Wikipédia

Divina (obec)

obec na Slovensku v okrese Žilina

Divina je obec na Slovensku v žilinskom kraji, v okrese Žilina.

Divina
obec
Letecká snímka na centrum Diviny (2004)
Vlajka
Znak
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Žilinský kraj
Okres Žilina
Región Považie
Vodné toky Divina, Lúcky potok
Nadmorská výška 355 – 910 m n. m.
Súradnice 49°16′18″S 18°41′44″V / 49,271667°S 18,695556°V / 49.271667; 18.695556
Rozloha 21,88 km² (2 188 ha) [1]
Obyvateľstvo 2 460 (31. 12. 2023) [2]
Hustota 112,43 obyv./km²
Prvá pís. zmienka 1325
Starosta Martin Fronc[3] (nezávislý)
PSČ 013 31
ŠÚJ 517488
EČV (do r. 2022) ZA
Tel. predvoľba +421-41
Poloha obce na Slovensku
Poloha obce na Slovensku
Map
Interaktívna mapa obce
Wikimedia Commons: Divina, Žilina District
Webová stránka: divina.sk
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:

Miestne časti

upraviť

Divinu tvoria dve obce: Divina a kedysi samostatná obec Lúky. Divina má aj početné osady, z ktorých najväčšie sú osady Bálovce (u Báli) a na Vŕšku, ktoré sú využívané aj chalupármi.

Historické názvy

upraviť

Poloha

upraviť

Divina leží približne 6 km severne od okresného a krajského mesta Žilina v údolí, ktorým preteká rovnomenný potok Divina. Umiestnenie obce v údolí zapríčinilo, že počas svojho vývoja sa rozrástla do dnešnej takmer 6 km dĺžky. V blízkosti obce sa nachádza Divinka, Svederník (aj s jeho miestnymi časťami Marček a Zárieč-Keblov), Dlhé Pole, Dlhá nad Kysucou, Rudinská, Rudina, Rudinka. Okrem obcí sa v blízkosti Diviny nachádzajú aj dve mestské časti Žiliny: Považský Chlmec a Vranie. Divina teda hraničí so 7 dedinami a s krajským mestom Žilina pričom hraničnou oblasťou je mestská časť Vranie. Hranica meria 138,95 metra a nachádza sa na turistickom chodníku označenom modrou značkou kúsok od miestnej osady Bálovce.

Z urbanistického hľadiska predstavuje Divina typ reťazovej dediny s dodnes nezastavanými časťami (miestna časť ve Vrbí, alebo u Paríži). Rozptýlené osídlenie Diviny potvrdzujú v 18. storočí tiež textové operáty Prvého vojenského mapovania. Typ voľnej reťazovej dediny je v podstate typ, ktorý vznikol na území Slovenska počas nemeckej kolonizácie v 13. – 14. storočí, kedy obce vznikali vymeraním rovnobežných pásov, kolmých na hradskú cestu, pri ktorej sa nachádza intravilán.[4]

  •  
    Hraničná oblasť medzi Divinou a Žilinou. V pozadí Kysucká vrchovina
  •  
    Divina, centrum obce, vpravo obec Lalinok
  •  
    Pohľad na miestnu časť Lúky v roku 2016

Dejiny

upraviť

Územie Diviny a jej okolia bolo osídlené už oddávna. Okrem niekoľkých nálezov z doby bronzovej a rímskej sa v blízkej lokalite Veľký vrch našlo najstaršie a najväčšie slovanské osídlenie (hradisko) na severnom Slovensku z predveľkomoravského obdobia. Pri archeologickom výskume sa tu našli aj keltské mince (minca typu "Divinka"), ostrohy, kusy nádob či šperky.

Divina vznikla na zvykovom a nemeckom (žilinskom) kolonizačnom práve, neskôr prešla na valašské. Pri nemeckom práve mali významné miesto šoltýsi (kolonizátori – zakladatelia), ktorí sa usídlili v dosiaľ neobývaných častiach chotára a rozširovali dedinu zakladaním jej nových osád, prípadne osídľovali opustené časti obce. Šoltýsi mali svoje privilégiá a slobody a nepatrili medzi poddanské obyvateľstvo.[5] Prvé písomné zmienky o území Diviny sú z roku 1244. Územie obce sa tu spomína len nepriamo zmienkou o riekach Divina a Malá Divina, spolu s ostatnými okolitými obcami a oblasťami v listine nitrianskeho biskupa Adama II., v ktorej opisuje hranice územia Kysúc, darované kráľom Belom IV. kniežaťu Bohumírovi, syna Sebeslava, za jeho činy počas tatárskeho vpádu do Uhorska.

Pri popise chotára Diviny z roku 1325 sa spomína aj obec Lúky (dnes miestna časť Diviny). Divina, novozaložená plantácia (lehota), bola krajinským sudcom Alexandrom potvrdená istému Salmanovi. Niektorí autori sa však domnievajú, že ide o dosídlenie staršej, opustenej osady.[6] Stredoveké osídlenie chotára dokladá aj stredoveký hrádok, ktorý sa nachádzal v pohraničnej oblasti medzi Divinkou a Divinou v doline Divinského potoka. Divinu ďalej získava Salmanov syn Mikuláš, ktorého potomkovia boli koncom 14. resp. začiatkom 15. storočia povýšení do šľachtického stavu.[7] Podľa urbáru Budatínskeho panstva z roku 1572 patrila Divina do jeho správy. Popisná časť urbára sa zmieňuje aj o divinskom zákupnom richtárovi (šoltýsovi), ktorý tu pravdepodobne prevádzkoval mlyn. Zaujímavé je, že divinskí obyvatelia okrem odovzdávania štandardných naturálií museli vrchnosti ako jediní zo všetkých obcí panstva poskytovať aj jarabice aj zajace.[8] K Budatínskemu panstvu patrila obec aj v roku 1658 a zostala v jeho držbe aj počas nasledujúcich storočí, až do zániku feudalizmu.

V chotári Diviny existovala dnes už zaniknutá osada (obec) Nová Dedina (Ves Nove), ktorá sa rozprestierala na území dnešných obcí Divina, Podvysoká, Dlhá nad Kysucou, Turzovka a zrejme aj Rudinská. V roku 1572 bola táto osada majetkovo rozdelená na dve časti. Prvú so sedliakmi Kuczmenom, Holáňom a želiarom Mezerom vlastnili Ján a Juraj Suňogovci. Druhá časť osady so sedliakmi Hrošomm, Polkom a želiarom Lazarom patrila Suňogovcom Mojžišovi a Rafaelovi. Medzi ďalšie zaniknuté divinské osady patrili: Pažiť, Brezová a divinské lazy zvané Dluha. Osady Nová Dedina a Brezová sú spomenuté ešte v roku 1658 v urbári Budatínskeho panstva v súvislosti s Divinou ako Nove a Brezove.[9]

V zmysle tereziánskej urbárskej regulácie bolo zrušené dedičné richtárstvo, šoltýstvo či funkcie valašských vojvodov, a tým boli zrušené aj ich privilégiá.[10] V čase tereziánskej urbárskej regulácie žilo v Divine celkom 24 šoltýsov. Títo šoltýsi už nemali svoje šoltýske listiny a tak sa v zmysle nariadenia o tejto regulácii zaviazali platiť dane.[11] Vrstva privilegovaných šoltýsov pozvoľne splynula s ostatným poddanským obyvateľstvom. Pozostatkom po valašskej kolonizácii, ktorý pretrval až do polovice 20. storočia sú tzv. bačoviská roztrúsené po okolitých kopcoch.

V obci sa dodnes zachovalo množstvo pôvodných ľudových stavieb: drevenice, humná a bačoviská. Dodnes tu stoja ľudové domy postavené pred rokom 1900, alebo v prvých desaťročiach 20. storočia. Hospodárske stavby (humná, chlievy, šopy) sa z dôvodu ich nepotrebnej modernizácie zachovali omnoho staršie, mnohé pochádzajú z polovice 19. storočia. Ešte v polovici 20. storočia existovali v obci aj iné historické a účelné stavby: sušiarne ovocia, pálenica a do svahov zapustené pivnice.[4]

Tesne po skončení druhej svetovej vojny sa stala Divina strediskom tragédie. 13. mája 1945 pri násilnom partizánskom rekvirovaní zásob v obci boli dvaja partizáni oddielu Za Vlasť zastrelení členmi miestnej milície. Pri následnej trestnej výprave partizánov do obce 15. mája 1945 bolo v Divine zavraždených 10 a zranených 5 občanov. Páchatelia neboli potrestaní.[12]:31-35

  •  
    Rodový erb Suňogovcov, rodu, ktorý významne ovplyvnil dejiny obce
  •  
    Divina, Korausov dom z roku 1828
  •  
    Divina, Lašútove humno z roku 1828
  •  
    Ľudový dom z roku 1907, Divina – osada na Vŕšku
  •  
    Osada na Vŕšku, drevený portál, datovanie

Pečať Diviny

upraviť

Prvé známe pečatidlo obce pochádza z 18. storočia. Jeho kruhopisom je: SIGIL (lum) • P (agi) • DIVINÆ. V pečatnom poli stojí na vetvičke vyrastajúcej z pažite holubovitý vták. Táto figúra je niekedy interpretovaná aj ako sluka, a tento symbol sa dostal aj do súčasného erbu obce. Ďalším variantom, o akú figúru v pečatnom poli môže ísť, je jarabica, pretože podľa urbáru z roku 1572 sa táto pernatá zver na území obce hojne vyskytovala. Druhé najstaršie pečatidlo Diviny je z polovice 19. storočia. Jeho kruhopis znie: SIGILLUM POSSESSIONIS • N (agy) • DIVINÆ. V pečatnom poli je na pažiti stojaci pastier v klobúku s fajkou a palicou. Pri jeho pravej nohe stojí ovca, pri ľavej skáče pes. Symbol vychádza z pastierskeho spôsobu života obyvateľov Diviny, nielen v intraviláne, ale aj na sezónnych bačoviskách mimo neho.

  •  
    Divina, najstaršia známa pečať
  •  
    Lúky, najstaršia známa pečať

Lúky, miestna časť Diviny

upraviť

Lúky vznikli ako osada na nemeckom kolonizačnom práve patriaca zemianskym rodinám. Prvá písomná zmienka o Lúkach je z roku 1325. Historicky a administratívne mali Lúky v minulosti bližšie k Svederníku a Marčeku, ako k Divine. Obec totiž vlastnili často identickí majitelia ako Svederník, Marček či Zarieč. V roku 1458 Matej Korvín daroval novou donáciou za verné služby na rozličných miestach Jánovi zo Svederníka a jeho synovi Jurajovi, večným právom Svederník a Lúky so všetkými náležitosťami, od oráčin až po úžitky. Aj tu môžeme zaznamenať prepojenie týchto dvoch majetkov. Okrem Svedernických vlastnili majetok v Lúkach aj iné zemianske rody. Pred rokom 1474 to bol Juraj Markovský, v rokoch 1474 a 1526 Súľovskí, ktorí sa o tento majetok v roku 1478 sporili Nedeckými a Bitarovskými. V bližšie neurčenom čase tu mali majetky aj Maršovskí. Matej Bel uvádza rodiny Ordódovcov, Akayovcov a Sirmajovcov (Sirmiensis). V roku 1828 obec vlastnili Akajovci, Ordódyovci a Súľovskí.[5] Lúky sa samostatne vyvíjali do roku 1913, potom boli pričlenené k Divine.[13] Toto spojenie sa udialo proti vôli obyvateľov, pretože existuje niekoľko žiadostí o osamostatnenie Lúk, adresovaných v období 1. ČSR trenčianskemu županovi.[14]

Pečať Lúk

upraviť

Najstaršie známe pečatidlo obce pochádza z polovice 18. storočia. Jeho kruhopis znie: • SIGIL (um) • LUKENSÆ. V strede pečatidla sú do trojuholníka zostavené tri rovnaké predmety, pravdepodobne baly súkna, alebo plátna. V druhej polovici 18. storočia vzniklo druhé pečatidlo. Kruhopis pečatidla v hornej polovici vložený do stuhy znie: SIGIL (lum) • PO (ssessionis) LUK (ensis). V pečatnom poli je kosec s obrovskou kosou. Toto pečatidlo bolo v minulosti omylom pripisované Lúkam v púchovskom okrese. Podľa tejto omylom pripisovanej pečate si púchovské Lúky vytvorili aj súčasný erb. Ďalšie pečatidlo Lúk vzniklo v roku 1854. Jeho kruhopis znie: • SIGILLUM POSSESSIONIS LUKI • 1854. V pečatnom poli je kosec v klobúku kosiaci pažiť. Tieto posledné dve pečate sú v podstate hovoriacimi symbolmi, ktoré odkazujú na názov obce – kosci kosiaci lúky.[5]

Meteorit

upraviť

24. júla 1837 dopadol takmer do centra obce meteorit, z mineralogického hľadiska chondrit. O jeho dopade sa zachoval záznam v prvom zväzku divinskej farskej matriky: „Divinu vzrušila zvláštna udalosť 24. júla 1837. V tento deň o pol dvanástej hodine pred obedom sa slnko zatmilo a v 50-stupňovom uhle v diaľke 40 siah od kostola v smere vyšného konca obce dopadol tu s veľkým rachotom meteor vo váhe 19 viedenských funtov (1 viedenský funt = 56,006 dkg).[15] Rozmery tohto meteora (povetroňa) boli tieto: dĺžka 24 cm, šírka 23 cm, hrúbka 13 cm. Meteor tento si vzala vdova grófka Ľudmila Csáky, rodená Lažanská, do svojho hradu v Budatíne, čo vzácnu pamiatku a v roku 1838 ho darovala Národnému múzeu v Budapešti, kde sa dosiaľ nachádza.“ Pod záznamom je podpísaný Štefan Závodník, v období pádu meteoritu kaplán u divinského farára Jána Lottnera. Závodník však nebol objaviteľom meteoritu. Krátko po páde ho našiel a pred zničením zachránil Ján Lottner, ktorý ho ešte teplý priniesol na divinskú faru a neskôr odovzdal grófke Čákyovej. Zápis v matrike bol vykonaný na dvakrát, ako o tom svedčia nielen roky (1837 a 1838), ale aj odlišný rukopis záznamov. Prvý zápis spravil pravdepodobne tesne po páde Ján Lottner, druhý vznikol zrejme až niekoľko rokov po páde, pretože Závodník je tu podpísaný už ako paroch (us) divinensis, čiže farár Divinský, ktorým sa bol až od roku 1841.[16] Popredný stredoeurópsky prírodovedec Jozef Sadler označil meteorit z Diviny na základe jeho veľkosti, dokonalého stavu a nádherného tvaru za kráľa všetkých európskych meteoritov. Menšiu časť meteoritu má vo svojich zbierkach aj Viedenské prírodovedné múzeum (Naturhistorisches Museum Wien).[17] Najväčšia časť meteoritu zostala dodnes uložená v Prírodovednom múzeu v Budapešti. Vďaka mineralógovi Mgr. Danielovi Ozdínovi, PhD. z Katedry mineralógie a petrológie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave sa dostalo na Slovensko päť verných kópií divnského meteoritu. Jedna je súčasťou Pamätníka divinského meteoritu, ktorý slávnostne odhalil starosta Ing. Emil Molko počas Ondrejovských hodov 29. 11. 2014. Ide o jediný takto stvárnený geologický pamätník na Slovensku. Pri tejto príležitosti vydala Slovenská pošta príležitostnú pečiatku s motívom divinského meteoritu. Ide o druhé pripomenutie meteoritu vo forme príležitostnej poštovej pečiatky v slovenskej filatelistickej histórii. Ako prvá bola v roku 1997 vydaná pečiatka pripomínajúca pád meteoritu v Rumanovej.[18] Autorom príležitostnej pečiatky a pamätníka je krajinný architekt Ing. Marek Sobola, PhD.[19]

  •  
    Historický zápis o divinskom meteorite
  •  
    Pamätník divinského meteoritu
  •  
    Grófka Ľudmila Čákyová,rodená Lažanská z Bukovej, (*1800 – †1882) so synom Ladislavom Čákym, litografia Jozefa Kriehubera, 1839

Historické pamiatky

upraviť

Kostol

upraviť
Bližšie informácie v hlavnom článku: Kostol svätého Ondreja (Divina)

Neskoro barokový kostol svätého Ondreja bol postavený v rokoch 1773 – 1779.[20]


  •  
    Kostol sv. Ondreja v Divine
  •  
    Aliančný erb Suňog – Esterházy nad vstupom do kostola
  •  
    Historický projekt kostola v Divine

Fara

upraviť

Neskoro baroková budova, postavená pred rokom 1773 (skôr ako súčasný kostol). Kanonická vizitácia z roku 1828 uvádza, že po vyhorení fary zamurovali dvere vedúce ku kostolu a spravili tam malú kaplnku. Objekt je podpivničený. Počas pôsobenia Štefana Závodníka sa na fare údajne skrýval niekoľko dní Ľudovít Štúr.[16] Na fasáde je umiestnená pamätná tabuľa venovaná Štefanovi Závodníkovi.

  •  
    Pamätná tabuľa na budove fary

Socha sv. Jána Nepomuckého

upraviť

Neskoro baroková socha kamenná bola vytesaná v roku 1796 a pôvodne stála vedľa cesty pri vstupe do Diviny. V roku 1822, počas masívnej povodni, voda sochu podmyla a odniesla. Z týchto dôvodov sochu po nájdení (vtedy sa našla bez hlavy) premiestnili na súčasné miesto pod farou na nový murovaný podstavec. Socha je Národnou kultúrnou pamiatkou.[21] V roku 2016 začala generálna obnova pamiatky, ktorá bola zrealizovaná pod záštitou Veľvyslanectva Nemeckej spolkovej republiky na Slovensku.[22] Sochu na novom podstavci, tentoraz vychádzajúceho z analógie tvorby neskorého baroka, v piatok 2. júna 2017 odhalil Joachim Bleicker, veľvyslanec Nemecka na Slovensku spolu so starostom Diviny Emilom Molkom a autorom projektu Marekom Sobolom.[23] Následne ju požehnal Mons. Tomáš Galis, žilinský diecézny biskup.[24][25] Projekt sa vďaka patrónom a donorom stal medzinárodným. K príležitosti požehnania a odhalenia sochy vznikla aj odborná publikácia Príbeh svätojánsky, Socha svätého Jána Nepomuckého v Divine.[26] Slovenská pošta vydala k tejto príležitosti oficiálne poštové produkty – pečiatku, obálky a známkové kupóny.[27][28]

Spolupatróni projektu

Donori projektu

  •  
    Strana z kanonickej vizitácie Diviny z roku 1828, v ktorej sa spomína socha
  •  
    Socha pred začatím reštaurovania
  •  
    Celkový pohľad na obnovenú sochu s okolím

Kríž "u Kapra"

upraviť

Kríž je na tomto mieste zakreslený už na Komasačnej mape Diviny z roku 1867 a po prestavbe je zachovaný dodnes.[4]

Pamätná tabuľa povodní

upraviť

Pôvodne bola umiestnená na budove bývalej pošty a notárskeho úradu (objekt zbúrali v roku 2016) po poslednej veľkej povodni zo dňa 8. 5. 1932, vo výške, kam počas povodne siahala voda. Text na doske z bieleho mramoru znie: VELKÁ POVODEN NASTALA NÁSLEDKOM PRIETRŽE MRACIEN KTORÁ VŽ BOLA 8.5.1822 A VROKV 1896 SA ZOPAKOVALA 8.V.1932 PO 5.HODINE POPOLVDNI A DOSIAHNVC TEITO VŠKV ZNOVV NIČILA TVTO OBEC A PRÁCV JEJ OBČANOV.[29] V nápise je skrytý chronogram, podľa ktorého sa dá súčtom rímskych číslic dopracovať k roku poslednej povodne.

  •  
    Pamätná tabuľa na budove dnes už neexistujúcej pošty

Referencie

upraviť
  1. ↑ Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava: ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. ↑ Počet obyvateľov podľa pohlavia – obce (ročne) [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, rev. 2024-03-28, [cit. 2024-04-10]. Dostupné online.
  3. ↑ Voľby do orgánov samosprávy obcí 2022 : Zoznam zvolených starostov [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, 2022-10-30. Dostupné online.
  4. ↑ a b c SOBOLA, M.: Ľudová architektúra a staviteľstvo v doline divinského potoka a jeho prítokov. In: Vlastivedný zborník Považia XXVI. Žilina: Považské múzeum v Žiline 2013.
  5. ↑ a b c SOBOLA, M.: Obce farnosti Veľká Divina a ich symbolika (1. pol. 18. – 2. pol. 19. storočia). In: Zborník Kysuckého múzea 15/2013. Čadca: Kysucké múzeum v Čadci 2013, s. 243 – 285. ISBN 978-80-970780-7-2.
  6. ↑ NOVÁK, Jozef. Pečate miest a obcí Slovenska. I. Zväzok A – M. Bratislava: FF UK Bratislava 2008, s. 179.
  7. ↑ SOKOLOVSKÝ, Leon. Správa stredovekej dediny na Slovensku. Bratislava AEP 2002, s. 95.
  8. ↑ VELIČKA, Drahomír.: Urbár Budatínskeho panstva z roku 1572, 2012. In: Slovenská archivistika, 47 (2012) 2, s. 11.
  9. ↑ MARSINA, Richard – KUŠÍK, Michal. Urbár hradného panstva Budatín 1658. In: Urbáre feudálnych panstiev na Slovensku II. (XVII. storočie). Bratislava: Vydavateľstvo SAV v Bratislave 1959, s. 291.
  10. ↑ CAMBEL, Samuel, ed. Dejiny Slovenska II : (1526-1848). 1. vyd. Bratislava: Veda, 1987.
  11. ↑ Štátny archív v Bytči, fond Krajský súd Trenčín, Urbársko-komasačné písomnosti, Nagy Divina 1770 – 1915, Kartón 35, inventárne číslo 1400. Tereziánsky urbár Veľkej Diviny, 30. 9. 1772.
  12. ↑ Partizáni ako politický a mocenský činiteľ na Slovensku v rokoch 1945-1948. In: LETZ, Róbert. DIES ATER - Nešťastný deň 29. august 1944. Ed. P. Bielik, P. Mulík. Bratislava : Občianska iniciatíva Dies Ater vo Vydavateľskom družstve Lúč, 1994. 187 s. ISBN 80-7114-127-5.
  13. ↑ NOVÁK, Jozef. Pečate miest a obcí Slovenska. I. Zväzok A – M. Bratislava: FF UK Bratislava 2008, s. 580.
  14. ↑ Štátny archív v Bytči, fond Slúžnovský úrad Kysucké Nové Mesto, Kartón 14, skupina XIV., inventárne číslo 99. Žiadosť o osamostatnenie Lúk od Veľkej Diviny datovaná 20. 1. 1922
  15. ↑ http://historia.szm.com/miery.htm
  16. ↑ a b Archív rímskokatolíckeho farského úradu v Divine. Historia Parochiae Divinaensis in dioecesi Nitriensi, 1939. Rukopis
  17. ↑ Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2014-11-30]. Dostupné online. Archivované 2014-12-05 z originálu.
  18. ↑ http://www.pofis.sk/katalog/produkty/peciatka-1997-meteorit-rumanova
  19. ↑ http://www.pofis.sk/katalog/produkty/peciatka-2014-odhalenie-pamatnika-divinskeho-meteoritu
  20. ↑ http://www.pamiatky.sk/po/po/Details?id=9362
  21. ↑ http://www.pamiatky.sk/po/po/Details?id=9364
  22. ↑ V Divine zachránili sochu s neobyčajným príbehom | Žilinský večerník [online]. www.zilinskyvecernik.sk, [cit. 2017-08-21]. Dostupné online.
  23. ↑ Večerník súčasťou národnej kultúrnej pamiatky | Žilinský večerník [online]. www.zilinskyvecernik.sk, [cit. 2017-08-21]. Dostupné online.
  24. ↑ V malej dedine v srdci Európy postavili most komunikácie a priateľstva – Žilinská diecéza – Rímskokatolícka cirkeva [online]. www.dcza.sk, [cit. 2017-08-21]. Dostupné online.
  25. ↑ WWW.TKKBS.SK. Biskup Galis požehnal obnovenú sochu sv. Jána Nepomuckého v Divine [online]. www.tkkbs.sk, [cit. 2017-08-21]. Dostupné online.
  26. ↑ Príbeh svätojánsky. Socha sv. Jána Nepomuckého v Divine [online]. eshop.kysuckemuzeum.sk, [cit. 2017-08-21]. Dostupné online.
  27. ↑ A.S., Slovenská pošta,. POFIS – Katalóg – Produkty – Tlačový list známky s personalizovaným kupónom – Ján Nepomucký [online]. www.pofis.sk, [cit. 2017-08-21]. Dostupné online.
  28. ↑ A.S., Slovenská pošta,. POFIS – Katalóg – Produkty – Požehnanie sochy sv. Jána Nepomuckého v Divine [online]. www.pofis.sk, [cit. 2017-08-21]. Dostupné online.
  29. ↑ ŠUŠKA, P. (ed.): Divina, monografia. Divina: Obecný úrad Divina 2011

Iné projekty

upraviť
  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Divina (obec)

Externé odkazy

upraviť
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Divina_(obec)&oldid=7937244“