Portál:Slovensko/Osobnosti mesiaca
Archív upraviť
Obsah upraviť
Január | Február | Marec | Apríl | Máj | Jún | Júl | August | September | Október | November | December
Január upraviť
Móric Beňovský (celým menom Matúš Móric Michal František Serafín August Beňovský), vtedy písané Beňowský, (* 20. september 1746, Vrbové – † 23. máj 1786, osada „Mauritania“, Madagaskar) bol slovenský dobrodruh, cestovateľ, objaviteľ, kolonizátor, spisovateľ, kráľ Madagaskaru, plukovník francúzskej armády, veliteľ poľskej armády a rakúsky vojak. Bol prvý Európan, ktorý sa plavil v severnom Tichom oceáne (dlho pred Jamesom Cookom a de La Pérousom). Autor Pamätí.
Rok jeho narodenia (1741 / 1746) je sporný. Narodil sa vo Vrbovom a svoje detstvo strávil vo Vrbovom. Svoju kariéru začal ako dôstojník rakúskej armády (Slovensko bolo vtedy súčasťou Uhorska, ktoré bolo súčasťou rakúskej monarchie) v sedemročnej vojne. Jeho názory na náboženstvo a vzťah k autoritám spôsobili, že bol nútený opustiť rakúsku monarchiu (teda aj Uhorsko).
Beňovský bol typický predstaviteľ obdobia osvietenstva, rozvoja dopravy a obchodu, objavovania neznámych území, Bol:
- prvý Európan, ktorý sa plavil v severnom Pacifiku - preskúmal západné pobrežie Aljašky medzi ústím Yukonu a Kuskokwinu, pričom sa plavil pozdĺž ostrova Unimak (Aleuty), a jeho cesta do Macaa bolo prvá známa cesta zo severovýchodného pobrežia na juhovýchodné pobrežie Ázie
- prvý človek, ktorý navštívil štyri kontinenty (Európa, Ázia, Afrika, Amerika)
- prvý človek, ktorý preskúmal Ostrov sv. Vavrinca
- významý výskumník Madagaskaru a prvý kráľ zjednoteného Madagaskaru
- prvý slovenský autor celosvetového bestselleru
- prvý Slovák, ktorý zasiahol do vývoja väčšieho počtu krajín (minimálne Poľska, USA, Francúzska, Rakúska a Madagaskaru)
Február upraviť
Ľudovít Štúr, vo svojej dobe Ludevít Velislav Štúr (* 28. október 1815, Uhrovec – † 12. január 1856, Modra) bol najvýznamnejší predstaviteľ slovenského národného života v polovici 19. storočia, poslanec uhorského snemu za mesto Zvolen v rokoch 1848-1849, kodifikátor súčasného slovenského spisovného jazyka založeného na stredoslovenských nárečiach (okolo 1843), jeden z vedúcich účastníkov Slovenského povstania v rokoch 1848-1849, politik, jazykovedec, učiteľ, spisovateľ a novinár.
Narodil sa 28. októbra 1815 v obci Uhrovec,ležiacej v južnej časti Strážovských vrchov, ako druhorodený syn národne uvedomelého učiteľa uhrovskej ev.a.v školy,kde získal základne vzdelanie.V roku 1827 odchádza študovať na nižšie gymnázium do Rábu(dnešný Gyor),kde si jeho usilovnosť a bystrosť nadaného žiaka všimol najmä profesor Petz, ktorý bol známy svojím obdivom k antickému umeniu a vzdelanosti. Petz orientoval svojich žiakov aj na diela slovanských autorov a prebudil tak u mladého Štúra záujem o svet Slovanstva. Po absolvovaní dvoch ročníkov v Rábe sa Ľudovít Štúr zapísal na evanjelické lýceum do Bratislavy.
Marec upraviť
.jpg)
Pribina (Privina, Priuuinna) (* ? – † 861) bol prvé historicky známe slovanské knieža. V rokoch 825 až 833 bol posledné knieža samostatného Nitrianskeho kniežatstva a asi od roku 840 do 861 prvé knieža Blatenského kniežatstva na území dnešného Maďarska. Za manželku mal Bavorku.
Či bol Pribina pôvodne pohanom je dnes sporné, častejšie sa usudzuje, že áno. Vo svojom kniežatstve dal každopádne už okolo roku 828 postaviť kresťanský kostol, ktorý mu vysvätil osobne soľnohradský arcibiskup Adalram. Bol to prvý známy kostol západných a východných Slovanov. Skutočnosť, že to Pribina vykonal nezávisle od susedného vládcu Mojmíra je jedným z dôkazov o vtedy ešte samostatnom postavení Nitrianskeho kniežatstva. Táto udalosť je dôležitá aj preto, lebo vysvätenie kostola bol úkon, spadajúci do právomocí pasovského biskupa. Predpokladá sa, že Pribina mal veľmi blízky vzťah k soľnohradskému arcibiskupovi Adalramovi.
Apríl upraviť
Michal Miloslav Hodža (* 22. september 1811, Rakša – † 26. marec 1870, Tešín, Poľsko) bol slovenský národný buditeľ, evanjelický kňaz, básnik, jazykovedec, reprezentant slovenského národného hnutia v 40. rokoch 19. storočia (člen „trojice“ Štúr-Hurban-Hodža).
Pochádzal z roľnícko-mlynárskej slobodníckej rodiny. Študoval v Rakši, Mošovciach, na gymnáziu v Banskej Bystrici a Rožňave, potom v rokoch 1829 – 1832 pokračoval štúdiom teológie na evanjelickom kolégiu v Prešove a v rokoch 1832 – 1834 študoval teológiu na evanjelickom lýceu v Bratislave. Počas štúdia v Bratislave začal pracovať v Spoločnosti reči a literatúry československej, pričom v rokoch 1833 – 1834 bol taktiež zástupcom predsedu spoločnosti (podpredseda). V rokoch 1834 - 1836 pôsobil ako vychovávateľ v Rakši a Podrečanoch. V rokoch 1834 - 1837 pokračoval v štúdiu teológie vo Viedni, kde bol v roku 1837 vysvätený za kňaza a až do roku 1866 pôsobil ako evanjelický farár v Liptovskom Mikuláši. Koncom 30. rokov navrhol vydávať poučné a náučné časopisy (Krasomil, Vedomil tatranský, Slovenské noviny, Slovenská včela). Bol spolutvorca Prosbopisu liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. V roku 1840 bol dekanom liptovského seniorátu a vyslancom na dištriktuálne konventy, o rok neskôr člen redakcie evanjelického Spěvníka.
Máj upraviť
Jozef Kroner (* 20. marec 1924, Staškov – † 12. marec 1998, Bratislava) bol slovenský herec. Brat herca Ľudovíta Kronera, otec herečky Zuzany Kronerovej, manžel herečky Terézie Hurbanovej-Kronerovej.
Pochádza z dvanástich detí. Začínal ako robotník v Trenčíne, neskôr ako vedúci dielne v Považskej Bystrici. Popri práci sa venoval ochotníckemu divadlu. Začínal v Armádnom divadle v Martine (1948 - 1956). Od roku 1956 pôsobil v činohre SND v Bratislave až do roku 1984, keď odišiel do dôchodku. Účinkoval v mnohých televíznych filmoch a seriáloch - Kubo (1965), Živý bič (1966), Rysavá jalovica (1970), Ruže a sneh, Vôňa remesla, Slovácko sa nesúdi (1978, 1984), Sváko Ragan (1975), Nech žije deduško (1978). Je autorom kníh: Herec na udici (1970), Herec nielen na udici (1974), S kamerou a s udicou (1979), Neobyčajný testament (1982) a O rybke Beličke (1983). O jeho živote a tvorbe nakrútil režisér Fero Fenič tv. film Trate Jozefa Kronera (1987). Na základe hlasovania slovenských filmových novinárov v Ankete 2000 sa Jozef Kroner stal slovenským hercom 20. storočia.
Jún upraviť
Matej Bel z Očovej (po maďarsky Bél Mátyás, po nemecky Matthias Bél) (* 22. marec 1684, Očová – † 29. august 1749, Bratislava) bol slovenský polyhistor, encyklopedista, filozof, pedagóg, evanjelický kazateľ, priekopník slovenského osvietenstva, jeden z najvýznamnejších európskych vedcov 18. storočia, zakladateľ modernej vlastivedy v Uhorsku a vzor francúzskeho encyklopedistu Diderota.
Vo vedeckej práci presadzoval moderné metódy – kolektívnu prácu, postup podľa stanoveného plánu, štúdium prameňov a archívov a kritický postoj k faktom. V tomto ohľade už prekonal aj osvietencov.
Pochádzal z roľnícko-drenicnej rodiny z Očovej, rodina mala v dedine prímeno Funtík. Bol žiakom súkromných škôl v Lučenci, potom v Kalinove a Dolnej Strehovej. Mal to šťastie, že jeho otec Matej Bel Funtík v synovi videl veľký talent. Rodičia podporovali Mateja v štúdiách. Tak sa v roku 1695 dostal na banskobystrické gymnázium, potom na gymnázium do Bratislavy, ďalej do Vesprému a do Pápy. V roku 1704 sa vrátil do Banskej Bystrice, kde zmaturoval.
Toto cestovanie mladého Mateja prinútilo poznávať rôzne kúty Uhorska, ich zemepis, faunu a flóru. Na cestách spoznával ľudí, ich zvyky a obyčaje.
Júl upraviť
Ján Hollý (* 24. marec 1785, Borský Mikuláš – † 14. apríl 1849, Dobrá Voda; pochovaný na Dobrej Vode) bol slovenský katolícky farár, spisovateľ a prekladateľ.
Rodičmi Ján Hollého boli chudobní manželia-roľníci Vavrinec (Laurentius Holi, 1755-1830) a Alžbeta, rod. Blečáková (Elisabeth Blecsak, Blecsacska, 1757-1814), obaja z Borského Mikuláša. Pár sa zosobášil v roku 1775. Ján bol tretím dieťaťom po Matúšovi (1777-1845) a skoro zosnulej Maríne (1780-1783). Po ňom sa roku 1788 narodil ešte Jozef. Ján Hollý začal chodiť na základnú školu v Borskom Mikuláši. Potom vychodil druhú a tretiu triedu gramatickej školy v Skalici (1797-1799) a nakoniec navštevoval v Bratislave dva roky trvajúce humanitné triedy (1799-1802).
V Trnave absolvoval najprv filozofické štúdiá v rokoch 1802-1804, následne teológiu v rokoch 1804-1808 v mariánskom seminári. Tu bol pod vplyvom literárne a publikačne činných vzdelancov, čo mu okrem znalostí a vytríbenia literárneho talentu prinieslo aj posilnenie národného povedomia. Z nich najväčšiu stopu na ňom zanechal profesor filozofie a teológie Jur Palkovič (nar. 1763), ktorý sa neskôr stal jeho mecénom.
V čase svojich štúdií sa Hollý už venoval aj tvorbe (a aj anonymnej publikácii) básní. Spočiatku ich písal po latinsky, k rozhodnutiu používať (bernolákovskú) slovenčinu dospel dakedy medzi rokmi 1805-1807. (V roku 1805 sa dostal otázke výberu jazyka do polemiky s Jurajom Fándlym. O tom, či sa s ním stretol osobne, sú však pochybnosti.) Zaoberal sa aj teoretickými otázkami poézie. Jeho programovou básňou k tvorbe s rodným jazykom je Podzbudzání Nemnislava.
August upraviť
Ján Kollár (* 29. júl 1793, Mošovce – † 24. január 1852, Viedeň) bol slovenský politik, básnik a spisovateľ, ideológ Slovenského národného obrodenia a predstaviteľ českého národného obrodenia; jazykovedec, archeológ, evanjelický kňaz. Patril k zásadným osobnostiam hlásiacim sa k politickému programu austroslavizmu.
Pochádzal z roľnícko-remeselníckej rodiny. Študoval v Mošovciach, na gymnáziách v Kremnici, Banskej Bystrici a v rokoch 1812 - 1815 na evanjelickom lýceu v Bratislave. Po dvojročnom vychovávateľskom pôsobení v Banskej Bystrici pokračoval v rokoch 1817 - 1819 v štúdiu evanjelickej teológie na univerzite v Jene. Od roku 1819 začína jeho tridsaťročné pôsobenie v Pešti, kde bol evanjelickým farárom. Veľký evanjelický chrám na dnešnom Deákovom námestí, kde pôsobil, sa stal dôležitým centrom národného života pešťbudínskych Slovákov. Tu konfirmoval aj Sándora Petőfiho, či Lajosa Kossutha, vtedy ešte Slovákov (dodnes zlyhali všetky snahy umiestniť mu na tomto chráme pamätnú tabuľu). V roku 1835 sa oženil s dcérou evanjelického farára Frederikou Schmidtovou (ktorú spoznal už v roku 1817). Jeho osobné priateľské kontakty so Štúrom a jeho priateľmi rázne narušilo zavedenie novej slovenčiny, ktorú ostro kritizoval.
September upraviť
Milan Rastislav Štefánik (* 21. júl 1880, Košariská, okres Myjava – † 4. máj 1919 tragická smrť, Ivanka pri Dunaji) bol slovenský astronóm, politik, generál francúzskej armády. V rokoch 1914-1918 organizoval česko-slovenské légie v Srbsku, Rumunsku, Rusku, Taliansku a v roku 1918 protisovietsku intervenciu na Sibíri, člen Národnej rady v Paríži, prvý česko-slovenský minister národnej obrany. Zahynul pri leteckej katastrofe pri návrate na Slovensko.
Milan Rastislav Štefánik sa narodil v Košariskách (od roku 1870 patrili Košariská ako osada do Brezovej pod Bradlom) v rodine |evanjelického farára Pavla Štefánika. Narodil sa ako šieste dieťa. Po ňom ešte prišli na svet ďalší šiesti súrodenci. Deväť detí sa rodičom podarilo vychovať do dospelosti, čo nebolo ľahké. Štefánik teda vyrastal v biednom prostredí a jeho život sa takmer ničím nelíšil od života detí košarištianskych roľníkov, hoci bol synom farára. Pavel Štefánik však ako vzdelaný človek a oduševnený slovenský národovec mal doma bohatú knižnicu a aj touto cestou sa snažil ovplyvňovať svoje deti. Malý Milan Rastislav bol teda už od detstva obklopovaný slovenskými knihami a časopismi. Prvé tri triedy ľudovej školy vychodil v rodnej dedine a učiteľom mu bol slovenský národovec, absolvent slovenského ev. gymnázia v Revúcej, Martin Kostelný. Podľa svedectva učiteľa bol Milan Rastislav najlepším žiakom na košarištianskej škole. Otec Pavel sa snažil poskytnúť synovi čo najlepšie vzdelanie a preto, aby mohol Milan Rastislav študovať na strednej škole, musel sa dôkladne naučiť po maďarsky. Preto už ako deväťročný odišiel z domu do Šamorína, aby sa pripravil na strednú školu. Stredoškolské štúdium začal na evanjelickom lýceu v Bratislave, vtedajšom Prešporku.
Október upraviť
Jozef Cíger-Hronský, pred zmenou priezviska Jozef Cíger (* 23. február 1896, Zvolen – † 13. júl 1960, Luján, Argentína) bol slovenský spisovateľ, učiteľ, maliar, redaktor, nakladateľ, publicista, autor literatúry pre mládež, neskôr tajomník a správca Matice slovenskej.
Narodil sa v stredoslovenskej rodine tesárovi Petrovi Pavlovi Cígerovi a Jozefíne Cígerovej, rodenej Markovej.Pochádzal zo siedmich detí, boli štyria bratia a tri sestry. Za manželku si vzal Annu Valériu, rodenú Ružinákovú, s ktorou mal syna Juraja. V rokoch 1902-1907 navštevoval ľudovú školu vo Zvolene, neskôr pokračoval v rokoch 1907 – 1910 na meštianskej škole v Krupine, a napokon v rokoch 1910 – 1914 dokončil svoje vzdelanie na maďarskom učiteľskom ústave v Leviciach.
Po skončení učiteľského ústavu pôsobil od roku 1914 ako učiteľ na viacerých miestach (Horné Mladonice, Senohrad, Krupina, Kremnica). V rokoch 1917-1918 sa ako vojak pešieho pluku zúčastnil na vojenských operáciách na talianskom fronte. Nakoniec sa v roku 1927 na dlhšie usadil v Martine – najskôr ako učiteľ, od r. 1933 tajomník a od r. 1940 ako správca Matice slovenskej, v ktorej pôsobil až do roku 1945. Zaslúžil sa o založenie tlačiarne Neografia v Martine, ktorá mala šíriť slovenskú literatúru v lacných edíciách medzi dedinskými ľuďmi.
November upraviť
Pavol Országh Hviezdoslav, vlastným menom Pavol Országh, pseudonymy Hviezdoslav, Jozef Zbranský, Syn ľudu a iné (* 2. február 1849, Vyšný Kubín – † 8. november 1921, Dolný Kubín) bol slovenský básnik, prozaik, dramatik a prekladateľ, jedna z vedúcich osobností slovenskej literatúry a slovenskej kultúry vôbec.
Narodil sa na Orave ako tretie dieťa chudobného zemana. Základné vzdelanie nadobudol vo svojom rodisku, v Jasenovej a v Leštinách. Ako žiak mal veľmi dobré študijné výsledky a v roku 1862 sa dostal do gymnázia v maďarskom Miškovci. Tu býval u svojho strýka - krajčírskeho majstra. Na prázdniny nechodil domov, ale ostával v Miškovci, kde preštudoval celú strýkovu knižnicu. Tak si obľúbil poéziu a diela maďarských básnikov. Po strýkovej smrti v roku 1865 sa vracia domov na Slovensko a nastupuje na evanjelické gymnázium v Kežmarku. Po ukončení gymnaziálnych štúdií sa presťahoval do Prešova, kde študoval na Právnickej akadémii. Počas štúdia pracoval ako editor študentského almanachu Napred. Štúdium ukončil v roku 1872 a začal pôsobiť ako advokátsky koncipient v mestách ako Dolný Kubín, Martin alebo Senica. V roku 1875 v Budapešti vykonal advokátske skúšky a otvoril si v Námestove (1875-1899) samostatnú advokátsku prax. Všetky svoje tvorivé roky tak prežil na Orave, kde pôsobil taktiež ako člen súdu alebo vedúci filiálky Tatrabanky. V roku 1876 odišiel do Dolného Kubína, kde sa stal podsudcom, a v máji sa oženil s Ilonou Novákovou, dcérou miestneho evanjelického seniora. Ich manželstvo bolo bezdetné, no keď v roku 1887 zomrela jeho matka, v roku 1888 jeho otec a o rok neskôr i jeho brat Mikuláš, rozhodol sa s manželkou, že adoptujú obe Mikulášove deti, Jaroslava a Sidóniu.
December upraviť
Janko Kráľ (* 24. apríl 1822, Liptovský Mikuláš – † 23. máj 1876, Zlaté Moravce) bol slovenský národný buditeľ a jeden z najvýznamnejších a najradikálnejších básnikov štúrovskej generácie.
Pochádzal z rodiny mäsiara a krčmára. Vzdelanie získaval v Liptovskom Mikuláši, v rokoch 1835 - 1837 na gymnáziu v Gemeri, v rokoch 1837 - 1841 na lýceu v Levoči, v rokoch 1841 - 1842 študoval na lýceu v Kežmarku a od roku 1842 študoval na lýceu v Bratislave, kde sa aktívne zapájal do činností Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 na protest proti odvolaniu Ľudovíta Štúra odišiel z Bratislavy a v štúdiu už ďalej nepokračoval. Začal pracovať ako praktikant v advokátskej kancelárii v Pešti, neskôr veľa cestoval ako po Slovensku, tak i po Dolnej zemi. V roku 1848 podnecoval slovenský ľud, aby povstal, za čo bol uväznený v Šahách a Pešti až do januára nasledujúceho roku. Po prepustení znovu organizoval dobrovoľnícke oddiely a bol znovu väznený, po prepustení odišiel do českého Hulína k priateľovi a v septembri roku 1849 sa stal kapitánom dobrovoľníckeho zboru.