Morócovci

Morócovci (staršie resp. pre obdobie po zániku Uhorska Móroczovci (alebo Moroczovci), lat. Morocz, maď. Mórócz, nem. Mórotz) sú starý šľachtický rod pochádzajúci zo Žitného ostrova z oblasti Kračian.

Morócovci (Mórocz de Beketfalva)
Móroczovci.png
erb rodu Morócovcov
KrajinaUhorské kráľovstvo, Rakúske cisárstvo, Rakúsko-Uhorsko
Materská dynastiaOsl
Titulypredialista, kurialista, armalista, krajinský podsudca, kapitán, major, dôstojník, podplukovník, podmaršál, generálmajor,
ZakladateľJán z Morócových Jánových Kračian (maď. János de Mórocz János Karcsa)
Mýtický zakladateľMauritius (Móric, Móroc)
Štátna príslušnosťuhorská
Ďalšie vetvy dynastieMoróc (Mórocz) de Martos Moróc (Mórocz) de Nagyabony

Dejiny roduUpraviť

Pôvod Morócovcov sa odvodzuje od pečenežského (maď. besenyők) rozrodu (genus) Osl. Bojovní pečenehovia okolo roku 1068 vpadli do Uhorska a jeden z vodcov ich jednotiek bol Oslu alebo Osul. Pečenehovia boli porazení a vyhnaní, ale niektorí ostali v krajine a plnili úlohu ochrany hraníc v západnej časti krajiny, keďže išlo o vynikajúcich bojovníkov. Vedúcim klanom tých, ktorí ostali v Uhorsku, bol klan Osl. V 13. storočí dostali od kráľa Ondreja II. za vojenské služby donácie (majetkové dary).[1] Klan Osl bol usadený v severozápadnej časti Uhorska v župe Ráb-Mošon-Šoproň. Delením rodu sa vytvorilo niekoľko vetiev, ktorých členovia odišli do rôznych častí krajiny. Prapredkom Morócovcov je osoba menom Móroc (lat. Mauritius, Móroc je jedno z osobných mien, ktoré sa používalo v klane Osl). Údajným otcom Mauritia bol Clemens, ktorý v roku 1254 dostal od kráľa Bela IV. donáciu (majetok) v oblasti Kračian (maď. Karcsa). Karcsa je slovo tureckého pôvodu (znamená sup) a na Žitný ostrov sa dostalo spolu s Pečenehmi.[2][3] Písomná zmienka z roku 1291 hovorí, že Ján z Morócových Jánových Kračian (maď. János de Mórocz János Karcsa) syn Mórica (Móroca) sa stal nobilitovaným cirkevným šľachticom (predialistom) ostrihomského arcibiskupa (mnohí predialisti získali neskôr za svoje služby aj šľachtictvo od panovníka).[4] Išlo o vojenskú šľachtu, ktorá dostala určitú dedičnú pôdu, ale v prípade potreby museli ísť do bandéria, ktoré sformoval veľmož, pod ktorého patrili (v tomto prípade išlo o ostrihomského arcibiskupa) a bojovať pod jeho zástavou. Ján musel byť významnou a rešpektovanou osobou, keďže bola po ňom pomenovaná kúria resp. opevnené sídlisko „Mórocz-János-Karcsa“ (dnešné Moravské Kračany (maď. Móroczkarcsa), okres Dunajská Streda). Táto osada patrila k panstvu Prešporok (dnešná Bratislava) a neskôr bola majetkom ostrihomskej arcidiecézy. Osada bola jednou z dvanástich osád, ktorá patrila ku klanu Karcsa. Najstaršia písomná správa z roku 1215 hovorí o hradčanoch Prešporského hradu z osady Móroczkarcsa (história obce siaha až do čias arpádovského Uhorska), ktorí boli vyňatí spod právomoci hradu a zo stavu hradčanov povýšení medzi jobagiónov ostrihomského arcibiskupa s platnosťou aj na potomkov (daná listina je uložená v archíve v Ostrihome).[5] V roku 1320 potvrdil ostrihomský arcibiskup šľachtictvo aj Jakubovi (lat. comes Jacobus Mauritzi de Karcha) synovi Jána.[4] O rodinných príslušníkoch sa zmieňuje listina v roku 1394 v podobe: „filius Ladislai de Moroz Janos Karcha“. Príslušníci rodiny sú opäť spomínaní v listine zo 7. marca 1396 v podobe: „Dominicus filius Ladislai de Moroch Janos Karcha“.[6] Podoba priezviska "Morocz" sa v diplomoch ustálila v 15-16. storočí.

Historicky sa Morócovci zo Žitného ostrova rozčlenili na vetvy:

„Mórocz de Nagyabony“

Ide o vetvu z Veľkého Blahova (maď. Nagyabony, Nemesabony). Podľa listiny dokazujúcu šľachtictvo z roku 1725 dostali 4. júna 1641 Gregor, Andrej, Lukáš, Ján a Peter donáciu (majetok) od panovníka Ferdinanda III. Nie je však zrejmé, či išlo o potvrdenie šľachtictva donáciou alebo o nové nobilitovanie donáciou. Podľa listiny z archívu dostal rod "Morocz de Beketfalva" donáciu v roku 1641 od Ferdinanda III, takže je možné, že išlo o príslušníkov rodu "de Beketfalva", ktorým panovník potvrdil šľachtictvo donáciou.[7] Z tejto vetvy pochádzala aj šľachtická vetva Morócovcov z obce Jahodná (maď. Pozsonyeperjes, staršie Epperies).[8]

„Mórocz de Szap“

Morócovci zo Sapu (maď. Szap) sa prvýkrát objavujú v diplomoch z roku 1483. V hornom a doľnom Sape vlastnili rozsiahle majetky. V roku 1732-33 sa medzi kurialistickými daňovníkmi zo Sapu objavuje František.[9] V roku 1804 sú šľachtici Anton a Ľudovít zo Sapu zaznačení ako študenti jezuitského seminára v Győri.[10] Rok nadobudnutia šľachtictva tejto vetvy nie je známy.

„Mórocz de Martos“

Ide o komárňanskú vetvu, ktorá sa vytvorila z potomkov Pavla Moróca z Beketfalvy (syn Petra Moróca a brat Antona Moróca z Beketfalvy), jeho synov Baláža a Gregora, ktorým v roku 1601 cisár a kráľ Rudolf II. potvrdil ich staré šľachtictvo.[11]

„Mórocz de Beketfalva“

Ide o najznámejšiu vetvu Morócovcov. Príslušníkov rodu nachádzame v osade Beketfalva (dnešné Holice, Beketfa, okres Dunajská Streda), ktorá patrila k panstvu Prešporok a privilegovanej Holickej stolici. Obyvatelia tejto stolice mali na základe kráľovského nariadenia isté kolektívne, samosprávne hospodárske a súdne privilégiá a považovali sa za priamych poddaných kráľa. Morócovci zrejme patrili k drobnej kuriálnej šľachte tejto stolice (živila sa prevažne poľnohospodárstvom), ktorej členovia slúžili u popredných šľachticov. Za svoje služby dostali do zálohy Beczketházu, pustú usadlosť pri Beketfalve (1563), ako aj ďalšie menšie nehnuteľnosti v okolí. Jej príslušníci získali vyššie vzdelanie a Anton sa priženil do šľachtickej rodiny Bessenyey z Galanty (okolo roku 1565). Zmienka o rodine z roku 1549, v ktorej sa spomína „providus Georgius Morocz colonus regiae maiestatis in possesione Bekethfalwa“.[12]

O začlenenie Morócovcov medzi armálestickú (šľachta s erbom) uhorskú šľachtu sa zaslúžil Anton Moróc a jeho otec Peter Moróc, ktorým za verné služby svojmu zemepánovi a prešporskému županovi Mikulášovi Salmovi (ríšsky šľachtic) bol v roku 1572 vo Viedni, cisárom a kráľom Maximiliánom II. udelený erb (rod bol posunutý do významnejšieho postavenia, zrejme išlo len o obnovenie už existujúceho historického erbu Morócovcov, ktorý sa používal už predtým, doložený v roku 1531 v obci Kővágóörsi).[13] Morócovci následne získali kúriu v Beketfalve a ešte druhú šľachtickú kúriu v blízkej osade Bodófalva. Tým sa rod zaradil medzi majetnú nižšiu šľachtu a k priezvisku si pridal prídomokde Beketfalva“. Anton Moróc sa následne dostal do stoličnej samosprávy, ktorého si tam priviedol švagor František Esterházy, spočiatku bol prísažným prísediacim, neskôr bol zvolený za jedného zo štyroch stoličných služných. Táto spolupráca prekvitala takmer dve desaťročia počas celých osemdesiatych a deväťdesiatych rokov 16. storočia. Dôkazom dobrých vzťahov medzi príbuznými bola aj skutočnosť, že sa František stal tútorom Antonovho syna Wolfganga.[14]

 
Wolfgang Moróc (Mórocz) - vicepalatín Uhorska

O prienik Morócovcov medzi šľachtickú elitu sa zaslúžil Wolfgang Moróc, ktorý bol na začiatku svojej kariéry v službách palatína Štefana Ilešháziho. Neskôr aj zásluhou príbuzenských vzťahov s rodom Esterháziovcov a priateľským vzťahom s rodom Pálfiovcov sa začal Wolfgang Moróc presadzovať v celo krajinských úradoch a prenikol až do celouhorskej politiky. V štyridsiatych rokoch 17. storočia patril k najvplyvnejším kráľovským úradníkom v krajine. Keď v roku 1645 zomrel jeho príbuzný a patrón, uhorský palatín Mikuláš Esterházi, bol zvolený nový palatín Ján Draškovič, ktorý si za svojho pod palatína vybral práve Wolfganga Moróca. Prelom rokov 1646/1647 bol vrcholom Wolfgangovej kariéry. Wolfgang si dal upraviť aj rodový erb. Oproti pôvodnému stavu si na svojom erbe zmenil prilbu – z kolčej na turnajskú a namiesto točenice začal používať šľachtickú korunku. Tieto zmeny boli zámerné a mali vyjadrovať nadobudnutý spoločenský status rodu. Na konci svojej kariéry už Wolfgang skutočne patril k elite uhorskej nobility.[12]

K spoločenskému vzostupu Morócovcov prispelo okrem lojality k Habsburskej monarchii, katolíckej viery aj príbuzenské prepojenie na významný rod Esterházi. Esterháziovci boli patrónskym rodom Morócovcov. Anton Moróc sa oženil so šľachtickou dcérou Annou Bessenyey z Galanty, ktorá bola sestrou Heleny Bessenyey z Galanty, ktorej manželom bol Benedikt Esterházi (neskôr Esterházy), otec Františka Esterháziho a dedo Mikuláša Esterháziho. V druhej polovici 17. storočia sa Alžbeta vydala za baróna Alexandra Esterháziho z Galanty a zo Zvolena.

Od konca 17. storočia sa už Morócovci nepresadzovali v oblasti celouhorskej politiky, ale obsadzovali posty skôr na miestnej úrovni a začali sa venovať vojenskej službe. Viacerí boli vo vojenskom remesle veľmi úspešní napr. Štefan († 1747) bol husársky kapitán a neskôr radca Uhorskej miestodržiteľskej rady, Jozef († 1769), kapitán Bratislavského hradu, či Karol († 1790), husársky major.[15] Za osobitnú zmienku stojí Imrich († 1758), ktorý sa v nemeckých historických zdrojoch spomína ako barón „Emmerich von Morocz“.[16] Imrich bol majiteľom husárskeho pluku (v 18. storočí mali vlastné pluky len tí najvýznamnejší magnáti) a preslávil sa v bitke pri Kolíne (1757), ako jeden z podmaršálov husárskej divízie (podmaršálom druhej divízie bol gróf Hadik). Viacerí Morócovci sa objavujú v Komárňanskej župe ako členovia povestného komárňanského bandéria, ktoré sa preslávilo počas vojny s osmanskými turkami (Morócovci sú spomínaní ako jeden zo šľachtických rodov bandéria, rok 1601[17]). Jedným z členov komárňanského bandéria v prvej polovici 20. storočia bol András († 1958)[17], ktorý je spomínaný spolu s Ferencom († 1947) aj ako „vitéz“ (vitéz je titul s významom „rytier“, pokiaľ bol tento titul udelený v čase Maďarského kráľovstva (1920-1945) je uznaný ako dedičná šľachta, v Nemecku môžu príslušníci týchto rodín používať vo svojom mene „Ritter von“), obaja sa narodili do šľachtickej rodiny Morócovcov z obce Jahodná (maď. Pozsonyeperjes).

 
Erbová pečať Wolfganga Moróca (Mórocza), komorského radcu (1644)

Dodnes nebol nájdený žiadny hodnoverný zdroj, v ktorom by bolo doložené, že by Morócovci dosiahli magnátsky (barónsky) titul i keď sa medzi vysokou šľachtou neustále pohybovali a boli s ňou rodinne prepojení (Esterháziovci, Séčéniovci, Amadeovci, Jakusithiovci, Beňovský). Veľmi blízko bol Wolfgang, ktorý ako vicepalatín mohol pomýšľať na takúto milosť od cisára, avšak kvôli zlému zdravotnému stavu sa musel vzdať pomerne skoro tohto postu a žiadny jeho z potomkov už nedosiahol takýto významný post. Napriek tomu sa v historických zdrojoch spomína ako barón Imrich, ale rok nadobudnutia tohto titulu nie je známy.

V druhej polovici 18. storočia začal význam rodu pomaly upadať a v 19. storočí sa Morócovci radili už k nižšej šľachte (tzv. zemanom, maď. "nemes"), ktorej príslušníci boli alokovaní na juhozápadnom Slovensku, v Prešporskej, Győrskej a Komárňanskej stolici.

Erb roduUpraviť

Podľa miniatúry z roku 1572 v modro-červeno delenom štíte na zelenom trojvrší na jednej nohe stojí žeriav s červenou čiapočkou, s kameňom v druhom pazúre. Klenotom je žeriav zo štítu na zlato-červeno-strieborno-modrej točenici s vejúcimi koncami. Prikrývadlá sú zlato-modré a strieborno-červené. Najstarším známym sfragistickým prameňom sú pečate slúžneho Antona (1583, 1589). V štíte na trojvrší stojí žeriav s kameňom v pazúre. Klenotom je na kolčej prilbe v korune žeriav zo štítu. Iniciály sú A ‒ M. Pečate Wolfganga z rokov 1638 a 1644 sú totožné s armálesom. Na pečati je kruhopis “MOROCZ FARKAS”. Ďalšie podoby erbu sú z pečatí Štefana (1657 – 1675). Oktogonálna prsteňová pečať s menom majiteľa “ISTVANY MOROCZ” sa od miniatúry armálesu líši len korunou namiesto točenice a guľatým kameňom (1657). Delenie štítu je vyznačené bez udania farieb. Túto podobu erbu publikoval aj Csergheö. Ďalšia pečať Štefana nie je delená (1664). Šľachta bratislavskej stolice[18] publikovala aj pečať Františka z roku 1703 s nedelenou korunovanou kartušou. Pribudli dva vtáky ako štítonosiči.[19]

Známi príslušníci roduUpraviť

Medzi najvýznamnejších členov rodu patrili[12]:

  • Ján z Kračian (13. storočie), predialista ostrihomského arcibiskupa (1291)
  • Jakub z Kračian (14. storočie), predialista ostrihomského arcibiskupa (1320)
  • Peter (* cca 1510 – † po 1592), drobný šľachtic z Beketfalvy, adresát erbovej listiny (1572)
  • Pavol († po 1583), drobný šľachtic z Beketfalvy, adresát erbovej listiny (1572), prešporský sudca, brat Antona.
  • Anton (* cca 1545 – † po 1594), slúžny Bratislavskej stolice, adresát erbovej listiny (1572), manželka: Anna Bessenyey z Galanty († po 1618), dcéra Juraja Bessenyeya
  • Wolfgang (* 1575 – † 1648), podžupan Bratislavskej stolice, radca Uhorskej komory, uhorský podpalatín, manželky: I. Žofia Kálmár, II. Katarína Szilva († po 1644), dcéra Michala Szilvu († 1654), kráľovského hlavného tridsiatnika v Prešporku (Bratislave) a Zuzany Schmuggerovej
  • Štefan (* cca 1610 – † 1683), podžupan Bratislavskej stolice, zástupca krajinského sudcu a prísediaci kráľovskej súdnej tabule, manželky: I. Alžbeta Vitály z Dolnej Sásy /de Alszász/, II. barónka Zuzana Amade z Vrakúňa /de Wárkony/ († po 1663), dcéra baróna Leonarda Amadeho († 1647), uhorského podpalatína a Uršuly Götzelovej, III. Kristína Kerekes zo Svätého Jura /de Szentgyörgy/, dcéra Andreja Kerekesa († 1668) kráľovského protonotára a radcu Uhorskej komory a Anny Hederváryovej
  • Baláž (16-17. storočie), zakľadateľ vetvy de Martos, V roku 1601 mu kráľ Rudolf II. potvrdil jeho staré šľachtictvo
  • Zuzana (* cca 1605–1610 – † 1630), pochovaná v kostole v Holiciach (Egyházasgelle), manžel: Ján Törös († 1652), palatín arcibiskupských predialistov, tajomník kardinála Petra Pázmánya (svadbu mali 15. februára 1626 v Šamoríne)
  • Leonard (17. storočie), podžupan Mošonskej stolice a prísediaci kráľovskej súdnej tabule, v roku 1691 sa zúčastnil bosoráckeho procesu v Šamoríne
  • Alžbeta (* doložená 1659 – † po 1689), manžel: barón Alexander Esterházi z Galanty a Zvolena († 1679)
  • Helena (* cca 1630 – † 1703), manžel: gróf Juraj Séčéni[20] de Sárvár († 1732)
  • Imrich (* cca 1699 – † 1758), barón, cisársky podmaršál, majiteľ husárskeho pluku. Preslávil sa v bitke pri Kolíne 1757
  • Karol (* cca 1669 – † 1795), husársky major
  • Karol (* cca 1616 – † 1790), podplukovník
  • András (* 1891 – † 1958), gazda na esterháziovskom majeri na Hornom Dvore (maď. Felsö Údvar) pri Senci, v prvej svetovej vojne sa zúčastnil bitky pri Jagodíne (1914), bitky pri Doberdó (1916) a oslobodzovania Sedmohradska (1917), získal rytierskú medailu prvej a druhej triedy, člen komárňanského bandéria, bol mu udelený rytierský titul "vitéz", manželka: Erzsébet Görföl († 1992, zo šľachtického rodu Görföl z Jelky (maď. Jóka))
  • Ferenc (* 1878 – † 1947), hrdina z prvej svetovej vojny, bol mu udelený rytiersky titul "vitéz"
     
    zeman András Mórocz (zdroj: csemadok, Komárno, 1933)

Mariánsky stĺp a socha Immaculaty v HoliciachUpraviť

Na znak svojej vďačnosti a oddanosti dali Morócovci postaviť Mariánsky stĺp so sochu Immaculaty v roku 1689, ktorá predstavuje jedinečnú ukážku barokového sochárstva. Pôvodne sa nachádzala na konci obce, neskôr (okolo roku 1930) bola premiestnená pred farský kostol. Ide o mariánske motívy, ktoré sa od sedemdesiatych rokov 17. storočia stávajú dominantným motívom kamennej skulptúry. Panna Mária je ponímaná predovšetkým ako patrónka Uhorska, čo bezpochyby súvisí so sľubom cisára Leopolda I. a arcibiskupa Selepčéniho vytvoriť z Uhorska Máriino kráľovstvo.

 
Pečať Františka Moróca (Mórocza), 1695 Beketfalva

Kaštieľ v BeketfalveUpraviť

 
Kaštiel v Beketfalve na mape z 18. storočia

Wolfgang sa v prvej polovici 17. storočia rozhodol v rodovej dedine Beketfalve postaviť novú rezidenciu, ktorá by zodpovedajúco reprezentovala postavenie rodiny. Išlo o rozsiahly projekt, ktorý dokončili až jeho potomkovia v druhej polovici 17. storočia. Rezidencia sa nezachovala do dnešných čias, preto predstavu o objekte máme len zo zachovaných dobových máp, hlavne od Adama Hankóczyho z poslednej tretiny 18. storočia. Budova je označená ako Castell[um] a je zrejmé, že išlo o honosné sídlo s štvorkrídlovou dispozíciou, s troma vnútornými dvormi a hospodárskymi budovami na okolí. Sídlo bolo porovnateľné so stavbami vyššej šľachty v Uhorsku. Vzhľadom na aktuálne osmanské nebezpečenstvo v oblasti Žitného ostrova bol kaštieľ opevnený tromi veľkými baštami na nárožiach a v čase svojho vzniku bol opevnený zrejme aj zemným valom, či vodnou priekopou. Beketfalva bola vždy len malou osadou, avšak rezidencia z nej urobila známe sídlo v širšom regióne okolo uhorského hlavného mesta. Význam Beketfalvy v tomto období potvrdzuje aj mapa Uhorska od ríšskeho autora Georga M.Bratislava Vischera z roku 1685, ktorý na zobrazení Žitného ostrova okrem cisárskych pevností a väčších sídiel zakreslil aj túto osadu. Dnes nám bývalú slávu rodu v obci pripomína už len názov ulice ("Móroczová ulica") a zvyšky hospodárskej budovy, ktorá sa zachovala.[12]

Rod v súčasnostiUpraviť

Pokračovateľom tradície rodu v súčasnosti je Róbert Mórocz (* 1985, Bratislava) celým menom Ján Róbert Mária rytier Mórocz, ktorý je potomkom vetvy z Jahodnej (maď. Pozsonyperjes) a Veľkého Bláhova (maď. Nagyabony), ktorá je sekundárnou vetvou z Beketfalvy (maď. Beketfa) a Mártoviec (maď. Martos). Jeho manželkou je Andrea Reseková (vydatá Mórocz Reseková), ktorej prapradedo Karol Reszek bol dlhoročným richtárom v Malackách (1856-1867)[21]. Róbert zdedil rytiersky titul po svojom pradedovi rytierovi Andrásovi Móroczovi (* 1891 – † 1958), ktorý je hrdina z prvej svetovej vojny[22]. V roku 2022 bol v maďarskom Máriapócsi pasovaný za dedičného rytiera Karolom Jozefom Habsbursko-Lotrinským, rakúskym arcivojvodom a korunným princom Uhorska, ako pokračovateľ pokrvnej línie. Zároveň mu bol potvrdený dekrétom starobilý titul "nemes" (maď. šľachtic alebo urodzený), ktorý jeho predkovia dostali v 16 storočí [12]. Tieto tituly sú stále platné v niektorých krajinách (napr. v Nemecku alebo Švédsku).

GalériaUpraviť

ReferencieUpraviť

  1. Az Osl nemzetségtől a Nádasdyakig [online]. [Cit. 2022-03-30]. Dostupné online.
  2. FEHÉR, M. Jenő. BESENYŐ ŐSTÖRTÉNET [online]. [Cit. 2022-03-30]. Dostupné online.
  3. A KARCSAYAK A XIII. SZÁZADBAN. [online]. [Cit. 2022-02-17]. Dostupné online.
  4. a b Karcsay család. [online]. [Cit. 2020-11-19]. Dostupné online.
  5. ŠTULRAJTEROVÁ, Katarína. Najstaršie rody na Slovensku [online]. Slovenská genealogická-heraldická spoločnosť pri Matici Slovenskej, 1993, [cit. 2020-07-23]. Dostupné online.
  6. Karcsák [online]. [Cit. 2020-11-19]. Dostupné online.
  7. lllésy-gyűjtemény - M602 [online]. [Cit. 2022-02-17]. Dostupné online.
  8. Nemesség bizonyító iratok, 1723-1784 [online]. [Cit. 2022-02-03]. Dostupné online.
  9. NEMESEK FALUJA: SZAP [online]. [Cit. 2022-02-03]. Dostupné online.
  10. FELSŐOKTATÁSTÖRTÉNETI KIADVÁNYOK. ÚJ SOROZAT. [online]. [Cit. 2022-02-03]. Dostupné online.
  11. DR. ALAPI, Gyula. Komáromvármegye nemes csaiádai [online]. [Cit. 2019-12-31]. Dostupné online.
  12. a b c d e FEDERMAYER, Frederik. Wolfgang Mórócz z Beketfalvy (1575–1648). Spoločenský vzostup kariérneho úradníka v ranonovovekom Uhorsku. Theatrum historiae (Pardubice: Univerzita Pardubice), 2011, čís. 9, s. 201 – 223. Dostupné online [cit. 2020-03-02]. ISSN 2571-0621.
  13. A Szilvágyiak családi kapcsolatai [online]. [Cit. 2020-11-19]. Dostupné online.
  14. DUCHOŇOVÁ, Diana. Palatín Mikuláš Esterházy : dvorská spoločnosť a aristokratická každodennosť. preprac. a dopl. vyd. Bratislava : Historický ústav SAV; Veda, 2017. 558 s. ISBN 978-80-224-1606-1. S. 27.
  15. KEREKES, József. A Beketfalvi Mórocz-család története [online]. 1931, [cit. 2019-12-31]. Dostupné online.
  16. MILLAR, Simon. Kolín 1757 : první porážka Fridricha Velikého. Preklad Vojtěch Souhrada. 1. vyd. Praha : Grada, 2007. 96 s. (Válečná tažení.) ISBN 978-80-247-1888-0. S. 40.
  17. a b KECSKÉS, László. A komáromi szekeresgazdák [online]. [Cit. 2019-12-31]. Dostupné online.
  18. PONGRÁCZ, Denis et.al.. Šľachta Bratislavskej Stolice. 1. vyd. Bratislava : Agentúra Luigi, 2004. ISBN 80-969027-0-9. S. hesko Morócz.
  19. PONGRÁCZ, Denis. Atlas osobných pečatí I. 1. vyd. Bratislava : JUDr. M. Trstenský vl.n., 2019. ISBN 9788057011941. S. 298.
  20. SÉČÉNI, Juraj. In: Slovenský biografický slovník. Zväzok V R – Š. Martin : Matica slovenská, 1992. 560 s. ISBN 80-7090-216-7. S. 189.
  21. Kronika mesta Malacky [online]. 2012, [cit. 2022-09-29]. Dostupné online.
  22. VITÉZ GRÓF TAKÁCH-TOLVAY, JÓZSEF. A FRONTHARCOS ESZME SZOLGÁLATÁBAN. BUDAPESŤ : [s.n.], 1942. S. 505.

LiteratúraUpraviť

Pozri ajUpraviť

Externé odkazyUpraviť