Wikipédia

Vihorlatské vrchy

pohorie na Slovensku

Vihorlatské vrchy (skrátene aj Vihorlat) je pohorie sopečného pôvodu, geomorfologický celok Vihorlatsko-gutinskej oblasti, ktorý sa rozprestiera na východe Slovenska a čiastočne na západe Ukrajiny (Zakarpatská oblasť). Na jeho území sa nachádza Chránená krajinná oblasť Vihorlat a taktiež územie Vihorlatský prales skrátene aj Vihorlat, ktoré bolo v roku 2007 zapísané do zoznamu Svetového prírodného dedičstva UNESCO v kategórii Karpatské bukové pralesy. Dôvodom boli zachovalé bukové pralesy s vyše 240-ročnými exemplármi.

Vihorlatské vrchy
(Vihorlat)
pohorie
Vihorlat v zime
Štát Slovensko Slovensko
Regióny Košický kraj, Prešovský kraj
Okresy Humenné, Snina, Michalovce, Sobrance
Nadradená
jednotka 		Vihorlatsko-gutinská
oblasť
Susedné
jednotky 		Beskydské predhorie
Východoslovenská
pahorkatina
Podradené
jednotky 		Humenské vrchy
Vihorlat
Popriečny
Súradnice 48°54′S 22°9′V / 48,900°S 22,150°V / 48.900; 22.150
Najvyšší bod Vihorlat
 - výška 1 075,5[1] m n. m.
Geologické zloženie andezit, tuf
Poloha v rámci Slovenska
Poloha v rámci Slovenska
Poloha Vihorlatských vrchov
Poloha Vihorlatských vrchov
Wikimedia Commons: Vihorlatské vrchy
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:

Polohopis

upraviť

Vihorlatské vrchy na juhu a západe hraničia s Východoslovenskou pahorkatinou, na severe s Bukovskými vrchmi, Laboreckou vrchovinou a Beskydským predhorím.[2] Pohorie prudko vystupuje z Východoslovenskej nížiny. Kým okrajové časti Východoslovenskej nížiny dosahujú 250 – 300 m n. m., vrcholové časti Vihorlatu presahujú 1 000 m n. m., čím vertikálne prevýšenie dosahuje až 800 m.

Delenie

upraviť

Vihorlatské vrchy sa delia na 3 podcelky, ktoré zahŕňajú 5 častí:[2]

Vývoj a geologický opis

upraviť

Mladovulkanické pohoria na Slovensku vznikali koncom treťohôr, v neogéne, keď došlo k rozsiahlej sopečnej činnosti. Vo Vihorlate sa začala sopečná činnosť neskôr, asi pred 15 mil. rokov, a viaže sa na vznik hlbinných zlomov, ktoré otvorili vstupové cesty sopečným hmotám. Na zlomoch tohto systému sa nachádzajú všetky významnejšie vulkanické centrá pohoria - pri Morskom oku, v záveroch Porubského a Sokolského potoka, na vrchu Vihorlat a na vrchu Kyjov. Najvyššie vrchy pohoria, ako je Vihorlat, Veľká Trestia, Motrogon, Ščob, Veža a iné, vznikali v poslednej etape vulkanizmu zhruba pred 9 mil. rokov a sú tvorené prevažne andezitmi. Finálny vulkanizmus (vznik bazaltov) sa vo Vihorlate neprejavil. Sopečné hmoty vzniknutého pohoria prekryli najmä časti druhohorného bradlového pásma, magurského flyšu a neogénnych sedimentov.

Sopečná činnosť vo Vihorlate sa odohrávala prevažne v poklesávajúcom území a iba v neskoršom období bolo celé pohorie vyzdvihnuté vysoko nad svoje okolie. V dôsledku toho sa na väčšine územia nestretávame s typickým vulkanickým reliéfom, ako sú sopečné kužele a pod., ale vyskytujú sa tu prevažne erózno-zlomové formy s prejavom stratovulkanickej stavby.

Hoci Vihorlat patrí k najmladším pohoriam, jeho povrch je značne deštruovaný. Pôvodne vyššie vrchy sa vplyvom erózie a častých rozsiahlych zosuvov postupne zmenšovali. Početné svahové toky odnášali pôdotvorný materiál a na bázach svahov vytvárali mohutné náplavové kužele. Odkryté lávové prúdy sa rozpadali na veľké kamenné bloky a kamenné moria.

Andezity budujúce hrebeň pohoria vytvárajú dobré podmienky pre infiltráciu vôd. Povrchová voda na mnohých miestach infiltruje pozdĺž zlomových línií. Na povrch vystupujú mnohé z nich na styku s menej priepustnými pyroklastikami alebo paleogénnymi horninami.[3]

Vrcholy

upraviť
 
Namrznutý vrchol Vihorlatu, najvyššieho vrchu pohoria
Bližšie informácie v hlavnom článku: Zoznam vrcholov vo Vihorlatských vrchoch

Vrcholy Vihorlatských vrchov nad 800 m n. m.:[1]

Sedlá

upraviť

Sedlá Vihorlatských vrchov:[1]

Jazerá

upraviť

Jazerá Vihorlatských vrchov:

Vodné nádrže

upraviť

Vodné nádrže Vihorlatských vrchov:

Drevené kostoly

upraviť

Drevené kostoly vo Vihorlatských vrchoch:

Chránené územia

upraviť

Chránené územia Vihorlatských vrchov:

Lesné spoločenstvá

upraviť

Lesy Vihorlatu boli zatriedené podľa prevládajúcich funkcií do troch kategórií:

  • Najrozšírenejšie sú hospodárske lesy, s hlavnou funkciou produkcie drevnej hmoty.
  • Na extrémnych stanovištiach, na strmých svahoch a kamenitých pôdach sú ochranné lesy. Plnia najmä pôdoochrannú funkciu.
  • Lesné porasty v NPR Morské oko patria k lesom osobitného určenia, kde iné celospoločenské funkcie prevládajú nad produkčnou funkciou. Pozorný návštevník to môže posúdiť z príjemnej prechádzky po náučnom chodníku cez pôvodné bukové porasty, kde sa môže stretnúť so všetkými vývojovými fázami prírodného lesa. Najstaršie stromy postupne odumierajú a na ich mieste po vniknutí svetla vyklíčia mladé jedince nasledujúcej generácie. Dorastaním mladín sa vytvárajú hrúbkové i výškové diferencované časti porastov, ktoré optimálne využívajú pôdny i vzdušný priestor. Vyvrcholením rastu prírodného lesa je hrúbkovo i výškovo vyrovnaný porast s maximálnou zásobou drevnej hmoty.

Na pomerne krátkom úseku z Remetských Hámrov a zo Sninských rybníkov prekonáme výškové rozpätie 700 – 800 m. Zmení sa klíma z mierne teplej a mierne vlhkej (teploty 5 – 7 °C, zrážky 700 – 800 mm) na klímu mierne chladnú až chladnú horskú (teploty 4 – 5 °C, zrážky 800 – 1 000 mm). Vplyvom klímy a iných pôdotvorných činiteľov, hlavne geologického podložia a členitého reliéfu, menia sa pôdne pomery, čo v konečnom dôsledku je určujúcim prostredím pre výskyt, rozšírenie a vegetačnú stupňovitosť lesných spoločenstiev tejto oblasti.

  • Dubové bučiny (Querceto-Fagetum) sa nachádzajú v podporí Sninského kameňa v nadmorských výškach 300 – 500 m na miernych svahoch. Popri pôvodných, prevažne bukových porastoch s dubom, vyskytujú sa zmiešané porasty so zvýšeným zastúpením hraba, brezy, z ihličnanov borovice, smreka a smrekovca. Bohatá je krovitá etáž, v ktorej sa uplatňuje lieska, svíb, vtáčí zob, krušina jelšová. Bylinný porast má prevažne trávovitý vzhľad, ktorý na vypuklých svahoch tvorí ostrica chlpatá (Carex pilosa), marinka voňavá (Asperula odorata) a zubačka cibuľkonosná (Dentaria bulbifera). Na preliačených svahoch a ich bázach pristupujú druhy náročnejšie na vlhkosť, ako sú Žindava európska (Sanicula europaea), kozia noha hostcová (Aegopodium podagraria), hluchavka žltá (Lamium galeobdolon) a kopytník európsky (Asarum europaeum).
  • Kyslé dubové bučiny (Fagetum quercinum) sa viažu na ostré zbiehajúce chrbty svahov, podložie ktorých je minerálne chudobné. Ich výskyt je len fragmentárny. V drevinovom zložení prevláda buk v bylinnom podraste chlpaňa belasá (Luzula nemorosa) s hojným zastúpením machov.
  • Jasenové jelšiny (Fraxineto-Alnetum) lemujú alúviá potokov podhoria Sninského kameňa. Pôvodné porasty tvorila jelša lepkavá a jaseň, ktoré pre svoju existenciu potrebujú dostatok pôdnej vlahy a minerálnych živín. V bylinnom podraste sú zastúpené vlhkomilné lesné druhy, ako je kyslička obyčajná (Oxalis acetosella), zádušník brečtanovitý chlpatý (Glechoma hederacea subsp. hirsuta), kozia noha hostcová a iné.
  • Bučiny (Fagetum pauper) sú prevládajúcim spoločenstvom pohoria Vihorlat. Vyskytujú sa na sklonitých a kamenitých svahoch v nadmorských výškach 400 – 800 m na minerálne stredne zásobených pôdach. Pre spoločenstvo je charakteristické drevinové zloženie, kde buk má absolútnu prevahu. Dôsledkom je hromadenie bukového odpadu, chudobný alebo takmer žiadny bylinný kryt. Výnimkou je jar, keď fialové kvety zubačky žľaznatej (Dentaria glandulosa) oživia na pohľad mŕtvy les. V priebehu vegetácie sú v nízkom zastúpení prítomné zubačka cibuľkonosná a ostrica chlpatá.
  • Typická bučina (Fagetum typicum) má rozšírenie na pravidelných a vypuklých svahoch v nadmorských výškach 500 – 800 m. Živné stanovištia, dostatočná pôdna i vzdušná vlhkosť podnietili pestré druhové zloženie stromovej a bylinnej vrstvy. Popri buku a jeho sprievodných rastlinách sa začínajú uplatňovať cenné listnáče a nitrofilné druhy, ako je bažianka trváca (Mercurialls perennis), zádušník brečtanovitý chlpatý a iné.
  • Lipová bučina (Fagetum tiliosum) zaberá preliačené svahy v nadmorských výškach 500 – 800. Na minerálne bohatých pôdach majú zvýšené zastúpenie javory, brest a jaseň, dominantnú pokryvnosť majú nitrofilné rastliny.
  • Bučina s jedľou (Fagetum abietinum) sa viaže na minerálne chudobné kamenisté podložie. Jej výskyt fragmentárny a je charakteristický zastúpením acidofilných druhov, ako je chlpaňa lesná (Luzula sylva), čučoriedka obyčajná (Vaccinium myrtillus), smlz trsťovitý (Calamagrostis arundinacea), plavúň pučivý (Lupodium annotinum), chvostník jedľovitý (Huperzia selago). Na tieto stanovištia sa viaže aj výskyt pôvodnej jedle vo Vihorlate.
  • Jedľové bučiny (Abieto-Fagetum) zaberajú pravidelné a vypuklé svahy v nadmorských výškach 800 – 1 000 m n. m. Pre spoločenstvo sú charakteristické bukové porasty s diferencovanou porastovou výstavbou, viacvrstvový bylinný podrast s výraznejším uplatnením papradí, ostružiny srstnatej (Rubus hirtus), starčeka hájneho (Senecio nemorensis), kamzičníka rakúskeho (Doronicum austriacum) a kysličky obyčajnej. Nitrofilné druhy sú prítomné, avšak nedosahujú dominancie.
  • Bukové javoriny (Fazeto-Aceretum) sa vyskytujú na minerálne bohatých pôdach preliačených a podhrebeňových svahov Sninského kameňa. Zastúpenie buka je rovnocenné so zastúpením cenných listnáčov, z ktorých prevláda javor horský. Bylinný podrast je tvorený nitrofilnými rastlinami, ako sú bazanka trváca, mesačniča trváca (Lunaria rediviva) a hviezdica hájna (Stellaria nemorum). Hojné sú i paprade a bučinové druhy.
  • Jaseňové javoriny (Fraxineto-Aceretum) zaberajú kamenité a balvanité sutiny so zásypovým humusom v okolí Sninského kameňa. Charakteristické je zastúpenie javora horského, bresta a jaseňa, tiež jarabiny vtáčej. V bylinnom podraste prevládajú nitrofilné druhy, hlavne mesačnica trváca a udatník lesný (Aruncus vulgaris). Spoločenstvo má dôležitú pôdoochrannú funkciu.
  • Nízka buková javorina (Fageto-Aceretum humie) výškove uzatvára spoločenstva pohoria Vihorlat. Vplyvom vrcholovej klímy majú dreviny obmedzený vzrast. Javor horský prevláda nad bukom, prímes tvorí jarabina vtáčia. Bylinný podrast je výrazne viacvrstvový, charakteristické je zastúpenie mliečivca alpínskeho (Cicerbita alpina).

Živočíšstvo

upraviť

Málo zmenené rastlinné fytocenózy a vplyv neďalekej Východoslovenskej nížiny a Východných Karpát sa prejavujú i v zložení živočíšstva Vihorlatu. Cez otvorenú krajinu prenikajú z juhu teplomilné stepné živočíchy, ktoré sa tu stretávajú s horskými druhmi Karpát. Z východokarpatských druhov žijú v pohorí niektoré mäkkýše, dážďovky a mnohonôžky.

Z chránených druhov hmyzu žije v lesoch Vihorlatu napr. fuzáč alpský a nosorožtek obyčajný. Z motýľov je známy hlavne mlynárik horský (Pieris bryoniae vihorlatensis Moucha, 1956) a perlovec východný (Argynnis laodicae Pallas, 1771). Z obojživelníkov sa tu vyskytujú všetky druhy našich mlokov. Z plazov je hojná užovka stromová. Jedovatá zmija je v pohorí veľmi vzácna. Vo väčších bystrinách žije pstruh potočný, ale aj mihuľa potiská.

Z vtákov sú významnými hniezdičmi Vihorlatu obe naše najväčšie sovy, výr skalný a sova dlhochvostá, ďalej orol krikľavý a v podhorí slávik veľký.

Z drobných cicavcov je pozoruhodný najmä výskyt hraboša močiarneho, raniaka malého a piskora vrchovského. Veľkým prírodným bohatstvom lesov Vihorlatu je prítomnosť veľkých a vzácnych šeliem ako je vlk obyčajný, rys ostrovid, mačka divá a vydra riečna. V posledných rokoch bol pozorovaný návrat medveďa hnedého.

Vodstvo

upraviť

Riečna sieť Vihorlatu svojou zložitosťou plne zodpovedá konfigurácii terénu. Celé územie patrí do úmoria Čierneho mora a je odvodňované povodím Tisy, do ktorého patrí i sústava Bodrogu. Bodrog vzniká sútokom riek Ondava a Latorica. Severovýchodnú časť CHKO Vihorlat odvodňuje rieka Cirocha, ktorá vytvára povodie s plochou 500 km² a po 50,6 km sa pri Humennom vlieva do Laborca. Z východne exponovaných svahov Vihorlatu stekajú významnejšie toky ako Luh, Savkov potok, Strihovský potok a ďalšie. Riečnu sieť centrálnej časti tvorí Okna s prítokmi Skalný potok, Ceremosna, Barlahov potok, Lysaka a Rybnička. Najväčšie prietoky sa znamenali v jarných mesiacoch, nižšie v letnom a zimnom období s miernym zvýšením na jeseň.

V komplexe vulkanického pohoria Vihorlat významné postavenie majú jazerá. Tvoria jedinečnú ukážku vzniku a postupného zániku jazier. Najväčšie je Morské oko, v minulosti nazývané Veľké Vihorlatské jazero. Západne od Morského oka vo výške 727 m n. m. leží Malé Morské oko, v minulosti nazývané Malé Vihorlatské jazero. Severne od Motrogonu sa nachádzajú ďalšie jazerá. Najvýznamnejšie je z nich jazierko Kotlík, ležiace vo výške 850 m n. m. Ďalšie jazerá s nachádzajú v severnej časti CHKO a sú v rôznom stupni zániku. Najvýznamnejšie z nich je zanikajúce jazero Podstavka, ohraničené andezitový svahmi. Povyše Podstavky je ďalšie zanikajúce jazero - rašelinisko Hypkania. Vývojovo najmladší slatinno-rašelinný typ je Ďurova mláka. Na ploche rašeliniska je celý rad slatinných a rašelinných spoločenstiev, ktoré majú z fytocenologického a fytogeografického hľadiska veľký význam. Okrem uvedených jazier sa v pohorí Vihorlatu nachádzajú mnohé ďalšie, ktorých vonkajší obrys je už ťažko rozoznateľný a proces ich zániku možno pokladať za ukončený.

Vihorlat patrí v súčasnosti medzi významné lokality akumulácie povrchových a podzemných vôd. Tento fakt bol potvrdený už aj v minulosti Nariadením vlády vtedajšej SSR zo 6. februára 1987 o prirodzenej akumulácii vôd v pohorí Vihorlat.

Hospodárstvo

upraviť

Lesné hospodárstvo

upraviť

V období pred pár storočiami pohorie Vihorlat pokrývali prírodné lesy (pralesy), v nich spoločenstvá rastlín a živočíchov boli dlhým vývojom prispôsobené spoločnému životu v určitých podmienkach prostredia, ktoré sa navzájom ovplyvňovali a tvorili s prostredím neoddeliteľný celok. Takýto les mal stále drevinové zloženie, bol odolný proti nepriaznivým biotickým a abiotickým vplyvom prostredia, mal priaznivé vodohospodárske i klimatické účinky, bol zdravý, krásny a vôbec nepotreboval ľudskú starostlivosť.

Kým bola spoločenská výroba na nízkom stupni vývoja, poskytoval prírodný les pôvodným obyvateľom všetko, čo z neho pre svoju hospodársku činnosť potrebovala spoločenská výroba sa však stále zvyšovala. Popri dreve na stavebné účely a palivo sa zvyšovali potreby dreva pre baníctvo, hutníctvo, sklárstvo, a tak nápor na prírodné lesy Vihorlatu narastal. Výrazne sa prejavil v ľahko prístupných nižšie položených porastoch, kde prírodné lesy vystriedali lesy hospodárske s pôvodným drevinovým zložením alebo s vysadenými nepôvodnými drevinami Vihorlatu, napr. smrekom.

Pomerne dlho zostali nedotknuté prírodné lesy v ťažko prístupných vrcholových častiach pohoria. Ojedinelá túlava ťažba na stavebné účely a palivo, pálenie dreveného uhlia, hlavne z bukového dreva, výroba potaše a podobne neboli ešte významným zásahom do prirodzenej štruktúry lesných porastov.

18. a 19. storočie sa vyznačuje všeobecným nedostatkom dreva. Po vyčerpaní zásob v nižšie položených porastoch Vihorlatu začína sa nápor aj na dovtedy neprístupné porasty, hlavne po tom, keď tunajšie lesy prešli do majetku rodín Széchényiovcov - Vanderbiltovcov. Vybudovaním lesnej železničky Remetské Hámre - Morské oko sa začali prírodné lesy v jej priľahlých častiach intenzívne premieňať na hospodárske lesy, kde sa síce pôvodné dreviny prirodzenou cestou obnovili, ale prírodné lesy sa zachovali len na extrémnych stanovištiach na malých plochách.

Baníctvo a železiarstvo

upraviť

Napoleonské vojny na začiatku 19. storočia priniesli konjunktúru železiarskeho priemyslu. Prudké stúpanie cien železa a železiarskych výrobkov bolo podnetom pre zakladanie nových hámrov, hút a železiarní. Najväčší význam z pomedzi novozaložených menších železiarní mali železiarne v Zemplínskych a Remetských Hámroch. Podnet na založenie Zemplínskych Hámrov dal Štefan Rholl, ktorý sem prišiel zo Spiša a dal hľadať v pohorí Vihorlatu zlato a striebro. Výsledkom hľadania bola železná ruda a silikáty na severozápadnom úpätí Sninského kameňa. Prieskum v lese robil hutman, ktorý ukazoval, kde sa má začať kopať štôlňa. Najskôr sa vykopali veľké jamy a potom sa z bokov ťažila železná ruda. Vzniknuté jamy sa zasypávali hlušinou. V lese sa ťažila aj troskotvorná prísada. S ťažbou rudy sa tu prestalo až okolo roku 1904.

Okrem rudných žíl poskytol treťohorný vulkanizmus na Slovensku aj nerudné suroviny. Vo Vihorlate sú najrozšírenejšie a najpoužívanejšie andezity. V súčasnosti sa ťažia v lome v Zemplínskych Hámroch.

Cesty

upraviť

Práce v lese už v minulosti boli priestorovo veľmi rozptýlené. Ešte do druhej svetovej vojny bola na území pohoria Vihorlat pomerne riedka sieť lesných ciest. Vyťažené drevo sa z porastov približovalo gravitačne alebo pomocou ťažných zvierat a odvážalo sa na vozoch po známych furmanských cestách. Furmanské cesty boli čiastočne spevnené úzke lesné cesty, ktoré nenarúšali charakter krajiny a nevyžadovali výrub širšieho prieseku v lesných porastoch. Zvýšená požiadavka na drevnú hmotu zvyšovala nároky aj na jej dopravu. Starý spôsob dopravy pomocou konských záprahov tejto požiadavke už nestačil.

Železnica

upraviť

V roku 1906 postavili v doline Okny nad Remetskými Hámrami vtedajší majitelia lesov „železničku“ s drevenými koľajnicami. Vozíky na dopravu dreva ťahali konské záprahy. V roku 1924 postavili úzkokoľajnú železničku s rozchodom 760 mm. Prvá trasa úzkokoľajky viedla z lesného úseku Múr popod Vihorlat cez Porubu a Jovsu do Michaloviec. Po železničke dopravovali drevo, vypálené uhlie a železiarske výrobky. Železnička bola využívaná aj na dopravu miestnej šľachty a inteligencie, ktorá podnikala výlety do lesov Vihorlatu. V roku 1939 postavili novú trasu železnice ktorá viedla z Morského oka cez Remetské Hámre do Nižnej Rybnice. Prázdne vagóny na dopravu guľatiny, rovnaného dreva ako aj vagón na dopravu lesných robotníkov smerom hore ťahala lokomotíva poháňaná parou. Neskôr parná lokomotíva bola nahradená lokomotívou na dieselový pohon. Naložené vagóny smerom dole sa pohybovali vlastnou energiou. Počas celej trasy boli vagóny mechanicky brzdené stálou obsluhou. Na trati bolo niekoľko výhybiek a nákladných rámp. Na dopravu v nepravidelných intervaloch bola používaná aj lesná „drezina“. Hlavným rušňovodičom tzv. „mašinistom“ na trase Remetské Hámre - Morské oko bol Anton Kudelas.

Galéria

upraviť

Kliknite na obrázok pre jeho zväčšenie.

Panoráma

upraviť
Panoramatický pohľad na Vihorlatské vrchy z južného brehu Zemplínskej šíravy

Referencie

upraviť
  1. ↑ a b c Turistická mapa 126 Vihorlatské vrchy – Zemplínska šírava 1 : 50 000. 6. vyd. Kynceľová : VKÚ Harmanec, s. r. o., 2019. ISBN 978-80-8144-220-9.
  2. ↑ a b KOČICKÝ, Dušan; IVANIČ, Boris. Geomorfologické členenie Slovenska [online]. Bratislava: Štátny geologický ústav Dionýza Štúra, 2011, [cit. 2018-12-25]. Dostupné online.
  3. ↑ Böhm, V., 1983, Regionálna hydrogeológia ČSSR II. (Západné Karpaty). Univerzita Komenského v Bratislave, 141 s.

Literatúra

upraviť

Knihy

upraviť
  • Šport, Bratislava, Ďurček Jozef a kolektív, Turistický sprievodca ČSSR – Zväzok 58, Východoslovenská nížina – Vihorlat, 1966

Mapy

upraviť

Pozri aj

upraviť

Iné projekty

upraviť

Externé odkazy

upraviť
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Vihorlatské_vrchy&oldid=7842473“