský sultán Sulejman I. zorganizoval ďalšiu výpravu do Uhorska.[48] Na začiatku augusta roku 1566 sa podarilo armádam osmanských Turkov obľahnúť hrad Sihoť.[49] Pevnosť, ktorá bola zrekonštruovaná v roku 1555 na príkaz panovníka, bránil chorvátsky bán Mikuláš IV. Zrínsky. Ten mal však k dispozícii približne dvetisíc vojakov, čo znamenalo počet menší, než stav potrebný pre obranu.[50] Boje, ktoré trvali dovedna mesiac, sa napokon skončili dobytím pevnosti osmanskými armádami, ktoré však z Uhorska odtiahli. Počas samotného obliehania sultán umrel v poľnom tábore. Jeho dôstojníci to však pred dobytím pevnosti utajili. Hrdinská obrana chorvátskeho bána spolu so skonom osmanského sultána tak zastavila ďalší vojenský postup tureckých vojsk.[51]

 
Zrínsky vedie obrancov Sihote do posledného útoku.

Drinopolský mier a „útlm“ ťažení (február 1568)

upraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Drinopolský mier (1568)

Dňa 17. februára roku 1568 bola podpísaná mierová zmluva v meste Drinopol medzi uhorským kráľom Maximiliánom I. (II.) a osmanským sultánom Selimom II. Platnosť bola stanovená predbežne na osem rokov.[52] Osmanská ríša si tak mohla udržať všetky zisky z predošlých vojenských ťažení.[53] Zároveň sa uhorský kráľ Maximilián I. zaviazal platiť sultánovi ročný poplatok (tribút) vo výške 30-tisíc zlatých dukátov.[54] Skončilo sa tak obdobie vojen, v ktorých mali prevahu osmanské vojská. Tlak vojenských ťažení zo strany osmanských Turkov tak znamenal určitý nátlak pre habsburskú vládu, aby vybudovala obrannú líniu hradov a opevnení mestského typu proti tureckej rozpínavosti. Zároveň sa potvrdilo, že je potrebné riešiť taktiež problémy finančného zabezpečenia proti expanziám. Dvorská vojnová rada teda ustanovila, aby na protiturecké vojny prispievali jednak rakúske ale aj české krajiny.[55]

Dobýjania aj napriek zákazu (1570 – 1588)

upraviť
 
Šarišský župan a sedmohradské knieža Žigmund Rákoci (* 1544 – † 1608).

Po podpísaní Drinopolskej zmluvy, vládol síce v rokoch 1568 až 1593 formálne mier, v skutočnosti však samotné nájazdy osmanských Turkov pokračovali do pohraničných oblastí. Zároveň sa však ani územia okupované Turkami nevyhli vpádom zo strany cisárskych posádok. V roku 1570 došlo k plieneniu osmanských armád na Spiši. O rok neskôr sa osmanským vojskám podarilo jednak dobyť a zbúrať hrad Hodejov ako aj prepadnúť dediny v okolí Banskej Štiavnice. Okrem iného sa pokúšali obsadiť Krupinu. Silný úder však zasadili osmanské vojská hradu Modrý Kameň pod velením skúseného stoličnobelehradského bega Kara Aliho, pričom obliehanie trvalo až tri dni, pričom počas neho sa aj napriek samotnému zákazu použili delá. Po nočnom útoku bola napokon dňa 19. júla roku 1575 vztýčená osmanská zástava. Svoju strategickú výhodu využili osmanské vojská v čase, keď úspešne obľahli hrad Divín, ktorý bol následne začlenený do Fiľakovského sandžaku. Do tretice sa armádam osmanských Turkov podarilo obsadiť aj hrad Drienov, pričom práve vojenským ziskom týchto troch hradov mali k dispozícii oporné body, z ktorých potom uskutočňovali výpady až na stredné Slovensko.[56] Paradoxne, po týchto výbojoch bola napokon dňa 22. novembra roku 1575 v Istanbule predlžená mierová zmluva medzi vyslancami cisára Maximiliána II. Habsburského a osmanského sultána Murada III. na ďalších osem rokov.[57]

V roku 1578 mali osmanskí Turci v pláne vynaložiť svoje dobyvačné úsilie pre ovládnutie kaukazských kniežatstiev, čo podnietilo mobilizáciu perzských armád. Začala sa tak tretia osmansko-perzská vojna medzi sunnitskými Osmanmi a šíitskymi Safíjovcami, ktorá trvala až do roku 1590.[58] Zaujímavosťou tohto konfliktu pre Uhorsko je fakt, ktorého pointa naznačuje, že práve Osmanská ríša aj napriek svojej vojnovej zaneprázdnenosti na Blízkom východe uskutočnila ďalšie ozbrojené dobýjania a výpravy v strednej Európe.[59]

Dňa 14. septembra roku 1584 sa osmanským armádam pod velením fiľakovského bega Ferhada podarilo úspešne vyplieniť banícke mesto Dobšiná, odkiaľ odvliekli zajatcov do Fiľakova.[60] Oveľa zásadnejší význam však mala bitka, ku ktorej došlo dňa 8. októbra roku 1588 južne od Moldavy nad Bodvou pri obci Siksov v povodí rieky Hornád. Išlo o trestnú výpravu osmanských vojsk pod velením budínskeho pašu Sinana, keďže sa rozhodol potrestať samotnú obec z dôvodu odmietnutia platby daní. Bitka sa však nad tureckou armádou v počte osemtisíc mužov skončila pre Uhrov víťazstvom a to zásluhou vojakov okolitých posádok spolu s posádkou z Jágra. Na bojovom poli padlo približne 1 700 Turkov, pričom takmer 400 skončilo v zajatí. Cisárske straty predstavovali asi 700 bojovníkov.[61] Významnú zásluhu v tejto bitke proti Turkom niesol Žigmund Rákoci, považovaný dodnes za zakladateľa rákociovskej dynastie sedmohradských kniežat.[62]

Referencie

upraviť
  1. ↑ KÓNYA, Peter a kol. Dejiny Uhorska (1000-1918). 2.. vyd. Bratislava : Citadella, s.r.o., 2014. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 202, 203.
  2. ↑ SEGEŠ, Vladimír a kol.. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. 1. vyd. Praha : Ottovo nakladatelství, s.r.o.,, 2015. ISBN 978-80-7451-469-2. S. 101.
  3. ↑ KÓNYA, Peter a kol. Dejiny Uhorska (1000-1918). 2. vyd. Bratislava : Citadella, s.r.o., 2014. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 186,187.
  4. ↑ SEGEŠ, Vladimír a kol. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. 1. vyd. Praha : Ottovo nakladatelství, s.r.o, 2015. ISBN 978-80-7451-469-2. S. 102.
  5. ↑ BADA, Michal. Slovenské dejiny II: 1526-1780. 1. vyd. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2017. ISBN 978-80-8119-103-9. S. 23.
  6. ↑ SEGEŠ, Vladimír; MRVA, Ivan. Dejiny Uhorska a Slováci. 1. vyd. Bratislava : Perfekt a.s., 2012. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 143.
  7. ↑ BADA, Michal. Slovenské dejiny II: 1526-1780. 1. vyd. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2017. ISBN 978-80-8119-103-9. S. 23, 24.
  8. ↑ KÓNYA, Peter a kol. Dejiny Uhorska (1000-1918). 2. vyd. Bratislava : Citadella, s.r.o., 2014. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 189.
  9. ↑ BADA, Michal. Slovenské dejiny II: 1526-1780. 1. vyd. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2017. ISBN 978-80-8119-103-9. S. 24.
  10. ↑ SEGEŠ, Vladimír; MRVA, Ivan. Dejiny Uhorska a Slováci. 1. vyd. Bratislava : Perfekt a.s., 2012. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 143, 144.
  11. ↑ BADA, Michal. Slovenské dejiny II: 1526-1780. 1. vyd. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2017. ISBN 978-80-8119-103-9. S. 24.
  12. ↑ SEGEŠ, Vladimír; MRVA, Ivan. Dejiny Uhorska a Slováci. 1. vyd. Bratislava : Perfekt a.s, 2012. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 144, 145.
  13. ↑ SEGEŠ, Vladimír; MRVA, Ivan. Dejiny Uhorska a Slováci. 1. vyd. Bratislava : Perfekt a.s., 2012. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 146.
  14. ↑ BLISS TEEPLE, John. Kronika svetových dejín. 1. vyd. Bratislava : Ikar, a.s, 2004. ISBN 80-551-0870-6. S. 276.
  15. ↑ SEGEŠ, Vladimír; MRVA, Ivan. Dejiny Uhorska a Slováci. 1. vyd. Bratislava : Perfekt a.s., 2012. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 146.
  16. ↑ SEGEŠ, Vladimír a kol. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. 1. vyd. Praha : Ottovo nakladatelství, s.r.o., 2015. ISBN 978-80-7451-469-2. S. 102.
  17. ↑ SEGEŠ, Vladimír a kol. Encyklopédia vojen. 1. vyd. Bratislava : Ikar, a.s., 2020. ISBN 978-80-551-5611-8. S. 116.
  18. ↑ TURČAN, BRATISLAVA: PRAHA: , 2007. 882 S., Vladimír a kol. Dejiny Slovenska - Dátumy, udalosti, osobnosti. 1. vyd. Praha : Bratislava: SLOVART s.r.o., Praha: Libri, 2007. ISBN 978-80-8085-596-3. S. 147.
  19. ↑ SEGEŠ, Vladimír a kol.. Encyklopédia vojen. 1. vyd. Bratislava : Ikar, 2020. ISBN 978-80-551-5611-8. S. 116, 117.
  20. ↑ KÓNYA, Peter a kol.. Dejiny Uhorska (1000-1918). 2. vyd. Bratislava : Citadella, s.r.o., 2014. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 197, 198.
  21. ↑ SEGEŠ, Vladimír; MRVA, Ivan. Dejiny Uhorska a Slováci. 1. vyd. Bratislava : Perfekt a.s., 2012. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 148.
  22. ↑ KÓNYA, Peter a kol.. Dejiny Uhorska (1000-1918). 2. vyd. Bratislava : Citadella, s.r.o., 2014. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 198.
  23. ↑ KUČERA, Matúš. Novoveké Slovensko. 1. vyd. 2 : PERFEKT, a.s., 2017. ISBN 978-80-8046-822-4. S. 252.
  24. ↑ KÓNYA, Peter a kol. Dejiny Uhorska (1000-1918). 2. vyd. Bratislava : Citadella, s.r.o., 2014. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 198, 199.
  25. ↑ BLISS, Teeple John. Kronika svetových dejín. 1. vyd. Bratislava : Ikar, a.s., 2004. ISBN 80-551-0870-6. S. 278.
  26. ↑ SEGEŠ, Vladimír; MRVA, Ivan. Dejiny Uhorska a Slováci. 1. vyd. Bratislava : Perfekt a.s., 2012. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 149.
  27. ↑ KÓNYA, Peter a kol. Dejiny Uhorska (1000-1918). 2. vyd. Bratislava : Citadella, s.r.o., 2014. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 199.
  28. ↑ SEGEŠ, Vladimír; MRVA, Ivan. Dejiny Uhorska a Slováci. 1. vyd. Bratislava : Perfekt a.s., 2012. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 149.
  29. ↑ KÓNYA, Peter a kol. Dejiny Uhorska (1000-1918). 2. vyd. Bratislava : Citadella, s.r.o., 2014. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 199.
  30. ↑ SEGEŠ, Vladimír; MRVA, Ivan. Dejiny Uhorska a Slováci. 1. vyd. Bratislava : Perfekt a.s., 2012. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 149, 150.
  31. ↑ KÓNYA, Peter a kol.. Dejiny Uhorska (1000-1918). 1. vyd. Bratislava : Citadella, s.r.o., 2012. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 200.
  32. ↑ SEGEŠ, Vladimír; MRVA, Ivan. Dejiny Uhorska a Slováci. 1. vyd. Bratislava : Perfekt a.s., 2012. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 150.
  33. ↑ KÓNYA, Peter a kol. Dejiny Uhorska (1000-1918). 2. vyd. Bratislava : Citadella, s.r.o.,, 2014. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 200.
  34. ↑ SEGEŠ, Vladimír; MRVA, Ivan. Dejiny Uhorska a Slováci. 2. vyd. Bratislava : Perfekt a.s., 2014. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 150, 151.
  35. ↑ KUČERA, Matúš. Novoveké Slovensko. 2. vyd. Bratislava : PERFEKT, a.s., 2017. ISBN 978-80-8046-822-4. S. 253.
  36. ↑ SEGEŠ, Vladimír; MRVA, Ivan. Dejiny Uhorska a Slováci. 1. vyd. Bratislava : Perfekt a.s., 2012. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 151.
  37. ↑ TURČAN, Vladimír; HONZAK, František. Dejiny Slovenska - Dátumy, udalosti, osobnosti.. 1. vyd. Bratislava : SLOVART, s.r.o., 2007. ISBN 978-80-8085-596-3. S. 153.
  38. ↑ DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská v našich dejinách. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, a.s., 2017. ISBN 978-80-8046-864-4. S. 151.
  39. ↑ KUČERA, Matúš. Novoveké Slovensko. 2. vyd. Bratislava : PERFEKT, a.s., 2017. ISBN 978-80-8046-822-4. S. 253, 254.
  40. ↑ KÓNYA, Peter a kol. Dejiny Uhorska (1000-1918). 2. vyd. Bratislava : Citadella, s.r.o., 2014. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 201, 202.
  41. ↑ TURČAN, Vladimír; HONZAK, František. Dejiny Slovenska - Dátumy, udalosti, osobnosti. 1. vyd. Bratislava : SLOVART, s.r.o., 2007. ISBN 978-80-8085-596-3. S. 152.
  42. ↑ DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská v našich dejinách. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, a.s., 2017. ISBN 978-80-8046-864-4. S. 152.
  43. ↑ KUČERA, Matúš. Novoveké Slovensko. 2. vyd. Bratislava : PERFEKT, a.s., 2017. ISBN 978-80-8046-822-4. S. 254.
  44. ↑ DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská v našich dejinách. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, a.s., 2017. ISBN 978-80-8046-864-4. S. 153, 154.
  45. ↑ SEGEŠ, Vladimír; MRVA, Ivan. Dejiny Uhorska a Slováci. 1. vyd. Bratislava : Perfekt a.s., 2012. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 152.
  46. ↑ DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská v našich dejinách. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, a.s., 2017. ISBN 978-80-8046-864-4. S. 154.
  47. ↑ KUČERA, Matúš. Novoveké Slovensko. 2. vyd. Bratislava : PERFEKT, a.s., 2017. ISBN 978-80-8046-822-4. S. 254.
  48. ↑ KÓNYA, Peter a kol.. Dejiny Uhorska (1000-1918). 2. vyd. Bratislava : Citadella, s.r.o., 2014. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 202.
  49. ↑ SEGEŠ, Vladimír; MRVA, Ivan. Dejiny Uhorska a Slováci. 1. vyd. Bratislava : Perfekt a.s., 2012. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 152.
  50. ↑ KÓNYA, Peter a kol. Dejiny Uhorska (1000-1918). 2. vyd. Bratislava : Citadella, s.r.o., 2014. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 202.
  51. ↑ SEGEŠ, Vladimír; MRVA, Ivan. Dejiny Uhorska a Slováci. 2. vyd. Bratislava : Perfekt a.s.,, 2014. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 152.
  52. ↑ TURČAN, Vladimír; HONZAK, František. Dejiny Slovenska - dátumy, udalosti, osobnosti. 1. vyd. Bratislava : SLOVART s.r.o., 2007. ISBN 978-80-8085-596-3. S. 156.
  53. ↑ KÓNYA, Peter a kol.. Dejiny Uhorska (1000-1918). 2. vyd. Bratislava : Citadella, s.r.o., 2014. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 202.
  54. ↑ TURČAN, Vladimír; HONZAK, František. Dejiny Slovenska - Dátumy, udalosti, osobnosti. 1. vyd. Bratislava : SLOVART s.r.o., 2007. ISBN 978-80-8085-596-3. S. 156.
  55. ↑ KUČERA, Matúš. Novoveké Slovensko. 2. vyd. Bratislava : PERFEKT, a.s, 2017. ISBN 978-80-8046-822-4. S. 255.
  56. ↑ DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská v našich dejinách. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, a.s., 2017. ISBN 978-80-8046-864-4. S. 156, 159.
  57. ↑ TURČAN, Vladimír; HONZAK, František. Dejiny Slovenska - dátumy, udalosti, osobnosti. 1. vyd. Bratislava : SLOVART s.r.o., 2007. ISBN 978-80-8085-596-3. S. 156.
  58. ↑ BLISS, Teeple John. Kronika svetových dejín. 1. vyd. Bratislava : Ikar, a.s., 2004. ISBN 80-551-0870-6. S. 286, 288.
  59. ↑ DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská v našich dejinách. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, a.s.,, 2017. ISBN 978-80-8046-864-4. S. 159.
  60. ↑ TURČAN, Vladimír; HONZAK, František. Dejiny Slovenska - Dátumy, udalosti, osobnosti. 1. vyd. Bratislava : SLOVART, s.r.o., 2007. ISBN 978-80-8085-596-3. S. 159.
  61. ↑ DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská v našich dejinách. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, a.s., 2017. ISBN 978-80-8046-864-4. S. 159.
  62. ↑ DUCHOŇ, Jozef. František II. Rákoci a jeho Košice. 1. vyd. Košice : Interart, 2005. ISBN 80-969169-4-7. S. 3.

Literatúra

upraviť
  • BLISS - Teeple John. Kronika svetových dejín. Bratislava: Ikar, a.s., 2004. 666 s. ISBN 80-551-0870-6
  • SEGEŠ, Vladimír a kol. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Praha: Ottovo nakladatelství, s.r.o., 2015. 591 s. ISBN 978-80-7451-469-2
  • BADA, Michal. Slovenské dejiny II: 1526-1780. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2017. 385 s. ISBN 978-80-8119-103-9

Pozri aj

upraviť

Zdroje

upraviť
  • TURČAN, Vladimír, HONZAK, František. Dejiny Slovenska - Dátumy, udalosti, osobnosti. Bratislava: SLOVART s.r.o., 2007. 882 s. ISBN 978-80-8085-596-3
  • SEGEŠ Vladimír; MRVA Ivan PhDr. Doc. Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava: Perfekt a.s., 2012. 397 s. ISBN 978-80-8043-586-5
  • KÓNYA, Peter a kol. Dejiny Uhorska (1000-1918). Bratislava: Citadella, s.r.o., 2014. 787 s. ISBN 978-80-89628-59-9
  • KUČERA, Matúš Novoveké Slovensko. Bratislava: PERFEKT, a.s., 2017. 287 s. ISBN 978-80-8046-822-4
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Habsbursko-osmanské_vojny_v_Uhorsku_(1526_–_1568)&oldid=7883277“