Turovité[1] alebo bovidy[2] (iné názvy pozri na začiatku kapitoly Systematika) sú veľká čeľaď prežúvavavých párnokopytníkov.

turovité
Bovidae-0001.jpg
V smere hodinových ručičiek (zhora vľavo): antilopa adax (Addax nasomaculatus), tur domáci (Bos taurus), gazela horská (Gazella gazella), impala červenkavá (Aepyceros melampus), pakôň pásavý (Connochaetes taurinus), muflón lesný (Ovis gmelini).
Vedecká klasifikácia
Vedecký názov
Bovidae
Gray, 1821
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Patria sem tury (hovädzí dobytok), bizóny, byvoly, antilopy, kozy, ovce a ostatné príbuzné druhy. Vyskytujú sa najviac v Afrike, menej v Ázii, Európe a v Severnej Amerike.

Názov “Bovidae” dal tejto čeľadi britský zoológ John Edward Gray v roku 1821.[3] Názov “Bovidae” je kombináciou predpony bov- (z latinského bos, “vôl”) a prípony -idae.[4]

SystematikaUpraviť

Dutorožce, BovoideaUpraviť

V minulosti sa čeľaď turovité nazývala dutorožce[5] (iné názvy: dutorohé[6], staršie: dutorohí[7], mimo taxonómie: dutorohá zver[8], dutorohé prežúvavce[9]; lat. Cavicornia alebo Bovidae v širšom zmysle). Na rozdiel od súčasných systémov zahŕňala aj rod vidloroh (lat. Antilocapra), lebo aj ten má duté rohy (vidlorohy dnes obyčajne radíme do samostatnej čeľade vidlorohovité).

V niektorých novších (ale nie najnovších) systémoch sa rovnako vymedzený taxón (čiže taxón pozostávajúci z turovitých v užšom zmysle a vidloroha) klasifikuje:

  • buď ako nadčeľaď dutorožce (lat. Bovoidea; pozostáva z čeľadí turovité v užšom zmysle a vidlorohovité)
  • alebo (tak ako v minulosti) ako čeľaď Bovidae v širšom zmysle, t.j. po slovensky dnes turovité v širšom zmysle.

Pokiaľ ide o spomínanú nadčeľaď Bovoidea, v najnovších systémoch už nezahŕňa vidlorohy a teda ide o monotypickú nadčeľaď fakticky zhodnú s čeľaďou turovité (Bovidae) v užšom zmysle .

Zdroje tejto kapitoly (ak vyššie nie je uvedené inak): [5][7][10][11][12][13][14]

Zaradenie v systémeUpraviť

Čeľaď turovité patrí do radu párnokopytníkov. Zahŕňa približne 140 žijúcich druhov, čo je zhruba 55 % všetkých kopytníkov, a 300 známych vyhynutých druhov.[15]

Do začiatku 21. storočia bola považovaná čeľaď kabarovité za sesterskú k čeľadi jeleňovité, no v roku 2003 fylogenetická štúdia od Alexandra Hassanina (z Národného prírodopisného múzea vo Francúzsku) a jeho kolegov, založená na analýzach mitochondrií a bunkových jadier, odhalila, že čeľade kabarovité a turovité sú sesterským kládom k čeľadi jeleňovité. Podľa štúdie sa jeleňovité evolučne oddelili od kládu turovitých a kabarovitých pred 27 až 28 miliónmi rokmi.[16]

Tento kladogram zobrazujúci vzťahy v rámci prežúvavcov je založený na štúdii z roku 2003.[17]

prežúvavce
Tragulina

tragulovité  

Pecora

vidlorohovité  

žirafovité  

jeleňovité  

turovité  

kabarovité  

Vnútorná systematikaUpraviť

Tradičné systémyUpraviť

Toto je súhrnný prehľad tradičných systematík turovitých s použitím vernakulárnych (teda slovenských) názvov; zachytáva stav systematík od konca 19. stor. do konca 20. storočia (s vynechaním vidlorohov), ale v bežnej literatúre sa v rôznych obmenách podobné delenia vyskytujú dodnes:

Vysvetlivky: Písmená A, B... označujú rôzne významy toho istého názvu; čísla 1, 2...označujú poznámky pod čiarou.

turovité:

Poznámky:
1 Lesone (iný názov: hôrniky) A sa zaraďovali najprv medzi antilopy B, neskôr medzi tury A.
2 Pojem (taxón) antilopy A existuje až od konca 20. storočia, predtým boli známe len pojmy (taxóny) antilopy B, C, D, E, F.
3 Kamzík, sajga, orongo a takin sa zaraďovali najprv medzi antilopy B, neskôr medzi kozy A.
4 Pižmoň sa zaraďoval najprv pod tury A alebo pod kozy A (niekde k ovciam), neskôr už len pod kozy A.
5 Antilopou F sa tu myslí antilopa ako slovenské rodové meno

Zdroje tejto kapitoly sú: [2][18][1][19][20][21][22][23][24][25][26][27]

Niektoré súčasné systémyUpraviť

Molekulárne štúdie podporujú monofyletizmus čeľade turovité.[28][29] Je sporné, z koľkých podčeľadí pozostávajú turovité. Rôzne odhady sa pohybujú od dvoch do desiatich.[29] Molekulárne, morfologické a fosílne dôkazy však indikujú existenciu ôsmych odlišných podčeľadí: Aepycerotinae (impaly), Alcelaphinae (byvolce a pakone), Antilopinae (antilopy, gazely, sajgy, antilopky a dikdiky), Bovinae (tury, byvoly, bizóny, saoly, antilopy, kudu a nyaly), Caprinae (kozy, ovce, kozorožce, serovy, pižmone, kamzíky, takiny, paovce, tahre, nahury a antilopy čiru), Cephalophinae (chocholatky), Hippotraginae (antilopy a oryxy) a Reduncinae (vodárky). Sú známe tri vyhynuté podčeľade: Hypsodontinae (stredný miocén), Oiocerinae (vrchný miocén) a Tethytraginae s rodom Tethytragus (stredný miocén).[30][31]

V roku 1992 Alan W. Gentry z Prírodopisného múzea v Londýne rozdelil osem podčeľadí turovitých do dvoch hlavných kládov na základe ich evolučnej histórie: Boodontia, s podčeľaďou Bovinae, a Aegodontia so zvyšnými podčeľaďami. Zástupcovia kladu Boodontia majú primitívnejšie zuby (podobajúce sa zubom kráv), zatiaľ čo klad Aegodontia ich má “modernejšie”, viac evolučne odvodené (podobajúce sa zubom kôz).[32]

Existuje kontroverzia týkajúca sa uznania podčeľadí Peleinae (rod Pelea) a Pantholopinae (rod Pantholops). V roku 2000 americký biológ George Schaller a paleontologička Elisabeth Vrba navrhli zaradenie rodu Pelea do podčeľade Reduncinae,[33] aj keď sa od jej zástupcov tento rod výrazne v morfológii odlišuje.[34] Rod Pantholops, prvotne zaradený do podčeľade Antilopinae, bol neskôr začlenený do vlastnej podčeľade Pantholopinae. Avšak, molekulárna a morfologická analýza podporuje zaradenie rodu Pantholops do podčeľade Caprinae.[35]

Tento kladogram zobrazujúci vzťahy v rámci čeľade je založený na Yang et al., 2013 a Calamari, 2021.[36][37][38]

turovité
Boodontia (Bovinae)

Bovini (tury, bizóny, byvoly a pod.) 

Boselaphini (antilopa nilgau a antilopa štvorrohá)  

Tragelaphini (kudu, nyaly a pod.) 

Aegodontia

Aepycerotinae (impala červenkavá)  

Neotragini (antilopky)

Cephalophinae (chocholatky) 

Oreotraginae (antilopka skalná)

Antilopinae (gazely, dikdiky, sajgy, antilopa skákavá a pod.) 

Reduncinae (vodárky a pod.) 

Caprinae (ovce, kozy, kozorožce, kamzíky, pižmone a pod.) 

Alcelaphinae (byvolce a pakone) 

Hippotraginae (oryxy, antilopa vraná, antilopa adax a pod.) 

Alternatívne všetky druhy kládu Aegodontia môžu byť klasifikované do jednej podčeľade Antilopinae, v rámci ktorej sú jednotlivé podčeľade tribusmi.[37][38]

Groves a Leslie 2011 a Groves a Grubb 2011Upraviť

Nasleduje systém podľa Groves & Leslie (2011)[39], Groves & Grubb (2011)[40], Castello 2015[41] a Bärmann a Schikora 2014 [42] (zahrnuté sú len žijúce a nedávno vyhynuté druhy, okrem domestikovaných, uznané Medzinárodnou úniou na ochranu prírody a prírodných zdrojov (IUCN)[43], slovenské názvy podľa:[44])

čeľaď turovité (Bovidae):

CharakteristikaUpraviť

 
Turovité majú rohy, ktoré sa nerozvetvujú

Všetky turovité zdieľajú súbor týchto podobných znakov: hlava zakončená oblým pyskom; jeden alebo viac párov rohov (majú ich predovšetkým samce) nachádzajúcich sa hneď pred zaoblenými alebo špicatými ušami; zreteľný krk a končatiny; a chvost, ktorý sa v závislosti od druhu líši v dĺžke a hustote ochlpenia.[45] Väčšina turovitých vykazuje pohlavný dimorfizmus, samce sú zvyčajne väčšie a ťažšie ako samice. Pohlavný dimorfizmus je viac zreteľný pri stredne veľkých až veľkých druhoch. Všetky turovité majú na každej končatine štyri prsty - kráčajú na dvoch stredných (kopytách), pričom vonkajšie dva prsty (paspáry) sú omnoho menšie a zriedka sa dotýkajú zeme.[15]

 
Tur gaur je najväčší žijúci druh čeľade[46]

Turovité vykazujú veľkú škálu veľkostí. Tur gaur môže vážiť viac ako 1,5 tony a merať 2,2 metra v kohútiku,[47] zatiaľ čo antilopka druhu Neotragus pygmaeus meria v kohútiku len 25 centimetrov a váži najviac 3 kilogramy.[48] Antilopka skalná, ďalší malý druh, meria v kohútiku 45 až 60 centimetrov a váži len 10 až 20 kilogramov.[49]

Turovité sa tiež odlišujú rôznymi sfarbeniami osrstenia, od bieleho (oryx arabský)[50] po čierne (pakôň bielochvostý).[51] Najbežnejšie sú však odtiene hnedej a červenkasto hnedej, ako je tomu pri vodárkach rodu Redunca.[52] Pri niektorých druhoch sa samice a mladé jedince vyznačujú jasným zafarbením, pričom samce pri dospievaní stmavnú. Pakôň pásavý sa vyznačuje, ako naznačuje druhový názov, výraznými až slabšie viditeľnými pásmi (v závislosti od jedinca) na bočných stranách tela. Sfarbenie osrstenia niektorých druhov sa môže počas sezóny meniť, ako je to v prípade antilopy adax.[53] U turovitých sa často vyskytujú pachové a tukové žľazy.[45]

 
Oryx juhoafrický má nápadné sfarbenie tváre a končatín, ktoré môže zohrávať úlohu v komunikácii[54]

Niektoré druhy, ako napríklad oryx juhoafrický, antilopa vraná alebo gazela Grantova sa vyznačujú maskovaním v podobe silne rušivého sfarbenia tváre.[55] Veľa druhov, ako napríklad gazely, využíva strátegiu kontratienenia (vrchná časť tela je tmavšia, spodná časť jasnejšia) aby ľahšie zapadli do prostredia a stali sa pre predátorov menej viditeľnými.[56] Rušivé a mätúce vzory sfarbenia tela pomáhajú mnohým druhom sťažiť rozpoznanie predátormi.[55] Všetky žijúce druhy z podčeľade Hippotraginae majú v oblasti tváre nápadité, viacfarebné vzory. Toto je podľa zoológa Tima Caroa zložité na objasnenie, ale keďže sú tieto druhy dennými živočíchmi, možné vysvetlenie je podľa neho, že toto zafarbenie môže slúžiť pri komunikácii. Na komunikáciu môže tiež slúžiť biele zafarbenie dolných časti končatín, ako je tomu napríklad pri rodoch Bos (tur), Ovis (ovca) a druhoch ako byvolec pestrý či oryx juhoafrický.[54]

S výnimkou niektorých domestikovaných foriem, všetky samce turovitých majú rohy, a u mnohých druhov ich majú aj samice. Veľkosť a tvar rohov sa veľmi líšia v závislosti od druhu, ale základná štruktúra je vždy jeden alebo viac párov jednoduchých kostnatých výbežkov, ktoré sa nerozvetvujú. Rohy majú často špirálovitý alebo skrútený tvar a sú obalené trvalou vrstvou keratínu. Aj keď drvivá väčšina turovitých má len jeden pár rohov, existujú aj výnimky ako antilopa štvorrohá[57] či domestikovaná Jákobova ovca.[58][59] Unikátna štruktúra rohu je jediný jednoznačný morfologický znak turovitých, ktorý ich jasne odlišuje od ostatných členov infraradu Pecora (čeľadí jeleňovité, kabarovité, vidlorohovité a žirafovité).[60][61] Existuje súvislosť medzi morfológiou rohov a technikou súboja u jednotlivých druhov. Dlhé rohy sú určené na vzájomné "zápasenie" alebo “šermovanie”, pričom skrútené rohy sú určené na narážanie (napríklad pri baranoch).[62] Samce druhov s rohmi stočenými smerom dovnútra bývajú monogámne a samotárske, pričom samce s rohmi stočenými smerom von často bývajú polygýnne - toto platí nezávisle od veľkosti zvieraťa.[63]

Rohy samcov sú dôležité pri pohlavnom výbere.[64][65] Monogamné chocholatky a ostatných malé druhy zvyknú mať len malé rožky, zatiaľ čo polygýnne druhy majú rohy veľké a zložito tvarované, napríklad špirálovité ako antilopa Derbyho. Rohy teda do určitej miery zobrazujú mieru konkurencie medzi samcami v rámci druhu.[52] Prítomnosť rohov u samíc je pravdepodobne spôsobená prirodzeným výberom.[64][66] Rohy samíc sú zvyčajne menšie ako rohy samcov a niekedy majú odlišný tvar. Predpokladá sa, že rohy samíc sa vyvinuli na obranu pred predátormi alebo na vyjadrenie teritoriality, pretože neteritoriálne samice niektorých druhov, ktoré sú schopné používať kamufláž proti predátorom, často rohy nemajú.[66] Samice majú rohy u približne polovici rodov turovitých, pričom tieto samice sú mohutnejšie ako tie, ktoré rohy nemajú. Samice používajú rohy hlavne na obranu.[67]

 
Kostra bizóna amerického v Museum of Osteology v Oklahoma City

AnatómiaUpraviť

Tretia a štvrtá záprstná kosť je u turovitých spojená do jednej kosti. Lakťová a lýtková kosť sú redukované a spojené s kosťou vretennou a holennou. Prítomné sú dlhé lopatky, kľúčne kosti absentujú. Ako prežúvavce majú žalúdok zložený zo štyroch častí: bachor (tvorí 80% veľkosti žalúdka), kniha, čepiec a slez. Nálevníky a baktérie v bachore fermentujú komplexnú celulózu do jednoduchších mastných kyselín, ktoré sú potom absorbované cez stenu bachora. Tenké črevo turovitých je dlhé, u hovädzieho dobytka dosahuje dĺžky 29 až 49 metrov. Telesná teplota počas dňa kolíše, napríklad u kôz sa môže meniť od takmer 37 °C počas úsvitu do 40 °C popoludní. Teplota je u hovädzieho dobytka regulovaná potením, zatiaľ čo kozy ju znižujú silným dychčaním. Pravá časť pľúc sa skladá zo štyroch až piatich pľúcnych lalokov, a je okolo 1,5 násobne väčšia ako ľavá časť, ktorá obsahuje tri pľúcne laloky.[15][45]

ChrupUpraviť

 
Na obrázku je chrup domestikovaného dobytka obsahujúci pevnú stvrdnutú vrstvu tkaniva s chýbajúcimi hornými rezákmi a tesákmi, a von smerujúcimi dolnými zubami

Chrup väčšiny turovitých obsahuje 30 až 32 zubov.[52] Horné rezáky absentujú, zatiaľ čo horné očné zuby sú redukované alebo rovnako absentujú. Namiesto horných rezákov majú nad jazykom silnú a pevnú stvrdnutú vrstvu tkaniva, ktorá poskytuje povrch na uchopenie potravy. Majú tzv. hypsodontný a selenodontný typ chrupu, keďže stoličky a črenové zuby majú nízku korunku a na ich špici sú hrbolčeky v tvare polmesiaca. Ich dolné rezáky a očné zuby smerujú dopredu. Medzi rezákmi a črenovými zubami sa nachádza dlhá bezzubá medzera známa ako diastema.[68] Väčšina zástupcov tejto čeľade je bylinožravých, chocholatky sú väčšinou všežravé. Tak ako ostatné prežúvavce, majú turovité žalúdok zložený zo štyroch častí, čo im umožňuje stráviť rastlinný materiál akým je napríklad tráva, čo mnoho iných živočíchov nedokáže. Prežúvavcom (a niektorým ďalším skupinám ako kengurám, zajacovitým alebo termitom) pomáhajú pri trávení celulózy mikroorganizmy žijúce v ich vnútornostiach.[15]

Všeobecná dentálna formula turovitých je:

  • 0.0.2-3.3
  • 3.1.3.3

SprávanieUpraviť

Turovité majú rôzne spôsoby sociálnej organizácie a správania sa, ktoré sa dajú rozdeliť na samotársky alebo spoločenský spôsob života, a teritoriálne alebo neteritoriálne správanie.[52] Malé druhy ako napríklad antilopka skalná, antilopka oribi a antilopka trávna sú vo všeobecnosti samotárske a teritoriálne. Ovládajú malé teritória, do ktorých nesmú vstúpiť príslušníci rovnakého druhu. Tieto antilopky vytvárajú monogámne páry. Veľa druhov (ako napríklad dikdiky) si značkuje svoje teritórium trusom alebo feromónmi vylučovanými z tzv. slzníkových žliaz, ktoré sa vyskytujú v blízkosti očí.[69] Mláďatá od rodičov odchádzajú krátko pred dosiahnutím dospelosti, a samce si pred párením musia zaistiť vlastné teritórium.[15] Kudu krovinný je v rámci čeľade jediný samotársky a zároveň neteritoriálny druh. Táto antilopa nevykazuje takmer žiadne známky agresivity, a zvykne žiť od ostatných jedincov izolovane, prípadne vytvárať malé skupinky, čo sa deje hlavne v biotopoch s priaznivými podmienkami.[70]

 
Toto skákanie naznačuje predátorom, ako sú gepardy, že jedinec je rýchly a v dobrej kondícii, a že nestojí za to ho naháňať (na obrázku mladý jedinec antilopy skákavej)

Okrem zástupcov podčeľade Cephalophinae a tribusov Tragelaphini a Neotragini, je väčšina afrických turovitých spoločenská a teritoriálna. Samce sú na rozdiel od samíc po dosiahnutí pohlavnej dospelosti nútene založiť si svoje vlastné teritórium. Samce bez teritórii sa spájajú do spoločných skupín. Samce proti sebe zápasia o dominanciu, tieto súboje zvyknú byť drsnejšie počas ruje. Samce vo všeobecnosti svoje teritórium obývajú počas celého života, s výnimkou tzv. "kočovných" jedincov, ktoré počas života neustále migrujú.[52] Niektoré samce vodárky jeleňovitej vpúšťajú do svojich teritórii druhých samcov, ktoré si ho po tom, ako pôvodný majiteľ teritória zostarne, môžu vybojovať pre seba.[71] Pri byvolcoch lýrorohých, vodárkach kob a vodárkach lečve je pred párením známe zhromažďovanie sa samcov, ktoré sa spoločne predvádzajú a bojujú o záujem samíc.[72] Členovia tribusu Tragelaphini, hovädzí dobytok, ovce a kozy žijú spoločenským životom, ale nie sú teritoriálne. Pri týchto druhoch si samce musia vybojovať dominanciu nad všetkými ostatnými samcami, a boje sa neobmedzujú na teritória.[52]

AktivitaUpraviť

 
Pakone pásavé v súboji o dominanciu

Väčšina druhov je aktívnych počas dňa, aj keď existujú výnimky ako byvol africký, kudu krovinný, vodárky rodu Redunca a antilopky rodu Raphicerus. Sociálna aktivita a konzumovanie potravy u turovitých zvyčajne vrcholí za úsvitu, a súmraku. Odpočívajú najmä pred úsvitom, počas poludnia a po zotmení. Srsť si zvyčajne čistia jazykom. Antilopy sa kúpu v bahne alebo prachu iba zriedkavo, na rozdiel od pakoní a byvolov. Byvolce stepné a byvolce topi si telo potierajú blatom, ktoré si naberajú pomocou hlavy a rohov. Turovité využívajú rôzne spôsoby zvukovej, čuchovej a hmatovej komunikácie. Rôznymi polohami a postaveniami krku, hlavy, rohov, srsti, nôh, či uší vyjadrujú sexuálne vzrušenie, emocionálny stav alebo hroziace nebezpečenstvo. Keď vycítia nebezpečenstvo, zvyčajne ostanú s hlavou hore a očami na pozore nehybne stáť. Tiež zvyknú ručať, aby upozornili ostatné jedince a odplašili predátorov.[15] Gazely a antilopy skákavé dokážu na predátorov reagovať zvláštnymi výskokmi, pri ktorých sa naraz všetkými končatinami vymrštia do vzduchu, pričom nohy vystrú do rovnej pozície. Týmito skokmi pravdepodobne dávajú najavo, že zbadali predátora a zároveň predátorom naznačujú, že skákajúci jedinec je rýchly a v dobrej kondícii, a nemá cenu ho naháňať.[73] Impaly, kudu, antilopy losie a antilopy Derbyho dokážu skákať do výšky vyše jedného metra.[52]

Matky využívajú zvukovú komunikáciu na lokalizáciu svojich mláďat. Počas obdobia párenia samce v ruji ručia aby dávali najavo svoju prítomnosť samiciam. Samce pižmoňov ručia počas vzájomných súbojov, a samce sájg pomocou svojich nezvyčajných nosov produkujú zvuky, ktoré majú odradiť sokov a zároveň prilákať samice.[74][75]

Techniky súboja sa líšia naprieč čeľaďou a závisia tiež od stavby tela. Samce byvolca stepného počas súperenia kľačia na predných končatinách, zatiaľ čo ostatné druhy zvyčajne pri boji stoja na všetkých štyroch nohách. Gazely rôznych druhov používajú odlišné metódy súperenia, napríklad pri vážnych súbojoch môžu do seba narážať hlavami, čo pozostáva aj zo silných úderov z krátkych vzdialeností. Samce kozorožcov, kôz a oviec sa pri súbojoch stavajú na zadné nohy a následne do seba narážajú hlavami. Pakone v agresívnych stretoch využívajú silné údery hlavy. Ak sa im rohy zapletú, snažia sa ich točivými pohybmi vyslobodiť. Samce pižmoňov do seba narážajú hlavami vo vysokých rýchlostiach. Pri tejto čeľadi býva pravidlom, že do boja sa púšťajú iba dvaja rovnocenní a vyrovnaní oponenti, aby korektne určili, ktorý z nich je lepší. Jedince, ktoré sú zjavne slabšie, upredňostňujú útek, a nedospelé samce s dospelými vôbec nebojujú. Vo všeobecnosti zástupcovia tejto čeľade smerujú svoje útoky nie na telo, ale hlavu oponenta. Rohy pripomínajúce tvar písmena “S”, prítomné napríklad u impaly, sú prispôsobené na rôzne techniky súboja: narážanie, držanie či nabodávanie. Súboje vedúce k vážnym zraneniam sú vzácne.[52][74][76]

PotravaUpraviť

 
Väčšinu potravy turovitých tvoria rastliny (tráva, listy a iné časti rastlín)

Väčšina druhov počas dňa striedavo konzumuje a prežúva. Tie, ktoré sa živia výživnejšou potravou, ju trávia rýchlejšie, na rozdiel od tých, ktoré konzumujú veľké množstvá málo výživnej vláknitej potravy. Malé druhy ako sú chocholatky zháňajú potravu len niekoľko pár hodín počas dňa alebo noci.[52] Stravovacie návyky súvisia s veľkosťou tela. Zatiaľ čo malé druhy sa pasú v hustých a uzavretých biotopoch, väčšie druhy sa pasú na otvorených trávnatých pláňach na rastlinách bohatých na vlákninu. Jednotlivé podčeľade vykazujú rôzne stratégie zháňania a konzumovania potravy. Zatiaľ čo zástupcovia podčeľade Bovinae sa vo veľkej miere pasú na šťavnatej tráve a na medzi ňou rozptýlených rastlinách, druhy z podčeľade Cephalophinae (s výnimkou chocholatky schovávavej) primárne konzumujú rôzne plody (ovocie).[15] Druhy z podčeľade Reduncinae sú závislé od nestabilných zdrojov potravy, čo platí aj pre podčeľaď Hippotraginae, ktorá je špeciálne prispôsobená na život v suchých oblastiach. Zástupcovia podčeľade Caprinae sú flexibilní konzumenti a dokážu prežiť aj na miestach, ktoré neobsahujú veľa výživnej potravy. Tribusy Alcelaphini, Hippotragini a Reduncini majú vo svojej potrave vysoký podiel jednoklíčnolistových rastlín. V kontraste s tým sa druhy z tribusov Tragelaphini a Neotragini (s výnimkou antilopky oribi) živia hlavne dvojklíčnolistovými rastlinami.[77] Neexistuje žiadny zjavný vzťah medzi veľkosťou tela a živením sa jednoklíčnolistovými rastlinami.[78]

Sexualita a rozmnožovanieUpraviť

 
Mláďa ovce (jahňa) pri matke

Väčšina druhov je polygýnnych. Niektoré druhy sú monogamné, vďaka čomu je redukovaná agresivita medzi samcami, ktoré v dôsledku absentujúcej nutnosti bojovať nemajú potrebu byť väčšie alebo silnejšie, čo vyúsťuje do takmer neexistujúceho pohlavného dimorfizmu. Samice chocholatiek (a niektorých ďalších malých druhov) bývajú o trochu väčšie od samcov, čo je pravdepodobne spôsobené súperením samíc o teritória.[79][80] Čas potrebný na dosiahnutie pohlavnej dospelosti u oboch pohlaví sa výrazne líši naprieč čeľaďou. Niektoré druhy sa dokážu páriť dokonca ešte pred dosiahnutím pohlavnej dospelosti. Samce impaly červenkavej, aj keď sú pohlavne dospelé vo veku jedného roka, sa môžu páriť až po štyroch rokoch života,[81] čo je v ostrom kontraste s paovcou hrivnatou, ktorá môže porodiť mláďatá ešte pred dosiahnutím pohlavnej dospelosti.[82] Rozdiely vo vekoch dosiahnutia pohlavnej dospelosti u jednotlivých pohlaví sú výraznejšie pri druhoch, ktoré majú viditeľnejší pohlavný dimorfizmus, čo sa prejavuje hlavne u podčeľadi Reduncinae.[15] Samice pakoňa pásavého sú schopné reprodukcie do jedného až dvoch rokov od narodenia, zatiaľ čo samce dosahujú pohlavnú dospelosť až vo veku štyroch rokov.[51]

Všetky turovité sa rozmnožujú aspoň jedenkrát do roka, pričom menšie druhy niekedy aj dvakrát. U väčšiny prebieha sezóna párenia typicky počas vlhkejších mesiacov. V rovníkových oblastiach môže párenie nastať dvakrát do roka. Ovce a kozy vykazujú pozoruhodnú sezónnosť reprodukcie, ktorá závisí a pri ktorej hrá kľúčovú úlohu ročný cyklus denného fotoperiodicizmu. Faktory, ktoré majú na tento cyklus významný vplyv zahŕňajú teplotu prostredia, nutričný status, sociálne interakcie, čas predošlého pôrodu a dobu laktácie. Štúdiom tohto fenoménu sa zistilo, že kozy a ovce sa pária počas jesene, teda v čase, kedy sa trvanie svetla počas dňa skracuje. U väčšiny ovčích plemien sa rozmnožovanie začína v lete alebo na začiatku jesene.[83] Začiatok rozmnožovania oviec je tiež ovplyvňovaný hodnotami melatonínu,[84] zatiaľ čo zvyšovanie hladiny hormónu tyroxín značí koniec tohto obdobia.[85] Estrus u turovitých trvá najviac jeden deň, s výnimkou podčeľade Bovinae. Samce všetkých druhov (okrem byvolca stepného a byvolca lýrorohého) dokážu detekovať pripravenosť samíc na párenie otestovaním jej moču pomocou vomeronazálneho orgánu.[52] Keď sa samec presvedčí, že je samica na rozmnožovanie pripravená, začne sa predvádzať. Tieto prejavy sa pohybujú od komplikovaných predstavení pri spoločenských druhoch, po horlivé oblizovanie genitálii samice u druhov samotárskych. Samica sa pári so samcom, ktorý si vybojuje medzi ostatnými samcami dominanciu, pričom dáva najavo svoju pripravenosť odhrnutím chvosta a pripustením samca na naskočenie. Kopulácia trvá zvyčajne len niekoľko sekúnd.[52][79]

Dĺžka gravidity sa líši naprieč čeľaďou, pri chocholatkách trvá zvyčajne od 120 do 150 dní, zatiaľ čo u byvola afrického od 300 do 330 dní. Najčastejšie sa rodí jedno mláďa (dvojičky sú menej časté), ktoré dokáže stáť a chodiť do hodiny od narodenia. Pri monogamných druhoch samce pomáhajú s ochranou mláďat, čo neplatí u druhov polygýnnych. Mláďatá väčšiny druhov zostávajú po narodení skryté po dobu od týždňa do dvoch mesiacov, pričom sú pravidelne kojené svojou matkou. Pri niektorých druhoch mláďatá aktívne nasledujú matku už hneď alebo pár dní po pôrode, ako je to v prípade impaly.[81] Naprieč druhmi sú rozdielne stratégie obrany mláďat. Pri pakoňoch mláďatá chránia výhradne matky, pričom byvoly vykazujú kolektívnu obranu. Čas odstavenia od materského mlieka sa pohybuje od dvoch mesiacov (pri antilopke druhu Neotragus pygmaeus) až po jeden rok (pižmoň severský).[79][80]

Dĺžka životaUpraviť

Dĺžka života väčšiny divo žijúcich turovitých sa pohybuje od 10 do 15 rokov. Väčšie druhy sa zvyčajne dožívajú dlhšie (bizón americký 25 a tur gaur až 30 rokov).[15] Domestikované formy sa dožívajú v priemere takmer desať rokov, napríklad koza domáca žije priemerne 12 rokov. Samce zvyčajne žijú kratšie ako samice, čo platí hlavne pri polygýnnych druhoch. Toto možno pripísať niekoľkým dôvodom: skoré odčlenenie sa mladých samcov, agresívne súboje medzi samcami, zraniteľnosť voči predátorom (najmä ak sú samce menej obratné, ako v prípade kudu) či podvýživa (tým, že sú samce väčšie, majú vyššie nároky na množstvo potravy).[86][87]

RozšírenieUpraviť

 
Kozorožec vrchovský obýva horské oblasti európskych Álp[88]

Turovité sú najviac rozmanité v Afrike. Najväčšia koncentrácia druhov je na savanách východnej Afriky. Turovité sa tiež vyskytujú v Ázii, Európe a Severnej Amerike (kontinenty zoradené podľa počtu druhov zostupne). Niektoré druhy majú veľké areály rozšírenia, naprieč ktorými sa diverzifikovali do mnohých poddruhov (s malými odlišnosťami v morfológii chrupu a končatín). Chocholatky obývajú rovníkové dažďové lesy; kudu močiarne a vodárky lečve oblasti mokradí; antilopy losie a antilopy Derbyho savany; antilopy skákavé a oryxy púšte, a polopúšte; antilopy bongo a anoy husté lesy; kamzíky a takiny horské oblasti.[52] Ovce a kozy obývajú hlavne Euráziu, s výnimkou troch afrických (paovca hrivnatá, kozorožec núbijský a kozorožec walia), a troch severoamerických druhov (kamzík belák, ovca hruborohá a ovca Dallova). Výskyt pižmoňa severského je obmedzený na arktickú tundru. Niekoľko druhov bolo domestikovaných ľuďmi. Domestikácia kôz a oviec začala pred 10 tisíc rokmi, zatiaľ čo tur (hovädzí dobytok) bol domestikovaný pred približne 7,5 tisíc rokmi.[15][79]

Vzťah s ľuďmiUpraviť

Domestikované zvieratáUpraviť

 
Dobytok zebu v Bombaji

Domestikácii turovitých sa pripisuje významná úloha pri prechode ľudí na poľnohospodársky spôsob života. Do tejto čeľade patria tri zo šiestich veľkých domestikovaných bylinožravcov, ktoré sa bežne chovajú aj mimo svojho regiónu pôvodu. Sú to ovce, kozy a hovädzí dobytok, všetky pochádzajúce z Eurázie (ostatné tri druhy sú kone, osly a ošípané). Ďalšie veľké druhy turovitých, ktoré ale nie sú vo svete v takej miere rozšírené sú: byvol domáci, jak domáci, zebu, gayal a domestikovaná forma tura bantenga.[79] Domestikované boli tiež niektoré antilopy ako oryxy, antilopa adax, antilopa losia, antilopa Derbyho a vyhynutý, severoafrický poddruh byvolca stepného (Alcelaphus buselaphus buselaphus). Oryxy, antilopy adax a byvolce stepné sú známe z nástenných malieb pochádzajúcich z obdobia starovekého Egypta.

Najstarší dôkaz domestikácie tura (hovädzieho dobytka) je z obdobia 8000 rokov pred Kr. z oblasti Cypru a povodia rieky Eufrat.[89]

Živočíšne produktyUpraviť

 
Vlna z oviec plemena Merino vlna je najviac cenená, veľmi mäkká a jemná

Výrobky ako maslo, ghí, jogurt, cmar či syr sú zvyčajne vyrábané z mlieka kráv, ale v rôznych častiach sa používa tiež mlieko ovčie, kozie, jačie a byvolie. Z byvolieho mlieka sa vyrába napríklad talianska mozzarella a indický dezert podobný šiškám gulab jamun,[90] z ovčieho mlieka francúzsky pliesňový syr Roquefort.[91] Hovädzie mäso je bohaté na zinok, selén, fosfor, železo a B vitamíny.[92] Bizónie mäso má vyšší obsah bielkovín a nižší obsah tuku a cholesterolu ako hovädzina.[93]

Koža turovitých je húževnatá a odolná, dá sa spracovať do rôznych hrúbok - od jemnej kože určenej na oblečenie po tvrdú kožu na obuv. Koža kôz a kráv má širokú paletu možností využitia, zatiaľ čo koža oviec je výlučne určená na výrobu oblečenia.[94] Vlna z oviec plemena Merino má najlepšiu kvalitu a je najviac cenená. Táto vlna je veľmi jemná a býva dlhá 7,6 až 12,7 centimetra. Z hrubšej a drsnejšej vlny, odolnej voči tvorbe hrčiek, sú vyrábané odolnejšie odevy[95] a koberce.

 
Roh na pitie z roku 1598 vyrobený Brynjólfurom Jónssonom, nájdený na Islande

Kostná múčka je významné hnojivo znižujúce kyslosť pôdy, bohaté na vápnik, fosfor a dusík.[96] Rohy turovitých sa od staroveku využívajú ako nádoby na pitie.[97]

V ľudskej kultúreUpraviť

Zástupcovia tejto čeľade vystupujú v príbehoch prinajmenšom od čias Ezopových bájok zo starovekého Grécka okolo roku 600 pred Kr.[98] Chiméra, tvor z gréckej mytológie, je zobrazovaná ako lev, z ktorého zadnej časti tela vystupuje hlava kozy, spolu s chvostom, na ktorého konci je hlava hada.[99] Koza, ktorá je totožná s ovcou v čínskej mytológii, je ôsme zviera čínskeho zverokruhu, a je v čínskej kultúre symbolom synovskej zbožnosti.[100]

EvolúciaUpraviť

Spodný miocén a skôrUpraviť

 
Časť lebky vyhynutého druhu Eotragus sansaniensis

V spodnom miocéne sa turovité začali evolučne oddeľovať od čeľadí jeleňovité a žirafovité. Najranejšie bovidy, ktoré obývali Afriku a Euráziu v neskoršej časti spodného miocénu (pred asi 20 miliónmi rokmi), boli malé živočíchy, podobné dnešným gazelám, a pravdepodobne žili v lesnatých oblastiach.[101] Eotragus, najstarší známy turovitý párnokopytník, vážil 18 kíl a bol veľký približne ako dnešná gazela Thomsonova.[102] V skorých štádiách svojho vývoja sa turovité rozdelili do dvoch hlavných kladov: Boodontia (eurázijský pôvod) a Aegodontia (africký pôvod). Toto skoré rozdelenie sa pripisuje tomu, že tieto dva kontinenty boli v tom čase ešte oddelené. Keď sa kontinenty znovu spojili, zástupcovia oboch kladov expandovali na územie toho druhého.[103] V rámci kladu Boodontia (a podčeľade Bovinae) sa tribusy Bovini a Tragelaphini evolučne oddelili v spodnom miocéne.[104] V pleistocéne sa turovité rozšírili do Severnej Ameriky, kam prišli cez Beringiu.[102]

Recentné rody podčeľade Alcelaphinae sa objavili v pliocéne. Vyhynutý rod Paramularius, ktorý bol rovnakej veľkosti ako byvolec stepný, sa pravdepodobne objavil v pliocéne, ale vyhynul počas stredného pleistocénu.[29] Od pliocénu a pleistocénu je známych niekoľko rodov podčeľade Hippotraginae, ktorá sa od podčeľade Alcelaphinae oddelila pravdepodobne v neskoršej časti spodného miocénu.[104] Podčeľaď Bovinae sa od ostatných turovitých oddelila pravdepodobne v spodnom miocéne.[105] Tribus Boselaphini, patriaci do podčeľade Bovinae a v súčasnosti sa vyskytujúci len na Indickom subkontinente, vyhynul v Afrike počas spodného pliocénu. Najmladšie africké fosílie tohto tribusu boli objavené v Langebaanwegu (JAR) a v súvrství Lothagam (Keňa).[106]

Stredný miocénUpraviť

V strednom miocéne sa turovité začali rozširovať do Číny a na Indický subkontinent.[102] Podľa E. Vrba začala radiácia podčeľade Alcelaphinae v neskoršej časti stredného miocénu.[29] Tribusy podčeľade Caprinae sa evolučne rozdelili v skoršej časti stredného miocénu. Tribus Caprini sa objavil v strednom miocéne a v Eurázii bol pravdepodobne sčasti nahradený ostatnými turovitými a jeleňovitými.[107] Najstaršie fosílie podčeľade Antilopinae sú známe zo stredného miocénu, ale niektoré štúdie poukazujú na existenciu tejto podčeľade od spodného miocénu. Speciácia tribusu Antilopini prebehla počas stredného alebo vrchného miocénu, a to hlavne v Eurázii. Tribus Neotragini sa pravdepodobne objavil v Afrike na konci miocénu, a počas pliocénu sa rozšíril.[104] Kontroverzná podčeľaď Peleinae (rod Pelea) sa od podčeľade Reduncinae evolučne oddelila pravdepodobne v strednom miocéne.[29]

Vrchný miocénUpraviť

Vo vrchnom miocéne, pred asi 10 miliónmi rokmi, sa turovité rapídne diverzifikovali, čo viedlo k vzniku asi 70 nových rodov.[102] Táto radiácia sa udiala sčasti kvôli tomu, že mnoho druhov turovitých sa prispôsobilo viac otvoreným, trávnatým biotopom.[101] Podčeľaď Aepycerotinae sa objavila vo vrchnom miocéne, no žiadne významné rozdiely vo veľkosti dnešnej impaly červenkavej a jej primitívnych predkov neboli zaznamenané.[108] Africké fosílie tribusu Ovibovini (v podčeľadi Caprinae) sa objavili vo vrchnom miocéne.[104] Najstaršie fosílie podčeľade Hippotraginae sa datujú do vrchného miocénu a boli objavené v lokalitách ako napríklad súvrstvie Lothagam (Keňa) a údolie rieky Awaš (Etiópia).[104] Najstaršie africké fosílie podčeľade Reduncinae sú staré asi 6 až 7 miliónov rokov.[109]

GalériaUpraviť

ZdrojeUpraviť

  1. a b LUPTÁK, Peter. Slovenské mená cicavcov sveta. [1. vyd.] Bojnice : Zoologická záhrada, 2003. 218 s. ISBN 80-969059-9-6. S. 81 – 87.
  2. a b BURNIE, D. Zviera. Bratislava: Ikar, 2002, S. 244
  3. Mammal Species of the World - Browse: Bovidae [online]. www.departments.bucknell.edu, [cit. 2022-04-12]. Dostupné online.
  4. Definition of BOVIDAE [online]. www.merriam-webster.com, [cit. 2022-04-12]. Dostupné online. (po anglicky)
  5. a b ORSZÁGHOVÁ, Zlatica; SCHLARMANNOVÁ, Janka, a kol. Terminologický zoologický slovník. 1. vyd. Bratislava : Univerzita Komenského, 2010. 231 s. ISBN 978-80-223-2927-9. S. 166.
  6. Veľký rusko-slovenský slovník. [s.l.] : Vydavateľstvo SAV, 1965. 1046 s. S. 494.
  7. a b dutorohí. In: Slovenský náučný slovník I S. 343
  8. dutorohý. In: Slovník súčasného slovenského jazyka
  9. dutorohý. In: Slovník slovenského jazyka (Peciar)
  10. Bovoidea [online]. encyclopedia.com, [cit. 2020-03-07]. Dostupné online.
  11. Zoologia 08 [1] (citát:"nadčeľaď : Dutorožce – Bovoidea")
  12. 1.1.2 Turovité - PZVrchHora [online]. sites.google.com, [cit. 2020-03-07]. Dostupné online.
  13. Mikko's Phylogeny Archive [online]. mv.helsinki.fi, [cit. 2020-03-07]. Dostupné online.
  14. CARROLL, R. L. Vertebrate Paleontology and Evolution. NY: W.H. Freeman and Company, 1988. Appendix
  15. a b c d e f g h i j BERINI, Whitney Gomez; Tamatha A. Patterson; Jonathon Swinton; John. Bovidae (antelopes, cattle, gazelles, goats, sheep, and relatives) [online]. Animal Diversity Web, [cit. 2022-04-12]. Dostupné online. (po anglicky)
  16. HASSANIN, A.; DOUZERY, E. J. P.. "Molecular and morphological phylogenies of Ruminantia and the alternative position of the Moschidae" [online]. Systematic Biology, 2003, [cit. 2022-04-12]. Dostupné online.
  17. HASSANIN, A.; DOUZERY, E. J. P.. "Molecular and morphological phylogenies of Ruminantia and the alternative position of the Moschidae". Systematic Biology, 2003, s. 206–228. Dostupné online.
  18. STANĚK, J. V. Veľký obrazový atlas zvierat, 1965 S. 557
  19. Meyers Großes Konversations-Lexikon, Band 9. Leipzig 1907, S. 564-565 [2]
  20. Hornträger. In: Lexikon der Biologie. [CD-ROM] München : Elsevier, Spektrum, Akad. Verl., 2005. ISBN 3-8274-0342-1.
  21. PARKER, S. P. Synopsis and Classification of Living Organisms, vol. 2. New York: McGraw-Hill
  22. SIMPSON, G. G.. The principles of classification and a classification of mammals. Bull. Am. Mus. Nat. Hist. 85: i-xvi, 1-350. 1945
  23. antilopy; dutorozí. In: Masarykův slovník naučný I. (S. 204), II (S. 456)
  24. GRZIMEK, B. Het leven der dieren. Uitgeverij Het Spectrum, Utrecht/Antwerpen: 16 vols.. 1973-1975. citované in: Brands, S.J. (ed.), 1989-present. The Taxonomicon. Universal Taxonomic Services, Zwaag, The Netherlands. [3]
  25. GARRICK, Dorian; RUVINSKY, Anatoly. The Genetics of Cattle, 2nd Edition. [s.l.] : CABI, 2014. 641 s. ISBN 978-1-78064-221-5. S. 4.
  26. Mikko's Phylogeny Archive [online]. mv.helsinki.fi, [cit. 2020-03-09]. Dostupné online.
  27. Pozri zdroje uvedené v článku antilopa.
  28. GATESY, John; AMATO, George; VRBA, Elisabeth. A Cladistic Analysis of Mitochondrial Ribosomal DNA from the Bovidae. Molecular Phylogenetics and Evolution, 1997-06-01, roč. 7, čís. 3, s. 303–319. Dostupné online [cit. 2022-04-12]. ISSN 1055-7903. DOI10.1006/mpev.1997.0402. (po anglicky)
  29. a b c d e FERNÁNDEZ, Manuel Hernández; VRBA, Elisabeth S.. A complete estimate of the phylogenetic relationships in Ruminantia: a dated species-level supertree of the extant ruminants. Biological Reviews, 2005-05, roč. 80, čís. 2, s. 269–302. Dostupné online [cit. 2022-04-12]. ISSN 1464-7931. DOI10.1017/S1464793104006670. (po anglicky)
  30. HARRISON, T.. Paleontology and Geology of Laetoli Human Evolution in Context. [s.l.] : Dordrecht: Springer, 2011. ISBN 978-9048-199-624. S. 363–465.
  31. DEMIGUEL, Daniel; SÁNCHEZ, Israel M.; ALBA, David M.. First evidence of Tethytragus Azanza and Morales, 1994 (Ruminantia, Bovidae), in the Miocene of the Vallès-Penedès Basin (Spain). Journal of Vertebrate Paleontology, 2012-11-01, roč. 32, čís. 6, s. 1457–1462. Dostupné online [cit. 2022-04-12]. ISSN 0272-4634. DOI10.1080/02724634.2012.696082.
  32. HARRISON, T.. Neogene Paleontology of the Manonga Valley, Tanzania : A Window into the Evolutionary History of East Africa. New York : Plenum Press, 1997. ISBN 978-0-306-45471-4. S. 113.
  33. VRBA, E. S.; SCHALLER, G.. Antelopes, Deer, and Relatives : Fossil Record, Behavioral Ecology, Systematics, and Conservation. New Haven : Yale University Press, 2000. ISBN 978-0300-081-428.
  34. Mammal Species of the World - Browse: Reduncinae [online]. www.departments.bucknell.edu, [cit. 2022-04-12]. Dostupné online.
  35. Mammal Species of the World - Browse: hodgsonii [online]. www.departments.bucknell.edu, [cit. 2022-04-12]. Dostupné online.
  36. YANG, CHENGZHONG; XIANG, CHANGKUI; QI, WENHUA; XIA, SHAN; TU, FEIYUN; ZHANG, XIUYUE; MOERMOND, TIMOTHY; YUE, BISONG. "Phylogenetic analyses and improved resolution of the family Bovidae based on complete mitochondrial genomes". Biochemical Systematics and Ecology, 2013-06-01, s. 136–143. Dostupné online. ISSN 0305-1978.
  37. a b MATTHEE, CONRAD A.; ROBINSON, TERENCE J.. "CytochromebPhylogeny of the Family Bovidae: Resolution within the Alcelaphini, Antilopini, Neotragini, and Tragelaphini". Molecular Phylogenetics and Evolution, 1999-06-01, s. 31–46. Dostupné online. ISSN 1055-7903.
  38. a b CALAMARI, ZACHARY T.. "Total Evidence Phylogenetic Analysis Supports New Morphological Synapomorphies for Bovidae (Mammalia, Artiodactyla)". American Museum Novitates, 2021-06, s. 1–38. Dostupné online. ISSN 0003-0082.
  39. DON E. WILSON, RUSSELL A. MITTERMEIER. Handbook of the Mammals of the World. Volume 2: Hooved Mammals. Barcelona : Lynx Edicions, 2011. ISBN 978-84-96553-77-4. S. 444–779.
  40. COLIN GROVES, PETER GRUBB. Ungulate Taxonomy. [s.l.] : Johns Hopkins University Press, 2011. S. S. 1–317 (S. S. 108–280).
  41. JOSE R. CASTELLO. Bovids of the World. [s.l.] : Princeton University Press, 2015. S. 1–662.
  42. EVA V. BÄRMANN UND TIM SCHIKORA. "The polyphyly of Neotragus – Results from genetic and morphometric analyses". Mammalian Biology, 2014, s. 283–286.
  43. IUCN Red List of Threatened Species [online]. IUCN, 2018-02-07, [cit. 2022-04-12]. Dostupné online. (po anglicky)
  44. LUPTÁK, PETER. Slovenské mená cicavcov sveta. 1. vyd. Bojnice : Zoologická záhrada, 2003. ISBN 80-969059-9-6.
  45. a b c WALTON, D.W.. Fauna of Australia. (Volume 1B). vyd. Canberra : Australian Government Publication Service, 1989. ISBN 978-0644-060-561. S. 1–14.
  46. HASSANIN, A. IN GARRICK, D.; RUVINSKY, A. (EDS.).. The Genetics of Cattle. 2. vyd. Oxfordshire, Boston : Cabi, 2015. ISBN 9781780642215. S. 1–18.
  47. HASSANIN, A.. The Genetics of Cattle. 2. vyd. Oxfordshire, Boston : Cabi, 2015. Dostupné online. ISBN 9781780642215. S. 1–18.
  48. Royal antelope (Neotragus pygmaeus) - Quick facts [online]. web.archive.org, 2014-12-16, [cit. 2022-04-12]. Dostupné online.
  49. HILDYARD, A.. Endangered Wildlife and Plants of the World. New York : Marshall Cavendish, 2001. ISBN 978-0-7614-7200-1. S. 769–770.
  50. Arabian Oryx - Encyclopedia of Life [online]. www.eol.org, [cit. 2022-04-12]. Dostupné online.
  51. a b LUNDRIGAN, Barbara; BIDLINGMEYER, Jennifer. Connochaetes gnou (black wildebeest) [online]. Animal Diversity Web, [cit. 2022-04-12]. Dostupné online. (po anglicky)
  52. a b c d e f g h i j k l ESTES, R. D.. The Behavior Guide to African Mammals : Including Hoofed Mammals, Carnivores, Primates. 4. vyd. Berkeley : University of California Press, 2004. Dostupné online. ISBN 978-0-520-08085-0. S. 7–25.
  53. Validate User [online]. academic.oup.com, [cit. 2022-04-12]. Dostupné online. DOI:10.1644/807.1/2600200
  54. a b CARO, Tim. Contrasting coloration in terrestrial mammals. Philosophical Transactions of the Royal Society B: Biological Sciences, 2009-02-27, roč. 364, čís. 1516, s. 537–548. PMID: 18990666 PMCID: PMC2674080. Dostupné online [cit. 2022-04-12]. ISSN 0962-8436. DOI10.1098/rstb.2008.0221.
  55. a b COTT, H. B.. Adaptive Coloration in Animals. London : Methuen, 1940. S. 53,88.
  56. KILTIE, Richard A.. Countershading: Universally deceptive or deceptively universal?. Trends in Ecology & Evolution, 1988-01-01, roč. 3, čís. 1, s. 21–23. Dostupné online [cit. 2022-04-12]. ISSN 0169-5347. DOI10.1016/0169-5347(88)90079-1. (po anglicky)
  57. Validate User [online]. academic.oup.com, [cit. 2022-04-12]. Dostupné online. DOI:10.1644/843.1/2600885
  58. E.C., MUNGALL. Exotic Animal Field Guide : Nonnative Hoofed Mammals in the United States. 1. vyd. College Station : Texas A&M University Press, 2007. ISBN 978-1-58544-555-4. S. 197.
  59. ANGELIQUE. Jacob - American Sheep [online]. [Cit. 2022-04-12]. Dostupné online. (po anglicky)
  60. BIBI, F.; BUKHSIANIDZE, M.; GENTRY, A.; GERAADS, D.; KOSTOPOULOS, D.; VRBA, E.. "The fossil record and evolution of Bovidae: state of the field". Palaeontologia Electronica, 2009. Dostupné online.
  61. Validate User [online]. academic.oup.com, [cit. 2022-04-12]. Dostupné online.
  62. Validate User [online]. academic.oup.com, [cit. 2022-04-12]. Dostupné online.
  63. CARO, T. M.; GRAHAM, C. M.; STONER, C. J.; FLORES, M. M.. "Correlates of horn and antler shape in bovids and cervids". Behavioral Ecology and Sociobiology, 2003, s. 32–41. Dostupné online.
  64. a b BRO-JØRGENSEN, Jakob. THE INTENSITY OF SEXUAL SELECTION PREDICTS WEAPON SIZE IN MALE BOVIDS. Evolution, 2007-06, roč. 61, čís. 6, s. 1316–1326. Dostupné online [cit. 2022-04-12]. ISSN 0014-3820. DOI10.1111/j.1558-5646.2007.00111.x. (po anglicky)
  65. EZENWA, V.; JOLLES, A.. "Horns honestly advertise parasite infection in male and female African buffalo". Animal Behaviour, 2008-06, s. 2013–2021. Dostupné online. ISSN 0003-3472.
  66. a b STANKOWICH, Theodore; CARO, Tim. Evolution of weaponry in female bovids. Proceedings of the Royal Society B: Biological Sciences, 2009-12-22, roč. 276, čís. 1677, s. 4329–4334. PMID: 19759035 PMCID: PMC2817105. Dostupné online [cit. 2022-04-12]. ISSN 0962-8452. DOI10.1098/rspb.2009.1256.
  67. PACKER, C.. "Sexual Dimorphism: The Horns of African Antelopes". Science, 1983. Dostupné online.
  68. JANIS, C.; JARMAN, P.. The Encyclopedia of Mammals. New York : Facts on File, 1984. ISBN 978-0-87196-871-5. S. 498–499.
  69. WYATT, T. D.. Pheromones and Animal Behaviour: Communication by Smell and Taste. Cambridge : Cambridge University Press, 2003. ISBN 978-0-521-48526-5. S. 97.
  70. CISZEK, Deborah. Tragelaphus scriptus (bushbuck) [online]. Animal Diversity Web, [cit. 2022-04-12]. Dostupné online. (po anglicky)
  71. NEWELL, Toni Lynn. Kobus ellipsiprymnus (waterbuck) [online]. Animal Diversity Web, [cit. 2022-04-12]. Dostupné online. (po anglicky)
  72. LOTT, DALE F.. Intraspecific Variation in the Social Systems of Wild Vertebrates. [s.l.] : Cambridge University Press, 1991. Dostupné online. ISBN 978-0521370240. S. 37.
  73. BIGALKE, R.C.. "Observations on the behaviour and feeding habits of the springbok Antidorcas marsupialis". Zoologica Africana, 1972, s. 333-359. Dostupné online.
  74. a b PARKER, S.P.. Grzimek's Encyclopedia of Mammals (Volume 5). 1. vyd. New York : McGraw-Hill Publishing, 1990. ISBN 9780079095084. S. 288–483.
  75. CZAPLEWSKI, N. J.; RYAN, J. M.; VAUGHAN, T. A.. Mammalogy. 5. vyd. Sudbury : Jones and Bartlett Publishers, 2011. ISBN 9780763762995.
  76. POST, Eric; FORCHHAMMER, Mads C. Climate change reduces reproductive success of an Arctic herbivore through trophic mismatch. Philosophical Transactions of the Royal Society B: Biological Sciences, 2008-07-12, roč. 363, čís. 1501, s. 2369–2375. PMID: 18006410 PMCID: PMC2606787. Dostupné online [cit. 2022-04-12]. ISSN 0962-8436. DOI10.1098/rstb.2007.2207.
  77. Validate User [online]. academic.oup.com, [cit. 2022-04-12]. Dostupné online.
  78. Validate User [online]. academic.oup.com, [cit. 2022-04-12]. Dostupné online.
  79. a b c d e FELDHAMER, GEORGE A.; DRICKAMER, LEE C.; VESSEY, STEPHEN H.; MERRITT, JOSEPH F.; KRAJEWSKI, CAREY. Mammalogy: Adaptation, Diversity, Ecology. [s.l.] : Johns Hopkins University Press, 2007. Dostupné online. ISBN 978-0-8018-8695-9. S. 519-522.
  80. a b KREBS, J.R.; DAVIES, N.B.. Behavioural Ecology: An Evolutionary Approach. 4. vyd. [s.l.] : Wiley-Blackwell, 1997. ISBN 9780865427310.
  81. a b ESTES, R. D.. The Behavior Guide to African Mammals : Including Hoofed Mammals, Carnivores, Primates. 4. vyd. Berkeley : University of California Press, 2004. ISBN 978-0-520-08085-0. S. 158–166.
  82. GRAY, GARY G.; SIMPSON, C. DAVID. "Ammotragus lervia". Mammalian Species, 1980, roč. 1980, s. 1–7. Dostupné online.
  83. ROSA, H.J.D.; BRYANT, M.J.. "Seasonality of reproduction in sheep". Small Ruminant Research, 2003, s. 155–171. Dostupné online.
  84. CHEMINEAU, P.; PELLETIER, J.; GUÉRIN, Y.; COLAS, G.; RAVAULT, J.P.; TOURÉ, G.; ALMEIDA, G.; THIMONIER, J.; ORTAVANT, R.. "Photoperiodic and melatonin treatments for the control of seasonal reproduction in sheep and goats". Reproduction, Nutrition, Development, 1988, s. 409–422. Dostupné online.
  85. PRENDERGAST, B. J.; MOSINGER, B.; KOLATTUKUDY, P. E.; NELSON, R. J.. "Hypothalamic gene expression in reproductively photoresponsive and photorefractory Siberian hamsters". Proceedings of the National Academy of Sciences, 2002, s. 16291–16296. Dostupné online.
  86. OWEN-SMITH, N.. "Comparative mortality rates of male and female kudus: the costs of sexual size dimorphism". Journal of Animal Ecology, 1993, s. 428–440. Dostupné online.
  87. TOIGO, C.; GAILLARD, J.M.. "Causes of Sex-Biased Adult Survival in Ungulates: Sexual Size Dimorphism, Mating Tactic or Environment Harshness?". Oikos, 2003, s. 376–384. Dostupné online.
  88. TOÏGO, C., BRAMBILLA, A., GRIGNOLIO, S. & PEDROTTI, L.. "Capra ibex" [online]. https://www.iucnredlist.org/species/42397/161916377, 2020, [cit. 2022-04-12]. Dostupné online.
  89. ZEDER, M. A.. Documenting Domestication : New Genetic and Archaeological Paradigms. Berkeley : University of California Pres, 2006. ISBN 978-0520246386. S. 317.
  90. PHELAN, Benjamin. How About a Nice Cold Glass of Camel, Buffalo, or Pig Milk? [online]. Slate Magazine, 2012-07-24, [cit. 2022-04-12]. Dostupné online. (po anglicky)
  91. HUGHES, TOM; HUGHES, MEREDITH SAYLES. Gastronomie!: Food Museums and Heritage Sites of France. [s.l.] : Bunker Hill Publishing, 2005. ISBN 978-1-59373-029-1. S. 19.
  92. Beef, grass-fed [online]. whfoods.com, [cit. 2022-04-12]. Dostupné online.
  93. Health Benefits - National Bison Association [online]. web.archive.org, 2011-01-01, [cit. 2022-04-12]. Dostupné online.
  94. VELDMEIJER, A. J.; HARRIS, S.. Why Leather?: The Material and Cultural Dimensions of Leather. [s.l.] : Sidestone Press, 2014. ISBN 9789088902611. S. 31–36.
  95. Merino Sheep in Australia [online]. web.archive.org, 2006-11-05, [cit. 2022-04-12]. Dostupné online.
  96. KOLAY, A. K.. Manures and fertilizers. Naí Dillí : Atlantic Publications, 2007. ISBN 978-8126908103. S. 98.
  97. VI, E.. "Germanic glass drinking horns". Journal of Glass Studies, 1975, s. 74–87.
  98. THE WOLF AND THE LAMB [online]. mythfolklore.net, [cit. 2022-04-12]. Dostupné online.
  99. Harry Thurston Peck, Harpers Dictionary of Classical Antiquities (1898), Chimaera [online]. www.perseus.tufts.edu, [cit. 2022-04-12]. Dostupné online.
  100. EBERHARD, W.. A Dictionary of Chinese Symbols: Hidden Symbols in Chinese Life and Thought. Londýn : Routledge, 1986. Dostupné online. S. 978-0-415-00228-8.
  101. a b SAVAGE, R.J.G.; LONG, M.R.. Mammal Evolution: an illustrated guide. New York : Facts on File, 1986. ISBN 978-0-8160-1194-0. S. 5–232.
  102. a b c d PROTHERO, D. R.; SCHOCH, R. M.. Horns, Tusks, and Flippers : the Evolution of Hoofed Mammals. Baltimore : Johns Hopkins University Press, 2002. ISBN 978-0-8018-7135-1. S. 87–90.
  103. Wayback Machine [online]. web.archive.org, [cit. 2022-04-12]. Dostupné online.
  104. a b c d e GILBERT, W. H.; ASFAW, B.. Homo Erectus : Pleistocene Evidence from the Middle Awash, Ethiopia. Berkeley : University of California Press, 2008. ISBN 978-0-520-25120-5. S. 45–84.
  105. BIBI, Faysal. A multi-calibrated mitochondrial phylogeny of extant Bovidae (Artiodactyla, Ruminantia) and the importance of the fossil record to systematics. BMC Evolutionary Biology, 2013-08-08, roč. 13, čís. 1, s. 166. Dostupné online [cit. 2022-04-12]. ISSN 1471-2148. DOI10.1186/1471-2148-13-166.
  106. GERAADS, D.; EL BOUGHABI, S.; ZOUHRI, S.. "A new caprin bovid (Mammalia) from the late Miocene of Morocco". Palaeontologica Africana, 2012, s. 19–24. ISSN 0078-8554.
  107. KINGDON, J.. East African Mammals: An Atlas of Evolution in Africa. (Volume III, Part C). vyd. Chicago : University of Chicago press, 1989. ISBN 978-0-226-43724-8. S. 1–33.
  108. STANLEY, S. M.; ELDREDGE, N.. "Evolutionary Pattern and Process in the Sister-Group Alcelaphini-Aepycerotini (Mammalia: Bovidae)". Living Fossils (Springer), 1984, s. 62–79.
  109. VRBA, E. S.; BURCKLE, L. H.; PARTRIDGE, T. C.; DENTON, G. H.. Paleoclimate and Evolution, with Emphasis on Human Origins. New Haven : Yale University Press, 1995. ISBN 978-0300-063-486. S. 5–24.
  110. IUCN SSC ANTELOPE SPECIALIST GROUP. "Pantholops hodgsonii" [online]. https://www.iucnredlist.org/species/15967/50192544, 2016, [cit. 2022-04-12]. Dostupné online.
  111. Takin zlatý [online]. [Cit. 2022-04-12]. Dostupné online.
  112. CASTELLÓ, J.R.. Bovids of the World: Antelopes, Gazelles, Cattle, Goats, Sheep, and Relatives. Princeton, New Jersey (USA) : Princeton University Press, 2016. ISBN 9781400880652. S. 27–32.
  113. KINGDON, JONATHAN & HOFFMANN, MICHAEL EDS.. Mammals of Africa, Volume VI, Pigs Hippopotamuses, Chevrotain, Giraffes, Deer and Bovids. Londýn : Bloomsbury Publishing, 2013-02. ISBN 9781408122563.
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Bovidae na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Hornträger na nemeckej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené). - časť súčasnej Systematiky