Wikipédia

Geológia Slovenska

Územie Slovenska geologicky tvorí orogénne pásmo Západných Karpát a severné výbežky Panónskeho panvového systému. Západné Karpaty predstavujú západnú časť Karpatského oblúka – alpínske orogénne pásmo so všeobecne severnou a severozápadnou vergenciou[1]. Tradične sa delia na Vonkajšie Západné Karpaty, v ktorých dominujú príkrovy zložené z kriedových až paleogénnych hornín tzv. flyšu a Vnútorné Západné Karpaty zložené z príkrovov obsahujúcich okrem mezozoických a paleozoických hornín aj kryštalinikum a vyznačujúcich sa zložitou štruktúrou a geologickou históriou.[2][3][4] Na rozhraní vnútorných a vonkajších Západných Karpát je vyvinutá komplikovaná zóna pieninského bradlového pásma. Na rozdiel od Álp Západné Karpaty v priebehu kenozoika postihlo viacero fáz subsidencie (poklesávania), ktoré spôsobilo vznik rozsiahleho systému predoblúkových paleogénnych panví (centrálnokarpatská paleogénna panva), ktoré nie sú prítomné ani vo Východných Karpatoch. Neskôr sa subsidencia obnovila počas miocénu, kedy došlo k vzniku zaoblúkového systému Panónskej panvy. Miocénna extenzia mala za následok vznik typickej hrastovo-grábenovej stavby (pásmo jadrových pohorí) a podmienila aj rozsiahly miocénny vulkanizmus (neogénne vulkanity karpatského oblúka[5][6].

Tektonická mapa Západných Karpát zobrazujúca územie Slovenska a priľahlé časti okolitých krajín.

Západné Karpaty

upraviť
Bližšie informácie v hlavnom článku: Geológia Západných Karpát

Západné Karpaty predstavujú východné pokračovanie reťazca Álp, na ktoré plynule nadväzujú. V západnej časti majú veľa spoločných znakov s Východnými Alpami. Vo východnej časti plynule prechádzajú do Východných Karpát, s ktorými majú spoločné flyšové a bradlové pásmo ako aj miocénny až kvartérny vulkanizmus.

Vonkajšie Západné Karpaty

upraviť
Pohľad na bradlové pásmo pri obci Lednica (okr. Púchov).

Vonkajšie alebo Externé Západné Karpaty tvoria karpatské flyšové pásmo a pieninské bradlové pásmo. Flyšové pásmo predstavuje sústavu príkrovov tvoriacu paleogénno-neogény akrečný klin Západných Karpát. Budujú ich hlavne horniny tzv. flyšu - striedania pieskovcov a ílovcov kriedového, ale hlavne paleogénneho veku. Geograficky budujú Biele Karpaty, Javorníky, Stredné Beskydy, Oravské Beskydy, Oravskú Maguru, Spišskú Maguru, Východné a Nízke Beskydy. Flyšové príkrovy boli odlepené od svojho pôvodného podložia - východoeurópskej platformy, na ktorú sú nasunuté smerom z juhu na sever. V dôsledku ich násunu vznikla na okraji východoeurópskej platformy panva predpolia - čelná karpatská priehlbina, ktorá nevystupuje na slovenskom území. Flyšové príkrovy sa delia na okrajovú skupinu príkrovov (nevystupuje na Slovenskom území), strednú skupinu príkrovov (sliezsko-krosnianska skupina) a vnútornú (magurská skupina) príkrovov.[7]

Bradlové pásmo tvorí výraznú geologickú hranicu medzi Vnútornými a Vonkajšími Západnými Karpatami. Výrazným fenoménom tejto zóny je prítomnosť odolných vápencových bradiel (väčšinou jurského alebo kriedového veku) obklopených menej odolným bradlovým obalom tvoreným kriedovými a menej paleogénnymi pieskovcami, ílovcami, slieňovcami alebo zlepencami. Horniny bradlového pásma (tzv. oravikum) boli oddelené od svojho pôvodného podkladu, ktorý je neznámy, a presunuté miestami do nadložia flyšového pásma. Horniny staršie ako jura tu prakticky nevystupujú. Dnešné bradlové pásmo je považované za zložitú melanž, strižnú zónu alebo sutúru.[8]

Vnútorné Západné Karpaty

upraviť

Vnútorné alebo Interné Západné Karpaty tvorí zložitý príkrovový systém tvorený príkrovmi fundamentu (gemerikum, veporikum a tatrikum), ktoré obsahujú karbónske alebo staršie (veriské) kryštalinikum a jeho karbónsko-mezozoický sedimentárny obal. Prítomné sú aj mezozoické superficiálne príkrovy fatrikum, hronikum, meliatikum, turnaikum a silicikum.

Gemerikum prestavuje štrukturálne najvyšší príkrov fundamentu Západných Karpát. Tvoria ho hlavne fylity a kyslé aj bázické metavulkanity a lydity kambricko-ordovického veku (gelnická skupina) v menšej miere metamorfity vyššieho stupňa devónskeho veku (rakovecká a klátovská skupina). Jedná sa o jedny z najstarších hornín na území Slovenska. Staropaleozoické horniny sú intrudované permskými granitoidmi a prekryté karbónsko-mezozoickým obalom ochtinskej a dobšinskej skupiny. Karbónske horniny predstavujú fylity so šošovkami vápencov a dolomitov, premenenených na magnezity a siderit.[9] Hrúbka celej sekvencie gemerika je 5 až 10 kilometrov. Tvorí hlavne Spišsko-gemerské rudohorie. Oblasť je bohatá na výskyty rudných nerastných surovín a bola preto v minulosti jedným z centier baníctva na území Slovenska.[10] Gemerikum bolo v strednej kriede nasúvané na sever na jednotku veporika. Styk oboch jednotiek tvorí lubenícko-margecianska strižná zóna.[2] Samotné gemerikum je prekryté príkrovmi meliatika, turnaika a silicika.

Meliatikum tvoria hlavne bridlice a pieskovce s prevrstveniami rádiolaritov jurského veku, obsahujúce olistolity (bloky) rôznych starších hornín, vrátane triasových bazaltov, glaukofanitov a serpentinitov oceánskeho pôvodu. Samo miestami vystupuje v príkrovovej pozícii (napr. Jaklovce) a tvorí melanž po uzatvorení Meliatsko-halstattského oceánu.[11] Štruktúrne nižšie, vysokotlakovo metamorfované časti meliatika sú označované ako príkrov Bôrky. Prekrývajú ho zvyčajne príkrovy turnaika a silicika.

Silicikum tvorí štruktúrne najvyšší superficiálny príkrov Západných Karpát, charakteristický vývojom oberostalpinských plytkovodných fácií wettersteinských a dachsteinských vápencov a hlbokovodného sledu s halstattskými vápencami a zlambašskými slieňovcami. Sled miestami siaha do vrchnej jury. Lokálne sú zachované aj vrchnokriedové sedimenty gosauského typu (napr. pri Dobšinskej ľadovej jaskyni). Turnaikum, miestami vystupujúce v podloží silicika sa odlišuje výraznejšou regionálnou metamorfózou a pôvodne hlbokovodným charaktorm sledu.

Deformované granitoidy v oblasti Kráľovej hole.

Veporikum predstavuje strednú kôrovú jednotku tvorenú hlavne variským kryštalinikom, granitoidmi a stredne až vysokostupňovými metamorfovanými horninami, prevažne rulami, amfibolitmi a svormi. Obsahuje aj vrchnopaleozoický až mezozoický sedimentárny pokryv (veľkobocká a federátska jednotka, heľpianske mezozoikum), často s rôznym stupňom alpínskej metamorfózy. Kontakt s podložnou kôrovou jednotkou tatrika tvorí čertovická strižná zóna.[12] Samotné veporikum okrem gemerika prekrývajú aj trosky muránskeho príkrovu a hronika. Veporikum predstavuje osovú zónu západokarpatského orogénu postihnutú alpínskou metamorfózou a exhumáciou.[13] Komplex muránskych ortorúl v širšom okolí Muránskej planiny predstavuje jednu z najstarších hornín Západných Karpát. V oblasti Rochoviec, na kontakte s gemerikom bola zistená aj intrúzia kriedového tzv. rochoveckého granitu.[14] V oblasti veporika a hlavne na styku s tatrikom došlo v priebehu miocénu k vývoju rozsiahlej sopečnej činnosti, ktorá podmienila vznik stredoslovenských neovulkanitov (Vtáčnik, Pohronský Inovec, Štiavnický stratovulkán, Veporský stratovulkán).[15][16]

Najspodnejšiu kôrovú jednotku Vnútorných Západných Karpát predstavuje tatrikum. Má podobné horninové zloženie ako veporikum, obsahuje variské granitoidy a vyskostupňové metamorfity hlavne ruly.[17] Kryštalinikum prekrýva permsko-mezozoický sedimentárny obal. Jednotka tatrika je prekrytá príkrovmi fatrika a hronika. Fatrikum a hronikum boli presunuté cez tatrikum v období strednej až mladšej kriedy (hoteriv-turón).[18] Oblasť južne od bradlového pásma budovaná tatrikom, fatrikom a hronikom, miestami prekrytá aj paleogénnymi sedimentami bola v období miocénu rozčlenená v dôsledku rozsiahleho riftingu Panónskeho panvového systému, ktorý podmienil vznik pásma jadrových pohorí s hrásťovo-grábenovým štýlom stavby.[19]

Zjednodušený schematický rez jadrovým pohorím na Slovensku:
     Paleogénne a neogénne sedimenty
     Fatrikum a hronikum
     Obal jadra (tatrikum)
     Kryštalické jadro (tatrikum)

Fatrikum v nadloží tatrika predstavujú príkrov, tvorený hlavne vápencami a dolomitmi, menej bridlicami a pieskovcami triasového až kriedového veku. Ich sled je veľmi podobný obalovým sukcesiám tatrika. Sú tu rozoznávané dva typy sedimentárneho sledu. Zliechovský typ charakteristický hlbokovodnou jurskou sedimentáciou s typickými slieňmi a vápencami allgäuského súvrstvia, rádiolaritmi a rádioláriovými vápencami ždiarskeho súvrstvia a spodnokriedovými ílovitými vápencami mraznického súvrstvía. Plytkovodné sledy majú rôzne názvy, napr. vysocký, beckovský a beliansky sú typické jurskými krinoidovými vápencami (trlenské, vilské a prístodolské súvrstvie) a organodetritickými vápencami spodnokriedového veku (podhorské a muránske súvrstvie).[4]

Hronikum tvorí najvyšší príkrov v oblasti jadrových pohorí, jeho celky tvoria často najvyššie časti mnohých dominantných vrchov Slovenska (napr. Veľký Choč, Šíp, Strážov, Veľký Rozsutec). Najstaršie horniny hronika predstavujú karbónske a permské pieskovce, bridlice a vulkanické horniny označované ako ipoltická skupina (v minulosti tzv. melafýrová séria). Vystupujú hlavne blízko domovskej oblasti príkrovu v Nízkych Tatrách, kde tvoria až niekoľko tisíc metrov hrubé masy. Mladšie časti sedimentárneho sledu tvoria bridlice, pieskovce spodného triasu ale hlavne vápence a dolomity stredného a vrchného triasu. Hronikum bolo v strednom triase segmentované na poklesávajúce panvy, kde sa usadzovali reiflinské vápence, partnašské a lunzské vrstvy a plytkovodné platformy tvorené prevažne wettersteinskými vápencami a dolomitmi. Po uložení lunzských vrstiev prebiehala v oblasti hronika viac menej jednoliata sedimentácia.[20] Sled siaha až do spodnej kriedy (hoteriv) ale horniny mladšie ako spodná jura sú zriedkavé. Vystupujú napr. v oblasti Strážovských vrchov v tzv. slede Rohatej skaly (Norovica, pri Košeci). Hronikum predstavuje na rozdiel od fatrika sled podobný oberostalpinským príkrovom (prítomnosť vápencov wettersteinskej fácie) a je v niektorých ohľadoch podobné siliciku.

Hlbokými vrtmi (napr. ZH-1 Zelený háj, FGKr-1 Kravany či vrty série Obid), boli v podloží Dunajskej panvy zastihnuté horninové celky tektonickej jednotky transdanubika (označované aj ako tzv. komárňanská kryha), ktorá inak nevystupuje na slovenskom území na povrch, zasahuje sem z oblasti Maďarského stredohoria. Transdanubikum predstavujú horniny predalpínskeho kryštalinika, jeho paleozoického obalu a sekvencie mezozických vápencov a dolomitov austroalpinského typu.[21]

Vrchnokriedové a paleogénne panvy

upraviť
Súľovské skaly, vymodelované do formy skalného mesta, budujú paleogénne zlepence a brekcie tzv. súľovské súvrstvie.

V období po hlavnom presune príkrovov Vnútorných Západných Karpát došlo k vývoju paniev gosauského typu (vrchná krieda - spodný eocén), ku ktorým je radená brezovská a myjavsko-hričovská skupina. Tieto sú zachované najmä v nadloží hronika na Myjave a v oblasti Považia pozdĺž bradlového pásma.[22] Patrí sem aj tzv. súľovský paleogén, ktorý sa tiahne od Žiliny po Fačkov na juhozápad a jeho súčasťou sú aj Súľovské skaly,

V priebehu stredného eocénu došlo v priestore vnútorných Západných Karpát k rozsiahlej morskej transgresii, ktorá podmienila sedimentáciu centrálnokarpatskej paleogénnej panvy. Spočiatku vypĺňanú kontinentálnymi a plytkovodnými sedimentami (brekcie, zlepence a numulitové vápence borovského súvrstvia) neskôr hlbokovodnými sedimentami - ílovce hutianskeho súvrstvia a turbiditické sedimenty zubereckého a bielopotockého súvrstvia.[23]

Odlišný vývoj paleogénnych sedimentov sa nachádza na transdanubiku v oblasti južného Slovenska v okolí Štúrova a Lučenca, kde je označovaný ako juhoslovenský alebo budínsky paleogén.[24]

Panónska panva

upraviť
Bližšie informácie v hlavnom článku: Geológia Panónskeho panvového systému

Oblasť dnešnej Podunajskej nížiny bola v paleogéne vyzdvihnutá a hlboko erodovaná, miestami až na úroveň predalpínskeho fundamentu.[25] Miocénna sedimentácia sa začala uložením egenburských klastík v oblasti od Viedenskej panvy, severných častí Blatnianskej priehlbiny, Bánovskej, Hornonitrianskej, Trenčianskej, Ilavskej a Turčianskej kotliny.

Hlavná etapa extenzie nasledovala v strednom miocéne a mala niekoľko fáz. Najprv nastala fáza syn-riftového prehĺbenia vo vrchom bádene v Blatniaskej a Želiezovskej priehlbine, potom v sarmate v Rišňoveckej a Komjatickej priehlbine, kedy sa v tejto oblasti posledný krát nachádzalo more, tzv. Paratethys. Strednomiocénnu výplň panvy predstavujú hlavne morské íly, piesky až zlepence (napr. špačinské a pozbianske súvrstvie). Panónska panva bola postupne zanášaná sedimentami z okolitých vyzvihujúcich sa horstiev (Alpy, Karpaty a Dinaridy) ako aj produktami v tej dobe aktívnych sopiek. Po skončení sarmatu more z tohto územia definitívne ustúpilo. Posledné významné tektonické prehlbovanie postihlo oblasť v spodnom panóne. Následne vo vrchnom miocéne a pliocéne nastúpila fáza postritového (termálneho) prehlbovania, ktoré postihla hlavne centrálnu časť Podunajskej panvy (Gabčíkovska depresia).[26] Tzv. termálna subsidencia v tejto etape bola dôsledkom postupného chladnutia plášťového diapíru v podlooží panvy. Následná sedimentácia mala kontinentálny a riečny charakter. Lokálne sa usadozvali aj sladkovodné vápence.

Referencie

upraviť
  1. ↑ Andrusov, D., 1958: Geológia Československých Karpát. Zväzok I. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava, 304 s.
  2. ↑ a b Andrusov, D., Bystrický, J., Fusán, O., 1973: Outline of the Structure of the West Carpathians. X. Congres of Carpathian-Balkan Association. Bratislava, Geol. úst. D. Štúra, Vyd. Slov. Akad. Vied, 1 – 44.
  3. ↑ Biely, A., 1988: The geological structure of the West Carpathians. In: Rakús, M., Dercourt, J. & Nairn, A.E.M. (eds.): Evolution of the northen margin of Tethys. Vol. II. Mém. Soc. Géol. France, Nouvelle Série, No. 154 (II), Paris, 51 – 57 s.
  4. ↑ a b Mišík, M., Chlupáč, I., Cicha, I., 1985: Historická a stratigrafická geológia. SPN, Bratislava, 541 s.
  5. ↑ Kováč, M., 2000: Geodynamický, paleografický a štruktúrny vývoj karpatsko-panónskeho regiónu v miocéne: Nový pohľad na neogénne panvy Slovenska, Veda vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava, 202 s.
  6. ↑ Pécskay, Z, Lexa, J., Szakacs, A., Balogh, K., Seghedi, I., Konečný, V., Kovács, M., Marton, E., Kaličiak, M., Széky-Fux, V., Póka, T., Gyarmati, P., Edelstein, O., Rosu, E., Žec, B., 1995: Space and time distribution of Neogene-Quaternary volcanism in the Carpatho- Pannonian Region. Acta Vulcanologica, 7, 2, 15 – 28.
  7. ↑ Biely, A. (ed.) Bezák, V., Elečko, M., Kaličiak, M., Konečný, V., Lexa, J., Mello, J., Nemčok, J., Potfaj, M., Rakús, M., Vass, D., Vozár, J. & Vozárová, A., 1996: Geologická mapa Slovenskej republiky M = 1 : 500 000. MŽP SR, Geologická služba Slovenskej republiky. Bratislava.
  8. ↑ Plašienka, D., 2018: The Carpathian Klippen Belt and types of its klippen – an attempt at a genetic classification. Mineralia Slovaca, 50, 1, 1 - 24.
  9. ↑ Grecula, P., 1982: Gemerikum - segment riftogénneho bazénu paleotetýdy. Alfa, Vydavateľstvo technickej literatúry, Bratislava, 263 s.
  10. ↑ Bartalský, J., Grecula, P., Rozložník, L., Snopko, L., Varček, C., 1975: Výsledky komplexného geologicko-ložiskového hodnotenia Spišsko-gemerského rudohoria. Minealia slovaca, 7, 3, 15-32
  11. ↑ Ivan, P., Relics of the Meliata ocean crust: Geodynamic implications of mineralogical, petrological and geochemical proxies. Geol. Carpathica, 53, 4, 245 - 256
  12. ↑ Kriváňová, K., Vojtko, R., Droppa, D.M., Gerátová, S., 2023: Deformation record and revised tectonic evolution of the Nízke Tatry Mts. in the Tatric – Veporic junction area: Insights from structural analysis. Geol. Carpathica, 74, 3, 197-210.
  13. ↑ Plašienka, D. 2018: Continuity and episodicity in the early Alpine tectonic evolution of the Western Carpathians: How large-scale processes are expressed by the orogenic architecture and rock record data. Tectonics, 37, 2029–2079. https://doi.org/10.1029/2017TC004779
  14. ↑ Hraško, Ľ., Határ, J., Huhma, H., Mänträri, I., Michalko, J., Vaasjoki, M., 1999, U/Pb Zircon dating of the Upper Cretecous granite (Rochovce type) in the Western Carpathians. Kystalinikum, 25, s. 163 - 171
  15. ↑ Konečný, V., Konečný, P., Kubeš, P. & Pécskay, Z., 2015: Paleovolcanic reconstruction of the Neogene Vepor stratovolcano (Central Slovakia), part I. Mineralia Slovaca, 47, 1 - 76
  16. ↑ Demko, R., Putiš, M., Li, Q.-L., Chew, D., Ackerman, L., Nemec, O., 2024: Miocene Volcanism in the Slovenský Raj Mountains: Magmatic, Space, and Time Relationships in the Western Carpathians. Minerals, 14, 9. https://doi.org/10.3390/min14010009
  17. ↑ Kohút, M., Linnemann, U., Hofmann, M., Gärtner, A., Zieger, J., 2022: Provenance and detrital zircon study of the Tatric Unit basement (Western Carpathians, Slovakia). Int. J. Earth Sci. (Geol Rundsch), 111, 2149–2168, https://doi.org/10.1007/s00531-022-02224-y
  18. ↑ Plašienka, D., 1999: Tektochronológia a paleotektonický model jursko-kriedového vývoja centrálnych Západných Karpát. Veda, Bratislava, 125 s.
  19. ↑ Vass, D., Pereszlényi, M., Kováč, M., Kráľ, M., 1990: Out-line of Danube basin geology. Földtani Közlöny. Bull, of the Hungarian Geol. Soc., 120, 193 — 214 s.
  20. ↑ Kováč, P., Havrila, M., 1998: Inner structure of Hronicum. Slovak Geol. Mag., 4, 4, 275 - 280
  21. ↑ Fordinál, K. (ed.), Maglay, J., Moravcová, M., Vitovič, L., Nagy, A., Šimon, L., Šefčík, P., Benková, K., Dananaj, I., Demko, R., Dzurenda, Š., Fričovský, B., Gluch, A., Kollárová, V., Kováčiková, M., Kúšik, D., Laurinc, D., Marcin, D., Pelech, O., Šujan, M., Vlačiky, M., Zeman, I., Zlinská, A., Žecová, K., 2024: Vysvetlivky ku geologickej mape Podunajskej nížiny - juhovýchodná časť 1 : 50 000. Štátny geologický ústav Dionýza Štúra, Bratislava, 300 s.
  22. ↑ Plašienka, D., Soták, J., 2015: Evolution of late Cretaceous and Palaeogene synorogenic basins in the Pieniny Klippen Belt and adjacent zones (Western Carpathians, Slovakia): tectonic control over a growing orogenic wedge. Ann. Soc. geol. Pol., 85, 43 – 76
  23. ↑ Marschalko, R., 1964: Sedimentary Structures and Paleocurrents in the Marginal Lithofacies of the Central-Carpathian Flysch. Developments in Sedimentology, 3, s. 106-126
  24. ↑ Vass, D., 1995: The origin and disappearance of Hungarian Paleogene Basin and short-term Lower Miocene Basins in Northern Hungary and Southern Slovakia. Slovak Geol. Mag., 2, 3, 81 - 95.
  25. ↑ Droppa, D. M., Hók, J., Rybár, S., Vojtko, R., Pelech, O., Kronome, B., Bielik, M., Šujan, M., Šipka, F., 2024: Tectonic map of the pre-Cenozoic basement of the Danube Basin. Geol. Carpath.75, 6, 375–386, https://doi.org/10.31577/GeolCarp.2024.24
  26. ↑ Šujan, M., Rybár, S., Kováč, M., Bielik, M., Majcin, D., Minár, J., Plašienka, D., Nováková, P., Kotulová, J., 2021: The polyphase rifting and inversion of the Danube Basin revised. Global and Planetary Change, 196, 103375, https://doi.org/10.1016/j.gloplacha.2020.103375

Iné projekty

upraviť

Externé odkazy

upraviť
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Geológia_Slovenska&oldid=8002408“