Plaveč (okres Stará Ľubovňa)

obec na Slovensku

Plaveč je obec na Slovensku v okrese Stará Ľubovňa.

Plaveč
obec
Plavečský hrad4, Plaveč.jpg
Hrad Plaveč
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Prešovský kraj
Okres Stará Ľubovňa
Región Šariš
Vodný tok Poprad
Nadmorská výška 488 m n. m.
Súradnice 49°15′28″S 20°50′51″V / 49,257722°S 20,847383°V / 49.257722; 20.847383
Rozloha 16,68 km² (1 668 ha) [1]
Obyvateľstvo 1 765 (31. 12. 2021) [2]
Hustota 105,82 obyv./km²
Prvá pís. zmienka 1269
Starosta Peter Šlosár[3] (nezávislý)
PSČ 065 44
ŠÚJ 526959
EČV SL
Tel. predvoľba +421-52
Adresa obecného
úradu
Obecný úrad Hviezdoslavova 101/4 065 44 Plaveč
E-mailová adresa ocuplavec@slnet.sk
Telefón 052/4921783, 052/4284851
Fax 052/4921711
Poloha obce na Slovensku
Red pog.svg
Poloha obce na Slovensku
Interaktívna mapa obce
Wikimedia Commons: Plaveč (Stará Ľubovňa District)
Webová stránka: plavec.sk
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:

Symboly obceUpraviť

Predpokladaný vznik prvého pečatidla obce môžeme datovať už do začiatku 14. storočia. Po dosiahnutí výsad zemepanského mestečka v 15. stor. Plaveč obecné pečatidlo už určite mal, aj keď sa nezachovalo. Na pečatidle zo 16. stor. je symbol sv. Margity, ktorá je zobrazená s mečom v pravej ruke a s drakom pod nohami. Ten istý symbol sa nachádza aj na pečatidle z 19.storočia z roku 1868.

Erb obceUpraviť

Erb obce Plaveč má takúto podobu: v červenom štíte stojí na zlatom drakovi strieborná sv. Margita so zlatou korunou, ktorá v pravici drží strieborný meč, a v ľavici striebornú reťaz s uviazaným drakom.

Zástava obceUpraviť

Zástavu obce Plaveč tvorí päť pozdĺžnych pruhov: červený, žltý, biely, žltý a červený.

Pečať obceUpraviť

Pečať obce Plaveč je okrúhla, uprostred so symbolom obce Plaveč a kruhopisom OBEC PLAVEČ.

DejinyUpraviť

Najstaršia správa o obci je z roku 1269, keď kráľ Belo IV. dal rytierovi Bohumírovi dedinu Trstené v Liptove za jeho dovtedajšie dediny Plaveč a Žehru. Z nej vyplýva, že dedina jestvovala už pred 12. storočím, pri ktorej okolo roku 1100 uhorský kráľ Koloman usadil vysunutú stráž Plavcov (Polovcov) na ochranu hraníc Uhorska, od ktorých staršia dedina dostala nové pomenovanie Plaveč. Odvtedy až do 2. polovice 13. storočia bola spolu so svojím okolím majetkom uhorskej koruny.

Pred rokom 1269 bola na čas majetkom liptovského šľachtica Bohumíra, neskôr patrila Detrikovmu synovi Arnoldovi zo Spiša, ktorému plavečské panstvo daroval kráľ Štefan V. Hradné panstvo Plaveč zostalo vo vlastníctve Arnolda len do roku 1294, keď ho výmenou za majetok Švábovce na Spiši získal kráľ Ondrej III. Roku 1317 kráľ Karol Róbert plavečské panstvo daroval Filipovi Drugetovi. Po smrti Filipa Drugeta, ktorý nemal potomkov, Karol Róbert roku 1327 dal jeho majetky Filipovmu synovcovi Viliamovi. V 2. pol. 14. storočia bolo panstvo opäť kráľovským majetkom. Koncom 14. alebo začiatkom 15. storočia sa vlastníkmi panstva stali šľachtici Bubekovci, ktorí okolo roku 1427 boli už trvalými vlastníkmi majetkov plavečského panstva.

Roku 1449 sa hradu zmocnilo bratrícke vojsko a stal sa sídlom vodcu bratríkov Petra Aksamita, ktorý ho roku 1455 dostal do zálohu. Koncom 15. a začiatkom 16. storočia vlastníkmi panstva boli Zápoľskovci, ktorí ho roku 1505 predali šľachticovi Michalovi Horvátovi z Lomnice. Plavečských Plavcov, ktorí tu vykonávali vojensko-strážnu službu od začiatku 13. storočia, uhorskí králi postupne premiestnili, prípadne tu usadili nových strážcov. Časť z nich postupne upadla medzi poddaných alebo za zvláštne zásluhy ich králi povýšili na zemepánov. V 2. polovici 13. storočia tu žili len poddanské domácnosti.

Pravdepodobne zač. 14. storočia sa v Plavči usadilo nové obyvateľstvo podľa zákupného práva. V 14. storočí tu jestvovalo šoltýstvo, ktoré neskôr zaniklo. V 16. storočí pôsobil už volený richtár. V 1. polovici 14. storočia jestvoval plavečský dištrikt, do ktorého patrili okolité farnosti. Plavečská farnosť jestvovala aj v 15. a 16. storočí. Cez Plaveč viedla krajinská cesta tiahnuca z údolia Torysy do údolia Popradu.

V 13. alebo začiatkom 14. storočia na tejto ceste zaviedli zemepáni vyberanie mýta pod hradom. Mýtnica a vyberanie mýta sa udržalo aj v 15. a 16. storočí. Z iniciatívy zemepánov sa v Plavči v 14. alebo 15. storočí zaužívalo konanie trhu. Od konca 15. storočia sa vyvíja ako poddanské mesto. Mestský vývoj posilnili aj tri jarmoky, ktoré sa mohli konať od roku 1505, keď mesto dostalo trhové právo. Roku 1427 roľnícke domácnosti zdanili od 76 port, takže Plaveč patril k stredne veľkým mestám. Bol jediným mestom na plavečskom panstve. Roku 1600 bolo v sídlisku 44 domov, mýtnica, mlyn, kostol, fara, škola a 2 kúrie šľachticov Horvátovcov. Roku 1456 a 1631 sa poddaní hradu vzbúrili proti poddanským ťarchám. V 18. storočí boli zemepánmi Horvátovci, v 19. storočí tu mali majetky Salamonovci. Roku 1756 mestečko vyhorelo. V roku 1787 malo 64 a roku 1828 130 domov. Začiatkom 20. storočia tu založili závod na výrobu syrov a otvorili kameňolom. Po roku 1918 obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

obec bola oslobodená 23. 1. 1945. Počas bojov zhorelo v obci 41 domov, 145 stodôl a 81 maštalí. Vo voľbách 1946 zvíťazila Demokratická strana, zo 673 hlasov získala 435, KSS 215, Strana práce 17 a Strana slobody 2 hlasy. Povodeň r. 1948 spôsobila veľké hospodárske škody. ŠM, založený r. 1962, bol pod správou ŠM Lipany do r. 1969, od 1970 do 1975 bol pod správou ŠM Stará Ľubovňa, od 1975 JRD Rozvoj. Po oslobodení obec zaznamenala hospodársky a kultúrny rozvoj. Po r. 1945 bola v obci zavedená elektrická sieť (1957), miestny rozhlas, verejné osvetlenie, vodovod (1990), postavená základná škola (1958), kultúrny dom a budova MNV (1967), most cez rieku Poprad (1973), budova Jednoty SD (1981), reštaurácia (1983), stredisko služieb (1984), požiarna zbrojnica (1985), športový štadión (1988), nové rodinné domy, objekty JRD. Uvedením železničnej trate Podolínec – Plaveč do prevádzky v r. 1966 obec získala železničné spojenie.

ObyvateľstvoUpraviť

Dlhodobý vývoj počtu obyvateľovUpraviť

Rok Počet obyvateľov Muži Ženy
1900 1332  –  -
1970 1733 888 885
1980 1820 917 903
1991 1766 896 870
1995 1839 914 925
2000 1829 915 914
2005 1851 935 916
2010 1892 948 944

Veková štruktúra obyvateľstvaUpraviť

Rok 1970 1980 1990 1995 2000 2005
Predproduktívni 651 543 494 454 550 364
Produktívni 915 1046 1000 1087 1044 1182
Poproduktívni 207 231 272 298 235 305

Pohyb obyvateľstvaUpraviť

Rok 1970 1980 1990 1995 2000 2005
Narodení 39 42 27 26 17 23
Zomrelí 10 17 11 14 21 20
Prisťahovaní 38 23 30 35 21 7
Vysťahovaní 45 47 44 16 22 20
Prírastok 22 1 2 31  –   – 
Úbytok  –   –   –   –  -5 -10

Vývoj bytového a domového fonduUpraviť

Rok 1970 1980 1990 1995 2000 2005
Domy 308 354 377 393 446 461
Byty 331 389 423 453 497 517

Stav obyvateľstva podľa národnosti /sčítanie z roku 2001/Upraviť

Slovenská 99,49 %
Maďarská 0 %
Rómska 0 %
Rusínska 0,11 %
Ukrajinská 0,11 %
Česká 0,22 %
Poľská 0,07 %

Bývajúce obyvateľstvo podľa náboženského vyznaniaUpraviť

Rímskokatolícke 94,60 %
Evanjelické 0,05 %
Gréckokatolícke 4,75 %
Pravoslávne 0,05 %
Bez vyznania 0,55 %

Kultúra a zaujímavostiUpraviť

PamiatkyUpraviť

  • Hrad Plaveč, zrúcanina stredovekého hradu, sídla panstva, ktorý bol založený v druhej polovici 13. storočia ako pohraničná pevnosť na ceste smerom do Poľska.[4] Prvá písomná zmienka o hrade je v listine Ondreja III. z roku 1294, v ktorej sa uvádza, že staviteľom už kamenného hradu bol šľachtic Arnold, syn Ditricha zo Spiša. V roku 1317 ho Karol I. Róbert daroval Drugetovcom, ktorým patril do roku 1366, keď vymreli. Následne patril Bubekovcom. V druhej polovici 15. storočia počas husitských bojov sa hradu zmocnili bratríci na čele s Petrom Aksamitom, až do jeho smrti v roku 1458. Následne patril Zápoľským a od roku 1505 Horvátovcom, ktorí si podľa panstva odvádzali meno Horvát-Paločai (Plavečský). Tí hrad prestavali v období renesancie a baroka na pohodlné šľachtické sídlo. Vďaka tomu bol hrad ušetrený rozkazu Karola VI. z roku 1715, ktorý nariaďoval búranie hradov. Po roku 1830 Paločaiovci hrad opustili a v roku 1856 vyhorel. Rok nato vymrel aj samotný rod Paločai.[5] V 90. rokoch 20. storočia sa zrútil rozsiahly úsek exteriérového múru paláca. Od roku 2014 prebieha obnova hradu a archeologické výskumy v jeho areáli. Zo značne rozrušenej štruktúry hradu sa dodnes dochovala najmä juhozápadná časť múru s trojpodlažnou kruhovou baštou a základy náprotivnej juhovýchodnej bašty.
  • Rímskokatolícky kostol sv. Margity, jednoloďová pôvodne stredoveká stavba s pravouhlým ukončením presbytéria a predstavanou vežou, z 13. storočia.[6] Okolo roku 1330 v ňom pôsobil farár Gregor, ktorému pred rokom 1330 jágerský biskup Čanadín zhabal desiatok od miestnych farníkov. Kostol bol evanjelický v rokoch 1614-1660. Úpravami stavba prešla v období renesancie, keď bola doplnená o bočnú kaplnku a baroka v roku 1711, keď bola doplnená o kaplnku sv. Kríža a 1773 o kaplnku sv. Trojice. Neogotickými úpravami prešla v roku 1892 a rokoch 1901-1903. V interiéri sa nachádza barokový oltár sv. Margity Antiochijskej z roku 1730. Reliéf svätice má centrálnu polohu, lemovaný je hlavami anjelov, po stranách sú sochy sv. Petra, sv. Barbory, sv. Kataríny a apoštola Pavla. Ďalej sa tu nachádzajú dva bočné oltáre, ranobarokový panny Márie zo začiatku 18. storočia, po stranách so sochami sv. Jozefa a Mikuláša, v nadstavci obraz sv. Jána Nepomuckého so sochami sv. Kataríny a Barbory. Druhý bočný oltár je tiež ranobarokový, sv. Jozefa zo začiatku 18. storočia, po stranách sochy sv. Juraja a Martina, v nadstavci obraz sv. Jozefa so sochami sv. Pavla a Martina biskupa. Z tohto kostola pochádza neskorogotická socha Madony a tri maľované oltárne tabule zobrazujúce sv. Katarínu, sv. Barboru a sv. Agnesu zo začiatku 16. storočia, ktoré sú súčasťou zbierok v Šarišského múzea v Bardejove.[7] Fasády kostola sú hladké s polkruhovo ukončenými oknami a opornými piliermi. Veža je členená mohutnými opornými piliermi a ukončená trojuholníkovými štítmi a ihlancovou helmicou. V spodnej časti veže je portál riešený ako edikula s pilastrami a trojuholníkovým štítom s tympanónom.

Osobnosti obceUpraviť

RodáciUpraviť

ReferencieUpraviť

  1. Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava: ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. Počet obyvateľov podľa pohlavia – obce (ročne) [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, rev. 2022-03-31, [cit. 2022-04-01]. Dostupné online.
  3. Voľby do orgánov samosprávy obcí 2022 : Zoznam zvolených starostov [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, 2022-10-30. Dostupné online.
  4. Register nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok [online]. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. Dostupné online.
  5. Plaveč [online]. Pamiatky na Slovensku. Dostupné online.
  6. Register nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok [online]. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. Dostupné online.
  7. Pamiatky obce [online]. Oficiálne stránky obce Plaveč. Dostupné online.

Externé odkazyUpraviť