Wikipédia

Hlinkova slovenská ľudová strana – Strana slovenskej národnej jednoty

(Presmerované z HSĽS)

Hlinkova slovenská ľudová strana – Strana slovenskej národnej jednoty (skratka HSĽS-SSNJ; do roku 1925: Slovenská ľudová strana, skratka SĽS, do roku 1938 Hlinkova slovenská ľudová strana, skratka HSĽS) bola slovenská totalitná a krajne pravicová strana so silnou rímskokatolíckou a nacionalistickou orientáciou, ktorá pôsobila na území Slovenska od roku 1906 do jej rozpustenia v roku 1945. Jej členovia a prívrženci sa označovali ako ľudáci.[1] [2]

Hlinkova slovenská ľudová strana – Strana slovenskej národnej jednoty
Hlinkova slovenská ľudová strana – Strana slovenskej národnej jednoty
Základné informácie
SkratkaHSĽS–SSNJ
Založenie5. december 1905 (de facto, krídlo v SNS)
29. júl 1913 (de iure)
Rozpusteniemáj 1945
PredsedaAndrej Hlinka
Jozef Tiso
Najviac poslancov23
Volebný výsledok34,31 % (1925)
IdeológieSlovenský nacionalizmus
Autonomizmus
Korporativizmus
Klérofašizmus
Nacizmus (menšina)
Politické spektrumKrajná pravica
Počet členov36 000 (1936)
Ďalšie informácie
Mládežnícka organizáciaHlinkova mládež
Polovojenská organizáciaHlinkova garda
NovinySlovenské ľudové noviny
Slovenská pravda
Slovák
Gardista
Farbybiela, modrá, červená
Vlajka strany
Vlajka Hlinkovej slovenskej ľudovej strany – Strany slovenskej národnej jednoty

Názvy

upraviť
  • 1906 – 1925: Slovenská ľudová strana
  • 1925 – 1938: Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS)
  • 1938 – 1945: Hlinkova slovenská ľudová strana – Strana slovenskej národnej jednoty (HSĽS-SSNJ)

Dejiny

upraviť

Rakúsko-Uhorsko (1905 – 1918)

upraviť

Základy HSĽS boli položené už pred 1. svetovou vojnou, koncom 19. storočia. Slovenskí katolícki politici sa spočiatku začali združovať v rámci Katolíckej ľudovej strany (KĽS), ktorá vznikla v roku 1894. Išlo však o stranu etnicky dominantne maďarskú. Rozbuškou na osamostatnenie SĽS od KĽS sa stala kauza so zvoleným poslancom Uhorského snemu Františkom Skyčákom, ktorého vedenie KĽS žiadalo o prerušenie väzieb na slovenských národovcov. Ten to však odmietol a 5. decembra 1905 vydal v Katolíckych novinách svoj príspevok, kde sa vyhranil proti maďarskej KĽS a vyjadril potrebu založenia novej strany, ktorá sa nespreneverí Slovákom.[3] Preto sa už tento deň pokladá za faktické založenie SĽS. Okolo Skyčáka sa vytvorila skupina ďalších národovcov ako Ferdinand Juriga, Andrej Hlinka, František Jehlička, Július Markovič, Augustín Ráth či Milan Hodža. Strana sa naviazala na jedinú vtedy existujúcu slovenskú stranu v Uhorsku, SNS. V súvislosti s voľbami do Uhorského snemu v roku 1906 pripravila SĽS svoj prvý program, zverejnený v Katolíckych novinách.[4] De facto v období rokov 1906-1913 fungovala ako katolícke krídlo SNS. Vo voľbách v apríli 1906 získalo mandát poslanca 6 kandidátov SĽS (oproti 1 z SNS) – Skyčák, Martin Kollár, Jehlička, Pavol Blaho, Juriga a Hodža. Pri ďalších voľbách v roku 1910 sa začali zvýrazňovať názorové rozdiely v rámci SNS medzi vedením strany a katolíckym krídlom. SNS sa stavala pragmatickejšie k dohodám s vládou Khuena-Hederváryho, SĽS trvalo na čistých zásadách opozičnej politiky.[5] Mandát obhájili Blaho, Juriga a Skyčák. V priebehu roku 1912 sa predstavitelia SĽS dohodli na opätovnej proklamácii samostatnej strany ako v decembri 1905.[6] Prípravy trvali od decembra 1912 do júla 1913. Nakoniec bola SĽS ustanovená ako samostatná politická strana na porade v Žiline 29. júla 1913.[7] Predsedom sa stal Hlinka, podpredsedom Skyčák a tajomníkom Juriga. Ako orgán strany boli vyhlásené Slovenské ľudové noviny. Strana sa ideologicky definovala ako konzervatívna strana usilujúca sa riešiť spoločenské problémy v duchu pápežských encyklík a katolíckeho sociálneho učenia.[7] Po vypuknutí prvej svetovej vojny prešla strana do nečinnosti, vychádzali len jej noviny.

1. Československá republika (1918 – 1938)

upraviť
 
Predsedníctvo strany v roku 1934.

Počas prvej Československej republiky bola strana na celoštátnej úrovni pre svoju politiku s výnimkou rokoch 1927-1929, kedy bola súčasťou tzv. panskej koalície, výlučne opozičnou stranou.[8] Po vzniku ČSR sa ako SĽS prvýkrát zúčastnila volieb v roku 1920 vo volebnej koalícii s Československou stranou ľudovou. Od začiatku 20. rokov bola na čele slovenského autonomistického hnutia. Jej predsedom bol do roku 1938 Andrej Hlinka. Od roku 1923 až do konca demokratických volieb v ČSR v roku 1938 bola najsilnejšou politickou stranou na Slovensku. Roku 1920 mala 11 953 členov. Strana vydala prvé vyhlásenie 25. januára 1922, v roku 1927 vstúpila do česko-slovenskej vlády. Počas Panskej koalície mala HSĽS v tretej vláde Antonína Švehlu dve kreslá – Jozef Tiso bol ministrom verejného zdravotníctva a telesnej výchovy a Marko Gažík ministrom unifikácií. Vo februári 1929 vznikla nová vláda Františka Udržala s totožnými stranami. Tiso a Gažík si zachovali svoje rezorty, Gažíka vo februári 1929 nahradil Ľudovít Labaj. Koniec koaličného pôsobenia ľudákov prišiel v súvislosti s tzv. Tukovou aférou.[9] Popredný politik HSĽS Vojtech Tuka napísal článok Vacuum iuris, v ktorom spochybnil ústavnosť trvania československej moci na území Slovenska, za čo bol odsúdený. HSĽS na protest proti Tukovmu odsúdeniu 8. októbra 1929 opustila vládu.[9] 8. mája 1930 podala ďalší návrh na uzákonenie autonómie Slovenska.

Od polovice 30. rokov spolupracovala so Slovenskou národnou stranou, s ukrajinskými a poľskými nacionalistami, neskôr aj s maďarskými a nemeckými separatistami. Postupne bola ovplyvňovaná najmä talianskym a rakúskym fašizmom, od konca 30. rokov sa presadzovalo krídlo ovplyvnené nemeckým národným socializmom. Od roku 1935 sa nový predseda vlády, prvý Slovák v úrade, Milan Hodža, pokúšal vyriešiť slovenskú otázku tým, že prizve HSĽS do vlády.[10] Benešove a Hodžove rokovania s Tisom o "decentralizácii", čo mal byť alternatívny názov pre de facto autonómiu, boli spočiatku úspešné. Pro-čechoslovakistická politika HSĽS sa mala potvrdiť na očakávanom zjazde strany v Piešťanoch v septembri 1936.[10] Tu však strana navzdory očakávaniam prijala za vlastné totalitné usporiadanie spoločnosti a vyhlásila heslo: jeden národ, jedna strana, jeden vodca.[11] Strana sa na svojom VII. zjazde v Piešťanoch 19.-20. septembra 1936 zaviazala k opozičnej politike smerujúcej výlučne ku získaniu autonómie Slovenska. Za predsedu bol bez možno postaviť protikandidáta potvrdený Andrej Hlinka, podpredsedom zostal Jozef Tiso, no radikálnemu krídlu okolo Sidora a Macha sa podarilo presvedčiť Hlinku, aby prečítal ich verziu záverov zo zjazdu, nezodpovedajúcu zmierlivým záverom pripraveným predsedníctvom.[10] Hlinka v prejave útočil na ostatné strany pôsobiace v ČSR, nazval ich "českými a maďarskými" a vyzval Slovákov, aby HSĽS uznali ako jedinú stranu Slovákov.[10] V tej dobe mala strana 36 000 členov. 27. februára 1938 rokoval Hlinka s K. H. Frankom zo Sudetonemeckej strany (SdP) o spolupráci; SdP následne poskytla hlinkovcom finančnú podporu vo výške päť miliónov korún.[12] Po Hlinkovej smrti v auguste 1938 sa vedenia strany ujal Jozef Tiso. Strana bola vedená na katolíckom základe a zahŕňala niekoľko frakcií, ktoré sa zhodovali na požiadavke autonómie a fundamentalistickej katolíckej viere. Radikálne krídlo viedol Karol Sidor, ktorý v marci 1939 odmietol vyhlásiť "nemeckú" nezávislosť. Patrili sem tiež Alexander Mach, Ferdinand Ďurčanský a Anton Vašek. Medzi lídrov umierneného krídla patril Jozef Tiso, pro-pražský smer reprezentovali najmä generálny tajomník Martin Sokol a nitriansky kanonik Jozef Buday.

2. Československá republika (1938 – 1939) a Slovenská republika (1938 – 1945)

upraviť

19. septembra 1938 zverejnila HSĽS rezolúciu, v ktorej žiadala samosprávne postavenie Slovenska podľa Pittsburskej dohody. Významným medzníkom v presadzovaní tohto programu a pákou pre stranu sa stalo prijatie Mníchovskej dohody. Štyri dni po prijatí dohody dali ľudáci ústrednej vláde ultimátum 24 hodín na vyhlásenie autonómie Slovenska.[13] V ten deň, 4. októbra 1938, sa v Žiline začali zhromažďovať predstavitelia HSĽS. 5. októbra, začal v Žiline zasadať aj výkonný výbor strany spolu so zástupcami ďalších slovenských politických strán. Prítomní zástupcovia politických strán uzavreli 6. októbra 1938 v Katolíckom dome Žilinskú dohodu, ktorá vyhlásila autonómnu slovenskú vládu, do ktorej rúk bola odovzdaná zákonodarná aj výkonná moc nad Slovenskom, čím sa tento dokument stal de facto vyhlásením autonómie Slovenska.[13] V novembri 1938 sa následne s HSĽS (podobne ako vtedy v Česku) zlúčila prevažná väčšina slovenských strán a vznikla tak jediná oficiálna politická strana – nositeľka politického systému (zosobnené pridaním názvu Strana slovenskej národnej jednoty do pôvodného názvu strany). Bola predstaviteľkou režimu vojnovej Slovenskej republiky. Tá sa opierala najmä o katolícky klérus, ktorý mal v tej dobe značnú váhu v spoločnosti, taktiež o národnú inteligenciu, a vrstvy drobných podnikateľov, roľníkov a ostatných pracujúcich.

Čoskoro zakázala činnosť všetkých nepohodlných spolkov a organizácií. Jej odporcov nechala uväzniť alebo odviesť do pracovných alebo koncentračných táborov.

Hospodárske pomery na Slovensku čiastočne stabilizovala, aj vďaka tomu, že Slovensko sa stalo výrobnou základňou pre nacistické Nemecko a jeho spojencov. Po prechode SNP do hôr spolupracovala HSĽS s nacistickými okupačnými silami pri prenasledovaní a likvidácii povstalcov, partizánov a ich sympatizantov. Jozef Tiso v Banskej Bystrici verejne vyznamenal nacistických vojakov podieľajúcich sa na likvidácii povstania.

Pre spoluprácu HSĽS s nacistickým Nemeckom a zrejmé nepriateľstvo k povstalcom bola tzv. Slovenskou národnou radou z 1. septembra 1944 na povstaleckom území zakázaná. Po vojne, v roku 1945, bola zakázaná a väčšina jej vedúcich predstaviteľov odsúdených, predseda a podpredseda na trest smrti. Mnohí jej členovia pokračovali v rokoch 1946 – 1948 v politickej činnosti v Demokratickej strane. Časť jej členov emigrovala na Západ.

Tlačovým orgánom strany boli Slovenské ľudové noviny (1910 – 1930) a Slovák (1919 – 1945). Ďalším vydávaným periodikom s väzbou na HSĽS bol týždenník Tatranský Slovák.

Poslanci zvolení za SĽS vo voľbách v roku 1920

upraviť

Poslanecká snemovňa: Arnold Bobok (po jeho smrti Jozef Sivák), Jozef Buday, Marek Gažík, Ignác Grebáč Orlov, Anton Hancko, Andrej Hlinka, Ferdinand Juriga, Karol Kmeťko (po jeho vymenovaní za biskupa Róbert Kubiš), Ľudovít Labaj, Štefan Ondrečo, Florián Tománek, Michal Tomik a Jozef Vrabec (neskôr zo strany i klubu vystúpil)[14]

Senát: Juraj Ďurčanský, Július Klimko, Ján Kovalík, Ján Mudroň, František Richard Osvald (po jeho odstúpení Jozef Barinka) a Theodor Walló [15]

Vedenie strany[16]

upraviť

Vedúci predstavitelia

upraviť

Politici Hlinkovej slovenskej ľudovej strany

upraviť

Články o politikoch Hlinkovej slovenskej ľudovej strany sú uvedené v kategórii Politici HSĽS.

Kandidátka HSĽS pre voľby do Národného zhromaždenia v roku 1920

Kandidátka HSĽS pre voľby do Národného zhromaždenia v roku 1925

Kandidátka HSĽS pre voľby do Krajinského zastupiteľstva v roku 1928

Kandidátka HSĽS pre voľby do Národného zhromaždenia v roku 1929

Kandidátka HSĽS pre voľby do Národného zhromaždenia v roku 1935

Kandidátka HSĽS pre voľby do Krajinského zastupiteľstva v roku 1935

Volebné výsledky na Slovensku

upraviť
Voľby Počet hlasov Počet hlasov % Počet mandátov Umiestnenie Poznámka
Parlamentné voľby 1920 235 389 17,55 %
12 / 56

6 / 28
 3. miesto koalícia s Československou stranou lidovou, zisk 12 z 57 slovenských poslancov a 6 z 28 senátorov[17][18]
Obecné voľby 1923 341 000 ? ? 2. miesto oficiálne výsledky neboli zverejnené
Župné voľby 1923 401 tisíc 30,03%
67 / 193
 1. miesto zisk 67 z 193 župných mandátov [19][20]
Parlamentné voľby 1925 474 017 34,31 %
23 / 57

12 / 28
 1. miesto kandidatúra samostatne ako HSĽS na odlíšenie sa od ČSL, zisk 23 z 57 slovenských poslancov a 12 z 28 senátorov[21]
Obecné voľby 1927 182 726 22,82 ?
  1. miesto
Krajinské voľby 1928 325 830 24,82 %
9 / 36
 1. miesto zisk 9 z 36 volených poslancov krajinského zastupiteľstva + 6 poslancov (nominantov strany) menovaných ústrednou vládou na návrh krajinského prezidenta[22]
Okresné voľby 1928 ? 29,10 305/1048
  1. miesto
 zisk 305 mandátov spomedzi 1048 mandátov rozdelených v 77 okresoch
Parlamentné voľby 1929 425 051 28,26 %
18 / 54

9 / 31
 1. miesto strana kandidovala samostatne ako HSĽS, získala 18 z 54 poslancov za Slovensko (za HSĽS sa stal poslancom aj A. Čuřík, ktorý za ňu kandidoval na území Moravskej krajiny)[23] a 9 z 31[24] senátorov
Parlamentné voľby 1935 489 631 30,12 %
20 / 58

10 / 31
 1. miesto koalícia Autonomistický blok (spolu s SNS na Slovensku, Poľskou stranou v Československu a s podkarpatským Autonómnym poľnohospodárskym zväzom (AZS) - koalícia spolu získala 22 poslaneckých kresiel, z toho 20 na Slovensku (19 za HSĽS a 1 za SNS) z 58 poslaneckých mandátov zo Slovenska).[25] a 11 kresiel v senáte (z toho 10 na Slovensku a 1 na Podkarpatskej Rusi)[26] Spolu v ČSR získala 564 273 hlasov.
Krajinské voľby 1935 430 880 28,52 % 11/36 1. miesto zisk 11 z 36 volených poslancov krajinského zastupiteľstva + 5 poslancov (nominantov strany) menovaných ústrednou vládou na návrh krajinského prezidenta[27]
Obecné voľby 1938 ? 26,90 % ? ? celkové výsledky neboli publikované, voľby sa nekonali v obciach, kde kandidátku predložil len jeden politický subjekt (napr. v prípade HSĽS išlo o približne 700 takýchto obcí na území Slovenska)[25], z obcí, kde sa voľby konali, získala HSĽS podľa I. Dérera 26,90 %[28]
Snemové voľby 1938 1 263 678 97,50 %
63 / 63
 1. miesto hlasovať sa mohlo len za jednu kandidátnu listinu HSĽS - SSNJ, kde boli zastúpení aj niektorí politici bývalých československých strán (republikánskej, lidovej, národnosocialistickej, živnostenskej alebo aj SNS) - zo 63 zvolených poslancov bolo 47 (takmer 75 %) pôvodných členov HSĽS, 4 z RSPMĽ a po 1 až 2 z ďalších strán nútene zlúčených s HSĽS.[29]

Referencie

upraviť
  1. ↑ IGOR, Baka. Politický systém a režim Slovenskej republiky v rokoch 1939 - 1940. [s.l.] : Vojenský Historický Ústav, 2010.
  2. ↑ LETZ, Róbert. Slovenská ľudová strana v dejinách 1905 – 1945. Martin : Matica slovenská, 2006. 720 s. ISBN 80-7090-827-0. Kapitola Hlinkova slovenská ľudová strana (Pokus o syntetický pohľad).
  3. ↑ Letz, R.: Hlinkova Slovenská ľudová strana (pokus o syntetický pohľad). In: Slovenská ľudová strana v dejinách 1905-1945. Ed.: Róbert Letz a kol. Matica slovenská, Martin, 2006, s. 20.
  4. ↑ Rolková, N.: Smerovanie Slovenskej ľudovej strany v rokoch 1905-1939 na podklade jej programových dokumentov. In: Slovenská ľudová strana v dejinách 1905-1945. Ed.: Róbert Letz a kol. Matica slovenská, Martin, 2006, s. 163-164.
  5. ↑ Letz, R.: Hlinkova Slovenská ľudová strana (pokus o syntetický pohľad). In: Slovenská ľudová strana v dejinách 1905-1945. Ed.: Róbert Letz a kol. Matica slovenská, Martin, 2006, s. 22-23.
  6. ↑ Podrimavský, M.: Slovenská ľudová strana. In: Politické strany na Slovensku 1860-1989. Ed.: Ľubomír Lipták. Archa, Bratislava, 1992, s. 95.
  7. ↑ a b Rolková, N.: Smerovanie Slovenskej ľudovej strany v rokoch 1905-1939 na podklade jej programových dokumentov. In: Slovenská ľudová strana v dejinách 1905-1945. Ed.: Róbert Letz a kol. Matica slovenská, Martin, 2006, s. 167.
  8. ↑ ROHÁČEK, Peter. Uplatňovanie vodcovského modelu vo vojnovej Slovenskej republike [online]. pravnenoviny.sk, [cit. 2020-02-03]. Dostupné online.
  9. ↑ a b Kárník, Z.: České země v éře První republiky, Díl 1. Vznik, budování a zlatá léta republiky (1918-1929). Praha : Libri, 2000. ISBN 80-7277-027-6. S. 550-553. (česky)
  10. ↑ a b c d ARPÁŠ, Robert. Piešťanský zjazd ako medzník na ceste HSĽS k totalite [online]. UKF Nitra: clovekaspolocnost.sk, 2004, [cit. 2020-02-03]. Dostupné online. Archivované 2022-03-08 z originálu.
  11. ↑ POLAKOVIČ, Š.. K základom Slovenského štátu. Martin : Matica slovenská, 1998. S. 6.
  12. ↑ PACNER, Karel. Osudové okamžiky Československa. Praha : Nakladatelství BRÁNA, 2012. 720 s. ISBN 978-80-7243-597-5. S. 139-146.
  13. ↑ a b cho, ast. Autonómiou získali Slováci výkonnú moc, zakrátko nastal systém vlády jednej strany. Hospodárske noviny (Bratislava: MAFRA Slovakia). Dostupné online [cit. 2020-02-03]. ISSN 1336-1996.
  14. ↑ Poslanecká sněmovna (1920 - 1925) [online]. www.psp.cz, [cit. 2021-08-03]. Dostupné online.
  15. ↑ index [online]. www.psp.cz, [cit. 2021-08-03]. Dostupné online.
  16. ↑ Vedenie strany a jej najvýznamnejšia činnosť. Slovák (Bratislava: Slovák), 18.12. 1943, roč. XXV., čís. 290, s. 6.
  17. ↑ Volby do Národního shromáždění - 1920 až 1935 [online]. www.czso.cz, [cit. 2019-01-23]. Dostupné online.
  18. ↑ Digitálna knižnica - NS, volebné obdobie 1920 [online]. www.nrsr.sk, [cit. 2019-01-23]. Dostupné online.
  19. ↑ KOVÁČ, Dušan. Kronika Slovenska. 1.. vyd. Bratislava : Fortuna Print Praha, spol. s r. o., 1999. ISBN 80-88980-08-9. S. 607.
  20. ↑ ĎURICA, Milan S.. Dejiny Slovenska a Slovákov. 2.. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1996. ISBN 80-08-01427-X. S. 274.
  21. ↑ Digitálna knižnica - NS, volebné obdobie 1925 [online]. www.nrsr.sk, [cit. 2019-01-23]. Dostupné online.
  22. ↑ ĎURICA, Milan S.. Dejiny Slovenska a Slovákov. 2.. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1996. ISBN 80-88980-08-9. S. 274.
  23. ↑ VNUK, František. Andrej Hlinka. 1.. vyd. Bratislava : LÚČ, vydavateľské družstvo Bratislava, 2008. ISBN 978-80-7114-682-7. S. 1032.
  24. ↑ Digitálna knižnica - NS, volebné obdobie 1929 [online]. www.nrsr.sk, [cit. 2019-01-23]. Dostupné online.
  25. ↑ a b VNUK, František. Andrej Hlinka. Prvé. vyd. Bratislava : LÚČ, vydavateľské družstvo Bratislava, 2008. ISBN 978-80-7114-682-7. S. 1032.
  26. ↑ Digitálna knižnica - NS, volebné obdobie 1935 [online]. www.nrsr.sk, [cit. 2019-01-23]. Dostupné online.
  27. ↑ KOVÁČ, Dušan. Kronika Slovenska. Prvé. vyd. Bratislava : Fortuna Print Praha, spol. s r. o., 1999. ISBN 80-88980-08-9. S. 607.
  28. ↑ KOVÁČ, Dušan. Dejiny Slovenska. Prvé. vyd. Bratislava : Fortuna Print Praha, spol. s r. o., 1999. ISBN 80-88980-08-9. S. 607.
  29. ↑ ĎURČANSKÝ, Ferdinand. Biela kniha I. diel. Brartislava : [s.n.], 1991.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Hlinkova_slovenská_ľudová_strana_–_Strana_slovenskej_národnej_jednoty&oldid=7920339“