Anatolij Kralickyj

Anatolij Kralickyj[1] (vlastným menom Alexander Fjodorovič Kralickyj; * 12. február 1835, Vyšné Čabiny, Rakúske cisárstvo (dnes Slovensko) – † 11. február 1894, Mukačevo, Rakúsko-Uhorsko (dnes Ukrajina)) bol mních baziliánskeho rádu sv. Bazila Veľkého, cirkevný činiteľ, pedagóg, spisovateľ, prozaik, etnograf, historik, literárny vedec, folklorista, novinár, fotograf[2] a významná osobnosť národného obrodenia Rusínov. Popri Alexandrovi Duchnovičovi a Alexandrovi Pavlovičovi sa stal najvýznamnejším spisovateľom podkarpatskorusínskej literatúry druhej polovice 19. storočia.

Anatolij Kralickyj
Anatolij Kralickyj
Osobné informácie
Rodné menoAlexander Fjodorovič Kralickyj
PseudonymAskoľd,

Ivan Noď,
Foma Fomyč,

Anatolij Fedorovyč
Narodenie12. február 1835
 Vyšné Čabiny, Rakúske cisárstvo (dnes Slovensko)
Úmrtie11. február 1894 (58 rokov)
 Mukačevo, Rakúsko-Uhorsko (dnes Ukrajina)
Národnosťrusínska
Zamestnaniemních, cirkevný činiteľ, pedagóg, spisovateľ, prozaik, etnograf, historik, literárny vedec, folklorista, novinár, fotograf
Dielo
Žánrepoviedka, povesť, novela, črta
Obdobieromantizmus, realizmus
Témyslovanská vzájomnosť,
spoločenské problémy,
história monastierov
Ovplyvnený

ŽivotopisUpraviť

 
Monastier Zostúpenia Svätého Ducha

Anatolij Kralickyj sa narodil 12. februára 1835 v obci Vyšné Čabiny ako tretie z deviatich detí (3 synovia a 6 dcér) v rodine diakona a učiteľa. Jeho otec Fedor sa narodil v Haliči a ako mladík prišiel do monastierskej školy v Krásnom Brode, aby sa vyučil za kantora a učiteľa. Základné vzdelanie najskôr získal od svojho otca a potom v susednej obci Krásny Brod. V roku 1850 sa ako 15-ročný dostal do Krásnobrodského monastiera.[3] V roku 1854 sa dostal ako kandidát do monastiera v Mukačeve na odporučanie od Alexandra Duchnoviča, ktorý si všimol jeho nadanie k dejinám a literatúre.[4] V rokoch 1854 – 56 študuje za kantora a učiteľa v Máriapovčanskom monastieri a v rokoch 1856 – 58 v Krásnobrodskom monastieri.

Na jar v roku 1858 ho v Prešove prešovský biskup Jozef Gaganec vysvätil za mnícha a prijal rehoľné meno – Anatolij. Za necelý polrok bol prijatý ako profesor cirkevnej histórie a kanonického práva v Máriapovčanskom monastieri. Tam sa naučil nemčinu, čo mu pomohlo pri štúdiu nemeckej literatúry. Od roku 1863 bol profesorom, neskôr tajomníkom igumena a od roku 1869 do smrti igumenom v Monastieri svätého Nikolaja v Mukačeve, ktorý bol od svojho začiatku hlavným strediskom náboženského, národného i kultúrneho života v Podkarpatskej oblasti.[5][6]

Anatolij Kralickyj zomrel 11. februára 1894 v Mukačevskom monastieri a pochovali ho do krypty na cintoríne tohto monastiera.

TvorbaUpraviť

Anatolij Kralickyj je autorom viac ako 400 vedeckých, publicistických a literárnych titulov. Svoje diela publikoval aj pod rôznymi pseudonymami a kryptonymami (Askoľd, Ivan Noď, I. Vasylevyč, Foma Fomyč, A. Fedorovyč...). Napísal veľa poviedok, povestí, noviel, čŕt, prekladov, publicistických článkov, etnografických a vlastivedných štúdií (Сiверо-восточная Угорщина, Топографiческо-географiческое опiсанiе, Русiни Лаборскiе в Угорщiне, Cвадϵбниї обряди у Лаборских Русiнов, Народниї песнi iз околiци Мiстiчевской в Угрii, Народная етнографiя, Етнографи-ческие мысли из быта Угорских Словаков, О современном положении русских в Угрии).[4] Jeho diela neboli za jeho života vydané knižne.

Práce a diela Anatolija Kralického boli publikované v rozličných publikáciách v Moskve, Sankt-Peterburgu, Budapešti, Viedni, Kyjeve, Ľvove a Užhorode. V rokoch 1856 – 59 písal do prvých novín na Podkarpatskej Rusi – Церковная газета (Cirkevné noviny). Prispieval taktiež do užhorodských novín – Світ (Svet), Листок (Lístok) a haličských časopisov – Слово (Slovo, Ľvov), Життя і слово (Život a slovo), Сокол (Sokol), Сова (Sova),[4] Зоря галицькая, яко альбум на год 1860, Галичанин, Новый пролом, Новый галичанин, Беседа, Науковый сборник, Вестник, Отечественный сборник.

Prispel tiež k vytvoreniu zbierky informácií o slovanských národoch – Славянский сборник (Slovanský zborník), ktorý bol vydaný v Sankt-Peterburgu.[4] V svojej tvorbe sa venoval aj histórii podkarpatských monastierov. Kralickyj v roku 1874 publikoval úryvok z Mukačevskej kroniky z 15. storočia (nebola dosiaľ nájdená)[4] a článok Північно-Східна Угорщина (Severovýchodné Uhorsko), v ktorom uviedol topograficko-geografický opis vtedajších 4 zakarpatských komitátov s charakteristikou miest, obcí, národnostnej štruktúry a postavenia tunajšieho obyvateľstva.

Vytvoril sériu článkov Науковий сборник галицко-руской матiци (r. 1866, I. – IV.) (Vedecký zborník Halíčšsko-ruskej matice), v ktorých vo forme reportáží napísal sériu biografií významných predstaviteľov rusínskej kultúry – Alexandra Duchnoviča, Arsenija Kocaka, Vasyľa Jurijovyča Popoviča, Michala Baluďanského a ďalších.[4] Je autorom mnohých poviedok a rozprávaní zo života rodného kraja, podkarpatských Lemkov (Rusínov). Tie sa neskôr stali podkladmi pre diela Alexandra Vasiljoviča Duchnoviča, Arsenija Kocaka, Vasyľa Jurijovyča Popoviča.

V svojej tvorbe a národno-uvedomovacom procese nasledoval svojich veľkých predchodcov – Andrija Bačinského, Ioannikija Bazylovyča, Vasyľa Dovhovyča, Mychala Lučkaja, Alexandra Duchnoviča, Alexandra Pavlovyča, keď bránil kultúru svojho národa v období silnej maďarizácie. Považoval sa za stúpenca a pokračovateľa buditeľskej činnosti Alexandra Duchnoviča. Záchranu proti maďarizácii Rusínov videl rovnako ako Alexander Duchnovič v šírení idey slovanstva a slovanskej vzájomnosti.

Zostavil veľkú knižnicu vďaka dávnym archívom. Mnoho kníh mu daroval ukrajinský vedec Michail Petrovič Drahomanov, ktorý mu posielal etnografické a folklórne materiály a zbierky. Medzi nimi boli Maloruské národné piesne (Малоруські народні пісні) a Maloruské národné povesti (Малоруські народні перекази). Anatolij Kralickyj si dopisoval s Jakovom Fjodorovičom Holovackým a Ivanom Jakovyč Frankom. Ivan Jakovyč Franko publikoval niektoré Kralického zápisy v časopise Život a slovo (Життя і слово). Kralickyj udržiaval vzťahy s mnohými osobnosťami vedy a kultúry, napríklad s Antonom Semjonovičom Budilovičom, Bohdanom Andrijovyčom Didyckym, Andrijom Petrovyčom Deškom, Mychajlom Drahomanovom, F. Jezberovym, A. Petrovym, Kornylom Suškevyčom, Izmailom Ivanovičom Sreznevskim, Michailom Fjodorovičom Rajevskim.

Mnohí z nich využili materiály o folklóre, ktoré zozbieral Anatolij Kralickyj (zápisy folklóru a etnografické články v niekoľkých číslach, publikácie dávnych písomných pamiatok ako sú napríklad články o histórii monastierov – Псалтирь a Лiтопись z 15. storočia). Napríklad: Jakov Fjodorovič Holovackyj – štvordielna práca Ľudové piesne Halíčškej a Uhorskej Rusi (Народные песни Галицкой й Угорской Руси, 1878), Michail Petrovič Drahomanov – zbierky Maloruské národné piesne (Малоруські народні пісні) a Maloruské národné povesti (Малоруські народні перекази), Ivan Jakovyč Franko v časopise Život a slovo (Життя і слово).[7]

Prekladal z nemčiny, slovenčiny, češtiny, ruštiny, maďarčiny a francúzštiny.

Svoju literárnu tvorbu začal v 60. rokoch 19. storočia. Pôsobil v období romantizmu a realizmu[8]. Patril k slovanofilom a usiloval sa o presadenie myšlienky slovanskej vzájomnosti, ktorá ovplyvňovala spoločensko-politický život inteligencie v tomto čase.

BibliografiaUpraviť

Medzi najznámejšie diela Anatolija Kralického patria:

  • Братовбивця (1860) – rukopis diela sa nenašiel
  • Фраїр на гусячих ногах
  • Вогонь
  • Звiдки взялася жаба?
  • Добра баба i чорт
  • На мукачевской ярмарке

PovestiUpraviť

  • Knieža Laborec (Князь Лаборец) je najvýznamnejšie a najznámejšie dielo Anatolija Kralického. Dielo bolo publikované v rusofilskom časopise „Halíčan“ v roku 1863. Dej sa sústreďuje na kniežaťa Laborca, jeho poslednú snahu ubrániť sa v svojej užhorodskej pevnosti proti Uhrom. Zradou bol nútený utekať so svojou dcérou Virou a svojimi najbližšími spolubojovníkmi až k rieke Sviržava, na brehu ktorej ho Uhri chytili a popravili. Jeho verní spolubojovníci ho tam pochovali. Kralickyj tragický koniec opisuje slovami: „Pochovali ho na tom mieste pri Sviržave a nazvali tú nešťastnú riečku Laborec“.[9] Kralickyj vyzdvihuje kladné hodnoty národa, ktorý nezabúda a ctí si svojich hrdinov v minulosti v boji za slobodu. Chcel ním pripomenúť dôležitosť odkazu z histórie a prehovoriť k súčasnej a nasledujúcim generáciám.
  • Свято-Юрський монастырь в Ливадии
  • Абеляр и Гелоиса
  • Дяк
  • Прометей
  • Моисей
  • Сіль­ський учитель
  • Роспятиє перед судом
  • Бритва и мыло
  • Султанський суд
  • Югослов´янськi амазонки – je povesť s námetom histórie obrany slovanských národov.
  • Фон Минкач
  • Житейские дрязгы

Romantické poviedkyUpraviť

PoviedkyUpraviť

  • Федiр Петрюк

Sociálno-spoločenské poviedkyUpraviť

  • Пiвниця – je sociálno-spoločenská poviedka a jedno z najvýznamnejších diel Anatolija Kralického. Rieši problém jeho rodného regiónu – zrod krčmárstva vďaka rýchlemu vývoju kapitalizmu a veľkého nepriateľa – alkoholizmu, čo malo za následok „zúboženie“ dedín následnými exekúciami. Kvôli exekúciám a nenásytnosti krčmárov sa obyvatelia dostali do vážnych problémov.
  • Екзекутор – je poviedka s jednoduchým námetom a vtedy aktuálnou témou – bieda a následné exekúcie. Rozprávačom je exekútor, ktorý cestuje do biednej dediny Iršavka. Autor v diele ukazuje veľkú prázdnu chyžu, ktorú tiež bolo potrebné dať do exekúcie. Exekútor odtiaľ zobral jedinú vec – teplú perinu, pod ktorou bola prikrytá chorá manželka dedinčana. Exekútor svoje konanie vysvetľuje povinnosťou. Neskôr sa však zamýšľa nad spravodlivosťou svojho konania.

PamiatkaUpraviť

Na počesť Anatolija Kralyckého boli v mestách Užhorod a Mukačevo pomenované ulice a v rodnej obci Čabiny stojí jeho pamätník.[10] V Čabinách bola otvorená aj prvá škola s vyučovacím jazykom rusínskym na Slovensku.[2][11]

ReferencieUpraviť

  1. KRALICKIJ, Anatolij. In: Biografický lexikón Slovenska. Zväzok V Km – L. Martin : Slovenská národná knižnica; Národný biografický ústav, 2013. 852 s. ISBN 978-80-8149-011-8. S. 316 – 317.
  2. a b Із нашой історії: Анатолий Кралицькый, незнамый фотоґраф [online]. lem.fm - Радийо Руской Бурсы, 2014-03-05, [cit. 2019-09-30]. Dostupné online.
  3. Анатолий Федорович Кралицкий [online]. www.hrono.info, [cit. 2019-10-05]. Dostupné online.
  4. a b c d e f Ivan Pop: Osobnosti našich dějín - KRALICKIJ Anatolij Fedorovič [online]. rusyn.sk, [cit. 2019-10-05]. Dostupné online.
  5. Український Центр - Освітньо-Інформаційний Портал Для Українців - Бібліотека, Галерея, Форум [online]. www.ukrcenter.com, [cit. 2019-10-05]. Dostupné online.
  6. КРАЛИЦЬКИЙ АНАТОЛІЙ ФЕДОРОВИЧ [online]. resource.history.org.ua, [cit. 2019-10-05]. Dostupné online.
  7. Чернець та його доба: національна та релігійна ідентичність у спадщині о. Анатолія Кралицького, ЧСВВ (1835–1894) [online]. www.osbm.org.ua, [cit. 2019-10-05]. Dostupné online.
  8. Anatolij Kralyckyj - svjaščennyk, prozaik, etnograf, žurnalist [online]. rusyn.sk, [cit. 2019-10-05]. Dostupné online.
  9. ГОЛЕНДА, Йолана. Анатолiй Кралицький. Bratislava, Prešov : Slovenské pedagogické nakladateľstvo: Odbor ukrajinskej literatúry, 1984. S. 142.
  10. WEBEX.SK. Obec Čabiny | Oficiálne stránky obce | Fotogaléria | Anatolij Králický [online]. Obec Čabiny, [cit. 2019-10-05]. Dostupné online.
  11. V Čabinách otvorili prvú rusínsku základnú školu na Slovensku. Nesie meno Anatolija Kralického.. Podviholatské noviny (Humenné), 2008-09-08, roč. 49, čís. 37, s. 1, 4.

ZdrojeUpraviť