Skokan hnedý (Rana temporaria) je druh európskej žaby.

Skokan hnedý
2.588 – 0 mil. [1]
Stupeň ohrozenia
IUCN stupne ohrozeniaVyhynutýVyhynutýVyhynutý vo voľnej prírodeKriticky ohrozenýOhrozenýZraniteľnýTakmer ohrozenýOhrozenýNajmenej ohrozenýNajmenej ohrozený
[2]
Vedecká klasifikácia
Vedecký názov
Rana temporaria
Linnaeus, 1758
Synonymá


Rozšírenie
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Je to obojživelník z čeľade skokanovité nachádzajúci sa vo väčšine Európy, na severe v Škandinávii a na východe na Urale, s výnimkou väčšiny Pyrenejského polostrova, južného Talianska a južného Balkánu. Najzápadnejšou hranicou výskytu je Írsko, kde sa dlho a nesprávne predpokladalo, že je to introdukovaný druh. Nachádza sa aj v Ázii a východným smerom do Japonska.

Má tri odlišné štádiá vývinu – žubrienka, suchozemské mláďa a dospelý jedinec. Majú korpulentné telá so zaobleným pyskom, nožičkami a krátkymi (vzhľadom na ostatné druhy skokanov) zadnými končatinami prispôsobenými na pohyb vo vode a vyskakovanie na pevninu. Často sú zamieňané s ropuchou bradavičnatou (Bufo bufo), ale skokany sa dajú ľahko rozoznať, pretože majú dlhšie nohy, skáču a majú vlhkú pokožku, zatiaľ čo ropuchy sa plazia a majú suchú, bradavicami posiatu pokožku. Vajíčka týchto dvoch druhov sa tiež líšia v tom, že skokany ich majú v zhlukoch, a ropuchy ich kladú v dlhých reťazcoch. Skokany hnedé vylučujú na koži temporin, dechtu podobnú zmes peptidov s antibakteriálnym účinkom.[3] Pomenovaný je podľa tmavých škvŕn na boku hlavy z lat. tempora = spánky, sluchy.[4]

Skokan hnedý a skokan zelený sa chovajú a lovia pre mäso, pretože napr. vo Francúzsku a v Ázii sú žabie stehienka delikatesou.[5]

Taxonómia upraviť

Pretože je skokan hnedý vo svojom vonkajšom vzhľade veľmi variabilný, boli opísané viaceré varianty/poddruhy.

  • R. t. temporaria – skokan hnedý severný. Obýva takmer celú distribučnú oblasť. Vyskytuje sa na území Slovenska.[6]

Medzi izolované poddruhy (hlavne juhozápadná časť areálu rozšírenia), ktoré vznikli geografickou izoláciou v horských oblastiach s klimatickými výkyvmi patria:

  • R. t. honnorati – populácie v Alpách vo Francúzsku[7]
  • R. t. parvipalmata (Seoanne, 1885) – sever Pyrenejského polostrova, okrem Pyrenejí[8] (provincie Galícia a Astúria[9]). Má iné volanie pri párení a redukované blany na nohách.[7]
  • R. t. canigonensis (synonymum R. t. aragonensis) – populácie vo francúzskych Pyrenejach [7]

Medzi sporné poddruhy patrí:

  • R. t. gasseri je nomen nudum, opis taxónu nebol nikdy publikovaný[9]

Opis upraviť

Dospelý skokan má dĺžku tela od 6 do 9 cm[10] (iný zdroj od 8 do 10 cm[6]), chrbát a boky môžu byť od olivovozelenej[11] do sivohnedej, hnedej, olivovo hnedej, šedej, žltkastej a červenohnedej farby.[12] Pokožku pritom dokáže zosvetliť alebo stmavnúť a prispôsobiť okoliu.[11] Ak sa nachádza vo vode s vysokým obsahom železa, môže byť červený.[6] Niektoré jedince majú aj neobvyklé sfarbenie – v Škótsku sa našli čierne aj červené jedince, ako aj albíni so žltou kožou a červenými očami.[11] Počas obdobia párenia sa farba samcov zvyčajne zmení do siva.[11] Priemerná hmotnosť dosahuje 22,7 g; samica je zvyčajne o niečo väčšia ako samec. Dožíva sa do 8 rokov.[11] V zajatí sa jedinec dožil až 18 rokov.[13]

Hlava je krátka a zaoblená. Boky, končatiny a chrbát pokrývajú nepravidelné tmavé škvrny[11] a zvyčajne majú tmavú škvrnu za okom.[12] Vo všeobecnosti nemá skokan hnedý stredný chrbtový pruh, ak ho aj má, je pomerne nevýrazný.[12] Vzhľadom podobný skokan ostropyský stredný chrbtový pruh má, a ľahko sa od skokana hnedého odlišuje. Podbruško je biele alebo žlté (príležitostne viac oranžové u samíc) a môže byť fľakato hnedé alebo oranžové.[11] Oči sú hnedé s transparentnými vodorovnými zrenicami a majú priehľadné vnútorné viečka na ochranu očí, zatiaľ čo sú pod vodou.[11] Hoci má skokan hnedý dlhšie zadné končatiny ako ropucha bradavičnatá, sú kratšie ako končatiny skokana štíhleho, s ktorým sa delí o časť svojho územného rozšírenia. Dlhšie zadné končatiny a jemnejšie sfarbenie skokana štíhleho sú hlavné črty, ktorými sa líši. Samce majú predné končatiny oveľa silnejšie, čo je spôsobené reprodukčným správaním (samec drží samicu v polohe amplexus).

Rozšírenie upraviť

Vyskytuje sa vo väčšine Európy na sever do Škandinávie vnútri polárneho kruhu a východne po Ural, s výnimkou väčšiny Pyrenejského polostrova, južného Talianska a južného Balkánu. Bol introdukovaný aj na ostrov Lewis and Harris, Shetlandy, Orkneje a Faerské ostrovy. Nachádza sa aj v Ázii a východným smerom do Japonska.[11][14]

V Írsku bol dlho považovaný za úplne introdukovaný druh,[15] ale genetické analýzy naznačujú, že konkrétne populácie v juhozápadnom Írsku sú skutočne domorodé.[16] Autori navrhujú, že populácia írskych jedincov je zmiešaná skupina, ktorá zahŕňa pôvodné žaby, ktoré prežili posledné ľadové obdobie v refúgiach bez ľadu, prirodzených kolonizátoroch po ústupe ľadu, a nedávnych introdukovaných jedincov zo západnej Európy.[16][17]

Výskyt na Slovensku upraviť

Žije tu skokan hnedý severný (Rana temporaria temporaria). Vyskytuje sa na celom území Slovenska. Výnimkou sú najnižšie a najvyššie polohy, jeho rozsah je v nadmorských výškach od 220 do 2 200 m n. m.[6]

Habitát upraviť

Vokalizácia

Mimo obdobia párenia žijú samotársky život na vlhkých miestach v lesoch, pri rybníkoch, močiaroch alebo vo vysokej tráve.[18] Sú bežne aktívne po väčšinu roka, v najchladnejších mesiacoch hibernujú na súši alebo vo vode.[12] V najsevernejších oblastiach svojho výskytu môžu byť zachytené pod ľadom až deväť mesiacov v roku, ale nedávna štúdia ukázala, že za týchto podmienok môžu byť relatívne aktívne pri teplotách blízkych mrazu.[18]

Je to veľmi otužilý a prispôsobivý obojživelník.[6] Na Britských ostrovoch zimujú od konca októbra do januára. Znovu sa objavia už vo februári, ak sú podmienky priaznivé a migrujú do vodných útvarov, ako sú napríklad záhradné jazierka, aby sa rozmnožovali.[15] V tvrdších podmienkach, aké sú napríklad v Alpách, sa objavujú až začiatkom júna. Zimujú v tečúcich vodách, bahnitých dutinách alebo vo vrstvách rozkladajúceho sa lístia a bahna na dne rybníkov alebo jazier primárne s prúdom. Príjem kyslíka cez kožu postačuje na potreby počas hibernovania chladných a nehybných žiab.[11][12][19]

Rozmnožovanie upraviť

 
Samec a samica (dole) v pozícii amplex počas rozmnožovania. Vajíčka vo vode sú od predchádzajúcich párov.

Na začiatku jari je hypofýza stimulovaná zmenami vonkajších faktorov, ako sú zrážky, dĺžka dňa a teplota, a tvoria sa hormóny, ktoré naopak stimulujú produkciu pohlavných buniek – vajíčka u samíc a spermie u samcov. Samcovi napučí palcový páriaci mozoľ a stmavne.[20] Samičkám sa na koži bokov a chrbta vytvoria malé drsné bradavičky. Samcom zmodrie hruď a okolie hrdla.[21]

 
Rana temporaria, amplexus

Rozmnožujú sa v plytkých, stálych, sladkých vodách, ako sú rybníky. Párenie sa začína v období medzi marcom a koncom júna, ale väčšinou v apríli (vo väčšej časti svojho rozšírenia).[12] Dospelé jedince sa zhromažďujú v rybníkoch, kde samce súťažia o samice. Rituál zahŕňa hlučné vokalizácie (kvákanie) veľkou skupinou samcov. Samce vydávajú pomerne slabé volanie pomocou rezonančných mechúrikov. Samice sú priťahované k samcom, ktoré produkujú najhlasnejšie a najdlhšie volania. Samice vstúpia do vody, k zhromaždeným samcom, ktoré sa ich snažia uchopiť prednými končatinami. Rozmnožujú sa „explozívne“, koncentruje sa veľké množstvo jedincov, samce môžu v zápale uchopiť aj niečo podobného rozmeru, ako napríklad kus dreva.[5] Úspešný samec vystúpi sa samičí chrbát a zakliesni sa pod jej prednými končatinami v pozícii známej ako amplexus. V tejto pozícii mu pomáha aj palcový páriaci mozoľ. Odkopne všetky ostatné samce, ktoré sa ju pokúšajú uchopiť.[20] Potom zostane pripevnený v tejto polohe, až kým samica nenakladie svoje vajíčka, ktoré oplodňuje postriekaním spermiami počas vypúšťania z kloaky.[11] Rituály sú vykonávané v priebehu dňa aj noci, ale pária sa zvyčajne v noci. Samice kladú od 1 000 do 2 000 vajíčok, ktoré plávajú vo veľkých zhlukoch blízko vodnej hladiny.[11][22] Najväčšie samice môžu naklásť až 4 000 vajíčok.[21] Vajíčka sú takmer celé čierne a obalené priehľadným rôsolom. Veľkosť vajíčka je 1,7 až 2,8 mm; rôsol má priemer 8 až 10 mm. Po oplodnení sa pár oddelí, samice opustia vodu a samce sa pokúsia nájsť ďalšiu samicu. V priebehu troch alebo štyroch dní všetky samice nakladú vajcia a opustia vodu, samce sa rozptýlia.[20]

Vývoj upraviť

 
Žubrienka

Rovnako ako u iných druhov obojživelníkov je rýchlosť vývinu žubrienok a vajíčok ovplyvnená teplotou, pričom pri vyšších teplotách sa vyvíjajú rýchlejšie ako pri nižších teplotách.[23] Zhluky čiernych vajíčok a žubrienok pomáhajú ohriať vodu a zrýchliť tak ich vývoj.[21] Občas sa stáva, že vajíčka aj zamrznú, čo ich vývoj spomalí.[6] Žubrienky veľké 6 až 9 mm sa liahnu po niekoľkých dňoch až štyroch týždňoch v závislosti od teploty. Mladé žubrienky sú prevažne bylinožravé, kŕmia sa riasami, detritom, rastlinami a niektorými malými bezstavovcami. Ale hneď ako sa im vyvinú zadné nohy, sú úplne mäsožravé, kŕmia sa malými vodnými živočíchmi alebo dokonca v prípade nedostatku potravy aj inými žubrienkami. Väčšie žubrienky vylučujú do vody chemické látky, ktoré výrazne brzdia vývoj menších žubrienok (obmedzuje vlastný druh aj iné druhy).[21] Do suchozemského štádia sa žubrienky vyvinú za dva a pol až tri mesiace.

Dvojročné až trojročné (za nepriaznivých podmienok aj štvorročné) žaby sa stanú sexuálne aktívne, čím zvýšia svoju telesnú hmotnosť, a to najmä v prvom roku života po prechode. V priemere sú samce sexuálne aktívnejšie ako samice rovnakého veku.

Mladé žaby sa živia bezstavovcami na súši aj vo vode, ale ich stravovacie návyky sa počas života výrazne menia a staršie žaby jedávajú iba na súši.[11] Dospelé žaby sa budú živiť akýmkoľvek bezstavovcom s vhodnou veľkosťou, svoju korisť chytajú do svojich dlhých lepkavých jazykov[11], ale počas krátkeho obdobia párenia sa vôbec nekŕmia.[11] Preferujú hmyz (najmä muchy),[12] slimáky, slizniaky a červy.[11]

Stav ochrany upraviť

Sú náchylné na množstvo chorôb, napr. na vírusy z rodu Ranavirus a parazitickú hubu Batrachochytrium dendrobatidis, ktoré sa podieľajú na úbytku obojživelníkov na celom svete.[24] Strata prirodzeného prostredia a účinok týchto chorôb v posledných rokoch spôsobil pokles populácie v celej Európe[24]. Na červenom zozname IUCN je kategorizovaný ako najmenej ohrozený druh (LC)[2].

Predátori upraviť

Žubrienky sú lovené rybami, chrobákmi, larvami vážok a vtákmi. Dospelé žaby majú mnoho nepriateľov, vrátane bocianov, dravých vtákov, vrán, čajok, kačíc, rybárikov, volaviek, kún, lasíc, tchorov, jazvecov, vydier a hadov. Niektoré žaby ulovia (ale zriedkavo zjedia) domáce mačky. Veľké počty sú zabité na cestách motorovými vozidlami.[27]

Pred predátormi môže použiť obrannú reakciu zvanú imobilita, keď znehybnie.[28]

Fosílie upraviť

Najstaršie fosílne nálezy skokana hnedého v strednej Európe sa datujú od neskorého pliocénu asi pred dvoma miliónmi rokmi. Bol nájdený fosilizovaný jedinec v bahne blízko obce Kaltensundheim v Nemecku spolu s pozostatkami mamutov (Mammut borsoni). Pre pleistocén je skokan hnedý jedným z najbežnejších fosílnych nálezov žiab – nielen z teplého obdobia, ale aj z chladného obdobia a dokonca aj z vysokej fázy doby ľadovej (v oblasti bez ľadu).[29]

Archeologické nálezy v oblasti Kutnej Hory v Česku dokazujú, že už prehistorická ľudská populácia tohto regiónu jedla žabie stehienka. Dôkazom je približne 700 nájdených kostí týchto zvierat.[30]

Referencie upraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Common frog na anglickej Wikipédii a Grasfrosch na nemeckej Wikipédii.

  1. a b Fossilworks: Rana temporaria [online]. fossilworks.org, [cit. 2018-12-16]. Dostupné online. Archivované 2018-12-21 z originálu.
  2. a b Kuzmin, S., Ishchenko, V., Tuniyev, B., Beebee, T., Andreone, F., Nyström, P., Anthony, B.P., Schmidt, B., Ogrodowczyk, A., Ogielska, M., Bosch, J., Miaud, C., Loman, J., Cogalniceanu, D., Kovács, T. & Kiss, I. 2009. Rana temporaria (errata version published in 2016). The IUCN Red List of Threatened Species 2009: e.T58734A86470817. http://dx.doi.org/10.2305/IUCN.UK.2009.RLTS.T58734A11834246.en. Prístup 9. december 2018.
  3. Naturally Occurring Peptides from Rana temporaria: Antimicrobial Properties and More. [online]. misuse.ncbi.nlm.nih.gov, [cit. 2018-12-16]. Dostupné online. (po anglicky)
  4. Kultúra slova. [s.l.] : Vydavateľstvo Slovenskej akadémia vied., 1997. 418 s. Dostupné online.
  5. a b GRZIMEK, Bernhard. Grzimek’s Animal Life Encyclopedia. Second Edition, Volume 6: Amphibians  . vyd. [s.l.] : Gale, 2003. ISBN 0-7876-5782-4. s. 262 – 263
  6. a b c d e f ZWACH, Ivan. Naši obojživelníci a plazi.  . vyd. Praha : SZN, 1990. ISBN 80-209-0053-5. s. 54 – 57
  7. a b c Veith, Michael & Vences, Miguel & Vieites, David & Nieto-Román, Sandra & Palanca, Antonio. (2002). Genetic differentiation and population structure within Spanish common frogs (Rana temporaria complex; Ranidae, Amphibia). Archivované 2017-08-13 na Wayback Machine Folia Zoologica. 51. 307-318.
  8. SPEYBROECK, Jeroen; BEUKEMA, Wouter; BOK, Bobby; VOORT, Jan Van Der. Field Guide to the Amphibians and Reptiles of Britain and Europe. [s.l.] : Bloomsbury Publishing, 2016. 320 s. ISBN 978-1-4729-2563-3.
  9. a b Discordant Patterns of Nuclear and Mitochondrial Introgression in Iberian Populations of the European Common Frog (Rana temporaria) [online]. academic.oup.com, [cit. 2018-12-17]. Dostupné online.
  10. STERRY, Paul. Complete British Wildlife Photoguide. Londýn : HarperCollins, 1997. ISBN 0-583-33638-8.
  11. a b c d e f g h i j k l m n o p Common frog, grass frog [online]. BBC, [cit. 2007-08-09]. Dostupné online. Archivované 2007-01-27 z originálu.
  12. a b c d e f g SERGIUS L., Kuzmin. Rana temporia [online]. AmphibiaWeb, 10 November 1999, [cit. 2007-08-09]. Dostupné online.
  13. M. N. Denisowa (1969), zitiert bei Schlüpmann & Günther (vgl. Lit.)
  14. Rana temporaria have established themselves as a wild population in Nólsoy
  15. a b The Common Frog - (Rana temporaria) [online]. ENFO, [cit. 2007-08-09]. Dostupné online. Archivované 2007-09-28 z originálu.
  16. a b TEACHER, A. G. F.; T. W. J. Garner; R. A. Nichols. European phylogeography of the common frog (Rana temporaria): routes of postglacial colonization into the British Isles, and evidence for an Irish glacial refugium. Heredity, 21 January 2009, s. 490–496. ISSN 0018-067X. DOI10.1038/hdy.2008.133. PMID 19156165.
  17. Irish frogs may have survived Ice Age [online]. Zoological Society of London, 17 March 2009. Dostupné online. Archivované 2009-06-18 z originálu.
  18. a b Roots, Clive. Hibernation. Westport, Conn : Greenwood Press, 2006. ISBN 0-313-33544-3. S. 510, 511.
  19. DUNLOP, David. Common Frog final [online]. Lancashire BAP, 26 February 2004, [cit. 2007-08-09]. Dostupné online. Archivované 2007-09-27 z originálu.
  20. a b c ANON. Frog Reproduction [online]. Frog-garden.com, [cit. 2014-03-23]. Dostupné online. Archivované 2019-01-21 z originálu.
  21. a b c d MORAVEC, Jirí. Svet zvírat VII. [s.l.] : [s.n.], 1999. ISBN 80-00-00719-3. s. 56
  22. The Macdonald Encyclopedia of Amphibians and Reptiles - Rana temporaria 80
  23. WELLS, Kentwood D.. The Ecology and Behavior of Amphibians. 1. vyd. [s.l.] : University of Chicago Press, 9 Nov 2007. ISBN 0226893340. 3, s. 125.
  24. a b ECCLESTON, Paul. Appeal for public help to track deadly frog disease. The Daily Telegraph (Telegraph Media Group), 28 July 2008. Dostupné online [cit. 2010-06-18].
  25. Vyhláška Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 158/2014 Z. z., ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 24/2003 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov [online]. Bratislava: Ministerstvo spravodlivosti SR, 2014-05-22, [cit. 2018-12-16]. Dostupné online.
  26. SMERNICA RADY 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín [online]. eur-lex.europa.eu, [cit. 2018-12-21]. Dostupné online.
  27. RSPB Birds magazine Summer 2004, strana 66
  28. JABLONSKI, Daniel; GVOŽDÍK, Václav. Imobilita jako obranné chování žab pozorované u skokana hnědého [online]. ziva.avcr.cz, [cit. 2018-12-17]. Dostupné online.
  29. Gottfried Böhme: Zur historischen Entwicklung der Herpetofaunen Mitteleuropas im Eiszeitalter (Quartär). – In: Rainer Günther (Hrsg.): Die Amphibien und Reptilien Deutschlands. – G. Fischer-Verlag, Jena, 1996, S. 30–39. ISBN 3-437-35016-1
  30. R. Kysely: Frogs as part of the Eneolithic diet: archaeological records from the Czech Republic (Kutna Hora-Denemark site, Rivnac Culture). – Journal of Archaeological Science 35 (2008): 143-157. (Frogs in the Eneolithic diet (anglicky))

Iné projekty upraviť