Dejiny Fínska

Dejiny Fínska sú dejinami Fínov alebo fínskeho štátu, ktoré boli veľmi ovplyvnené vzťahmi so susediacimi krajinami. Pôvod Fínov je nejasný a kontroverzný. Posledné genetické výskumy ukazujú, že ich predkovia zrejme pochádzali zo strednej Európy. Tak či onak, Fínsko bolo osídlené zhruba 8500 rokov pred Kr. Z tohto obdobia sa totiž našli prvé archeologické nálezy. V stredoveku bolo súčasťou Švédska. Od 18. storočia bolo trikrát prevzaté Ruskom a v 20. storočí muselo Fínsko čeliť komplikovanému postaveniu v medzinárodnej politike pre tesné susedstvo so Sovietskym zväzom.

Pôvod Fínov

Fínčina a lapončina sú ugrofínske jazyky. Nepatria medzi indoeurópske jazyky, ale medzi uralské. Fínčine najpríbuznejší ešte bežne používaný jazyk je estónčina. Spolu patria do podskupiny baltsko-fínskych jazykov. Ostatné ugrofínske jazyky sú im oveľa vzdialenejšie.

Pôvod Fínov a ich jazyka je stále dosť sporný. Obyčajne sa za ich pravlasť považuje západná alebo stredná Sibír. Niekedy sa za ich pravlasť ale považuje veľká oblasť medzi riekou Volgou a Škandináviou.

Predkovia Fínov prišli do dnešného Fínska pred tisíc rokmi v mnohých vlnách z východu, juhu a západu a založili tu lovecko-poľnohospodársku kultúru. V tejto dobe zrejme boli tiež predkovia dnešných Laponcov tvoriaci lovecko-zberačskú kultúru vytlačení ďalej na sever.

Novšia teória, ktorá bola sformulovaná počas 90. rokov 20. storočia , a ktorá nie ani zďaleka všeobecne vedecky uznaná, sa vracia až do ľadovej doby. Počas nej mali predkovia Fínov žiť v jednej z troch európskych obývateľných oblastí. V druhej žili budúci Indoeurópania a v tretej Baskovia. Keď sa ľadovec roztopil, Ugrofíni sa rozšírili na sever. Usadili sa v strednej a severnej Európe. Baskovia obsadili západnú Európu. Neskôr Indoeurópania zoznámili svojich lovecko-zberačských susedov s poľnohospodárstvom a naučili ich nielen svojej kultúre, ale aj jazyk. Spolu s poľnohospodárstvom sa teda šírilo aj indoeurópanstvo. Takto vznikli keltské, germánske, slovanské a baltské jazyky. Fíni neboli týmto šírením dotknutí pre svoju izoláciu. Toto má vysvetliť, prečo sú Fíni jazykovo od svojich susedov tak rozdielni, hoci geneticky sú veľmi blízki príbuzní s Indoeurópanmi zo strednej Európy. Táto teória však nie je prijímaná väčšinou lingvistov. Nie je vyvrátená archeologickými nálezmi, ale veľa jazykovedcov ju považuje za nemožnú.

Genetický výskum ukazuje, že Fíni sú najpríbuznejší s používateľmi germánskych jazykov. Prekvapivo sú im geneticky najpodobnejší belgickí Flámi. Táto podobnosť je v génoch, ktoré sa dedia iba z matky na dcéru. Nabáda to k tomu, že mali spoločných predkov, pravdepodobne v ľadovej dobe v rovnakej obývateľnej oblasti. No táto podobnosť nijako nedokazuje existenciu spoločného jazyka. Ugrofínske jazyky sa tiež mohli vyvinúť a rozšíriť až po skončení ľadovej doby.

Iná hypotéza predpokladá, že pôvodné obyvateľstvo prišlo zo strednej Európy, ale jazyk priniesli dobyvatelia z východu. Tí by potom zrejme povraždili svojich domácich sokov a vžili sa s miestnymi ženami.

Prehistória

Nie je celkom jasné, či Fínsko bolo osídlené už v paleolite. Prvé dôkazy o osídlení máme až z obdobia po poslednej ľadovej dobe, zhruba 8500 rokov pred Kr. Títo ľudia prišli zrejme z juhu a východu. Mezolitické sídlisko lovcov-zberačov sa označuje ako „kultúra jazera Suomus“. Tú okolo roku 5300 pred Kr. nahradila kultúra jamkovo-hrebeňovej keramiky, ktorá je známa svojim keramikárstvom. Aj keď dôležitou súčasťou života stále bol lov a rybolov, začal tým aj vo Fínsku neolit. Od 5. tisícročia pred Kr. obyvatelia Fínska čulo obchodovali so svojimi susedmi. Do Fínska bolo dovezené veľké množstvo pazúrika a jantáru. Z tých čias sa, najmä vo východnom Fínsku, nachádzajú aj skalné kresby, ktoré zrejme slúžili šamanom. Predpokladá sa, že protofínsky jazyk sa do Fínska rozšíril najneskôr práve v tomto období.

Po roku 3200 pred Kr. prišla do južného Fínska vlna imigrantov alebo aspoň silný kultúrny vplyv z juhu, dnešného Pobaltia. Táto kultúra bola súčasťou európskej kultúry so šnúrovou keramikou (známej aj ako kultúra s bojovými sekeromlatmi), ktorá sa často spája s pohybom hovorcov indoeurópskych jazykov. Kultúra so šnúrovou keramikou sa tu už zrejme zaoberala poľnohospodárstvom a chovala dobytok. Ďalej do vnútrozemia boli spoločnosti menej vyvinuté. Fínčina bola ovplyvnená indoeurópskymi baltskými jazykmi (a naopak) zhruba v období 3500 až 1000 rokov pred Kr. Vtedy sa tiež od fínčiny odštiepila lapončina.

Bronzová doba začala vo Fínsku okolo roku 1500 pred Kr. Šírila sa najskôr zo západu. Pobrežné oblasti Fínska boli súčasťou severskej bronzovej kultúry, kým vnútrozemie bolo ovplyvnené bronzovými kultúrami severného Ruska. Po roku 500 pred Kr. tu začala železná doba.^[1] Dovezené železné brity a miestna železná výroba sa v oblasti objavili zhruba v rovnakom čase.

V priebehu 1. storočia po Kr. sa zväčšil obchod so Škandináviou. Boli dokonca nájdené starorímske predmety. Počas 1. tisícročia vymieňali obyvatelia Fínska svoje produkty, väčšinou z kože, so škandinávskymi obchodníkmi. Samozrejme vplyv prichádzal aj z juhu a východu. Spoločnosť vtedy bola už rozvrstvená. Nálezy bohato, väčšinou zbraňami, vybavených pohrebisk napovedajú, že vládnuca elita tu existovala už od 3. storočia po Kr. No centralizovaná spoločnosť sa tu v tejto dobe nevyvinula. Dokonca ani v ére Vikingov.

Fínska spoločnosť sa ale v tomto období rozdelila do štyroch hlavných skupín: (vlastní) Fíni, Tavastiovia (ľudia z Häme), Karélijci a Laponci. Najneskôr teraz sa Ålandy stávajú celkom švédske. Toto rozdelenie je ale až z modernej doby pre potreby jazykovedcov.

Stredovek

Vývoj fínskeho územia

Styky Fínov so Švédskom boli bežné aj počas predkresťanskej éry. Vikingovia tu boli známi tak vďaka svojim obchodom, ako aj lúpením. No nemáme žiadny dôkaz o tom, že by vo Fínsku, okrem Åland, vznikli škandinávske osady.

Podľa archeologických nálezov zakorenilo vo Fínsku kresťanstvo v 11. storočí. Podľa neskorších zdrojov sem v roku 1155 zavítal sv. Henrich z Uppsaly, pravdepodobne Angličan, aby zorganizoval cirkev a vybral cirkevné dane. Pravdepodobne bol podporovaný švédskym kráľom. Henrich bol skoro umučený, ale na jeho pamiatku vznikol významný kult.

Podľa niekoľkých málo zachovaných dokumentov bola cirkev vo Fínsku v chaose až do začiatku 13. storočia, keď misionársky biskup Tomáš zrejme dokázal priniesť istú stabilitu a poriadok. V rovnakom čase sa Fínsko snažilo podrobiť si niekoľko štátov: novo vzniknuté Švédske kráľovstvo, Dánsko, Novgorod a zrejme aj veliteľov nemeckých križiackych výprav. Fíni mali vlastných vládcov, ale žiadnu centrálnu autoritu. Navzdory kultúrnym a jazykovým podobnostiam muselo byť vedomie spoločnej fínskej identity iba hmlisté.

Ako „Fínsko“ sa označovala iba juhozápadná provincia, ktorá je od 18. storočia známa ako región Vlastné Fínsko. Myšlienka „fínskej krajiny“ v modernom zmysle sa pomaly rozvíjala od 15. do 18. storočia. Idea bola podporená najmä Katolíckou cirkvou, ktorá považovala oblasť zhruba dnešného Fínska za jednu diecézu, a tak sa Fíni mohli začať považovať za vzájomne príbuzných.

Švédsku vládu vo Fínsku sa podarilo stabilizovať grófovi Birgerovi po križiackej výprave, ktorá sa väčšinou datuje do roku 1238 alebo 1249. Novgorod naopak získal moc nad Karéliou, východným susedom Fínska. Vznikla tak na východe Fínska aj hranica medzi katolíckou a pravoslávnou sférou vplyvu.

V 13. storočí sa Fínsko integrovalo do stredovekej európskej civilizácie. Okolo roku 1249 do Fínska prišiel Dominikánsky rád a získal tu značný vplyv. Počiatkom 14. storočia sa na Sorbonne objavili prví fínski študenti. V juhozápadnej časti zeme sa pôvodné osídlenie vyvinulo v prvé mesto — Turku, ktoré sa skoro stalo jedným z najväčších miest v Švédskom kráľovstve. Bývali v ňom tiež nemeckí obchodníci a remeselníci. Zvyšok Fínska bol ale urbanizovaný iba veľmi málo. V južnom Fínsku a na západnom pobreží bolo riedke poľnohospodárske osídlenie úzko spojené s jednotlivými farnosťami. V ostatných častiach krajiny žili malé populácie laponských lovcov, rybárov a malých farmárov, ktorí boli vykorisťovaní fínskymi a karelskými vyberačmi daní.

V 12. a 13. storočí prišiel veľký počet švédskych osadníkov na južné a severozápadné pobrežie Fínska, na Ålandy a ostrovy medzi Ålandami a Turku. V týchto regiónoch sa dnes bežne hovorí švédsky. Švédčina sa stala jazykom vysoko postavených ľudí aj v mnohých ďalších častiach krajiny.

Biskupstvo v Turku bolo založené v 13. storočí. Často sa označuje ako stredoveký predchodca dnešného Fínska, pretože jeho diecéza zahŕňala celé jeho dnešné územie. Katedrála v Turku sa stala centrom kultu svätého Henricha a prirodzene tiež kultúrnym centrom diecézy. Biskup bol cirkevnou autoritou nad väčšinou dnešného Fínska a bol obyčajne aj najmocnejším mužom v krajine. Biskupi boli často Fíni. Na druhej strane velitelia hradov boli častejšie Škandinávci alebo Nemci.

Roku 1362 boli zástupcovia Fínska povolaní zúčastniť sa volieb švédskeho kráľa. Tento rok je často považovaný za dátum začlenenia fínskeho územia do Švédskeho kráľovstva. Podobne ako v škandinávskej časti kráľovstva, aj tu nižšia šľachta pozostávala z veľmožov a zemanov, ktorí si mohli dovoliť výzbroj pre muža a koňa. Väčšina z nich žila v južnej časti Fínska.

Jablkom sváru medzi Švédskom a Novgorodom bolo severné pobrežie Botnického zálivu a divočina regiónu Savo vo východnom Fínsku. Novgorod považoval tieto oblasti za svoje lovecké a rybárske územia a protestoval proti pomalej infiltrácii katolíckých osadníkov zo západu. Koncom 14. a v priebehu 15. storočia sa vyskytli občasné nájazdy a šarvátky medzi Švédskom a Novgorodom, po väčšinu času sa ale udržiaval krehký mier.

Fínsko bolo zatiahnuté tiež do vnútorných švédskych potyčiek. Počas 80. rokov 14. storočia sa sem zo škandinávskej časti Švédska preniesla občianska vojna. Jej víťazom sa stala kráľovná Margaréta I., ktorá v roku 1389 zjednotila na 130 rokov pod jednu vládu Dánsko, Švédsko a Nórsko (Kalmarská únia). Fínsko bolo niekoľkokrát zatiahnuté do pokusov Švédov túto úniu opustiť. Všeobecne ale Fínsko v 15. storočí relatívne prosperovalo, počet obyvateľov rástol a ekonomika sa zlepšovala.

Koncom storočia ale na východe zasa prituhlo. Moskovské veľkokniežatstvo dobylo Novgorod, čím si pripravilo pôdu pre zjednotenie Ruska. Vojna Švédska s Ruskom na seba nedala dlho čakať. Vypukla v roku 1495 a trvala dva roky. Opevnený Vyborg stál proti ruskému obliehaniu. Podľa vtedajších legiend bol zachránený iba zázrakom.

16. storočie

Carta Marina od Olafa Magnusa z roku 1539.

Roku 1521 sa rozpadla Kalmarská únia a švédskym kráľom sa stal Gustáv I. Vasa, ktorý zreformoval švédsku cirkev a rozsiahlymi reformami prešla aj štátna správa. Väčšie právomoci boli dané miestnym komunitám, čo malo za následok vyberanie vyšších daní.

1527: Protestantská reformácia vo Švédsku
1550: Založené Helsinky Gustávom I. Vasom, ale dve storočia zostali iba väčšou rybárskou osadou
1551: Mikael Olai Agricola, biskup v Turku, preložil do fínčiny Nový zákon

Kráľ Gustav Vasa zomrel v roku 1560 a jeho korunu prevzali postupne jeho traja synovia. Za vlády kráľa Erika XIV. začala éra rozširovania kráľovstva. Švédsko v roku 1561 prevzalo Tallinn. Nasledovalo obdobie vojen, ktoré trvalo celých 160 rokov. V prvej fáze Švédsko bojovalo o Estónsko, Livónsko (Lotyšsko) s Dánskom, Poľskom a Ruskom. Obyčajní Fíni v týchto časoch trpeli pod nájazdmi, vysokými daňami a zločinmi vojakov. Udalosti vyvrcholili v roku 1596 povstaním, tzv. palicovou vojnou, ktorá bola krvavo potlačená.

Dôležitou súčasťou histórie Fínska v 16. storočí je zväčšovanie oblastí obývaných roľníkmi. Koruna podporovala poľnohospodárov z provincie Savo, aby sa usadili v rozľahlých divočinách stredného Fínska. Tak sa aj stalo a pôvodní obyvatelia Laponci museli často odísť. Niektoré obsadené územia si ale nárokovali aj karelskí lovci. V 80. rokoch 16. storočia v niektorých oblastiach šarvátky prerástli do krvavej partizánskej vojny medzi fínskymi osadníkmi a Karelcami.

1595: Täyssinský mier s Ruskom; fínske hranice sa posunuli ďalej na východ a sever
1596-97: Palicová vojna

17. storočie - Švédske impérium

Medzi rokmi 1617 a 1632 vládol vo Švédsku kráľ Gustáv II. Adolf, ktorého reformy zmenili švédsku armádu zo sedliackej domobrany na efektívny vojnový stroj, pravdepodobne najlepší v Európe. Livónsko už bolo dobyté a po uzatvorení Stolbovskej zmluvy pripadli Švédsku aj niektoré časti vnútorne nejednotného Ruska. Švédsko sa rozhodlo zasiahnuť do veľkých bojov medzi nemeckými protestantmi a katolíkmi. V roku 1630 švédska a fínska armáda vpochodovala do strednej Európy.

V rokoch 163] až 1648 Fíni bojovali v tridsaťročnej vojne. Fínska ľahká jazda svojou bojovnosťou a krutosťou šírila medzi katolíckymi vojskami strach. So švédskym vojskom vtrhli Fíni aj do Čiech.

Po Vestfálskom mieri roku 1648 sa Švédsko zaradilo medzi európske veľmoci. Už počas vojny ale kráľ urobil vo Fínsku dôležité reformy.

V rokoch 1637 až 1640 a 1648 až 1654 sa fínskym guvernérom stal gróf Per Brahe. Pod jeho vedením sa krajina rozvíjala. Zakladali sa napríklad nové mestá.
Roku 1640 bola v Turku na návrh guvernéra založená prvá univerzita vo Fínsku, Academia Aboënsis. Pretože ju založila kráľovná Kristína I., hovorí sa, že je to jediná univerzita v Európe, ktorú založila žena.
V roku 1642 bola vo fínčine vydaná celá Biblia.

Veľkovojvodstvo Fínske v roku 1662

Pokračujúce vojny, vysoké dane a studené podnebie (pozri Malá ľadová doba) zmenilo fínskym roľníkom skvelé švédske časy na ponurú dobu. V rokoch 1655 až 1660 zúrili nové vojny, ktoré priniesli fínskych vojakov na bojiská v Livónsku, Poľsku a Dánsku. V roku 1676 sa Švédsko zmenilo na absolútnu monarchiu.

Zo stredného a východného Fínska sa vyvážalo veľké množstvo dechtu, ktorý európske armády používali pri udržiavaní svojich lodí. Podľa niektorých teórií tu začínajúci kapitalizmus priniesol ku koncu 17. storočia do kraja hony na čarodejnice. Ľudia vďaka prosperite viac očakávali od budúcnosti, a keď sa ich želania neuskutočňovali, rýchlo za to vinili čarodejnice. Bol to tiež dôsledok viery luteránov, ktorá bola do Fínska prinesená z Nemecka.

Z náboženského pohľadu bolo 17. storočie érou veľmi prísneho ortodoxného protestantizmu.

V rokoch 1697 až 99 zasiahol Fínsko hladomor, ktorý zabil okolo 30 % populácie. Hneď na to začala severná vojna (1700 až 1721).

18. storočie - Vek rozumu

Počas severnej vojny (1713–1721) Fínsko okupovali Rusi. Po Nystadskom mieri bola juhovýchodná časť Fínska, vrátane dôležitého prístavu Vyborgu anektovaná Ruskom. Fínsko-ruská hranica prechádzala zhruba rovnakými miestami ako po II. svetovej vojne. Švédsko už nebolo európskou veľmocou a na jeho miesto nastúpilo Rusko. V Švédsku skončila aj absolútna monarchia. Počas tohto povojnového obdobia vládol v krajine parlament. O moc bojovali hlavne dve strany, Hattarna (Klobúky) a Mössorna (Čapice). Tretiu Dvornú stranu s úzkym prepojením s kráľovskym dvorom nechávali prakticky bez vplyvu. Čapice chceli mierumilovný vzťah s Ruskom a podporovalo ich veľa Fínov. Ostatní Fíni túžiaci po odplate podporovali Klobúky.

Fínsko vtedy nebolo veľmi osídlené. V polovici 18.storočia žilo vo Fínsku podľa oficiálnej štatistiky menej než 470 000 ľudí. Tieto čísla sú však založené na záznamoch protestantskej cirkvi, takže niekoľko pravoslávnych farností v severnej Karélii nebolo započítaných. Populácia ale rýchlo rástla a zdvojnásobila sa ešte pred koncom storočia. 90 % populácie sa zvyčajne považuje za roľníkov, ale väčšina z nich patrila k vrstve nezdanených sedliakov. 45 % mužskej populácie malo volebné právo a politickú reprezentáciu v legislatíve. Hoci duchovní, šľachta a mešťania mali vlastné parlamentné komory, sedliaci zvyšovali svoj politický vplyv a vymaňovali sa z cudzieho vplyvu.

18. storočie bolo relatívne dobré obdobie, čiastočne preto, lebo sa už toľko nebojovalo. Po Klobúko-ruskej vojne, neúspešnom pokuse práve vládnúcich Klobúkov o znovudobytie prehraného územia a uzatvorení Turkuského mieru, Švédsko stratilo ďalšiu časť južnej Karélie a Savonlinnu. Ruská propaganda v tejto dobe naznačovala možnosť vytvorenia samostatného fínskeho kráľovstva.

Tak ruské impérium, ako aj predrevolučné Francúzsko chceli zo Švédska urobiť od seba závislý štát. Poslanci a ďalší vplyvní ľudia bežne prijímali úplatky, aby sa dostali vyššie. Bezúhonnosť a dôveryhodnosť politického systému upadala. V roku 1771 urobil charizmatický kráľ Gustáv III. prevrat, zrušil parlamentarizmus a viacmenej s podporou parlamentu znovunastolil vládu kráľa. V roku 1788 začal znovu bojovať s Ruskom. Napriek niekoľkým víťazným bitkám, vojna nič dobrého nepriniesla, iba zmätok v ekonomickom živote Fínska. Popularita kráľa výrazne poklesla. Počas vojny skupina dôstojníkov vydala Anjalaské vyhlásenie, v ktorom požadovali mierové rokovania a zvolanie Parlamentu. V tom čase sa niektorí fínski dôstojníci spolčili a pokúsili sa s podporou Ruska vytvoriť nezávislé Fínsko. Po prvom šoku kráľ opozíciu rozdrvil. Nová Ústava z roku 1789 ďalej upevnila kráľovskú moc. Okrem toho tiež vylepšila postavenie roľníkov. Vojna však musela byť ukončená aj bez územných ziskov, takže mnoho Švédov kráľa teraz považovalo za utlačovateľa.

Okrem vojny medzi rokmi 1788 a 1790 boli posledné desaťročia 18. storočia vo Fínsku obdobím rozvoja. Vzrastal obchod a prekvitalo roľníctvo. Vek rozumu vniesol do spoločnosti širokú debatu o politike, náboženstve a morálke a vysunul do popredia národnostný problém vo Fínsku. Drvivá väčšina Fínov totiž hovorila iba fínsky, ale noviny, beletria a politické listiny boli písané takmer vždy iba po švédsky.

Dve ruské okupácie boli kruté a nemohli byť ľahko zabudnuté. Boli tiež semienkom pocitov odlišnosti, ktoré nakoniec viedli k vytvoreniu vedomia samostatnej fínskej identity, ktorá reprezentovala východnú časť ríše. Vplyv ruského hlavného mesta Petrohrad bol tiež oveľa silnejší v južnom Fínsku než vo zvyšnom Švédskom kráľovstve. Kontakty cez novú hranicu rozptýlili najhoršie obavy z osudu vzdelaných a obchodných tried v ruskom režime. Na prelome storočia boli švédsky hovoriace vzdelané triedy dôstojníkov, duchovných a štátnych úradníkov dobre pripravené stať sa lojálnymi k silnému cárskemu Rusku.

Kráľ Gustáv III. bol zavraždený v roku 1792. Jeho syn Gustáv IV. Adolf prevzal korunu až po regentskom období. Nový kráľ nebol nijako zvlášť talentovaný vládca, aspoň nie dosť talentovaný, aby previedol svoje kráľovstvo nebezpečným obdobím Francúzskej revolúcie a napoleonských vojen.

Fínske veľkovojvodstvo

Počas Fínskej vojny medzi Švédskom a Ruskom bolo Fínsko znovu dobyté armádami cára Alexandra I. V Porvoo bol 29. marca 1809 ustanovený Fínsky snem, ktorý nahrádzal pôvodný švédsky Rikstag štyroch stavov, aby zaručil oddanosť ruskému cárovi. Potom ako Švédsko prehralo vojnu a 17. septembra 1809 uzavrelo Fredrikshamnskú dohodu, Fínsko zostalo autonómnym veľkovojvodstvom Ruského cárstva. Zostalo ním až do konca roku 1917, pričom v roku 1812 k nemu bola späť pričlenená fínska Karélia.

Stupeň autonómie sa v priebehu rokov ruskej nadvlády menil. Objavili sa, najmä počas dvoch posledných desaťročí, obdobia cenzúry a politického stíhania. Fínske roľníctvo však zostalo, na rozdiel od roľníkov v samotnom Rusku, slobodné. Zostal totiž v platnosti starý švédsky zákon vrátane dôležitých častí z ústavy Gustáva III. z roku 1772. V 60. rokoch 19. storočia bol obnovený Snem štyroch stavov, ktorý prijímal novú doplnkovú legislatívu, ktorá sa týkala vnútorných záležitostí Fínska.

V 19. storočí sa do Fínska dostala aj industrializácia, ktorá začala v lesníckom, baníckom a strojárskom priemysle. Položila základy dnešnej fínskej prosperity, hoci poľnohospodárstvo do 2. polovice 20. storočia zamestnávalo relatívne veľkú časť populácie.

Nacionalizmus

Vďaka začleneniu Fínska do švédskej centrálnej administratívy v 16. a 17. storočí sa tu hlavným jazykom na úradoch a v školstve stala švédčina. Predtým v stredovekej anarchii boli okrem domácej fínčiny a švédčiny dôležité ešte nemčina a latinčina. Fínčina sa stala zasa hlavným jazykom po oživení fínskeho nacionalizmu v 19. storočí. Noví ruskí vládcovia sa tiež pochopiteľne snažili oddeliť Fínov od švédskych koreňov, aby si zabezpečili fínsku oddanosť.

Prvým väčším impulzom k nacionalizmu, ktorý neskôr vyústil až do nezávislosti, sa stalo vydanie fínskeho národného eposu Kalevala. Fínske národné prebudenie v polovici 19. storočia bolo dôsledkom toho, že švédsky hovoriace horné vrstvy začali propagovať fínsku kultúru a jazyk, aby sa v ľuďoch zakorenil pocit fínskej jednoty.

Roku 1863 sa fínčina dostala na úrady a od 1892 sa stala úplne rovnocenným oficiálnym jazykom ku švédčine. V priebehu jedinej generácie fínčina začala v spoločnosti a vláde jasne prevažovať.

Rusifikácia

Na prelome 19. a 20. storočia sa Rusko snažilo o ukončenie fínskej autonómie. Tejto snahe Fíni čelili orientáciou na západné veľmoci a diplomaciou. Dvakrát, najprv počas rusko-japonskej vojny a potom počas 1. svetovej vojny sa proces rusifikácie pozastavil, prípadne aj trochu vrátil. Napríklad, aby sa vylepšili rusko-fínske vzťahy, v priebehu rusko-japonskej vojny, bol v roku 1906 nahradený pôvodný štvorkomorový Snem jednokomorovým Parlamentom (fínsky Eduskunta), ktorý vzišiel zo všeobecných volieb, v ktorých ako prvé v Európe volili aj ženy.

Nezávislosť a občianska vojna

V dôsledku ruskej februárovej revolúcie Fínsko zaviedlo nový Fínsky senát, koaličnú vládu s rovnakou štruktúrou, ako mal Fínsky parlament. Po všeobecných voľbách v roku 1916 mala sociálna demokracia malú väčšinu a sociálny demokrat Oskari Tokoi sa stal predsedom vlády. Nový senát chcel spolupracovať s revolučnou vládou v Rusku, ale nedospelo sa k žiadnej dohode. Všeobecne povedané, Fíni považovali po zosadení cára personálnu úniu s Ruskom za ukončenú. Predpokladali, že cárove právomoci budú presunuté na fínsky parlament, čo však ruská dočasná vláda nemohla prijať. Pre fínsku sociálnu demokraciu bola buržoázia prekážkou ako na ceste k fínskej samostatnosti, tak proletárskej ceste ku spravodlivosti. Nesocialisti v senáte a parlamente ale odmietli socialistický návrh parlamentarizmu, pretože podľa nich zachádzal príliš ďaleko a príliš provokoval. Návrh obmedzoval ruský vplyv na domáce udalosti, ale nijako sa nedotkol moci ruskej vlády v záležitostiach obrany a zahraničnej politiky. Pre ruskú dočasnú vládu ale bol príliš radikálny. Pretože parlament prekročil svoju právomoc, bol rozpustený.

Menšina v parlamente a senáte bola spokojná. Nové voľby sľubovali šancu získať väčšinu, ktorá by podľa ich presvedčenia mohla vylepšiť porozumenie s Ruskom. Nesocialisti chceli spolupracovať s ruskou dočasnou vládou aj preto, že sa báli, že moc socialistov porastie a vyústi do radikálnej reformy ako napríklad rovné volebné právo vo všeobecných voľbách a pozemkovú reformu. Väčšina mala ale samozrejme úplne opačný názor a neakceptovali právo ruskej dočasnej vlády rozpustiť parlament.

Sociálni demokrati trvali na svojom návrhu a protestovali proti vydaniu dekrétu rozpúšťajúceho parlament. Nesocialisti naopak hlasovali za jeho vydanie. Pre túto nezhodu sa sociálni demokrati rozhodli opustiť Senát. Keď sa Parlament po letnej recesii v auguste 1917 znovu zišiel, boli prítomné iba skupiny podporujúce návrh. Ruské jednotky obsadili snemovňu, parlament bol rozpustený a boli vypísané nové voľby. Výsledkom bola malá buržoázna väčšina a celkom nesocialistický senát.

Odmietnutie návrhu Sociálnej demokracie a spolupráca medzi fínskou buržoáziou a utláčajúcim Ruskom vyprovokovala veľkú horkosť medzi socialistami a desiatky politicky motivovaných útokov vrátane vrážd.

Nezávislosť

VOSR obrátila fínsku politiku naruby. Teraz keď nesocialisti mali v parlamente väčšinu, pocítili veľkú šancu na úplnú nezávislosť. Na druhej strane socialisti sa teraz na Rusko pozerali ako na vzor hodný nasledovania. 15. novembra 1917 boľševici vyhlásili všeobecné právo na sebaurčenie vrátane práva na úplné odtrhnutie od Ruska pre všetky národy Ruska.

Pre obavy z vývoja v Rusku a doma vo Fínsku navrhol nesocialistický senát parlamentu Vyhlásenie nezávislosti Fínska s ktorým parlament súhlasil 6. decembra. Podľa boľševikmi proklamovaného dodržiavania práva na sebaurčenie, mala ruská revolučná vláda vyhlásenie čo najskôr prijať, ale stalo sa tak až takmer po mesiaci, 4. januára 1918. Nemecko a škandinávske štáty nezávislosť Fínska vzápätí uznali tiež.

Občianska vojna

V roku 1918 zažilo Fínsko od januára do mája krátku občiansku vojnu (fínsky sisällissota), ktorá na veľa rokov ovplyvňovala domácu politiku a zahraničné vzťahy. Fínska vláda porazila socialistické povstanie červených, ktorí vyhlásili Fínsku socialistickú robotnícku republiku. Vodcom bielych bol Pehr Evind Svinhufvud a ich veliteľom generál, barón Carl Gustaf Emil Mannerheim. Víťazstvo bolo dosiahnuté za podpory Nemecka a iba nemecká porážka v 1. svetovej vojne zachránila Fínsko pred výraznou závislosťou od Nemecka. Susedné Švédsko bolo uprostred vlastného procesu demokratizácie a malo prvýkrát v histórii socialistickú vládu. Na veľa desaťročí tak Fíni z oboch strán konfliktu cítili horkosť z neochoty Švédska sa do občianskej vojny zapojiť.

V priebehu občianskej vojny Ústredné veľmoci a boľševické Rusko podpísali Brestlitovský mier, v ktorom stálo:

Nemecko a Rakúsko-Uhorsko majú v úmysle určiť budúci status týchto území v zhode s ich obyvateľstvom.

Fínsko a Ålandy okamžite opustia ruské vojská a ruské červené gardy a z fínskych prístavov odpláva ruská flotila a ruské námorné sily. Pokiaľ bude presunom lodí do ruských prístavov brániť ľad, zostanú na ich palubách iba obmedzené sily. Rusko musí ukončiť všetku agitáciu a propagandu proti vláde alebo verejným inštitúciám Fínska.

Pevnosti vybudované na Ålandoch budú čo najskôr odstránené. Čo sa týka stáleho zrušenia pevností na týchto ostrovoch a ďalšieho nakladania s nimi, aby vyhovovali technickým záležitostiam vojenskej navigácie, bude medzi Nemeckom, Fínskom, Ruskom a Švédskom uzatvorená zvláštna zmluva. Zmluvné strany rozumejú, že na žiadosť Nemecka budú v tejto veci konzultované tiež ostatné štáty na pobreží Baltského mora.

Občianska vojna si vyžiadala 30 000 obetí (celé 1 % populácie), prevažne červených.

Medzivojnové obdobie

Navzdory Vyhláseniu nezávislosti, v ktorom sa o Fínsku písalo ako o republike, sa Fínsko malo stať konštitučnou monarchiou. Za kráľa bol zvolený nemecký princ Fridrich Karol Hessenský, ktorý mal vládnuť pod menom Väinö I. Regentmi sa stali Pehr Evind Svinhufvud a Carl Gustaf Emil Mannerheim. Ale pre porážku Nemecka v 1. svetovej vojne bola myšlienka na kráľovstvo zavrhnutá a Fínsko sa stalo republikou.

Porazení komunisti odišli do exilu alebo do podzemia. V boľševickom Rusku sformovali exilovú Komunistickú stranu Fínska, ktorá bola napojená na domácu parlamentnú (socialistickú) Stranu práce. Sociálni demokrati, v ktorých čele stál Väinö Tanner, odporca zapojenia sociálnej demokracie do občianskej vojny na strane červených, obnovili Sociálno-demokratickú stranu ako demokratickú stranu, ktorá potom bola najväčšou fínskou politickou stranou.

Pronemeckí konzervatívci (Národná koaličná strana) zviedli s liberálmi (Národná pokroková strana) podporovanými sociálnymi demokratmi zápas o to, či Fínsko bude krajina s poloprezidentským alebo parlamentným systémom. Zvíťazili konzervatívci, ktorí presadili silného priamo voleného prezidenta republiky a zaviedli prohibíciu. Vo voľbách však ľavicový liberál profesor Kaarlo Juho Ståhlberg, podporovaný sociálnou demokraciou, konzervatívca Mannerheima porazil.

Novo vzniknutá republika čelila sporu o Ålandy, na ktorých sa hovorilo iba švédsky, a ktoré usilovali o opätovné pripojenie ku Švédsku. Ale Fínsko nechtiac ostrovy stratiť, ponúklo im autonómiu. Obyvatelia ostrovov ale autonómiu neprijali a celý spor bol postúpený Spoločnosti národov. Tá rozhodla, že Fínsko si má suverenitu nad ostrovmi podržať, ale malo by im dať status autonómnej provincie. Fínsko dostalo záväzok, aby zabezpečilo ålandským obyvateľom právo udržiavať si švédčinu a kultúrne tradície. Súčasne bola uzatvorená medzinárodná zmluva o neutralite Ålandov, podľa ktorej bolo zakázané na ostrovy umiestniť vojenské veliteľstvo alebo jednotky.

Hranice po Zmluve z Tartu

Hneď po občianskej vojne sa na fínsko-ruskej hranici odohralo veľa incidentov, napríklad Aunusská výprava (po fínsky Aunuksen retkikunta) alebo Slaninová vzbura (po fínsky Läskikapina). Vzťahy so Sovietmi sa vylepšili až po Zmluve z Tartu v roku 1920, podľa ktorej Fínsko získalo Petsamo, ale muselo sa vzdať nárokov na východnú Karéliu.

Cieľom prvého prezidenta K. J. Ståhlberga bolo preklenúť priepasť po občianskej vojne. Udelil veľa milostí, najmä odsúdeným k dlhoročným žalárom, a snažil sa zapojiť červených do verejného života. To sa stretlo s nenávisťou konzervatívcov. Preto v roku 1925 Ståhlberg znovu nekandidoval. Po agrárnej reforme získavala stále väčší vplyv centristická agrárna strana. V prvej polovici 20. rokov tvorila spolu s konzervatívcami väčšinu vládnych koalícií. Jej kandidát Lauri Kristian Relander vyhral v roku 1925 prezidentské voľby.

V rokoch 1926 až 1927 sformovala Sociálna demokracia menšinovú vládu a mala účasť aj v ďalších vládach. Ľavicová vláda vyhlásila všeobecnú amnestiu. V roku 1929 vzniklo polofašistické Hnutie Lapua (po fínsky Lapuan liike). Získalo rozsiahlu ľudovú podporu, najmä konzervatívcov (vrátane Mannerheima) a časti agrárnikov, v rokoch 1930 až 1931 neoficiálne riadilo vládu. Komunistická Strana práce nebola pripustená k voľbám, potom bola dokonca zakázaná, boli obmedzované radikálne odbory a zastrašovaná ľavicová tlač. Fašisti usporadúvali masové demonštrácie proti Sociálnej demokracii, ničili nepriateľské redakcie, dopúšťali sa únosov a iných foriem teroru. Táto násilná kampaň nakoniec spôsobila, že hoci väčšina obyvateľstva síce súhlasila s ich cieľmi, odmietla ich metódy (medzi inými tiež Mannerheim). V prezidentských voľbách v roku 1931 Svinhufvud Ståhlberga tesne porazil.

Fašisti očakávali prezidentovu podporu. Podľa vzoru Benita Mussoliniho, generál K. M. Wallenius zhromaždil v Mäntsälä vo februári 1932 jednotky Hnutia Lapua. Svinhufvud však v rozhlasovom prejave odmietol nastoliť autoritársky režim. Spoločne s Mannerheimom vyzval Hnutie, aby sa rozpustilo a parlament jeho milíciám nariadil odovzdať zbrane. Wallenius bol zadržaný a odsúdený k miernemu trestu. Hnutie Lapua bolo zakázané a rozpadlo sa. Jeho nástupcom bolo Vlastenecké ľudové hnutie (po fínsky Isänmaallinen kansanliike), ktorého členovia podľa vzoru talianskych fašistov nosili čierne košele.

V referende bola zrušená prohibícia, ktorá mala rovnako negatívny efekt v raste organizovaného zločinu ako v USA. V prezidentských voľbách v roku 1937 Ståhlberg opäť tesne prehral, keď ho porazil Kyösti Kallio.

Druhá svetová vojna

Hranice po Moskovskom mieri v roku 1940

V priebehu II. svetovej vojny Fínsko dvakrát bojovalo so Sovietskym zväzom. Prvýkrát sa v zime 1939–40 bránilo sovietskej agresii v tzv. zimnej vojne. Dostalo iba obmedzenú, ale aj tak zásadnú pomoc od Švédska. Stratilo pri nej fínsku Karéliu. Druhý raz bolo po sérii obojstranných nepriateľských krokov napadnuté Sovietskym zväzom druhýkrát (Pokračovacia vojna 1941–44). Túto vojnu viedlo s významnou podporou nacistického Nemecka. Jej výsledkom bolo, že Fínsko stratilo aj svoj jediný nezamŕzajúci prístav pri Severnom ľadovom oceáne, Petsamo. Po uzatvorení mieru so ZSSR sa Fínsko počas rokov 1944–45 v tzv. laponskej vojne snažilo rýchlo zbaviť Nemcov na svojom území.

Fínsko si udržalo svoju nezávislosť a demokratickú ústavu, čo sa väčšine iných štátov susediacich so Sovietskym zväzom nepodarilo. Bolo ale tiež potrestané oveľa viac než ostatní spojenci Nemecka. Muselo zaplatiť veľké reparácie, presídliť osminu svojho obyvateľstva a stratilo tiež osminu svojho územia včítane svojho priemyselného centra a druhého najvýznamnejšieho mesta Vyborgu (po fínsky Viipuri). Po vojne Sovietsky zväz osídlil získané územie ľuďmi z mnohých rôznych regiónov, napríklad z Ukrajiny.

Antikomunistické nálady vo Fínsku, pôvodne vzídené z občianskej vojny, sa ešte viac prehĺbili a boli výraznejšie ako vo väčšine ostatných západoeurópskych krajín. Propagandistická vojna medzi Sovietskym zväzom a jeho západnými susedmi bola tvrdá. Fíni boli tiež lepšie informovaní o Veľkej čistke ako vzdialenejšie národy. Tým v predvečer svetovej vojny mali veľmi vážne obavy o svoje prežitie ako národ. Fíni preto pojali obranu pred Sovietskym zväzom ako boj na život a na smrť. Pokračovacia vojna bola ale na druhej strane fínska invázia do Sovietskeho zväzu, pri ktorej sa podľa niektorých prameňov mali znovu získať stratené územia a začleniť ruskú Karéliu do Fínska a vytvoriť tak Veľké Fínsko. Fínske velenie sa ale o splnenie tohto plánu nikdy nepokúsilo a útočné boje prakticky skončili, potom ako fínska armáda dosiahla pôvodné hranice. Generál Mannerheim obsadil ešte menšie územie, ktoré pôvodne patrilo Sovietskemu zväzu, ale iba preto, aby tým získal lepšie obranné postavenie a výhodnejšiu východiskovú pozíciu pre vyjednávanie.

Počas vojny a tesne po nej bolo z Fínskej Karélie a bombardovaných miest evakuovaných asi 80 000 fínskych detí, 5 % do Nórska, 10 % do Dánska a zvyšok do Švédska. Väčšina z nich sa vrátila v roku 1948, ale asi 15 až 20 % ich zostalo v zahraničí. Ich biedenie a utrpenie pri odlúčení od rodičov a domova a neskôr opätovnom odlúčení od náhradných rodín je často považované za zabúdanú tragédiu.

Bez zaujímavosti nie je ani postavenie fínskych Židov za vojny. Fínsko sa veľmi bránilo vydávaniu Židov svojmu spojencovi, nacistickému Nemecku, a dokonca pohrozilo zastavením spoločných bojových operácií, keď bola skupina fínskych Židov v Nemecku zadržaná. Židia bojovali vo fínskej armáde ako všetci ostatní Fíni a to dokonca aj v Pokračovacej vojne, takže fínske jednotky boli zrejme jediné medzi nemeckými spojencami, v ktorých slúžili inde prenasledovaní Židia.

Povojnové obdobie

Fínsko si počas studenej vojny uchovalo demokratickú ústavu a slobodný trh. Zmluvy so Sovietskym zväzom z rokov 1947 a 1948 obsahovali aj záväzky a obmedzenia, ako aj územné ústupky Fínska. Obe zmluvy Fínsko po rozpade ZSSR prehlásilo za neplatné. Hranice sa ale nezmenili. Susedstvo so silným Sovietskym zväzom vyžadovalo niekedy veľkú opatrnosť v zahraničnej politike, čo sa začalo označovať slovom finlandizácia. Fínsko rozvinulo úzku spoluprácu s ostatnými severskými štátmi a s ohľadom na politiku veľmocí vyhlásilo neutralitu.

V roku 1952 vytvorilo Fínsko s členmi Nordickej rady pasovú úniu, ktorá umožňovala ich občanom prekračovať vzájomné hranice bez pasov a následne tiež pracovať a žiadať o sociálnu pomoc v ostatných krajinách. Mnoho Fínov preto v 50. a 60. rokoch túto možnosť využilo a odišlo za lepšie platenou prácou vo Švédsku. Hoci fínske platy a životná úroveň sa až do 80. rokov nemohli porovnávať s prosperujúcim Švédskom, fínska ekonomika sa z marazmu vojny dostávala pozoruhodne dobre. Z Fínska sa tak stal ďalší zo sociálnych štátov severského typu.

Napriek pasovej únii so Švédskom, Nórskom, Dánskom a Islandom Fínsko nemohlo až do roku 1955 vstúpiť do Nordickej rady, pretože sa Sovietsky zväz obával, že by sa Fínsko začalo viac orientovať na Západ. Nordickú radu totiž považoval za súčasť NATO, pretože Dánsko a Nórsko boli členmi oboch organizácií. V tom istom roku mohlo Fínsko vstúpiť do OSN, aj keď už bolo spojené s mnohými jej podorganizáciami.

V roku 1955 sa Sovietsky zväz rozhodol Fínsku vrátiť polostrov Porkkala, ktorý si v roku 1948 na 50 rokov prenajal ako vojenskú základňu. Základňa ohrozovala suverenitu a neutralitu Fínska.

Fínsko sa v roku 1961 stalo pridruženým členom Európskeho združenia voľného obchodu. Plným členom sa stalo v roku 1986. Obchodná zmluva s EHS bola vyvážená inou zmluvou s Východným blokom. V rokoch 1972 až 73 v Dinku prebehla prvá Konferencia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, ktorá bola začiatkom vývoja smerujúceho k OBSE. Vo Fínsku bola konferencia považovaná za možnosť zmiernenia napätia studenej vojny a bola osobným víťazstvom prezidenta Urho Kekkonena.

V povojnovom období sa vo Fínsku rýchlo rozvíjala ekonomika a zvyšovala sa sociálna a politická stabilita. Po päťdesiatich rokoch od 2. svetovej vojny sa zo zničenej poľnohospodárskej spoločnosti stala jedna z technologicky najviac rozvinutých krajín na svete s fungujúcou trhovou ekonomikou a vysokým životným štandardom.

Najnovšie udalosti

16. apríla 1994 sa Fíni v referende rozhodli, že 1. januára 1995 spolu s Rakúskom a Švédskom vstúpia do Európskej únie. Pre vstup bolo 56,9 % voličov. Vstup do EU je považovaný za hlavný úspech agrárno–konzervatívnej vlády. Fínsko je taktiež súčasťou eurozóny.

Terajším prezidentom Fínska je od roku 2012 Sauli Niinistö.