Portál:História/Odporúčané články/2007
2007 upraviť
6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 | 30 | 31 | 32 | 33 | 34 | 35 | 36 | 37 | 38 | 39 | 40 | 41 | 42 | 43 | 44 | 45 | 46 | 47 | 48 | 49 | 50 | 51 | 52
6 upraviť
Operácia Barbarossa je nemecké kódové meno pre inváziu do ZSSR, ktorá znovu otvorila východný front a začala Veľkú vlasteneckú vojnu počas Druhej svetovej vojny.
Operácia Barbarossa sa začala 22. júna 1941 a skončila v decembri 1941, kedy vyčerpaná nemecká armáda nedokázala v krutých zimných podmienkach a za silnejúceho odporu Červenej armády pokračovať vo svojom postupe a prešla do obrany. Aj keď možno nemecké ťaženie v priebehu Barbarossy považovať za víťazné, išlo o víťazstvo veľmi draho zaplatené a nedostačujúce, pretože nestačilo na to, aby bol ZSSR zlomený, a dlhodobejšiu vojnu si Veľkonemecká ríša a jej spojenci nemohli dovoliť. V nasledujúcich rokoch sa začala presadzovať prevaha priemyslu Spojencov (hlavne ZSSR, USA a Spojené kráľovstvo) a ich rastúce bojové skúsenosti takým spôsobom, že mu Nemecko a jeho satelity nakoniec nedokázali vzdorovať.
7 upraviť
.jpg)
Púnske vojny bola séria troch po sebe nasledujúcich vojnových konfliktov medzi Rímom a fenickým mestom Kartágom. Vojny sú známe pod názvom púnske vojny, pretože Riamania nazývali obyvateľov Kartága Poeni, Puni (kvôli ich fenickým predkom).
Príčinou konfliktu bol boj o nadvládu v západnom Stredomorí. Výsledkom troch vojen bolo víťazstvo Ríma, ktorý získal v ich priebehu rozsiahle územia (provincia Sicília, Sardínia a Korzika, Hispánia, Achaia (= Grécko), Africa). Kartágo bolo v roku 146 pred Kr. zrovnané so zemou.
Na strane Rimanov bola skutočnosť, že ich vojsko tvorili občania, zatiaľ čo Kartágo sa spoliehalo predovšetkým na žoldnierske vojsko (Gréci, Berberi, Hispánci). V prvej púnskej vojne sa Rimania naučili stavať lode podľa vzoru kartáginských lodí, ale víťazili predovšetkým vďaka kvalitnému pozemnému vojsku.
Púnske vojny, predovšetkým druhú, pokladali Rimania za jedny z najťažších a najnebezpečnejších vojen, pretože nepriateľ preniesol vojnu na ich územia v Itálii.
8 upraviť
Matej Korvín (* 24. február 1443, Kluž – † 6. apríl 1490, Viedeň ) bol uhorský kráľ v rokoch 1458–1490. Matej Korvín pochádzal z rodu Huňadyovcov. Jeho otec Ján Huňady bol najbohatším veľmožom v Uhorsku. Za jeho vlády došlo k ekonomickému a kultúrnemu rozkvetu Uhorska. Bojoval s Jiřím z Poděbrad a Fridrichom III. Dobyl Sliezsko, Lužice a Moravu a dal sa tam korunovať za českého kráľa (ako protikráľ). Dobyl aj Dolné Rakúsko a svojím sídlom urobil Viedeň. V Bratislave založil roku 1465 Universitas Istropolitana a v Pešti roku 1480 takisto univerzitu. Za svoju prvoradú úlohu považoval likvidáciu bratríckych skupín na Slovensku. V máji 1458 pri Blatnom Potoku porazili kráľovské vojská bratríkov. Posledný bratrícky tábor zničili v roku 1467 pri Veľkých Kostoľanoch. Vodcu bratríkov Švehlu a ďalších kapitánov dal popraviť. Radových vojakov prijal do svojho „čierneho vojska“ ako žoldnierov. Vojsko tvorili bývalí Jiskrovi a bratrícki bojovníci, približne 20 000 až 30 000 mužov. Po likvidácii vnútorného nepriateľa podnikol tri výpravy proti Osmanskej ríši, v ktorých dosiahol iba čiastočné úspechy. K rozvoju vzdelanosti počas jeho vlády výrazne prispela jeho manželka Beatrix Aragónska, dcéra neapolského kráľa. Manželia boli veľmi vzdelaní a vzdelanosť aj podporovali. Do krajiny pozývali zahraničných, najmä talianskych umelcov, staviteľov a učencov. Do uhorského kráľovstva za vlády Mateja Korvína prenikali myšlienky humanizmu a renesancie. Z domácich učencov bol známy Vavrinec Koch z Krompách. Vybudovali slávnu knižnicu Bibliotéku Corvinianu (preklady antických diel), ktorá bola postavená v renesančnom slohu v Budíne.
9 upraviť
._Part_of_a_water_clock_(detail).jpg)
Tretia križiacka výprava (1189 - 1192) bola vojenská výprava, ktorej cieľom bolo získať opätovnú kontrolu nad Jeruzalemom.
Impulzom tretej križiackej výpravy bolo obsadenie Jeruzalema sultánom Saladinom (asi kurdského pôvodu) roku 1187, po ktorom sa územie križiackych štátov zredukovalo na Tripolis, Antiocheiu a palestínske pobrežné mestá. Novým križiackym hlavným mestom bol Akkon (=Akka) v Sýrii. Saladin už predtým roku 1174 dobyl od Fatimovcov Egypt a zmocnil sa okrem iného veľkej časti mosulského sultanátu.
Zhromaždisko križiackych vojsk zo západnej Európy bolo v dnešnej Bratislave-Petržalke, odkiaľ sa potom pod vedením nemeckého cisára Fridricha I. Barbarossu (francúzsky kráľ Filip II. August a anglický kráľ Richard I. Levie srdce išli zatiaľ na východ lod'ami) vydali cez Balkán na Blízky východ: sami vedúci výpravy neboli jednotní a aj medzi križiakmi a Byzantskou ríšou vypukli spory. Nemecký cisár sa utopil v máji 1190 v rieke Salef v dnešnom juhovýchodnom Turecku, potom čo porazil moslimov pri Ikonione. Jeho syn Fridrich Švábsky viedol zvyšok rozpadávajúceho sa vojska cez Antiocheiu do Akkonu - ktorý už dva roky obliehal bývalý jeruzalemský kráľ Vít (Guy) Lusignanský - ale pri jeho obliehaní v roku 1191 umrel. Na tom istom mieste pristáli v máji / júni 1191 vojská Filipa II. / Richarda Levie srdce. Filip II. dobyl Akkon (12. 7. 1191) a potom sa vrátil domov. Richard sa až do októbra márne pokúšal dobyť Jeruzalem, hoci Saladina dva razy porazil. Preto 1192 uzavrel so Saladinom prímerie, podľa ktorého kresťania dostali časť pobrežia a boli im povolené návštevy Jeruzalema. Vít Lusignanský dostal ostrov Cyprus, ktorý Richard dobyl ešte cestou do Palestíny.
10 upraviť
.svg)
Arpádovci bol pôvodne najmocnejší náčelnícky rod staromaďarského kmeňového zväzu (asi 880 - 1000), neskôr vládnuci rod Uhorska (1000 - 1301). Z dynastie pochádzalo celkovo 24 uhorských kráľov. Čakatelia na trón z rodu Arpádovcov (budúci králi) boli aj vládcami Nitrianskeho pohraničného kniežatstva na území Slovenska v rámci Uhorska v rokoch 1046-1108 a rôzni Arpádovci boli s prestávkami kniežatami Nitrianska už aj v rokoch 955 - 1046. Niekoľkí Arpádovci boli tiež kniežatami južného pohraničného vojvodstva (zhruba severné Chorvátsko) v 11.? a 12. storočí.
Zakladateľom rodu bol legendárny Arpád. Vládcovia po smrti Arpáda (presnejšie po r. 900 (?907) - 955) sú sporní (pozri vyššie). Okolo roku 907 (bitky pri Bratislave) každopádne starí Maďari zničili ústrendú moc Veľkej Moravy, v 20. rokoch 10. storočia dobyli južnú časť Nitrianska (zhruba Podunajská nížina a časť severného stredného Maďarska). Súčasne pokračovali výboje napríklad aj smerom do dnešného Rakúska, ktoré však (okrem dnšeného Burgenlandu) museli Maďari opustiť v roku 955 po bitke na Lechu.
Zoltánov vnuk, kmeňový náčelník Gejza I. (972 – 997) prijal s celou rodinou krst a vytvoril pred rokom 970 v dnešnom (severo)západnom Maďarsku a Burgenlande kniežatstvo. Jeho syn Štefan I. bol v roku 1000 menovaný za kráľa (vznik Uhorského kráľovstva) a do roku 1006 si podmanil aj staromaďarské kmene na okolitých územiach. Stal sa prvým kráľom, ktorý bol kanonizovaný (podrobnosti pozri v článku Štefan I.).
Po Štefanovej smrti, ktorý nezanechal mužského potomka, sa situácia nevyvíjala priaznivo. O nástupníctvo sa strhol bol medzi Štefanovým synovcom Petrom (1038 – 1041, 1044 – 1046), synom jeho sestry Márie a benátského dóžu z rodu Orseolo, a medzi Samuelom z rodu Aba (1041 – 1044). Po Abovom zavraždení a vyhnaní Petra získal trón Zoltánov pravnuk Ondrej I.
Vedľa Štefana I. bol jedným z najvýznamnejších členov rodu Belo IV., ktorý vládol v 13 storočí.
Arpádovci vymreli roku 1301.
11 upraviť
Partská ríša alebo Partské kráľovstvo bola/o štát, ktorý sa nachádzal na území dnešného Iránu a okolitých štátov medzi 2. polovicou 3. storočia pred Kr. a 223/224 po Kr.
Prvým hlavným mestom bola Nisa (Nisaja), potom spolu so šírením územia na západ sa hlavné mesto presúvalo, nakoniec ním bol Ktésifon na rieke Tigris. Významné mestá boli Darabgird, Firúzábád, Hatra, (znovu založený) Aššur a Dura Európos.
Po smrti Alexandra Veľkého, do ktorého ríše toto územie patrilo, pripadol dnešný Irán a okolie Seleukovcom (Seleukovská ríša). Seleukovská ríša sa postupne na východe rozpadala - odtrhla sa provincia Baktria a provincie Partia a Hyrkánia roku 248 pred Kr. dobyl Arsakes, vodca skýtskeho kmeňa Partov a zakladateľ dynastie Arsakovcov. Tak vznikla pôvodne na týchto dvoch územiach (na juhovýchod od Kaspického mora) Partská ríša.
Ríša spočiatku bojovala so Seleukovskou ríšou na západe a juhu. Za Mitradata I. (171 - 138 pred Kr.) sa ríša významne rozšírila až po (vrátane) Mezopotámiu na západe (definitívne okolo 130 pred Kr.) a ústie Indu na východe. Od roku 138 pred Kr. ríšu ohrozovali z východu Tochari a Sakovia, ale Mitradates II. (123-87 pred Kr.) ich odrazil. Od prvého storočia pred Kr. bol častým súperom jednak Rímska ríša na západe a jednak aj znova Sakovia na východe. Rímska ríša najneskôr od druhej polovice 1. storočia pred Kr. kontrolovala časť bývalých achajmenovských dŕžav, najmä Malú Áziu, Sýriu a Egypt. S Rimanmi sa ríša stretla najmä vo víťaznej bitke pri Charrane (Charrae, Karrhách) v roku 55 pred Kr., ale boje pokračovali. Hranica medzi Partskou ríšou a rímskym impériom sa po mnohých vojách ustálila v 1. storočí po Kr. na strednom Eufrate a ani dočasné Trajánove výboje v Mezopotámii (114–117 po Kr.) na tom veľa nezmenili.
Rody spravujúce jednotlivé oblasti ríše mali značnú autonómiu. Zvláštne postavenie mali najmä Peržania v oblasti Perzia (Párs), Saracéni pri ústí Eufratu a Arménia. Toto sa ríši stalo osudným : Arsakovci si vládu v ríši urdržali až do roku 224/223 pred Kr., kedy perzský vládca, Sásánovec Ardašír, zvrhol Arsakovca Artabana a vytvoril Novoperzskú ríšu.
12 upraviť
_Panzer.jpg)
T-34 je sovietsky stredný tank vyvinutý na prelome 30. a 40. rokov 20. storočia. V dobe svojho vzniku bol najlepším stredným tankom na svete. Na začiatku operácie Barbarossa neexistoval nemecký tank, ktorý by sa mu mohol úspešne postaviť v boji. T-34 všetky prekonával výzbrojou aj pancierovaním, väčšina ho dokonca nebola schopná vôbec ohroziť. Časté generalizujúce tvrdenie, že sa jednalo o najlepší stredný tank druhej svetovej vojny, je síce sporné, avšak tvrdenie, že to bol najlepší stredný tank rokov 1940/1941 a tank, ktorý pomohol ZSSR vyhrať Veľkú vlasteneckú vojnu, sa nedá dosť dobre spochybniť.
13 upraviť
Októbrová revolúcia (alebo komunistami používaný termín Veľká októbrová socialistická revolúcia, inak aj Boľševická revolúcia) bol ozbrojený prevrat v Rusku, ktorý sa odohral 7. novembra 1917 (25. október podľa juliánskeho kalendára, ktorý vtedy v Rusku platil). Z iniciatívy vodcu niekdajšej boľševickej frakcie sociálno-demokratickej strany Ruska V. I. Lenina bola pripravená akcia, ktorá zásadne poznamenala dejiny 20. storočia.
Prevrat bol pomerne jednoduchý, pretože vláda Alexandra Kerenského už aj tak stratila všetok vplyv na udalosti v krajine. Podľa Leninovho bonmotu „strana našla moc pohodenú na ulici a jednoducho ju zdvihla“ boľševíkom stačilo ovládnuť hlavné komunikačné uzly v Petrohrade – nástupište, poštu atď. Len okolo Zimného paláca sa rozpútali sporadické konflikty, ale tamojší junkeri a ženský prápor sa čoskoro vzdali. Kerenskij medzitým utiekol, aby sa pokúsil získať na svoju stranu jednotky armády mimo mesta. Zvyšok Dočasnej vlády bol zadržaný v Zimnom paláci.
Pri prevrate využili boľševici aparát petrohradského sovietu, ktorý v septembri ovládli. Pretože v Rusku po februárovej revolúcii vznikol systém tzv. dvojvládia (Dočasná vláda + sovieti), znamenalo to, že do svojej moci dostali jednu zo zložiek moci v krajine. Lenin trval na tom, že prevzatie vlády musí byť násilné, pretože vychádzal z marxistických predstáv proletárskej revolúcie.
Na rozdiel od februárovej revolúcie však nebola Októbrová revolúcia záležitosťou más, hoci sa komunisti snažili neskôr tvrdiť opak. Nebola ani záležitosťou sovietov, pretože tí už dávno stratili svoju autonómiu. V Petrohrade si veľa ľudí ani nevšimlo, že nejaká revolúcia prebieha. Onoho osudového dňa hrali normálne divadlá, vychádzali noviny a robotníci aj vojenská posádka sa k udalostiam stavali väčšinou nevšímavo. V Moskve sa síce v nasledujúcich dňoch trochu strielalo, ale v iných mestách samozvané výbory a organizácie celkom plynule preberali moc. Na dediny sa samozrejme boľševický vplyv nevzťahoval, a tak to malo ešte nejaký čas zostať. Obzor roľníkov zväčša nesiahal ďalej ako k najbližšiemu mestu a celkom im chýbal zmysel pre abstraktné ideológie. Išlo im hlavne o to, aby získali pôdu veľkostatkárov a bolo im ľahostajné od koho. Lenin, ktorý si už vypožičal z programu strany eserov tie partie, ktoré sa mu hodili, bol ochotný ich hlad po pôde uspokojiť. A to bolo hlavné.
Úspech boľševikov umožnilo niekoľko faktorov:
- Počas ôsmich mesiacov od februárovej revolúcie sa celkom zrútil tradičný pilier starého Ruska – armáda. Nebolo teda nikoho, kto by prevrat potlačil.
- Boľševici šikovne využili vtedajšie volanie po mieri „bez anexií a kontribúcií“ – to, že vojnu v skutočnosti predĺžili, sa malo ešte len ukázať.
- Boľševici natoľko verili vo svoje „historické“ poslanie, že boli v tom čase snáď jedinou silou, ktorá mala jasný „program“ (hoci utopický). Chceli budovať nový svet, vystúpiť z vojny, zrušiť peniaze, vyvlastniť továrne a dúfali, že položia základy spravodlivej spoločnosti.
Októbrovou revolúciou však ich revolúcia ešte len začínala. Po celý ďalší rok museli zvládať jednu krízu za druhou a sami často neverili, že sa pri moci udržia. Vtedy sa už na rozdiel od „veľkého októbra“ naozaj bojovalo.
14 upraviť
Chufuova pyramída (iné názvy: Chufuho pyramída, Chufevova pyramída, Cheopsova pyramída, Prvá pyramída v/pri Gíze, Veľká pyramída v/pri Gíze, v antike nazývaná Veľká Cheopsova pyramída) je jedna z pyramíd pri Gíze, najväčšia z egyptských pyramíd a jediný dodnes existujúci zo siedmich divov starovekého sveta. Súdobý názov pyramídy bol Achet (Sídlo svetla), neskôr Achtej Chufu (Chufuov obzor či Chufuova pyramída, ktorá je na mieste východu a západu slnka; tento názov sa však vzťahuje asi aj na celé pyrymídové pole).
Leží na pyramídovom poli pri egyptskej Gíze takmer v jednej línii s Menkaureovou pyramídou (gr. Mykerínova) a Rachefovou pyramídou (Chefrenovou, Chafreovou).
Podložie pyramídy tvorí prirodzená skala. Pyramída je vybudovaná z lokálneho žltého (numilitického) vápenca. Na obloženie pyramídy sa použil biely turský vápenec (iner hedž), dovezený z Tury a El-Maasary na druhom brehu Nílu oproti Abusiru. Obloženie po arabskom vpáde strhli a použili na stavbu Káhiry. Vnútorné komory, chodby a stropné dosky sú z asuánskej žuly. Každý kváder, vrátane obloženia, je individuálne opracovaný, aby zapadol presne na určené miesto.
Vo vnútri má Veľká pyramída tri komory a Veľkú galériu. Prvá je v skale asi 30 metrov pod základňou, druhá je tzv. Kráľovnina komora a tretia Kráľova komora.
15 upraviť
Veľká vlastenecká vojna (po rusky: Великая Отечественная Война) alebo tiež bežne označovaná ako Východný front, bola dôležitá časť druhej svetovej vojny, ktorá prebiehala najmä vo východnej a strednej Európe. Bojoval v nej Sovietsky zväz proti nacistickému Nemecku a jeho spojencom (Maďarsko, Taliansko, Rumunsko, Fínsko, Slovensko). Názov Veľká vlastenecká vojna sa vžil do povedomia po prejave Josifa Stalina 3. júla 1941.
Veľká vlastenecká vojna sa začala 22. júna 1941 Operáciou Barbarossa, ktorá sa skončila odrazením nemeckého útoku na Moskvu. Nemecké vojská sa však preskupili a na jar 1942 začali postupovať juhom ZSSR, ich postup bol zastavený v bitke o Stalingrad. Nasledujúci rok sa hitlerovské vojská pokúsili tretíkrát vybojovať iniciatívu, ale v bitke v Kurskom oblúku ich Sovietske vojská porazili a začali vytláčať zo svojho územia. Po operácii Bagration, Visliansko-Oderskej operácii a útoku na Berlín, ktoré spôsobili Wehrmachtu ťažké porážky, bola Tretia ríša porazená. Jej zostávajúci vodcovia 8. mája 1945 podpísali úplnú a bezpodmienečnú kapituláciu, čím zároveň ukončili druhú svetovú vojnu v Európe.
16 upraviť
Hlinkova garda (HG) bol polovojenský zbor Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, sformovaný v lete 1938 a legalizovaný v októbri 1938; so súhlasom Beranovej vlády ozbrojená.
Prvé jednotky Hlinkovej gardy vznikli v júni 1938 v Bratislave, v júli v Trnave, v Nitre a inde. Vznikali bez povolenia úradov, metódy ich práce a činnosť boli ilegálne. Po vzniku prvej slovenskej republiky 14. marca 1939 sa aktívne podieľala na perzekúciach Čechov, Židov a demokraticky zmýšľajúcich Slovákov, neskôr aj na deportáciách židovského obyvateľstva. 28. októbra 1938 sa stala Hlinkova garda jedinou brannou organizáciou na slovenskom území. Až do júna 1940, keď s ňou úplne splynula, bola samostatnou zložkou Hlinkovej gardy Rodobrana, ktorá tvorila jej elitu a uzurpovala si právo na kontrolu Hlinkovej gardy a celého spoločenského života na Slovensku. Počet jej členov sa v samostatnom štáte podstatne zvýšil.
Vládnym nariadením z 5. septembra 1939 sa podstatne rozšírili právomoci Hlinkovej gardy a stanovili sa princípy povinného vstupu aj formou doplňujúcich organizácií (Hlinkova mládež) všetkých mužských príslušníkov od 6 do 60 rokov. Toto ustanovenie narazilo na odpor obyvateľstva a preto bola 21. decembra 1939 vyhlásená za polovojenskú organizáciu s dobrovoľným členstvom. Postavenie a úlohy HG však definitívne upravil zákon z 5. júla 1940.
17 upraviť
_(Mus%C3%A9e_du_Caire)_(2076972086).jpg)
Nová Ríša je historickým obdobím starovekého Egypta trvajúcim od 16. do 11. storočia pred n. l.. Počas tejto doby vládla Egyptu 18., 19. a 20. dynastia. Nová Ríša bola nasledovaná Tretím prechodným obdobím.
Možno ako dôsledok vlády cudzích Hyksósov počas Druhého prechodného obdobia, faraóni sa počas Novej Ríše pokúšali vytvoriť nárazníkovú oblasť medzi Egyptom a Blízkym východom. Získanie teritórií na východe, spolu s výbojmi smerom do Núbie na juhu, priviedli Egypt k najväčšiemu územnému rozmachu. Vážnymi súpermi ďalšieho postupu v Ázii sa stali až Chetiti, s ktorými museli Egypťania zviesť niekoľko vojen o vládu nad Sýriou.
Medzi panovníkov 18. dynastie patrí niekoľko z najznámejších egyptských faraónov vrátane Ahmoseho I., kráľovnej Hatšepsovet, Tutmóseho III., Amenothepa III., Achnatona a Tutanchamóna. Hatšepsovet, najznámejšia žena na tróne faraónov, sa zamerala na rozšírenie egyptského obchodu – vyslala obchodnú výpravu do zeme Punt. Tutmóse III., „egyptský Napoleón“, zväčšil egyptskú armádu a s mnohými úspechmi ju aj použil.
18 upraviť
Druhá vojna v Perzskom zálive (iné názvy: Iracko-kuvajtský konflikt, Konflikt medzi OSN a Irakom, Operácia Púštny štít, Púštna búrka; v Iraku často hovorovo Um M'aārak - „Matka všetkých bitiek“) bol vojenský konflikt medzi Irakom a koalíciou 34 národov poverených OSN a vedených USA. Vojna začala irackou inváziou do Kuvajtu 2. augusta 1990. Po tomto nasledovali ekonomické sankcie uvalené OSN na Irak.
Vojna vstúpila do ďalšej fázy v januári 1991. Deň po vypršaní ultimáta z Rezolúcie OSN 678 koalícia začala silné vzdušné útoky označované ako Operácia Púštna búrka (Operation Desert Storm): viac ako 1 000 bojových letov denne od skorého rána 17. januára 1991.
Vojna sa nerozšírila mimo Iraku, Kuvajtu a hraničných oblastí Saudskej Arábie, hoci Irak vystrelil rakety na izraelské mestá.
19 upraviť
Storočná vojna bola v rokoch 1337 - 1453 vojna medzi Anglickom a Francúzskom, ktorej príčinou bol spor o nadvládu vo Flámsku a juhozápadnom Francúzsku a zámienkou neuznanie nástupníctva Eduarda III. na francúzsky trón. Skončila sa tak, že Angličania stratili všetky francúzske územia (ktoré pred vojnou vlastnili, pozri Normanské vojvodstvo) okrem Calais a Normanských ostrovov.
Príčiny upraviť
Anglicko a Francúzsko boli dve suverénne kráľovstvá, no anglickí králi mali ako léno značnú časť francúzskych území, pretože keď svojho času normanský vojvoda Viliam Dobyvateľ porazil anglického kráľa Harolda II. v bitke pri Hastingse, ponechal si aj svoje dŕžavy vo Francúzsku. Francúzi potom o tieto územia v nasledujúcich storočiach zvádzali striedavo úspešné aj neúspešné vojny s Angličanmi. Storočná vojna bola konečným vyvrcholením týchto sporov.
20 upraviť
Napoleon Bonaparte alebo Napoleon I. (po francúzsky: Napoléon Bonaparte) (* 15. august 1769, Ajaccio, Korzika – † 5. máj 1821 v Longwood House, Svätá Helena, južný Atlantik) z rodu Bonaparte bol generál Francúzskej revolúcie, neskôr 1802 – 1804 samozvaný Prvý konzul Francúzskej republiky, 1804-1814 a 1815 samozvaný cisár Francúzov a 1806 Protektor Rýnskeho spolku a kráľ Talianska.
Napoleon urobil málo, aby vyvíjal inovačné vojenské stratégie, ale predsa použil tú najlepšiu kvalitu z francúzskej armády pod rôznymi revolučnými vládami, aby dosiahol mnoho úspešných kampaní a niektoré prekvapujúce víťaztvá. Jeho kampane boli stále študované vo vojenských akadémiách po celom svete a bol zpravidla považovaný za jedného z najväčších veliteľov na svete, aký kedy vôbec žil. Počas menej než desiatich rokov bojoval fakticky s každou európskou mocnosťou a získal kontrolu nad väčšou časťou západnej a centrálnej Európy. Od jeho dobývania či spojenectva až po jeho katastrofálny vpád do Ruska v roku 1812 nasledovaný porážkou pri Lipsku v októbri 1813, ktorý viedol k jeho abdikácii a o niekoľko mesiacov neskôr až k emigrácii na ostrov Elba. Jeho návrat, známy ako 100 dní, bol však tiež odrazený rozhodujúcou bitkou pri Waterloo v dnešnom Belgicku 18. júna 1815 a Napoleon bol prinútený znovu k abdikácii a vyhnanstvu na ostrove Svätej Heleny, kde o 6 rokov zomrel.
21 upraviť
Byzantská ríša alebo Byzancia alebo Východorímska ríša je umelý názov pre východnú, grécko-orientálnu časť Rímskej ríše a pre nadväzujúci stredoveký štát. Táto ríša existovala medzi 3. stor. / 4. stor. po Kr. (tradične sa uvádza rok 395) a rokom 1453.
Sama seba chápala ako neprerušeného pokračovateľa Rímskej ríše a aj sa tak oficiálne nazývala. Hlavným mestom bol Konštantínopol (po slovensky tiež Carihrad, dnes Istanbul), ležiaci na hranici medzi Európou a Áziou.
Ríša sa pôvodne rozkladala vo východnom Stredomorí (najmä v dnešnom Grécku a Turecku), neskôr sa jej územie postupne redukovalo smerom k Carihradu.
22 upraviť
Kubánská kríza (tiež Karibská kríza) je jedna z kapitol studenej vojny. Ide o medzinárodný konflikt medzi Sovietskym zväzom a USA v roku 1962 týkajúci sa rozmiestnenia jadrových rakiet na Kube. Rakety boli na Kubu umiestnené za účelom ochrany Kuby pred prípadnými útokmi zo strany USA a zároveň bola ich prítomnosť odôvodnená Sovietskym zväzom ako protiopatrenie za umiestnenie rakiet vo Veľkej Británii, Taliansku a hlavne v Turecku. Kríza začala 16. októbra 1962 odhalením raketových základní na ostrove Americkým prieskumom a skončila o 12 dní neskôr 28. októbra 1962 oznámením Sovietskej strany o rozobratí raketových základní. Kubánska kríza je považovaná za moment, keď sa studená vojna dostala najbližšie k vyústeniu do jadrovej vojny.
23 upraviť
Koceľ (Kocelj, Gozil, Chozil, Chezilo, Chezul) (* ? – † 876) v rokoch (asi 861-876) bol kniežaťom Blatenského kniežatstva.
Koceľ bol synom nitrianskeho kniežaťa Pribinu a jeho bavorskej manželky. Dostal bavorské meno Gozil (Chozil), ktoré užíval v slovienskej podobe Koceľ.
Po smrti svojho otca sa asi v roku 861 stal kniežaťom v Blatenskom kniežatstve, predtým (najneskôr roku 850) bol grófom, pravdepodobne Blatenského grófstva (časť Blatenského kniežatstva).
Zohral významnú rolu v podpore kresťanstva, keď v roku 867 vo svojom sídle na Blatnohrade v Panónii hostil Konštantína-Cyrila a Metoda. Solúnski bratia získali Koceľa pre myšlienku šírenia slovienskej liturgie a na Blatnohrade vyučili asi päťdesiat žiakov.
24 upraviť
Veľkým požiarom Londýna sa nazýva požiar, ktorý vznikol v nedeľu 2. septembra 1666 o jednej hodine po polnoci v pekárni na ulici Pudding Lane v južnej časti Londýna.
Požiar podporovaný východným vetrom sa začal šíriť Londýnom a počiatočné snahy zabrániť jeho šíreniu zbúraním pásu domov ako požiarnej zábrany boli neorganizované. V utorok vietor začal poľavovať a v stredu požiar začal slabnúť. Vo štvrtok doobeda už bol skoro pod kontrolou, ale podvečer plamene znova vyšľahli pri Temple. Niektoré domy boli odstrelené a tým sa oheň dostal pod kontrolu.
Požiar zničil asi 60% celého City of London, vrátane pôvodnej Katedrály svätého Pavla, 87 kostolov, 44 sídiel cechov a budovu Royal Exchange. Napriek tomu straty na ľudských životoch boli prekvapivo malé, predpokladá sa, že ich bolo maximálne 16.
25 upraviť
Seleukos I. Nikator (po grécky Níkátor– Víťaz; * okolo 358 pred Kr. – † 281 pred Kr.) bol macedónskym vojenským veliteľom. Patril k nástupcom Alexandra Veľkého, takzvaným diadochom a bol prvým kráľom dynastie Seleukovcov.
Vzostup upraviť
Narodil sa okolo roku 358 pred Kr. v Macedónii ako syn Antiocha, generála macedónskeho kráľa Filipa II. Ako dvadsaťtriročný sprevádzal Alexandra na jeho výprave do Ázie, počas ktorého dobyl perzskú ríšu. Bojoval po jeho boku v bitke pri Hydaspes v roku 326 pred Kr., kde sa vyznamenal a Alexander ho potom vymenoval za veliteľa svojej osobnej stráže.
26 upraviť
Slovenské národné povstanie alebo Povstanie roku 1944 bolo ozbrojené povstanie slovenských povstaleckých jednotiek, počas 2. svetovej vojny, proti vstupu nemeckého Wehrmachtu na Slovenské územie. Povstanie bolo útokom proti nemeckým okupačným jednotkám a nepriamo i proti autoritatívnej vláde na čele s Jozefom Tisom, ako aj snahou byť na strane víťazných mocností 2. svetovej vojny. Centrom povstania bola Banská Bystrica.
Cesta k vojne upraviť
Pri likvidácii Česko-Slovenska v marci 1939 Adolf Hitler ponúkol slovenským predstaviteľom na výber dva varianty budúcnosti krajiny. Jedným bola existencia samostatného štátu, druhým ponechanie napospas Maďarsku. Politické špičky HSĽS si vybrali menej bolestný variant, a tak zostalo Slovensko na rozdiel od Protektorátu Čechy a Morava aspoň čiastočne suverénnym štátom. Zmluva o ochrannom zväzku [1] medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom však jasne naznačovala, že táto suverenita je viac menej hračkou v Hitlerových rukách a Slovensko je nemeckým satelitom existujúcim iba pre Hitlerov rozmar.
Nacistické Nemecko sa rozhodlo Slovákov použiť pre svoje vojenské zámery. Išlo najmä o vojenský priemysel, ktorý sa počas druhej svetovej vojny v krajine rozvíjal za prispenia nemeckého kapitálu. Vyrábali sa tu napríklad lafety pre nemecké kanóny, ale aj súčiastky pre iné zbrane. Dubnická zbrojovka napríklad ku koncu vojny pripravovala výrobu raketových motorov pre rakety V2.
27 upraviť
Šógun (将軍:しょうぐん shōgun) 
výslovnosť je "najvyšší generál samurajov". Ide o vojenskú hodnosť aj historický titul v Japonsku. Hodnosť je ekvivalentná "generálovi", vysokému dôstojníkovi v armáde. Ako titul, je to skrátená forma sei-i taishōgun (征夷大将軍:せいいたいしょうぐん). Vládli v rôznych dobách v histórii Japonska a ich vláda sa ukončila, keď Šógun Jošinobu Tokugawa podal abdikáciu jeho výsosti Cisárovi Meidži v roku 1867.
Titul upraviť
Úradovanie šóguna alebo jeho správa je "šógunát" alebo "bakufu" (幕府:ばくふ) čo po japonsky doslovne znamená "úrad v stane" a poukazuje na "vládu vojakov." Stan je symbolizuje rolu armády vo vojnovom poli počas boja a zároveň poukazuje, že takýto úrad je dočasný.
28 upraviť
Arthur Neville Chamberlain (* 18. marec 1869, Edgbaston Birmingam Anglicko – † 8. november 1940, Highfield Park, Anglicko) bol britský konzervatívny politik, pôsobil ako britský ministerský predseda (1937-1940), známy predovšetkým politikou ústupkov (appeasementu) voči hitlerovskému Nemecku, ktorá v konečnom dôsledku zapríčinila rozpad Česko-slovenska zánik Rakúska a celkové otrasenie povojnového Versailského usporiadania Európy.
Chamberlain sa narodil ako syn Josefa Chamberlaina (zastával post primátora Birminghamu), a brat Austena Chamberlaina (držiteľ nobelovej ceny, britský politik) v Edgbastone (územie mesta Birmingham). Navštevoval Rugbyovu školu po jej skončení sa stal denným poslucháčom Masonovho vedeckého kolégia a neskôr Birminghamskej univerzity. Od roku 1890-1896 pracoval na založení sisalovej plantáže na Bahamách, avšak podnik skončil v dlhoch a on sa radšej vrátil späť do Anglicka.
29 upraviť
_workshop_-_Martin_Luther_(Uffizi).jpg)
Martin Luther, vlastne Martin Luder (* 10. november 1483, Eisleben – † 18. február 1546, Lutherstadt Eisleben) bol nemecký teológ, kazateľ a reformátor, zakladateľ protestantizmu (reformácia), autor množstva duchovných, politických, pedagogických spisov, cirkevných piesní a prekladov. Jeho najvýznamnejším dielom je preklad Biblie do nemčiny.
Život upraviť
Martin Luther sa narodil ako jedno z deviatich detí baníka. Vyrastal v chudobných pomeroch, spojených s tvrdou výchovou. Jeho otec sa postupne vypracoval na úspešného podnikateľa, čo mu umožnilo financovať štúdiá svojho syna.
V rokoch 1501 - 1505 Martin Luther študuje na univerzite v Erfurte filozofiu. Po získaní titulu magistra sa zapisuje na štúdium práv, krátko potom sa však rozhodol vstúpiť do augustiniánskeho kláštora v Erfurte. Aj keď je vzorný mních, pobyt v kláštore v ňom od začiatku vyvoláva pochybnosti o možnosti spasenia z vlastnej moci. V roku 1507 bol vysvätený za katolíckeho kňaza, čo v sebe zahrňovalo tzv. sľub čistoty (celibát).
30 upraviť
Kórejská vojna (25. jún 1950 – 27. júl 1953, v kórejčine: 한국전쟁, alebo ľudovo nazývé aj 6.25 전쟁 t. j. Vojna šesť dva päť) bol konflikt, ktorý sa odohral medzi Kórejskou ľudovodemokratickou republikou a Kórejskou republikou počas studenej vojny. Preto býva označovaná aj ako zástupná vojna medzi Spojenými štátmi a spojencami z OSN na jednej strane a Sovietskym zväzom (tiež člen OSN) a Čínou na strane druhej.
Príčiny a historické pozadie upraviť
Príčiny vzniku Kórejskej vojny siahajú oveľa hlbšie do histórie. Z vonkajšieho pohľadu išlo o konflikt záujmov mocností, ktoré v druhej polovici 19. storočia obklopovali Kórejský polostrov. Išlo hlavne o Japonsko – „supernovu“ na „mocenskom hviezdnom nebi“, Čínu – veľmoc, ktorej vazalom bola Kórea po dlhé stáročia, Rusko – veľmoc neustále sa rozširujúca ďalej na východ a USA – ktoré ešte len mali zohrať dôležitú úlohu v regióne.
31 upraviť
Olmékovia alebo Jaguárí Indiáni bola predkolumbovská indiánska národnosť žijúca v oblasti Mexického zálivu; jedno z najväčších a najstarších indiánskych etník, tvorcovia tzv. olméckej civilizácie a olméckej kultúry (=laventská kultúra) cca. 1150 pred Kr. – 300 pred Kr..
Olmécka kultúra sa považuje za akúsi „materskú“ kultúru ostatných mezoamerických kultúr, predovšetkým vyspelého obdobia mayskej civilizácie. Ich centrom bola La Venta (1150 – 400 pred Kr.). Ďalšími kultovými centrami boli San Lorenzo (1150 – 900 pred Kr.) a Tres Zapotes (do 300 pred Kr.). V týchto centrách sídlili asi len kňazi a ich pomocníci a remeselníci, sústreďovala sa tu monumentálna architektúra, vzdelanosť a umenie (často monumentálne sochy, napr. známe hlavy v La Vente).
32 upraviť
Šesťdňová vojna (resp. Tretia arabsko-izraelská vojna) bol vojenský konflikt medzi Izraelom a koalíciou Egypta, Sýrie a Jordánska v júni 1967. Prepukla 5. júna úderom izraelského letectva proti leteckým základniam Egypta a skončila 10. júna, kedy Izrael ukončil bojové akcie. Arabská koalícia v nej utrpela zdrvujúcu porážku – Egypt stratil Gazu a celý Sinaj, Jordánsko stratilo Východný Jeruzalem a celý Západný breh Jordánu a Sýria stratila (Golanské výšiny).
Cesta k vojne upraviť
Zdrvujúca vojenská porážka v priebehu suezskej krízy nepoučila Egypt ani ho neprinútila k uznaniu Izraela. Naopak, Egypt bol ponížený a rozzúrený. Bol rozhodnutý svoju česť získať späť a odstrániť Izrael z mapy Blízkeho východu. (Niekedy sa napriek vojenskej porážke hovorí o politickom víťazstve Egyptu, pretože na nátlak ZSSR a USA sa Izrael stiahol zo Sinajského polostrova.) Egypt mal v tomto ohľade podporu ďalších štátov (Irak, Jordánsko, Sýria), ktoré taktiež neuznali právo Izraela na existenciu a mali svojej vlastné zájmy v oblasti, aj istotu, že ZSSR by nikdy nepripustil definitívnu porážku Egyptu.
33 upraviť
Pompeje boli antické mesto, ležiace asi 180 km južne od Ríma na brehu mora. V roku 79 po Kr. ho zničil výbuch sopky Vezuv.
Poloha upraviť
Pompeje ležia v jednej z najúrodnejších starovekých oblastí Apeninského polostrova v Kampánii. Zo západnej strany obmýva Pompeje more, na východnej strane sú pahorky a svahy Vezuvu. Dnes sa Pompeje nachádzajú v Neapolskej provincii (provincia Napoli). Po výstavbe Appiovej cesty (via Appia) boli Pompeje spojené s Rímom a južnými časťami Apeninského polostrova, po mori malo spojenie s ostatnými územiami na brehu Stredozemného mora.
Vzhľadom na svoju polohu sa stali vyhľadávaným rekreačným mestom Rimanov, ktorí odchádzali v horúcich letných mesiacoch z Ríma, aby tu trávili niekoľko mesiacov v roku.
34 upraviť
Sir Winston Leonard Spencer-Churchill (* 30. november 1874 zámok Blenheim, Woodstock – † 24. január 1965, Londýn, dom na Ulici Hyde Park Gate 28) bol britský politik, premiér Spojeného kráľovstva v rokoch 1940-1945. Tiež spisovateľ (Nobelova cena za literatúru 1953), historik, žurnalista, vojak a zákonodarca. Je považovaný za jedného z najvýznamnejších štátnikov 20. storočia.
Churchillove celé priezvisko znelo Spencer-Churchill, ale po vzore svojho otca Lorda Randolph Churchilla vo verejnom živote používal len priezvisko Churchill. Jeho knihy vychádzajú pod menom Winston S. Churchill alebo Winston Spencer Churchill, pretože pod menom Winston Churchill publikoval už iný autor.
Detstvo a mladé roky upraviť
Narodil sa 30. novembra 1874 na zámku Blenheim v Spojenom kráľovstve ako vnuk 7. vojvodu z Marlboroughu. Jeho otec, Lord Randolph Churchill, bol tým, kto vyviedol britských konzervatívcov z krízy v osemdesiatych rokoch 19. storočia. Jeho matka, Lady Randolph Churchill (rodená Jennie Jerome), bola dcérou amerického milionára Leonarda Jerome. Žiadny z rodičov nepreukazoval Winstonovi zvláštnu náklonnosť alebo lásku, napriek tomu Winston Churchill ako dieťa svoju matku zbožňoval.
35 upraviť
Gabriel Betlen (po maďarsky Bethlen Gábor, po nemecky Gabriel Bethlen) (* 1580 Ilia – † 15. november 1629 Alba Iulia) bol sedmohradským kniežaťom a vodcom protihabsburského povstania v Kráľovskom Uhorsku na území dnešného Slovenska. Jeho ozbrojené vystúpenie bolo sčasti súčasťou tridsaťročnej vojny. Viedol aktívnu protestantsky orientovanú zahraničnú politiku.
Život upraviť
Pôvod upraviť
Tento najslávnejší predstaviteľ Iktáriovskej vetvy veľmi starej maďarskej rodiny Betlenovcov sa narodil v meste Ilia (maď. Marosillye) a vzdelanie získal v Lazarei, na hrade svojho strýka Andrása Lázára. Odtiaľ ho poslali na dvor sedmohradského kniežaťa Žigmunda Bátoriho, ktorého sprevádzal na jeho slávnom valašskej výprave. Bol pri tom, keď sa roku 1605 Štefan Bočkaj stal sedmohradským kniežaťom a neskôr zostal jeho poradcom. Betlen podporoval Bočkajovho nástupcu Gabriela Bátoriho (1608-1613), ale pre nesúhlas s jeho politikou zbližovania sa Habsburgovcami bol nútený utiecť a hľadať útočisko u Turkov.
36 upraviť
Francúzska revolúcia alebo Veľká francúzska revolúcia (v marxistickej historiografii aj Veľká francúzska buržoázna revolúcia) bola revolúcia, ktorá prebehla vo Francúzsku v rokoch 1789 až 1799 s cieľom odstrániť kráľovu absolutistickú moc.
Všeobecné príčiny revolúcie upraviť
Príčinami revolúcie bola vo všeobecnosti sociálna a politická kríza Francúzska v 18. storočí, v 80. rokoch aj kríza hospodárska. Hlavnou ideologickou základňou revolúcie bolo osvietenstvo a inšpiráciou americká revolúcia. Konkrétne príčiny sú (už tradične) sporné, do úvahy prichádza najmä:
- nerovnomerné rozdelenie príjmov z prudkého hospodárskeho rastu Francúzska v 18. storočí, poháňaného prechodom na liberálne trhové hospodárstvo, populačnou explóziou a rozvojom poľnohospodárstva
- vysoké výdavky kráľovského dvora (Versailles), sčasti na prepych, ale aj na výboje a vojny (najmä vojna o španielske dedičstvo (1701-1714) za Ľudovíta XIV., sedemročná vojna (1756-1763) za Ľudovíta XV. a americká revolúcia (1775-1783) za Ľudovíta XVI.)
- absolutizmus (s vrcholom za Ľudovíta XIV. – „kráľ Slnko“)
- sloboda tlače v období pred revolúciou
- rozdelenosť francúzskej spoločnosti na tri stavy, z ktorých dva (duchovenstvo a šľachta) tvorili len 2 % obyvateľstva, ale mali politickú moc a neplatili dane, kým tretí stav (roľníci a mešťania) tvorili 98%, ale politickú moc nemali a dane platili
- nezvolávanie zhromaždenia generálnych stavov od roku 1614 (generálne stavy vznikli v roku 1302 ako poradné zhromaždenie kráľa , najmä na schvaľovanie daní)
- katastrofálna neúroda v roku 1788 a z toho vyplývajúce povstania chudoby
- stroskotanie francúzskej zámorskej koloniálnej politiky
37 upraviť
Žigmund Luxemburský (* 14. február 1368, Norimberg alebo Praha – † 9. december 1437, Znojmo) bol:
Význam upraviť
Žigmund bol významný európsky politik vrcholného stredoveku. Bojoval s Turkami, zaslúžil sa o reformu cirkvi (koncily v Kostnici a v Bazileji), reformoval ríšu. V týchto snahách často býval osamotený. Ako prvý vytvoril podunajské súštátie, ktoré pozostávalo z uhorského a českého kráľovstva a nemeckej ríše a zrejme malo byť hrádzou proti dravej osmanskej expanzii. K jeho ďalšiemu rozšíreniu smeroval tiež sobáš Žigmundovej dcéry Alžbety s rakúskym arcivojvodom Albrechtom V., ktorý bol predurčený za dediča Žigmundových dŕžav.
38 upraviť
Bitka o Stalingrad odohrávajúca sa medzi 21. augustom 1942 (začiatok útoku na mesto samotné) a 2. februárom 1943 bola rozhodujúcim momentom v bojoch na východnom fronte. Bola jednou z najkrvavejších a najväčších bitiek druhej svetovej vojny a v histórii vojenstva vôbec, keďže v nej podľa odhadov položilo život dohromady asi 1,5 až 2 milióny vojakov a civilistov. Boje v oblasti Stalingradu sa vyznačovali nevídanou urputnosťou a brutalitou. Obidve strany navyše nebrali žiadne ohľady na vojenské či civilné obete.
Bitka sa skladala z nemeckého útoku na mesto Stalingrad (dnes Volgograd), bojov v meste a sovietskeho protiútoku, v dôsledku ktorého uviazla v meste a jeho okolí celá nemecká 6. armáda a časti ďalších jednotiek. Výsledkom bola strata asi 800 000 až 850 000 vojakov Osi (400 000 Nemcov, 200 000 Rumunov, 130 000 Talianov a 120 000 Maďarov padlo, bolo ranených alebo zajatých). V dôsledku toho stratilo nacistické Nemecko na fronte dovtedajšiu strategickú iniciatívu, ktorú už nikdy viac nedosiahlo. Pre Sovietsky zväz, ktorý v bojoch utrpel rovnako ťažké straty bolo víťazstvo počiatkom oslobodzovania strateného územia a viedlo k celkovému víťazstvu v roku 1945.
39 upraviť
Obdobie Edo, iné názvy: Obdobie Tokugawa, Tokugawský šógunát / Šógunát Tokugawa (jap. 徳川将軍家 - Tokugawa šógunke), Tokugawa, Bakufu Tokugawa/Tokugawské bakufu (徳川幕府), Bakufu Edo (江戸幕府), je obdobie dejín Japonska v rokoch 1603 - 1868, počas ktorého vládla v Japonsku vojenská diktatúra založená Iejasu Tokugawom a riadená šógunmi z rodu Tokugawa. Hlavné mesto počas tohto obdobia bolo Edo. Obdobie sa končí tzv. reformami Meidži. V tomto období došlo k prenasledovaniu kresťanov; v rokoch 1639-1854 nastala dvestoročná izolovanosť Japonska od sveta, rozvoj mestskej kultúry (literatúra, divadlo, kabuki).
40 upraviť
Generál Augusto José Ramón Pinochet Ugarte (* 25. november 1915 – † 10. december 2006) bol vodcom vojenskej diktatúry, ktorá vládla v Čile v rokoch 1973 až 1990.
K moci sa dostal počas prevratu, ktorý zosadil vtedajšieho prezidenta Salvadora Allendeho, lekára a marxistu, ktorý bol prvým socialistickým prezidentom Čile a ktorý priviedol krajinu na pokraj ekonomického rozvratu. Prevrat ukončil obdobie napätých vzťahov medzi Čile a USA, ktoré sa aktívne snažili zbaviť Allendeho moci, a umožnil Pinochetovi realizovať hlboké neoliberálne ekonomické reformy, ale tiež porušovať ľudské práva.
11. septembra 1973 armádne jednotky vedené Pinochetom zaútočili na prezidentský palác a prevzali moc od prezidenta Allendeho, ktorý vzápätí spáchal samovraždu. Bola ustanovená junta vedená Pinochetom, ktorá okamžite pozastavila ústavu, rozpustila kongres, zaviedla prísnu cenzúru, zakázala činnosť ľavicovo orientovaným politickým stranám, ktoré tvorili Allendeho koalíciu a zastavila všetky politické aktivity v krajine.
41 upraviť
Sumeri alebo Sumerovia boli etnikum neznámeho pôvodu, ktoré žilo v južnej Mezopotámii, presnejšie v južnej Babylónii, najneskôr od konca 4. tisícročia pred Kr. do začiatku 2. storočia pred Kr.
Etnicko-geografické označenie pre oblasť nimi osídlenú (teda prevažne pre južnú Babylóniu) znie Sumer. Sumer nie je názov štátu. Etnicko-geografické označenie oblasti severnej Babylónie osídlenej Semitmi (neskôr nazývanými Akkadi) znie naopak Akkad.
Meno upraviť
Slovo Sumer (staršou transkripciou Sumir) je exonymum, pretože pochádza z akkadského „šumer“, čo znamená buď „kultúrna krajina“ (zrejme akési vyjadrenie úcty vyspelosti Sumerov) alebo ide o skomoleninu označení, ktorými sa Sumeri označovali sami. Sumeri sami seba označovali ako „sag-gi-ga“ (Čiernohlavci) a Sumer označovali ako „k(i)-en-gi(r)“ (Miesto civilizovaných pánov, Civilizovaná krajina, Krajina ozajstných pánov). V Biblii sa Sumer označuje ako Šinar.
Charakteristika upraviť
- Mapy: pozri v článku Mezopotámia
- Jazyk: pozri sumerčina (ide o izolovaný jazyk)
- Náboženstvo: pozri sumerská mytológia (vytvorili systém antropomorfných božstiev)
- Polomytologickí vládcovia: pozri Sumerský kráľovský zoznam
42 upraviť
Vojnové zločiny nacistického Nemecka počas druhej svetovej vojny boli jednými z najhorších zločinov spáchaných v dejinách. Po skončení druhej svetovej vojny boli Nemecké vojnové zločiny odsúdené všetkými civilizovanými krajinami, väčšinu ich organizátorov i páchateľov Spojenci po vojne potrestali.
Keď sa v roku 1933 dostal v Nemecku k moci Adolf Hitler, došlo k prvému výraznému vzostupu ideológie, ktorá sa zakladala na teórii nacizmu a fašizmu, ktorá otvorene hlásala nepriateľstvo voči viacerým okolitým národom. Nacisti hlásali teóriu nadradenosti árijskej rasy, teóriu nemeckého „nadčloveka“, a zároveň boli proti všetkému, čo nebolo nemecké. Ich rasistická teória bola zamerená hlavne proti tzv. menejcenným rasám, za ktoré pokladali hlavne: Židov, Slovanov, Rómov i mnoho ďalších, hlavne ázijských a afrických národov.
Ako potláčatelia slobôd viedli aktívny boj proti demokratom, komunistom, sociálnym demokratom či skupinám obyvateľstva ako boli homosexuáli, duševne či zdravotne postihnutí. Teror postihujúci tieto skupiny ľudí sa v Nemecku a Rakúsku začal už v priebehu 30. rokov, a po vypuknutí 2. svetovej vojny sa rozšíril i do ostatných obsadených štátov.
43 upraviť
Rád nemeckých rytierov je jeden z duchovných rytierskych rádov vzniknutých v 12. storočí na území bývalého Jeruzalemského kráľovstva. Neskôr rád zohral významnú úlohu najmä v strednej Európe.
Rád bol známy aj pod názvami Nemecký rád, Dom hospitalitov sv. Márie teutónskej v Jeruzaleme, Teutónski rytieri, po nemecky potom Deutscher Ritterorden, Deutscher Orden, Haus der Ritter des Hospitals Sankt Marien der Deutschen zu Jerusalem, a po latinsky Ordo Domus Sanctæ Mariae Theutonicorum in Jerusalem atď.
Heraldika: čierny kríž v bielom poli.
Činnosť rádu v Palestíne a Európe upraviť
Činnosť rádu začala okolo r. 1189 založením poľného lazaretu pre pútnikov v Palestíne. Roku 1199 poveruje pápež Inocent III. bratov nemocnice bojom proti pohanom a zakladá tak vlastný rád, ktorý svoju činnosť obmedzuje zatiaľ len na Svätú zem. Sídlo rádu bolo v Akkone (v súčasnosti Akoo v Izraeli).
Po dobytí Svätej zeme Arabmi sa rád na krátko usadil v Benátkach, neskôr však preniesol svoju činnosť do severovýchodnej Európy a ponúkol svoje služby rôznym panovníkom Európy. Roku 1211 požiadal rád o pomoc uhorský panovník Ondrej II. proti prenikajúcim Kumánom, za čo im prisľúbil pozemky v Sedmohradsku. Keď však rád navrhol v r. 1224, aby bol podriadený priamo pápežovi a nie uhorskému kráľovi, musel r. 1225 Uhorsko opustiť.
44 upraviť
Matica slovenská je celonárodná slovenská kultúrna ustanovizeň so sídlom v Martine. Je konzervačnou i depozitnou knižnicou, prednostne uchováva slovenské dokumenty a dokumenty týkajúce sa Slovenska. Spravuje a ochraňuje historický knižný fond, je národným pracoviskom pre oblasť reštaurovania, konzervovania, ochranného kopírovania a digitalizácie knižných dokumentov, spravuje súborný katalóg monografii knižníc a koordinuje jeho tvorbu. Momentálne sídli vo svojej tretej budove na martinskej Hostihore.
Založená bola roku 1863 v Martine. Prvým predsedom sa stal Štefan Moyzes a podpredsedom Karol Kuzmány. 6. apríla 1875 bola činnosť Matice zastavená a nariadením ministra vnútra Tiszu z 12. novembra 1875 bola Matica slovenská rozpustená a jej majetok zhabaný. Koloman Tisza v rozhodnutí, ktoré uverejnili aj Národné noviny č. 143 z roku 1875 dôvodí, že činnosť Matice nezodpovedala stanovám a že jej činnosť po dlhé roky jej trvania bola protivlastenecká a protištátna. Svoju činnosť Matica obnovila 1. januára 1919 po vzniku Česko-Slovenska na základe rozhodnutia Dr. Vavra Šrobára, ministra pre správu Slovenska. Od roku 1990 je predsedom Matice slovenskej Jozef Markuš.
45 upraviť
Nová ríša je obdobie dejín starovekého Egypta zodpovedajúce 18. – 20. dynastii (teda cca 1552 – 1070 pred Kr.). Po Novej ríši nasledovalo Tretie prechodné obdobie resp. Neskoré obdobie.
Možno v dôsledku cudzej nadvlády Hyksósov počas Druhého prechodného obdobia sa faraóni Novej ríše pokúšali vytvoriť nárazníkovú oblasť medzi Egyptom a Blízkym východom. Získané územia v Ázii, spolu s výbojmi v Núbii, priniesli Egyptu najväčší územný rozmach. Vážnymi súpermi ďalšieho postupu v Ázii sa stali až Chetiti, s ktorými museli Egypťania viesť niekoľko vojen o vládu nad Sýriou. Tento trend viedol za Novej ríše k niektorým významným zmenam v egyptskej spoločnosti. Po prvý raz sa stretávame v Egypte s profesionálnymi vojakmi. Tí neskôr hrali významnú úlohu v riadení štátu; príkladom môže byť faraón Haremheb z 18. dynastie, ktorý nebol urodzeného pôvodu a trón získal ako generál egyptských vojsk.
46 upraviť
Rímskonemecká ríša alebo rímsko-nemecká ríša (v nemeckej odbornej literatúre aj Stará ríša , hovorovo nemecká ríša) je (moderný) názov pre zaniknutý nadštátny celok v stredozápadnej Európe prevažne zhruba na území dnešného Nemecka, Česka, Rakúska, Slovinska, častiach Poľska a Francúzska a v istom období aj Švajčiarska, Nizozemska a severného Talianska. Išlo o vedomé symbolické nadviazanie na rímsku ríšu ako aj ríšu Karola Veľkého.
Jeho skutočný názov znel:
- Rímska ríša (962 – cca. 1250) – tento názov je spočiatku doložený len v tituloch niektorých cisárov (napríklad Romanorum Imperator Augustus u Otta II.), od 11. storočia je doložené používanie aj celého názvu; od 1157 je doložené aj označenie svätá ríša (po latinsky Sacrum Imperium)
- Svätá rímska ríša (ca. 1250–1512/1519) – po latinsky Sacrum Romanum Imperium
- Svätá rímska ríša nemeckého národa (1512/1519 - 1806) – po latinsky Sacrum Romanum Imperium Nationis Germanicae, po nemecky Heiliges Römisches Reich Deutscher Nation; tento názov však - na rozdiel od "Svätá rímska ríša" - takmer nikdy nezahŕňal Talianske kráľovstvo (ktoré aj tak v roku 1648 ríša stratila) ani Burgundsko.
47 upraviť
Vietnamská vojna bola vojna, ktorá medzi rokmi 1964 a 1975 prebehla ako pozemná vojna v Južnom Vietname a hraničných oblastiach Kambodže a Laosu, a ako bombardovacia vojna (Rolling Thunder) nad Severným Vietnamom.
Vo Vietname je tento konflikt známy ako Americká vojna. Intervencia USA vo Vietname znamenala vlastne len poslednú eskaláciu tridsaťročného ozbrojeného konfliktu, ktorý sa začal v rokoch 1945 až 1946 odporom vietnamských povstalcov (ktorí cez druhú svetovú vojnu bojovali proti Japoncom) a neskôr proti zotrvaniu resp. návratu francúzskej koloniálnej nadvlády (pozri aj Vojna v Indočíne). Preto sa často udávajú aj iné dátumy začiatku Vietnamskej vojny, najčastejšie rok 1957 či 1954.
Boje rôznej intenzity sa začali, po tom čo Severný Vietnam začal koncom 50. rokov podporovať komunistické partizánske hnutie (Vietkong) v južnej časti krajiny. Časom prestal byť Južný Vietnam, bez pomoci, ktorú mu poskytovali USA schopný ďalšej obrany pred agresiou. Od roku 1966 USA výrazne zvyšovali svoju účasť na bojových operáciách. Ozbrojené akcie však neboli vedené vhodným spôsobom a ani po dvoch rokoch nemali Američania v krajine rozhodujúcu prevahu. Vnútorné rozpory a tlak spoločnosti nakoniec prinútil Američanov k stiahnutiu sa z vojny do roku 1972. Mierové rokovania však nezodpovedali realite a Severný Vietnam po odchode Američanov nijak nezmenšil svoj vojenský tlak na Juh. Najprv začal intenzívnu ofenzívu na jar 1972, no bol vďaka americkej leteckej podpore odrazený. Južný Vietnam, z ktorého postupne odišli všetky spojenecké sily však zostal zoslabený a na jar 1975 podľahol novej komunistickej ofenzíve. USA, napriek garanciám ochrany suverenity Južného Vietnamu, už do bojov nezasiahli, najmä kvôli vnútorným politickým problémom.
48 upraviť
Antiochos III. Veľký (* 242 pred Kr. – † 187 pred Kr.) bol kráľom seleukovskej ríše v rokoch 223–187 pred Kr. a významným vládcom z dynastie Seleukovcov. Jeho otcom bol kráľ Seleukos II., starším bratom a predchodcom na tróne Seleukos III.
Začiatok vlády upraviť
Keď Antiochos vo veku osemnástich rokov nastúpil na trón, prechádzala seleukovská ríša obdobím nestability. Východné provincie Partia a Baktria sa stali takmer nezávislými a provincie Média a Persis sa vzbúrili proti seleukovskej nadvláde.
V roku 221 pred Kr. viedol Antiochos svoju armádu proti vzbúreným provinciám, ktoré sa poddali jeho moci. Hoci sa medzitým kráľov bratranec, Achaios, sám vyhlásil za kráľa, obrátil sa Antiochos na spiatočnej ceste proti Palestíne, ktorá bola predmetom sporu medzi Seleukovcami a Ptolemaiovcami. Počas nasledujúcich rokov postúpil Antiochos takmer až na hranice Egypta, v bitke pri Rafii však v roku 217 pred Kr. utrpel porážku, ktorá ho pripravila o všetky predtým získané územia a donútila ho k ústupu do Libanonu.
49 upraviť
Americká vojna za nezávislosť (1775 – 1783), označovaná aj ako Americká revolúcia alebo Boj amerických osád za nezávislosť bola vojna medzi Veľká Britániou a 13 kolóniami v severnej Amerike. Vojna skončila zvrhnutím britskej vlády a založením Spojených štátov amerických.
Veľká Británia mala v Novom Anglicku silnú armádu. Medzi kolóniami a vládou v Londýne však panovalo napätie pre vysoké dane, ktoré museli kolónie platiť na udržiavanie tejto armády. Správa kolónií bola zverená zhromaždeniam, ktoré fungovali v miestom rámci. To však neznamenalo, že kolónie mali zástupcov v londýnskom parlamente, ktorý rozhodoval o nových daniach. Kolónie teda mali platiť dane, ktoré si sami neodsúhlasili.
V roku 1773 došlo k prvému väčšiemu konfliktu. Keďže Anglicko uvalilo aj clo na čaj, skupina odporcov londýnskej vlády sa prezliekla za indiánov a v prístave vyhádzala do mora náklad čaju pochádzajúceho z Indie. Tento čin sa do dejín zapísal ako Bostonské pitie čaju a pokladá sa za "rozbušku" Americkej revolúcie. Na tento čin musel anglický kráľ reagovať a v Massachusetts vyhlásil stanné právo. Ostatných 12 osád preto bojkotovalo anglický tovar, čo anglický kráľ spolu s anglickou vládou považovali za vzburu, ktorú je potrebné potlačiť.
50 upraviť
Svätý Štefan I. alebo Štefan Veľký, pred pokrstením Vajk, (po maďarsky I. István / Szent István király) (*979 (970/975/980?) – † 15. august 1038) bol v rokoch 995 - 997 knieža Nitrianskeho kniežatstva, v rokoch 997 - 1000/1001 veľkoknieža Maďarov/Uhorska a v rokoch 1000/1001 - 1038 prvý kráľ Uhorska.
Rodina upraviť
- rodičia:
- veľkoknieža Gejza, zjednotiteľ starých Maďarov
- Šarolta, dcéra sedmohradského kniežaťa Ďulu I. (Gyula, ktorého brata Ďulu II. nemecké zdroje spomínajú ako Slovana Prokuja) [podľa niektorých názorov však bola Štefanovou matkou poľská kňažná Adelaida, druhá Gejzova manželka]
- súrodenci:päť sestier (z toho jedna mala za manžela Ota Orseola a jej syn bol potom Peter Orseolo; ďalšia mala za manžela Samuela Abu; a iná zas Boleslava Chrabrého)
- manželka: Gizela (cca. 984 – 9.5. po roku 1060), bavorská princezná a dcéra bavorského vojvodu Henricha II.
- deti:
- Svätý Imrich (lat. Emericus, maď. Imre; 1007 – 2.9.1031)
- Oto
51 upraviť
Karpatsko-duklianska operácia bola útočná operácia sovietskych a česko-slovenských vojsk na severovýchodnom Slovensku na jeseň 1944, ktorá mala spojiť povstalecké sily SNP so sovietskymi armádami. Bola jednou z najväčších horských bitiek druhej svetovej vojny. Po potlačení povstania do hôr stratila svoje opodstatnenie a bola ukončená.
Celková situácia v oblasti na jeseň 1944 upraviť
V lete roku 1944 už Červená armáda oslobodzovala juhovýchodnú a strednú Európu. Na hlavnom varšavsko-berlínskom strategickom smere sa po dosiahnutí hraníc východného Pruska a riek Visla a Narew na poľskom území skončila 19. augusta 1944 bieloruská operácia. V rovnaký deň boli ukončené aj boje v rámci Ľvovsko-sandomierzskej operácie. Na južnom strategickom smere v rovnakom čase prebiehala Jassko-kišiňovská operácia. Jej úspech vytvoril predpoklad, rýchleho postupu sovietskych vojsk z Rumunska do severovýchodného Maďarska. Vďaka tomu sa rátalo s tým, že do Karpatského oblúka bude možné vniknúť z juhu.
52 upraviť
Prijatím ústavy Austrálskeho zväzu (Commonwealth of Australia) sa 1. januára 1901 vtedajšie britské kolónie na piatom svetadiele (Nový Južný Wales, Victoria, Queensland, Južná Austrália, Západná Austrália, Tasmánia) spojili do federácie. Hlavou štátu je aj naďalej britská kráľovná Alžbeta II., ktorú v krajine zastupuje generálny guvernér. Zákonodarstvo je v rukách parlamentu, zloženého z dvoch komôr - senátu a snemovne reprezentantov. Na čele vlády stojí ministerský predseda.
Praobyvatelia Austrálie, nazývaní aborigenci, prišli na kontinent pravdepodobne pred 13 000 rokmi z Ázie cez indonézske ostrovy. Začiatok osídlenia krajiny Európanmi znamenal pre nich začiatok výrazného poklesu ich počtu – kým v roku 1700 ich bolo ešte 250 000, dnes ich žije v Austrálii už len okolo 50 000. Do austrálskej spoločnosti sa integrovali len minimálne - naďalej žijú v kmeňových spoločenstvách a živia sa väčšinou lovom či zberom plodín.